Nikdy pre teba nebudem dostatočná

Od ľudí, ktoré tvoje city neopätujú je náročné, ale najlepšie si držať odstup, inak je to len trápenie, ktoré ti bráni sa posunúť v živote, to už som ti písala v minulej téme, o ktorej si myslím, že bola tvoja... ale teda vo všeobecnosti - skús sa na to pozrieť možno z opačnej strany - tebe vyhovuje každý? každého máš rada? na každom ti záleží? každého by si dokázala ľúbiť? asi nie a je to okej, neznamená to ale, že je niečo na tom druhom človeku zlé alebo nedostatočné... prečo by teda malo byť na tebe niečo zlé, ak ťa niekto odmietne?... jednoducho si nikdy na 100% nesadneš s každým a je to prirodzené... ak máš pocit, že ti tieto pocity veľmi zasahujú do života a nevieš si s tým poradiť sama, odborník je fajn nápad

Odtrhnúť sa od ludi, ktorí v tebe vyvolávajú negatívne pocity, myšlienky. Každý človek je jedinečný. Máš právo byť šťastná, aj napriek tomu, že iní si to nemyslia a nedopraju ti to. Váž si samu seba, buď hrdá na to, čo si dosiahla, čo dosiahneš.

Partner, pre ktoreho nikdy nebudes "dost" je clovek, na ktoreho by si sa mala vykaslat a otvorit sa vztahu s niekym, pre koho budes viac ako dost. Ale najskor by si sa asi mala odputat od toho prveho, dat dokopy (so psychologom, na terapii), zistit svoju hodnotu a az tak byt s niekym, pre koho budes znamenat vela.
Minas svojim drahym casom a zivotom na niekoho, kto Ta ma za nic (lebo ani partnerka nie si).

Rodinu vsak nezmenis. Ak ide o rodica alebo surodenca, najjednoduchsie pre Tvoj zivot by bolo odstrihnut sa od toho cloveka. A realne s nim nic nemat. Ale to sa casto vobec neda. Vtedy treba byt silny a skusit sa odosobnit...

Ale lepsie sa radi, ako sam zije. Drzim palce.

Jedným z mojich pravidiel je -
1, byť dosť sebe samej
2, ma partner etc. nejaké priania, požiadavky- som schopna mu vijst b ústrety- ok, urobím.
3, pokial nie som niekomu dosť, nech ide kade lahsie a hľadá ms, mrs right!

Prečo vôbec chceš byť s takym dilinom a to it si z toho hlavu?
Odstrániť sa od rodicov, pokial nie si pre nich dosť, a za cni spokojne zit. Každý má iné predstavy o živote a snáď nie si skata rybka, aby si kazdemu plnila ich priania a prisposobovala sa!
Pošlú všetkých do hája a ty sa odstahuj trebars i do ineho štátu. Pises o mladej dospelosti, teda 30 ešte asi nemáš, tak odid z SK, tam ta otravovať nebudú. Rany sactotiz lepšie a rýchlejšie hoja mimo palubného územia ;) Aj psycholog online je v tom pripade ok.

Ja si myslim, ze rodinny prislusnik, ktory v tebe vychovou vyvola pocit nedostatocnosti, nie je dostatocny ani sam pre seba. Kritizuje a zhadzuje vo vnutri aj sam seba, pochybuje o sebe. Jednoducho vstepil ti nieco, co sam v sebe ma, lebo nic ine proste nema. Niekedy pomoze uz aj taketo pochopenie a pozerat sa na "vinnikov" so sucitom. A svoje sebavedomie potom treba riesit s pomocou odbornika, alebo aj samostatne, ale tak s nejakymi.radami od blizlych, z knih alebo tak.

Uz sem pises niekolky krat ze?

Treba sa naučiť, nebrať všetko tak vážne. Život sa dokaze zmeniť z minúty na minútu a ty nemusíš pre to pohnúť ani prstom, veci sa dejú náhodne. A potom si treba uvedomiť, že nik na svete nie je dokonalý a perfektný, vôbec nik, každý človek má svoje chyby a zlé vlastnosti. A preto treba nájsť v živote ľudí, s ktorými si porozumies a nebudú im na tebe tie chyby vadiť, a možno budú,no budú ich akceptovať. Človek by sa nemal urputne viazať na žiadneho človeka, sme tu na svete každý sám za seba

...nikdy nieje neskoro zacat ,,novy zivot, s novym JA...ja som mala stastie v tom ze mi cestu k pocitu sebahodnoty a dostatocnosti ukazal partner, po rokoch sa mi dostala do ruk kniha , 4 dohody,, mna to len utvrdilo, Teba mozno nastartuje, ci odkryje odpoved na otazku blizkych preco im nebudes nikdy ,,dost,, resp. preco by ti to mohlo a malo byt jedno ci im budes dost..,prajem vela stastia a uspech v hladani...

