Panická porucha, úzkosť a priateľ

@mima4 nuz neviem ako by som sa zatvarila keby mi frajer po 6r !!! oznamil takuto vec
toto mu mala povedat davno, tak po roku max 2. Popravde neviem ci to je alebo nie je dedicne ale pre mna by to bol vazny dovod prehodnotit vztah a cuvat kym sa da.

@mima4 - dakujem za podporu, mas pravdu.. mal by to byt on, kto bude pri mne stat

@eeffka - predstav si, ze dedicne to nie je, nikto z mojich rodicov, starych rodicov ani prarodicov na to netrpel; ty si snad vzdy bola superzdrava? A si presvedcena, ze tvoje deti nemozu nic podedit? Nikdy nemas istotu, ake su tvoje geny, ake su partnerove a ako to nakoniec dopadne

@poussine hovorim ze si mu to mala povedat co najskor a nie po 6!!!! opakujem 6!!! rokoch, toto je cely problem, ma mat sancu sa rozhodnut. Nie nie som superzdrava mam napr alergiu ak ta to potesi, ktoru zrejme dieta 1 po mne podedilo ale je to choroba ktora v zivote neobmedzuje a teraz som si citala ze tvoja diagnoza je na invalidny dochodok v extremnom pripade

som vydata 10r ( s muzom sme spolu 20r) mam skoro 40 tak mam trosku iny pohlad na zivot, rozhodne ziadne ruzove okuliare
tvoj priatel si musi zvazit ci si zalozi rodinu s niekym s takouto vaznou diagnozou, ktora podla toho co pises ta vyraduje zo zivota a ak dobre ratam ma s iba 24r. Este nemas dieta, 1.vec je podedi sa to? toto neviem, spekulujem. Az/ak ta chyti zachvat pri dietati co spravis? kto sa on postara ak tam nebude on...? popravde ja by som ti dieta nenechala na starost, dalsi aspekt je ze praca... neviem ci uz robis, ako to budes riesit? PNkami? dovolenkami?
nechcem byt za tvrdu materialistku ale toto vsetko si on musi uvedomit , spocitat a vyhodnotit, a je na jeho rozhodnuti ci je ochotny toto bremeno na seba vziat alebo si povie ze do takejto neistoty nepojde

Po 6r, ok 4r vzathu toto naozaj mal vediet

@poussine Nehnevaj sa, ale pokiaľ si tvoj partner zakladá na dôvere, je tu problem. Ja síce na otázku, ako si ju položila, odpovedať neviem, ale niečím som si úplne istá. Keby som tento problém riešila u partnera v správnom čase, hľadala by som informácie. No po 6 rokoch... Nevadila by mi diagnóza a lieky. Hnevala by som sa, že mi partner dosť neveril, aby mi to povedal už skôr...

@eeffka
mas pravdu, ze po 6 rokov je to dost vela, ale na druhej strane, zaklad je vediet takuto informaciu pred vstupom do manzelstva a na zaklade nej zvazit, co a ako, ci si trufam uzavriet zvazok s clovekom ktory ma to ci hento. Povedat to v manzelstve uz povazujem za podraz.
A je lepsie, nech ho s t ym oboznami teraz, a nie az ked budu manzelia a bude tehotna... a nech on zvazi, ci chce pokracovat vo vztahu alebo nie.

urcite povedat, neodkladaj to. len si dobre zvaz formu, ktoru zvolis.

@eeffka Spekulujes a cividne vobec nevies, co tato dg. obnasa. Ano, zneprijemnuje to zivot. Vaznou dg. by som to vsak urcite nenazvala. Z medicinskeho hladiska sa medzi vazne dg. zaraduju ine poruchy, napr. osobnosti, ktore uz vyrazne zasahuju do zivota nielen samotneho choreho, ale aj jeho okolia. Pracujem bez problemov na HPP, kazdy den. Zarabam, dokonca nadpriemerne a zaroven studujem. Moj priatel vie, ked mi je zle. Nechcela som ho vsak nikdy zatazovat mojim problemom, ktory nikdy nenarusil nas vztah. Navyse, vacsinu casu sme prezili na dialku, videli sme sa mozno raz za mesiac. Nikdy som nevedela, ako to bude dalej a v buducnosti. To nikto nevie. Kazdopadne, prajem ti, aby si to nikdy nemusela zazit a ani tvoje deti... Je mozne, ze vdaka osobam, ako si ty, sa ludia s podobnym problemom tazko zaraduju do bezneho zivota. Esteze su v mojom okoli aj taki, ktori to vedia pochopit a nemaju podobne predsudky a nazory z minulej doby.

