Ahojte žienky. Mám v sebe hroznú búrku pocitov, preto som sa rozhodla sem napísať a prečítať si aj nejaký iný, nestranný názor a možno sa nechať ,,nakopnúť,, urobiť vec, nad ktorou už nejaký čas uvažujem. Mám s priateľom ešte len vyše ročný vzťah, z toho asi trištvrte roka spolu bývame, prišlo to tak nejako spontánne - on žije v prenájme v jednoizbovom byte a ja som si k nemu postupne nosila veci, aby som nemusela všetko prenášať, keďže som bývala v inej dedine s rodičmi. Ja mám 26 a priateľ 30 rokov. Nemáme deti a môj je to druhý vážny vzťah, ja som jeho asi štvrtá vážna známosť. Som ten typ ženy, ktorá nežije len povrchne, ale celkovo viac veci analyzuje, skúma, stále nad niečím musí premýšľať a taktiež nerada strácam čas s ľuďmi, ktorí mi duševne nič nedajú. Priateľ je ale opačná povaha, je to obyčajný chlap, ktorý žije len tak napovrchu, pláva si životom, veľakrát si ani neuvedomí, že niektoré jeho slová alebo činy mi ublížia a opakuje to až kým mu sama nepoviem že to je nevhodné, vadí mi to alebo ma to uráža - jednoducho je mentálne asi niekde na pubertálnej úrovni. Problém je v tom, že som donedávna mala stále na očiach nacapené ružové okuliare, ktoré som si ale postupne začala dávať dolu a zisťovať, že tento typ chlapa pre mňa nie je do života vhodný a potrebujem mať vedľa seba vyspelejšiu osobu. Tu nastáva problém - ja totiž neviem, ako mu to povedať, naznačiť... Bojím sa mu ublížiť, lebo ho mám rada, ale žiaľ už iba ako kamaráta, prípadne teraz ako spolubývajúceho (beztak spolu netrávime toľko veľa času, mám pocit že jediné čo by mi po rozchode chýbalo, je jeho prítomnosť počas spánku). Mám rada aj jeho rodinu a myslím, že oni mňa tiež a veľmi sa bojím, čo by povedali na to, že som sa s ním náhle rozišla, keď sa nič vážne nestalo. Dôvod je proste taký, že naše povahy nie sú kompatibilné pre spoločný život... Som ale človek, ktorému záleží na tom, čo si o ňom myslia druhí a chcem vždy so všetkými byť za dobre a bojím sa, že by ma niekto mohol niekedy ohovoriť, jednoducho som otrokom svojej mysle a to je vec, ktorá mi komplikuje odísť z tohto vzťahu, hoci reálne ma tu nič nedrží, nemáme spolu nijaké záväzky. Keď som ale pri záväzkoch, práve riešim hypotéku na svoj vlastný byt, nakoľko keď som chcela ísť z podnámjmu do vlastného s priateľom, tak po vybavení všetkých papierov mi povedal, že som ho do toho dotlačila , čo mi dosť ublížilo a tak som to napokon celé zrušila - išlo o byt, kde som brala ja hyypotéku a on by časom bral spotrebný úver na prerábku, teda mali sme tam figurovať obaja. Tentokrát som sa už sama rozhodla kúpiť si prerobený, väčší jednoizbový byt, lebo v tomto byte v prenájme a navyše v dedine ,,odruky,, sa necítim ako doma. Priateľ žil roky v CZ, kde býval v jednej izbe v byte s cudzími ľuďmi, kde každý mal vlastnú jednu izbu a spoločne zdieľali kuchyňu, kúpeľňu a toaletu. V podstate on nie je typ, čo rieši rodinu, budúcnosť, nemám u neho nijakú istotu. Nemáme ani spoločných priateľov, resp. ja tých jeho poznám, no keď s nimi niekam ide, nikdy ma nezavolá :( Mám pocit, že sme naozaj len spolubývajúci s výhodami - aj to max raz za týždeň, čo mi v ročnom vzťahu príde dosť malá pravidelnosť :( Myslíte, že len preháňam a ešte sa to môže zmeniť? Mám ešte vydržať alebo je cca 10 mesiacov spoločného bývania dostatočne dlhá doba na to, aby som zistila, že tento vzťah ma nikam neposúva, nijako nemotivuje...? Ďakujem za vaše názory.
Ty už si zistila čo si potrebovala.