Určite začať od seba. Pracuj na svojej sebahodnote a sebelaske. Ale asi by som začala s odborníkom. Keď si uvedomíš svoju hodnotu, sama odídeš zo vztahu nevzťahu, alebo sa tvoj partner začne meniť. Keď uvidí, že si vazis samu seba, je možné, že zmení svoj postoj k tebe aj on. Otázne je, či ho budeš potom aj naďalej pokladať za vodného tvojej lásky, skôr si myslím, že nie. Čo sa týka rodiny, buď odstrihnúť alebo si len uvedomeniť, zomrie s tou sebahodnotu a sebalaskou, že to, že nie si dosť pre nich, nemá s Tebou absolútne nič spoločne. Že je to skôr o nich a možno práve naopak, vidia v tebe to, čo oni sami nemajú a chceli by. Nič nieje čiernobiele. Ale určite by som skúsila terapiu, je to nesmierne oslobodzujúce ✨♥️

@janka27101988 Janka to výborne opísala 🙂 100% súhlasím.

Som na tom podobne. Už pre pôvodnú rodinu som bola podradná, niečo menej než oni. Nemohla som byť sama sebou, lebo ako taká som im nestačila, nebola dosť.
A takto sa to ťahá doteraz, akurát s tým, že som robila možné i nemožné, aby som ľudí presvedčila o svojej hodnote.
Každý radí spoznať svoju hodnotu, ale nikde som nenašla návod ako presne na to. V každej múdrej knihe je totiž, že naša hodnota nie je závislá ani od výkonov, ani od toho čo máme a podobne.
Lenže ja absolútne netuším čo si mám pod tým predstaviť, keďže som to nikdy nezažila 😀

@vvvvb dať seba na prvé miesto. Vyliečiť všetky zranenia. Venovať čas samej sebe. Zamilovať sa do svojho života a do samej seba. Sama to zrejme nezvládnes. Hlavne keď nás celý život niekto presviedča že sme tým, kým niesme. Pozri mena Daniel Legát, Kristína Baudysova, spolu budú mať aj krásny workshop. Alebo Lucia Klapacova sa venuje vzťahom, ale aj vztahu sama so sebou. Je veľa mentorov a terapeutov. Len si treba dobre vybrať čo tebe vyhovuje. Ja ich sledujem a hltam všetkých 😃 alebo si nájdi na YouTube meditácie na seba prijatie a pod. Pripadne pozri Michala Drienika

@janka27101988 jj, robím to, len to ide pomalšie než by som chcela. Mám problémy veriť si a veriť vôbec niečomu dobrému, keďže celý život mi bolo vtĺkané, že všetci ostatní vedia všetko lepšie. A od nich som sa zas napočúvala len samej kritiky, podceňovania a posmechu. Takže to ide pomalšie, no. Ale ja to zvládnem.

@vvvvb dôležitá je aj samotná cesta. A hlavne si myslím, že veľmi dôležitú časť už máš za sebou, že si si to uvedomila a chceš to zmeniť. Ono vybrala si si ťažšiu cestu, a to sebapoznania, vedomia a lásky. Tak jasne že to ide pomaličky a ťažko. Lahsie je sa hrať na obeť a sťažovať celý život to ide ľahko a rýchlo. Ale neprinesie nám to očakávané vysledky

@janka27101988 Ono je dôležité si aj uvedomiť, že my sme obeťami reálne aj boli. Boli sme vtedy deti, úplne odkázané na tých dospelých s ktorými sme boli. A deti rozmýšľajú úplne inak, nemajú ešte skúsenosti, nemajú schopnosť rozlíšiť čo je pravda a čo nie, a ak aj vedia, že s nimi je zaobchádzané nespravodlivo, že sa im deje krivda, tak častokrát nemajú možnosť sa adekvátne brániť. Minimálne sú odbyté, vysmiate, v tom horšom prípade dostanú výprask, že papuľovali dospelému. V tomto bode je dobré si uvedomiť, že to otrasné správanie nebola naša vina, že nič také sme si nezaslúžili. A práve z tohto hľadiska sa mi veľmi nepáči také to akoby dehonestovanie významu rola obete. Áno, je to otravné keď sa niekto neustále sťažuje a obviňuje, na druhú stranu ten človek reálne potrebuje uznanie, a hlavne, sám sebe uznať, že to čo sa mu stalo bola naozaj krivda, nespravodlivosť a nebolo to jeho vina, nijako si to nezaslúžil. Akurát mal ako dieťa tú smolu, že sa narodil do toxickej rodiny. Keby sa bol narodil do láskavej, milujúcej a prijímajúcej rodiny, tak by sme mali úplne iný život.

Pripnem sa 🙂

Presne aj ja mam problém so sebahodnotou + k tomu aj overthinking.. som na seba prísna v živote a to všetko má na mňa veľký vplyv..