@poussine ak by to bolo tak ako pises, ze sa v podstate o nic nejedna, necitila by si potrebu to nejak "oznamovat". Ocividne svoju diagnozu zlahcujes.
Neviem co to mas za vztah ked nechces druheho zatazovat svojim problemom??? to je co za vztah? ved to ma byt o spolocnom zdielani radosti aj starosti. potom je z toho zrazu vztah na dialku, 12x do roka.... nuz nechcem byt zlym prorokom ale nezda sa to byt ruzove

Zakladatelku temy chapem, clovek ma zabrany hocikomu povedat o psychickych problemoch, je s nimi spojena stigma...ale 6 rokov je uz dost. Ak je to vazny vztah, treba to partnerovi opatrne povedat. Vztah by mal byt zalozeny na dovere. Ak je partner ten pravy, urcite ju podpori.
@eeffka neda mi nezareagovat na to, ze "alergia v zivote neobmedzuje". Vemi sa mylis. Dokaze poriadne obmedzit a tiez dokaze vyradit zo zivota. Starsia dcera mala ako mala potravinove alergie a to nas obmedzovalo riadne - v skolke, v skole bol problem v jedalni, na dovolenke....vsade so sebou nosit Epipen pre pripad zivot ohrozujucej reakcie. Ja sama mam iba pelovu alergiu a tiez som si myslela, ze to nie je nic hrozne. Do tohto leta, ked som mesiac presmoklila, prekaslala, dusila sa, k ocnej chodila ako na klavir. Bolo to tak hrozne, ze som bola 2 tyzdne na PN, vobec som nevychadzala z domu (vdaka za sluzbu Tesco domov). Boli sme nuteni kupit cisticku vzduchu, pretoze som sa isla udusit a v noci spala tak 3 hodiny prerusovaneho spanku, inak som sedela, kaslala, smrkala, kychala a snazila sa nezblaznit z toho svrbenia v ociach, nose, hltane, na prieduskach. Prosim pekne na silnych liekoch (celkove antihistaminka- zvysenia davka na 2tbl denne, kortikoid do nosa, inhalacny sprej s kortikoidmi aj bez nich, kvapky do oci tiez obycajne aj kortikoidy - 2x po 5 dni). Ja, co som nikdy v zivote nemala nic podobne a ktorej stacilo dat si jeden Claritin a vsetky priznaky alergie zmizli. Co sa stalo, nechapem, alergologicka iba povedala, ze tento rok bol pre alergikov velmi zly....ja som bola uplne vyradena zo zivota, nebola som schopna fungovat nielen v praci, ale aj doma. Po tejto skusenosti si myslim, ze aj zdanlivo banalna choroba vie clovekom riadne zakyvat.... ale mas pravdu, partner by mal o tom vediet, len sa asi fakt tazko o tom hovori, ked pri psychickej chorobe takto prudko zareagujes a myslim, ze nie si jedina. Treba si uvedomit, ze ochromujuce ucinky moze mat aj obycajne "telesne" ochorenie.

@eeffka Mila eeffka, vies preco citim tu potrebu a zaroven neistotu? Pretoze na akukolvek inu dg. by sa, samozrejme, pozeralo inak. Pritom ide o chorobu, ktora ma fyziologicky zaklad, ako vsetky ostatne. Ano, bolo obdobie, kedy sme sa s priatelom videli mozno 12x do roka. Teraz sa uz rok vidime denno-denne, zdielame radosti aj starosti. Nemyslim si vsak, ze bol v minulosti ten spravny cas riesit nieco take. Obaja sme boli mladi, az prilis mlady na to, aby sme sa tym museli zaoberat. Kazdopadne, vdaka za tvoj nazor.