@111linda ak si to zistila uz po 10-tich mesiacoch, lepsie to nebude, len horsie. Vacsinou zamilovanost trva tak 2 roky a potom sa zacinaju vyplavovat na povrch tie negativa. Mam 46 rokov, druhe manzelstvo a vela skusenosti, radim ti, zid z kratsej cesty. Na druhych sa neobzeraj, mysli na svoju buducnost
Uz len to, ze nad tym premyslas je zaciatok konca. Alebo mal by byt, ak nebudes hlupa...
@111linda naozaj ti krátkodobý názor druhých stoji za vlastné šťastie? Každým dňom s nim sa oberas o šancu stretnúť niekoho, s kým budeš skutočne šťastná - dlhé rozhovory, plánovanie rodiny, budúcnosti.. resp.si to predstáv že si s nim celý život.. fakt celý. .Už do konca.. úprimne si nemyslím že to dáš a odides tak prečo to naťahovať? Potom budeš hr br hľadať otca deti. .
partnerovi vysvetli ako to cítiš a pekne krásne sprav si po svojom.... Určite sa nedaj dotlačiť do svadby popr. do ďalších x rokov spoločného života.... A dieťa - to by všetko len skomplikovalo, popr. tieto problémy by si riešila o niečo neskôr.....Držím palce .
@111linda Z tvojho prispevku som pochopila ze na jednej strane
1. si pripravena sa rozist, nemate spolu ziadne zavazky
2. nebude to pre teba az taka obrovska emocionalna strata
3. si akcna, schopna zena, financne nezavisla, coskoro s vlastnym bytom
4. rozmyslas aj nad buducnostou, rodinou a chces mat vedla seba vyspeleho partnera na rovnakej urovni ako si ty
ale na druhej strane
1. nevies ako mu to povedat, lebo ti zalezi na jeho pocitoch
2. nechces byt ta zla, sebecka, ktora mu ublizila
3. si zvyknuta byt so vsetkymi za dobre na ukor seba a toho co je pre teba spravne
4. nechces aby ta ludia posudzovali, odsudzovali, ohovarali, riesili tvoje posteje
5. privelmi ti zalezi na tom, co o tebe povedia ini
Viem sa vzit do tvojej situacie, kedysi som aj ja chcela byt s kazdym za dobre a v zivote ma to privela stalo. Teme randenia a osobneho rozvoja sa venujem uz dlho, ... Tie veci ktore ta teraz mentalne blokuju sa daju otocit aj z inej strany, tak aby to bolo "vyhodne" pre vas oboch. Partner sa necitil dobre ked si ho tlacila do hypoteky, ze?
Tak mu mozes napr povedat ze tvoja predstava o zivote je, ze by si chcela mat napr do roka rodinu, sobas (aj ked mozno ti to az tak nesuri ale kludne to tak povedz), mat spolocnu hypoteku ale ze uplne chapes ze on tieto tvoje potreby nezdiela. Su to vsetko velke zivotne rozhodnutia a uplne chapes ze on by na to potreboval mozno este desat rokov a mozno ani v buducnosti nebude po tom tuzit. Bolo by teda nefer keby si ho do toho teraz nutila, ale bolo by tiez nefer voci tebe keby si take dolezite veci odkladala na neurcito. Vzhladom na to ze respektujes a vazis si zivot vas oboch, je teda najvhodnejsie aby kazdy z vas dostal sancu robit to ako to citi a aby ste kazdy isli svojou cestou. Ty tak dostanes prilezitost stretnut niekoho kto zdiela tvoje predstavy a on dostane prilezitost zit volne bez tlaku.
Ked si to takto urovnas v mysli a pochopi to aj on, pomozes mu zaroven s tym, ako to moze on dalej vysvetlit svojim rodicom. Ked to rodicia budu takto pocut, tak A) pochopia aka kvalitna zena si, ze respektujes ich syna a jeho potreby, B) mozno budu radi ze ich syna netlacis do niecoho co sam nechce, C) mozno si pomyslia ze ich syn by uz mal dospiet a zacat uvazovat nad buducnostou aby sa mu uz dalsi krat nestalo ze pride o taku skvelu zenu, tym ze sa sam nerozhybal. V kazdom pripade im neostava vela priestoru ta posudzovat, mozu mozno tak akurat dohovarat synovi do buducna. Ak napriek vsetkemu povedia nieco negativne na tvoju stranu, nemusis si to pripustat, lebo viec ze si spravili sluzbu aj ich synovi aj sebe. Mozno prave vdaka tvojej odvahe dospeje a o par rokov si zariadi zivot inac.