@vvvvb určite to nieje fér, boli to, zaslúžili sme si viac. Sme hodné viac! Avšak! 🙂 rolu obete si vyberáme. Kto sa hra na obeť, ok treba však prijať fakt, že sa nám to stalo ale zodpovednosť za svoj život mame my! Čas nevrátime, ani rodičia, ak sa dá, komunikovať to s nimi, ale nečakat že pochopia. Obeť . Predstavte si - jedna rodina, dve deti, kazde ma rovnakú výchovu, rovnaký základ do života. Avšak jedno si vybralo rolu obete a druhé vzalo život do vlastných rúk, alebo napr postavilo múr. Nevravim že niečo z toho je lepšie, ale tu rolu, to ako sa k tomu postavíme sme sa rozhodli my už ako deti. Rodičom vďačíme za život, keby nás aspoň jeden z nich nemiloval, neprežili by sme. Akokoľvek ťažko sa to prijma, je to fakt.

@vvvvb milá, to isté sa pýtam ja! Sebaláska, sebavedomie, ale ako? Zrejme to bude práca na celý život. Človek sa stále mení. Tu a tam ho pichne a zistí, že ahaááá, niečo tu máme stále nedoliečené. Myslím, že už len uvedomenie je veľké požehnanie, ale s tou prácou, predsa len bude námaha. Je to ako začať nanovo, ale najskôr treba upratať ten bordel na stavenisku, tie nánosy. Prevýchova v zmysle hľadania vlastného pokoja.

Začali ste chodiť aj k psychologovi?

@naneta258 Ja navštevujem psychoterapiu a môžem len odporučiťv zmysle toho, že som azda poprvýkrát v živote zažila nehodnotiaci prístup. Samozrejme záleží aj od toho, ako si sadnete so psychoterapeutom. Za mňa však odporúčam minimálne vyskúšať. Však gro je samozrejme ochota pacienta k zmene.

Tu kde bývam je ťažké nájsť dobrého psychoterapeuta.. už som ho chcela navštíviť pred polrokom..

@lopka1313 Ďakujem za spätnú väzbu
aj za ostatné spätné väzby ❤️

Autorka napíš mi 🙂

@karolinakr 👍❤️

Dovolte mi prosim Vas pekne vyjadrit sa k danej teme, kedze mam nejake osobne skusenosti v danej problematike. Vsetko nas nejakym sposobom ovplivnuje, detstvo je klucove obdobie formovania osobnosti, sebaucty, sebalasky atd...Ked nasi rodicia neboli schopny nam tieto kvality odovzdat, jednoducho nimi nedisponovali, clovke ma potom tendenciu ich hladat niekde inde. Prevazne v roznych idealoch, ludoch, pribehoch, situaciach atd... ktore tymito kvalitami ovplyvaju. Ale co je nesmierne pozoruhodne, ze vsetky tie kvality ako laska, pravda, spravodlivost, ucta, pokora atd...su nam bytostne dane, len je dolezite obratit svoju pozornost smerom do vnutra a zostupit do svojho podvedomia a prepustit vsetky tie nahrane vzorce ktore nas ovplivnuju. Viem, nieje to take jednoduche, je tam ukryta velka bolest, strach, krivda, nenavist atd...ale nikto to za nas neurobi. Musime byt dostatocne odvazni a dovolit si opustit, odpustit a prepustit vsetky tie prebrate vzorce. Hlavne treba skludnit svoju mysel, spomalit sa, zacat sa viac vnimat, nacitit svoje vnutro a byt k sebe uprimny. Neposudzovat, nehodnotit, len s odstupom pozorovat ako sa to vsetko uvolnuje. Ako nahle clovek pociti rozvolnenie, uvolnenie, vacsiu slobodu, radost, stastie atd...pride s tym spojena vdacnost. U kazdeho je to individualne vzhladom na charakter danych vzorcov ktore si v sebe nesieme. Tak uz nam nic ine neostava, len si tym celym prejst, tak sup sa do toho, nech su vsetky bytosti stastne.🙂

@thunderbird Ďakujem za príspevok a súhlasím 🙂 . Rodičia v tej dobe, povedzme, že robili najlepšie ako vedeli a niektorí ani nemali povedomie o tom, ako môžu ubližovať. Napr. aj povedomie o duši, psychológia, kresťanstvo sú dnes ďalekosiahlo dostupné, než boli predtým. Máme nespočet zdrojov a možno aj vplyvov, ktoré vedú k individualizmu, čo však tiež nemusí byť vždy najsprávanšie vedenie, pokiaľ to človek prekrúti ako mu je prirodzené. Ja osobne mám napríklad problém s idealizáciou a preto častokrát zvyknem ospravedlňovať správanie človeka, na ktorom mi záleží, hoci jemu v skutočnosti môže záležať len na sebe. Žiaľ i v tomto si akoby nepomôžem, lebo ten človek je tak jednoducho nastavený. Buď o tom ani povedomie nemá a nedokáže zatiaľ inak (otázne, či niekedy dokáže), alebo je jednoducho zameraný sám na seba v zmysle, že na iných mu nezáleží a nevidí v tom ani problém, atď.