Dakujem aj ostatnym. Aku formu by ste zvolili a kedy vlastne?
Budem rada, ak napisu aj ti, ktori maju podobny problem.

Povedz mu to cim skor..mm ma tuto poruchu, uz mava zachvaty velmi zriedka, boli sme uz spolu, ked mu bola diagnostikovana...ani na sekundu som neuvazovala nad tym, ze ho kvoli tomu opustim..
jeden z mojich rodicov mal v minulosti ovela zavaznejsiu chorobu-schizofreniu...ta je dedicna a povedala som o nej mm po urcitom case,nepamatam sa, kedy presne, myslim, ze vramci prvych 2 rokov...vzal to OK, trochu sme zartovali o tom, ze ma musi sledovat, ci sa to neprejavi aj u mna..
slova o prehodnocovani vztahu su prisilne, resp. priatela moze mrziet, ze si sa mu nezdoverila skor, pochybujem, ze zacne chladne kalkulovat tak, ako pise eeffka...hlavne, ak o tejto dg nic nevie

@poussine Prepáč, aj keď naozaj osobnú skúsenosť tohoto druhu nemám, v mojom okolí boli brane AD. Takže, čím skôr, tým lepšie. A mne to bolo oznámené ako úplne normálna vec, bez vytacania, priamo. Ako fakt. Skvelá kamarátka. Zhrnula situáciu, dôvody, riešenie. Ja jej priamost veľmi oceňujem. Beriem to tak, že veľa ľudí má problémy, málo odvahu ich riešiť. No v tvojom prípade... Už dávno to mal vedieť. Tak viac neváhaj.

@poussine Ahoj. Psychické problémy sú po väčšine na dlhú dobu a nie je s tými ľuďmi ľahko, Prepáč za úprimnosť. Tvoj priateľ musí o tom vedieť neni to od teba pekne..

@poussine on si asi aj všimol za takú dlhú dobu, že niečo nie je celkom v poriadku, ale ja by som tiež priateľovi povedala, že beriem nato aj lieky, aby som zistila jeho reakciu, lebo ak mu to bude vadiť, tak je vlastne škoda strácať s ním čas. A ak bude mať snahu pomáhať, tak to bude veľká opora a môže ti to aj zlepšiť stav, tým, že sa budeš cítiť istejšie.

@poussine povedz mu to čím skor a rešpektuj jeho rozhodnutie. Ja ti poviem úprimne, že by som s niekym ako ty neostala a nie preto, že by som sa bála, čo je to za diagnózu a bla bla.., ale nedokázala by som prekusnúť, že za takú dobu si to nepovedala, zo strachu z reakcie - kde je nejaká dovera v druhú osobu? Ale to som ja a tvoj priateľ je niekto úplne iný, určite poznám aj veľa ľudí, ktorí by to neriešili a pochopili, prečo si to nepovedala. Jednoducho, kým mu to nepovieš, nezistíš, ako zareaguje.

No takto, mne sa stalo, že som raz dostala na vš panický atak - ani som nevedela čo to je až kým som to neprežila..proste strašné stresy, dve školy a debilný frajer (samozrejme už dávno ex). Hned som mu to povedala, ale to už bolo fuk lebo som sa s ním rozišla. Proste som prijala , že moje telo a duša to nezvláda všetko. A keď som si našla nového priateľa, povedala som mu to skôr ako sme spolu začali chodiť. Dokonca so mnou bol aj u dr. kt. mi našťastie povedala, že raz za život sa to môže stať a už nikdy viac sa to nemusí opakovať takže ja som v pohode, ani lieky mi nedala lebo nemusela. Zmenila som životný štýl - spomalila som, uvedomila si čo je dôležité a čo ma teší a držím sa podľa toho. Takže ak ťa niekto miluje alebo ak mu stojíš za to tak mu to hneď povedz a uvidíš ako zareaguje. Ak zareagguje - ok nejako to zvládneme lebo ťa milujem tak super. Ak od toho cúvne - dobre, aspoň s ním nebudeš musieť strácať čas lebo taký človek aj tak ťa nemiluje takú aká si. Síce ja nemám pp, ale vtedy som si myslela, že mám, ale hneď som mu to povedala.. úprimnosť je základ vo vzťahu.

