Ahojte, rada by som sa podelila o moje pocity a vypocula vase nazory resp. ci to niekto citi podobne, ako ja. Moji rodicia ma sice vychovali slusne, dali mi naozaj vsetko po materialnej stranke, co som potrebovala, ale stale mam pocit, ze ich tak vo vseobecnosti "nemam rada", ako ludi. Nejakym sposobom ich urcite rada mam, ale ak by som sa s nimi nestretavala, tak by mi pravdupovediac asi ani nechybali. Moja mama vie stale hovorit iba o sebe, komunikacia s nou prebieha tak, ze ja si vypocujem vsetky jej strasti, zazitky, myslienky a pocity a ked sa pokusam o rozhovor, tak je bud myslienkami uplne inde alebo zacne hovorit o niecom inom, o sebe. Uz som jej o tomto hovorila, ze je strasne sebecka a rozhovor s nou vlastne ani nie je rozhovorom, ale iba rozpravanim o sebe...tvrdi, ze to tak nie je, ze ona pocuva, skutocnost je ale ina, kedze mi nevie ani zopakovat to, co som jej hovorila. Cely zivot riesila "moje problemy" v puberte iba tym, ze ma odmlcala, nikdy nemala trpezlivost, nikdy si ma nevypocula. Mam pocit, ze ma vobec nepozna...vlastne som presvedcena, ze o mne naozaj nic nevie. Moj otec je velmi chladny clovek, nikdy neprejavil ani stipku lasky, ci naklonosti k svojim detom, vlastne sa nam nikdy velmi ani nevenoval. Jedinu emociu, ktoru ku mne prejavil bol hnev, ked som nieco vyviedla...Nikdy som sa s nim normalne nerozpravala, bavime sa maximalne o uplne beznych veciach, ako je politika, pocasie a pod. 🤷. Podla mna sa ma nikdy nespytal ako sa mam...Moja sestra to vnima uplne rovnako, ba dokonca asi horsie, ako ja.
To co ma aktualne trapi (na druhej strane ale aj tesi 🤦...) je, ze mam maleho syna, o ktoreho sa strasne zaujimaju. Naozaj su to ukazkovi stari rodicia, len ten pohlad, ako sa mu venuju a pod. vo mne vyvolava aj uzkost a smutok. Viem, asi som divna a mala by som sa tomu tesit, ale stale si kladiem otazku: Preco ku mne otec nikdy neprejavoval taku nehu? Preco ma mama tolko trpezlivosti k vnukovi a ku mne nikdy nemala?
Nikdy sa nepytaju na mna ako sa mam? Stale ich zaujima iba vnuk...dokonca si ho casto beru k sebe a vobec ich ani nezaujima, preco ja nemam zaujem travit s nimi cas a radsej si spravim iny program, kym sa oni zahraju s vnukom.
A tak si kladiem otazku, ci to iba zbytocne prezivam a mala by som sa radsej tesit z toho, ze aspon bude mat syn pekny vztah s dedkom a babkou?
K tym rozdielom medzi vztahu k vlastnemu malemu dietatu a vnucatu o 30r neskor - ked si ty bola dieta, tak ta mali doma 24/7 a museli riesit pracu, financie, starostlivost o domacnost, dve deti, vychovu, starat sa… o 30 rokov neskor uz je situacia ina - mozno uz su na dochodku alebo sa k nemu aspon blizia, maju vyriesene byvanie, financie, zabehnuty nejaky svoj system a zivotny standard, deti odrastene a prec z domu, takze na roztomile vnucatko par hodin sem tam maju dostatok trpezlivosti, vyhradeny cas a nemusia nic ine riesit. Ja som napriklad take vnuca - moja mama so svojou mamou (mojou babkou) mali velmi zly vztah, ale ako babka bola ta najuzasnejsia aku som si mohla priat ♥️ ako dieta som nechapala, preco mama nema babku v laske, sice nikdy o nej skaredo nehovorila, ale bolo to citit, pochopila som az o dalsich 30 rokov neskor, ked babi zomrela… a som velmi vdacna mojej mame, ze napriek tomu cim si ona ako dieta presla, dovolila mne a babke vytvorit si vlastny vztah.
Ono aj tie generacie pred nami mali inu vychovu - deti museli posluchat dospelych (akykolvek dospelak bol proste autorita a nediskutovalo sa o tom), nikto nam nedaval na vyber ci chceme to alebo ono, tu mas a hotovo, ber alebo nechaj tak (ci to bolo jedlo, oblecenie, aktivity…), dnes budes dieta ofukovat a robit psie kusy len aby neskrivilo usta do placu…
Ja rodičov nemám. Teda žijú, ale obom som veľmi jasne povedala, že nemám pocit, že sú moji rodicia, lebo sa tak ku mne nikdy nespravali. Oduli sa jak soplave deti v škôlke a už je to 5 rokov, čo sa nebavim s materou a 17 s otcom. Som rada, že sa mi neserú do života a ze nemusím počúvať ich rumázganie, ako sa všetci proti nim spikli. Celý svet, každý jeden človek. Nič mi do života neprinášajú. K mojim deťom sa správali tak isto, ako ku mne a bratovi. Jedného velebili druhý bol podľa materi kkt. Vtedy som si povedala diky neprosím
Presne platí posledný odstavec, čo si napísala. Nerieš. Minulosť už nezmeníš, keď to budeš riešiť, len naštrbíš vzťahy, malého zbožňujú, teš sa z prítomnosti.