Drzim palce. 🙂
Preco si sa rovno stahovala?lahsie je spoznavat sa pocas bezneho "chodenia". Aj lahsie rozchadzat.
Pokial to teraz ok nie je,tak ani nikdy nebude.
Byt s niekym,aby si mu rozchodom neublizila.......viac jemu a aj sebe.unlizis kazdym dnom spolocneho byvania.
Všetkým vám veľmi ďakujem za vaše reakcie, popravde som ich v takomto znení aj očakávala, len som sa potrebovala uistiť, ze skutočne urobím dobre keď jeho nechám ísť a ze hoci aj bez pochopenia okolia, to bude správne rozhodnutie.
@michaelaray neskutočne si to napísala, veľmi mi to padlo teraz vhod, veľmi ti ďakujem 🙏
Práve sedim v prírode na schodiku jedného starého domu - šla som si zabehať keď sa priateľ vrátil zvonku a čítam všetky vaše komentáre a správy. Všetky sa zhodujú v jednom a teda ma upokojilo, že keď sa s ním rozidem nebudem ta najhoršia osoba na svete, keď to robím pre svoje a koniec koncov skutočne aj pre jeho dobro. Idem sa teraz vrátiť, osprchovať a (nebudem klamať, že to urobím hneď lebo klamať ani nemá význam) skúsim na začiatok niečo naznačiť. Viem, že by som sa mala zachovať ako dospelá osoba a všetko mu hneď vyklopit a zbytočne to nenatahovat, ale určite ma všetky pochopíte keď poviem, že to musím celé premyslieť. Netuším ani ako túto tému s nim mam začať, keď on si myslí, že všetko je v poriadku, hoci občas, keď sa veľmi snaží si všimne, že sa niečo s naším vzhaom deje, no nemá nijaký záujem to rozvinúť, opýtať sa, zisťovať ci je všetko ok..
@katkati Určite dám, no nateraz som sa rozhodla, že kým sa nepresťahujem do nového, tak to riešiť nebudem lebo si neviem predstaviť byť tu s ním dovtedy po tom, čo by som mu povedala ako sa veci majú. Tento týždeň ideme maľovať a už to pôjde, som stopercentne rozhodnutá, veď keď sa nad tým triezvo zamyslím, nejaký sprostý strach mi bráni v tom, žiť ako skutočne chcem a prečo by som sa mala prispôsobovať životu iného, na úkor toho môjho, keď nás prakticky spolu nič nedrží, dokonca sme spolu len tak krátko..? Akonáhle budem odsťahovaná, bude to prvé čo urobím, nemá to význam naťahohvať.
Cítiš velmi silno ze toto nie je chlap tvojho života, nie ste kompatibilni.tak sa postupne prestahuj a postupne odputaj .
Zanechaj ho v tom jeho podnájme, zanechaj ho v tom jeho plávaní , zanechaj ho jeho kamosom.
Ty nikomu nič vysvetlovat nemusíš, max ze ste si nesadli a citis coraz viac rozdiely . bodka
@111linda a,skus najblizie najpr cloveka trosku spoznat,az potom sa stahovat.
Asi som stara,ale to spolocne byvanie hned par mesiacov po prvom stretku je o nicom...a tazko z neho vycuvat.
@terezka1947 ono to nebolo zo dňa na deň len to šlo postupne lebo chcel aby som u neho prespavala a chodila som aj do prace tak som si musela k nemu brat viacej vecí a obec z ktorej som nie je úplne tak za rohom aby som stále mohla jazdiť hore dole tak bolo jednoduchšie sa k nemu nasťahovať ale ako píšem bolo to spontánne a postupne že ti človek ani nestíhal vnímať...
@111linda jednoduchsie riesenia nie su naj.
Ibs preto,aby niekto chcel,aby som sa k nemu nastahovala a mal ma po ruke to predsa robit nebudem.
Treba cas.....a robit veci axriesit situacie s rozumom.
Tie rychle spolocne byvania prinasaju iba nestastia do vztahov. Cest vynimkam,no ja osobne takychbludi,co sli spolu byvat a nerozisli sa,nepoznam.