@eeffka napísala si to dost hnusne... Asi velmi do tej choroby nevidis.. Da sa liečiť...a žeby si jej nezverila dieťa? Ja mám tiez podobne problémy. Brala som AD 3 roky. Mám 2 deti ..pracujem.. Invalidný dôchodok? Takisto ti aj alergia moze dopomoct k invalidnemu. Na to ze máš 40 si sa dost chabo vyjadrila!!!ani kúsok netušís co su to za pocity.. A to co si ty napísala jej teda k dobrému nedopomohlo

@timatria vyjadrila som sa tak ako to cítim.pokiaľ viem nedá sa to vyliečiť,len to mať pod kontrolou. Tvoje deti sú tvoja zodpovednosť. Keď sa môžem opýtať.kto sa ti staral o deti keď si mala zachvaty?

@eeffka brala som lieky... Čiže som bola liecena.. O deti som sa stale starala sama!!!

@eeffka Nezdá sa ti že si až privelmi mudra??Vieš,aj ja mám PP,a predstav si aj 8 ročného zdravého syna,o ktorého som sa vždy vedela postarať 🙂

ahoj moja, chcem ťa povzbudiť, nič si nerob z tých rečí.... ja sa liečim na pp a mám nanžela, dve detičky, s PP som dokázala vyštudovať VŠ, porodiť, vychovávam, .... proste ak berieš lieky a dobre ti sadnú žiješ normálne. ja nemám žiadne teraz prejavy pp. Muž o tom vedel od začiatku, lebo videl moje stavy, tak sme spolu išli za psychiatrom..... neboj ak ťa má rád tvoj priatel pochopí to, ..... ja dokonca aj s AD dojčím.... a muž sa nebojí so mnou deti nechať ako to tu pani vyššie tvrdí....žijeme si normálne ako bežné rodinky. Treba dobre nastaviť liečbu a funguješ 🙂

@poussine aj ja ta chcem povzbudit - ja sice nemam pp, ale moja dcera je v poslednom rocniku mediciny a ide sa specializovat na psychiatriu. PP je ako ine ochorenia, kde sa musia brat lieky. Ale ked ma niekto alergiu, astmu, hypertenziu, ci ine, aj ovela zavaznejsie diagnozy, ktore nie su psychiatricke, tak sa to berie uplne inak, hoci riziko umrtia a prejavy mozu byt ovela zavaznejsie ako PP. Takze nic si nerob z vyjadrenia laikov, ako @eeffka - ti nevedia, o co sa jedna a je zle, ze sa k tomu taki ludia vobec vyjadruju. Aj ked v jednom ma pravdu - mala si mu to uz davno povedat - presne tak, akoby si mu urcote povedala, keby ze mas astmu, alergiu, ci ine ochcorenie, o ktorych sa ludia nehanbia nahlas rozpravat.. Ale ak ta ma rad, tak ta pochopi. Povedz mu, preco si mu to doteraz nepovedala - mozno si sa obavala jeho reakcie, kedze o tejto chorobe ludia velmi nevedia a mozu si o nej urobit nespravne uzavery. Dalej mu povedz, co to obnasa a ako to moze ovplyvnit vas spolocny zivot . Ak ta ma rad, nebude od teba utekat, prave naopak, podpori ta a pomoze. Ak ta nema az tak rad, jeho reakcia moze byt ina, ale o to budes "mudrejsia" - ved nebudes predsa chciet zit s clovekom, ktory ta nepodpori v dobrom, ci zlom, ze? A tu je jeden celkom pekny clanok na MK o PP: https://www.modrykonik.sk/blog/odoske/article/panicka-porucha-mudr-dagmar-breznoscakova/ Drzim ti palce a neboj sa, dobre to dopadne!

@poussine ja tiez netrpim touto dg. Ale ak ta chlap miluje je mu jedno ako mas diagnozu bude tvojou velkou oporov ...hlavne nepocuvaj tu dristy co hovoria ze to bude brat ako bremeno !!!

@kiwi82 ahojky prosimte muzu se zeptat co beres za leky??? Mam GAD manzelovi jsem to tenkrat rekla nez sem otehotnela vysadila prasky ale v devatem mesici se uzkost vratila po porode katastrofa uzkosti v silne mire zpet jen sem lezela a stvalo me ze nemam radost z prcka byl mi nasazen zpet venlafaxin ktery sem brala i pred tehu a zastavila laktaci... Doted jaks taks dobre uz je to rok a ted se mi zacali kazdy den objevovat uzkosti po ranu vubec nevim duvod... Mam strasny strach bojim se ze se nepostaram o maleho ze mu nedam najist a nedokazu si s nim hrat v jake jsem tenzi... Nevim jak dal..

@poussine - úplne ťa chápem, lebo mám tiež pp a uvažujem, že keď sa zase raz dokopem k "normálnemu", vážnemu vzťahu, ako to tomu človeku poviem. A určite to nebude po týždni chodenia... ani po mesiaci 😝 Na to človek potrebuje viac času a určite to nebude vešať na nos niekomu, s kým netuší, či zostane alebo nie. A to sa niekedy tiež nedá zistiť skôr ako po pol roku, po roku a viac. Či je 6 rokov dosť, či nie... - čo nad tým ideme špekulovať? Proste nájdi odvahu a povedz mu to, určite na to nájdeš spôsob, veď práve ty ho poznáš najlepšie. Ako ti už baby písali - aspoň spoznáš, či to má cenu ostávať s ním, lebo byť s človekom, ktorý sa necíti byť dosť zrelý či vyspelý na to, aby s pp-babou bol, s takým by si načo ostávala, zakladala si rodinu? Nemyslím to v zlom vzhľadom k nemu, veď aj on má na to právo povedať "nie". Hlavne mu treba všetko vysvetliť, možno mu pošli dáke linky na články na webe alebo nech mu vysvetlí psychiatrička čo to obnáša, nech má komplet info. Ale hovorím - tvoje obavy úplne chápem, bola by som taká istá.

Nedá mi ale nevyjadriť sa k @eeffka , lebo mi poriadne stúpol tlak pri čítaní reakcie (vedieť to, ani tú kávu si nerobím 😀 ). Drahá pani, mám 25 rokov, 11 mám PP a agorafóbiu. Vyštudovala som s červeným diplomom VŠ (popri ktorej som 3 roky aj pracovala a navštevovala rôzne krúžky), hneď po VŠ som si našla prácu - dobre platenú a vysnívanú, zhodou nepríjemných životných udalostí som sa stihla istý čas starať aj o jedného ťažko chorého rodiča (áno, ja oňho, nie rodič o mňa) a druhému byť oporou v jeho najťažšíích chvíľach. Lieky neberiem (z 11 odskúšaných druhov mi nikdy nič výraznejšie nezabralo), napriek tomu, že trpím dosť ťažkou formou a celých 11 rokov ma to v živote dosť obmedzuje. V posledných rokoch ale vnímam jedno - možno mi je v autobuse 3x týždenne na odpadnutie a mám pocit, že sa zbláznim a neprežijem to. Možno prechádzky prírodou nie sú vždy med lízať, lebo pre agorafobika niet horšej situácie ako vedomiť si, že na okolí je len šíra pláň a niet kde v prípade záchvatu paniky "uniknúť" 😠 . Možno prejdem po moste oveľa rýchlejšie ako iní, pretože sa snažím dostať čo najskôr na druhú stranu (agorfobici, poznáte ten príšerný pocit, keď ste v strede mostu a cesta pred je rovnako strašidelne dlhá ako cesta vzad a niet únikovej trasy, ktorá by bola na dosah? 😀 ). A takto by som mohla pokračovať a napísať 50 stranovú esej o "zábavách" panikárov a agora 😕 😅 Napriek tomu však zvládam ozaj ťažké životné udalosti (úmrtie, choroby, výrazné životné zmeny) omnoho lepšie než 95% známych a kamarátok v mojom veku (som presvedčená, že vďaka PP, ktorá človeka po rokoch naučí mnohým veciam a vypiluje z neho v mnohých ohľadoch omnoho odvážnejšieho a tvrdšieho človeka ...teda, ak sa chopí príležitosti a chce si z tej mrchy vziať aj niečo dobré). A v posledných 2-3 rokoch viem, že raz to dieťa mať budem a budem oveľa lepšou a zodpovednejšou matkou ako mnohé iné (či už s chorobami psychickými/fyzickými alebo bez nich)...samozrejme hneď potom, čo nebesá stvoria muža mojich snov 😀 A viem to aj vďaka tomu, že čím ďalej, tým viac spoznávam ľudí s vážnejšími chorobami, ktoré tie deti majú (mamičky s neistou budúcnosťou kôli chorobám ako "preliečená" rakovina, skleróza multiplex, ťažká depresia, ťažká cukrovka, schizofrénia a pod.) a starajú sa o ne rovnako dobre a zároveň rovnako zle ako "zdravé" matky. Možno keby ste mali viac porozumenia pre ľudskú "odlišnosť" (aj keď tí "iní" sú skôr už dnes zdraví ľudia, lebo mám dojem, že sú už v menšine 😀 ), známi a pritatelia by sa vám zverili so svojimi probémami a zistili by ste, koľko vašich známych trpí 100 rlznymi poruchami a chorobami, ktoré vy pokladáte za neprekonateĺné prekážky pre vzťahy a výchovu detí.