@terezka1947 my sme spolu zacali byvat po cca mesiaci chodenia, skoncilo to svadbou... je to individualne, za seba hovorim, ze to nelutujem... 2x som to tak zazila (prvy vztah logicky nevysiel, ale ani to nelutujem), skor clovek spozna toho druheho a skor zisti, ci je to partner pre spolocny zivot... nemame 15, na co sa mame hrat?
@terezka1947 ja súhlasím s @nairia, mam v tomto rovnaký názor ako ona, ja mam 26 rokov a nebudem sa hrať na nejaké stredoškolské chodenie s niekym s kým by som chcela mať spoločnú budúcnosť. Predsa človek toho druhého najlepšie spozná keď začnú spolu žiť v jednej domácnosti, ja som si začala zhruba pred 2 mesiacmi uvedomovať že niečo sa deje a teraz som na 100 percent rozhodnutá a mam v pocitoch jasno.. Keby som s nim nežila tak to zistenie by trvalo omnoho dlhšie
Ahoj pozri potesim ta,vyjadrujea sa perfektne, na urovni, rozumne a to je skvele...to znamena,ze si mudra a inteligentna a sprav presne to co citis...vzdy hlad na seba v prvom rade...najskor mu normalne pekne vysvetli...ze proste si nad vsetkym premyslala,ze ai dospa k nazoru,ze to citis takto a takto...a proste hlavne povedz,ze keby zostanes tak si nestastna ty...a tvoja uloha v zivote nie je byt dobra ku vsetkym na okolo ale zla k sebe...takze uplne kludne sprav to co potrebujes pre seba spravit...podla mna take najjednoduchsie je povedat,ze potrebujes cas si vsetko premysliet...vyhovor sa na seba,ze nevies co citis a tak...polial nechces byt uprimna..(co nemusis lebo pre neho to moze byt horsie)
Po dalsie nie nezmeni sa nic...pokial je to takto bude to este horsie...a utekaj pokial s nim nemas zavazky...proste chlapa do zivota musia vybrat dobre...lebo potom je tona rit cele...bud budes mat na ociach magora z ktoreho ta bude denno denne porazat...alebo fajn chlapa ,ktprh bude tvojim vsetkym naj...
Ja som mala raz vztah, a poviem ti ked som s nim bola vonku,vzdy som rozmyslala,ze co je toto za cloveka...ze co s nim mam JA spolocne?a hlavne aaaabsolutne som si ho nevedela predstavit aby patrilkmojej rodine...
Teraz mam uz 7 rokov partnera, skveleho , a z toho 3 sme manzelia...
Ale zaklad je mat spolocne moralne zasady, a hodnoty...konicky aspon par....ale urcite to nemoze byt salamista,ked ty si zodpovedna...okuliare dole a hlava hore😉👍
Pokial nemas s nim deti, tak sa mozes usmievat a krasne iat cestou akou chces ist ty...a jehi nechaj zit nech si najde salamistku a budu spolu stastni😁😁😁
@111linda ja som svoj prvy vazny vztah zacala cca v tvojom veku a prislo mi to tak prirodzene, travili sme spolu viac casu aspon, ked sme chceli kazdy svoje, boli sme kazdy sam, ale prislo to tak samo, ze uz som potom bola viac unho ako u seba (hlavne je to narocne kombinovat v pripade, ze mate nejak viac nabuchany program a jedine to ide stretnut sa vecer doma)... tam som velmi skoro zistila, ze klapat to nebude, ale nemala som odvahu to ukoncit - z vlastnej skusenosti sa pridavam k podpornym komentarom "chod"... zariad si veci a chod, si mlada a vo vztahu si kratko... mas jasny nazor na to, co chces a co nie... s nazormi a odsudzovanim inych sa musis zmierit, casom to prejde... ide predsa o tvoje osobne stastie 😉
@111linda nemas za co, rada som pomohla. Suhlasim s tebou, ze to bude najlahsie ked uz budes mat byt hotovy a potom mu to povies. Nebudes musiet zdielat spolocny priestor a citit sa nejako trapne, ci divne ked mu to uz oznamis. Bude to mat tak plynuly priebeh, kadzy bude mat svoj priestor, ... Nie je to momentlane lahke, ale je to pre teba potrebny krok. Vdakabohu ze nemate spolu zavazky, si mlada, mas cely zivot pred sebou a mozes si ho zariadit ako budes chciet. 🙂
Do tej hypotéky rozhodne choď. Zásadne však sama. Keď sa niečo stane, vždy máš nejakú svoju istotu. Aj keď budeš s partnerom, môžete v tom byte dočasne žiť, keďže 1-izbový je maličký pre rodinu. Ale vieš ho prenajímať a tak sa Ti v podstate sám zaplatí. Ak by Ti vzťah nevyšiel, máš sa kam vrátiť. Raz môže ostať deťom. Alebo za predaj si dopraješ niečo hodnotné.