Mimochodom - môj psychológ mi raz povedal, keď som sa mu sťažovala na to, že mnohé veci nezvládam bez opory, pomoci iných: "A ktorý človek vie žiť bez pomoci? Sme tvory spoločenské a je nám vlastné, že potrebujeme druhých a ich pomoc. Niekto na to, aby ho odviezli autom, lebo sám tú cestu mhd neprejde, niekto na to, aby mu pomohli s hľadaním roboty a doštudovaním školy, leboo na ten druhý zase na to nemá bunky. Veď sme ľudia a prečo by sme si nepomohli? Kto iný, keď nie my?"

@kroupovamonika ahoj, beriem paretin 20 mg. pri prvej dcérke som ho brala od 7.mesiaca tehotenstva a pri druhej dcérke celé tehu. a dojčila som aj staršiu aj mladšiu teraz. momentálne nemám nejaké výrazné prejavy pp ale napríklad mám problém s výťahmi a uzavretými priestormi 😒

@timatria , @kiwi82, @miskap2111, @dotka04 a ďalší,
Ďakujem vám veľmi za povzbudenie! Veľmi mi to pomohlo a dodalo odvahy. Mne lieky zabrali, chodila som aj na psychoterapiu. Celé 4 roky mi bolo super, bez problémov som zvládala aj náročné situácie - rozchod, štátnice, osamostatnenie sa (presťahovala som sa asi 700 km od rodičov). Myslela som si, že už to bude v poriadku. Už som aj zabudla na to, že trpím na nejakú PP. Znížila som teda dávku AD na polovicu, no potom asi o 2 mesiace sa to vrátilo a odvtedy sa z toho stále "spamätávam".
Je to asi rok aj niečo, odkedy sme s priateľom opäť spolu a môžem povedať, že som len rada, že som mu o mojom probléme nepovedala vtedy pred pár rokmi skôr, keď sme sa rozišli...
A jednoznačne súhlasím s tým, že PP človeka veľa naučí. Ja som mala tiež istý čas aj agorafóbiu a bolo pre mňa nepredstaviteľné, že prejdem cez ulicu alebo pôjdem zo sídliska do mesta... a už vôbec nie, že raz pôjdem niekam lietadlom úplne sama do zahraničia. A predsa som to zvládla! To, že som sa tomu postavila ma veľmi posilnilo a naučilo, že keď sa človek postaví tomu, čoho sa najviac bojí - vylieči ho to. Aj keď je to ťažké a niekedy si tým musí prejsť aj viackrát, ale je to najlepší liek. 😉

@poussine držím palceky

@kiwi82 a byla jsi na genet. Testech nebo jak se tvarili porodnici na ad? Ja budu muset brat pristi tehu celou dobu uz to nehodlam vysazovat a dost se bojim