Tiež som bola tlačená vzdať sa svojho bytu, ved sme mali krásny manželov byt v ich dome, ktorý sme kompletne prerobili. Mojou povinnosťou bolo vraziť prachy za byt tam. Nie, nepovolila som. Teraz žijeme v mojom byte, pričom manželov je prázdny. So svokrou sa fungovať na jednom dvore nedá, tu máme súkromie.
Nečítala som komentáre,len sa ťa chcem opýtať na moment,kedy si si uvedomila,že ho vnímaš už len ako kamaráta? Čo to spôsobilo? Mozes aj súkromne,ak chces.
@111linda ja by som na tvojom mieste zacala debatou, co ocakava od vasho vztahu, nie zajtra, nie pozajtra... Vie, ze sa ides stahovat, aj to mu je fuk? Ak by nevedel alebo nechcel povedat, tak povedz svoje predstavy ty a nech ti aspon povie, ci sa tam niekde v buducnosti vidi s tebou. Mozno by potom sam prisiel na to, ze vase cesty sa pomaly, ale isto rozchadzaju a nemala by si z toho taky blby pocit.
@lentilkaxxx ano presne preto to robím, ved on za rok ani nebol schopný ma prihlásiť ako jeho spolubývajúcu, bývam tu načierno....
@anita6666 nemusím súkromne, kľudne to napíšem..ja ho ale nevnímam ako kamaráta, ja ho ľúbim, len si pripadám v tomto vzťahu akoby sme boli len kamaráti/spolubývajúci, jednoducho láska mi nestačí - u neho chýba zodpovednosť, je sebecký, nevníma, keď niečo hovorím, nemáme spolu nijaké fotky lebo on nechce, keď som navrhla dať sa do vzťahu na soc,sieti lebo mi stále vypisujú nejakí chlapi a obťažuje ma to, odmietol, píše si s jeho bývalou hoci vie, že mi to vadí - povedala som mu to.. chodí stále niekam s kamarátmi a mňa s nimi nikdy nezoberie, nechodíme spolu nikam okrem nejakých rodinných osláv, večer prídeme z práce a každý si hľadí svojho.. ono to nie je len mnou, ja vidím, že aj ja mu častokrát prekážam, necítim sa v takomto vzťahu komfortne a on podľa mna tiež nie, len si to nevie uvedomiť, alebo proste taký život potrebuje - kde sa vo vzťahu s ním žena nebude chcieť rozprávať, nechá ho chodiť si von s kamošmi, jazdiť na motorke a večer pozerať telku a občas, tak raz za týždeň, keď on chce, mať sex aj to bez predohry.. ženy veď my sme si naposledy dali ,,francuzaka,, na Silvestra... :( a ani ja nie som bez viny - občas mám na neho ponorku a som naňho zlá, pretože nie som šťastná, hoci ho ľúbim, nie som šťastná, proste mi to nestačí, no jemu asi áno, asi každý máme od vzťahu iné očakávania...
@senta_sofia ono my sme sa pôvodne mali sťahovať spolu, ale celé je to tak, že keď sme riešili prvýkrát spoločné bývanie, keď už som všetko povybavovala, spoločná hypotéka bola predschválená, povedal mi, že som ho do toho donútila, čo ma dosť ranilo tak som to zrušila.. a ja jednoducho nemôžem žiť tu v prenájme, kde ani nie som uvedená, s vedomím že kedykoľvek sa môžeme rozísť a ja nebudem mať kam ísť...
@111linda to som pochopila, pisala si to vyssie, len teda neviem, ci niekde v buducnosti s tebou pocita
hypotekou a vlastnym bytom si si to vlastne vyriesila. odstahuj sa tam, nikomu nic nemusis vysvetlovat a absolutne neries, co si pomysli jeho rodina. menej analyzuj, viac konaj. uz tu nie je o com 🙂