@sissy27 Dakujem za tvoj prispevok, presne toto som potrebovala pocut. Nechcem svoje dieta obrat o to, aby malo pekne spomienky na svojich starych rodicov. Zboznuje ich a ocividne aj oni jeho. Mne je sice uz vlastne uplne jedno, ci sa s nimi stretnem alebo porozpravam a ocividne je to jedno aj im, ale syna neozaj nechcem obrat o tuto moznost, ved aj moje najkrasie spomienky z detstva sa viazu na chvile stravene so starymi rodicmi.
Ono to môže byt aj tým že rodičia za Teba pociťovali väčšiu zodpovednosť, ako záťaž, tvoje chyby boli ich atd… u vnuka sa jednoducho tešia. Hovoríš že ťa vychovali, poskytli čo si potrebovala, nezavrhovala by som ich, nemusíte mat vzťahy horúce alé slusne bez zaste sú zdravsie
Je niečo úplne iné mat vnúča (alebo krstňa alebo hocijaké dieta z rodiny) na pár hodín a pohrať sa s ním, jasne že ma človek aj viac trpezlivosti na ne, ako keď si ty ten rodič a máš deti na hlave cez deň aj v noci, často nevyspata, podráždená… Presne ako písala baba vyššie. Tiež ma napadlo to iste, a mám podobnú situáciu ako ty autorka. Ja ako dieta som nemohla nič, taký nejaky úprimný rozhovor s mamou alebo otcom vôbec nikdy nebol, dokonca keď ma niečo trápi, radšej idem za kamarátkou lebo od rodičov by som sa útechy nedočkala.
Moze byť, že k tebe sa tiež tak správali keď si bola maličká, keď si mala rok.. ale čím si bola staršia, tým menej mali pocit že sa treba nejako venovať.. všimla som si to uz mnoho krát.. ľudia majú zväčša určity vek keď si s nejakým dieťaťom rozumejú.. čo.ich neospravedlňuje samozrejme že sa chovali tak ako sa chovali k tebe ako k dieťaťu.. podľa mňa si uznaj že to, čo k nim pociťujes je normálne vzhľadom k tomu aký vzťah si s tebou budovali k detstve.. chápem že to mrzí, máš na to naozaj dôvod prežívať tieto pocity.. ale skús to zobrať aj tak, že ty budeš svojim deťom úplne iná mama a to tvoj život naplni..
U nas je to do istej miery podobne, u partnera uplne rovnake ako u teba, ale postupne sme sa odosobnili a sme radi, ze sa obe strany zauiimaju o vnucata. Velakrat sa zastavim a hovorim si v hlave, ze preco ste sa ku mne takto nespravali, no beriem to tak ze robili najlepsie ako vedeli. Ked mi je vyslovene neprijemne tak odidem z miestnosti, rozpravat sa o tom s nasimi nema zmysel, veci si pamataju inac.
@ivik4 poznám takú situáciu o akej autorka hovorí a myslím si, že toto riešenie by nikam neviedlo. Buď by sa urazili alebo by len povedali že trepem sprostosti a debata by bola ukončená.
@makulienka1 chapem presne toto si tiez myslim zeby sa aj stalo , no spytala by som sa aj tak. Nech sa hoc aj nasere/urazi, vsak za pravdu...
Inak moj ocino sa uraza za vsetko ,hruza...
To mi je ľúto. Nuž, mne to príde zo strany maminy mozno ako narcizmus, poznám podobný prípad. Isto ta majú radi, to sa netráp, len to možno tak nevedia dat najavo ako to potrebuješ ty. A je to úplne normálne a zdravé ze to potrebuješ. Áno, tes sa zo syna a z toho ze ma starých rodičov a ze ich máš kde dat, ja napr túto možnosť naplno nemám. A tiež nemám sestru po ktorej som cely život túžila (ani brata), snáď s nou máš dobry vzťah. Podľa mňa je dôležité aby si mala v živote aspoň nejakú inú oporu, priateľ, manžel, kamarát, kto ťa vypočuje a tak. Inak manžel to ma podobne ako ty, takže vzdialene mi to pripomína tento prípad. On to rieši tak ze sa s tým viacmenej zmieril - vypočuje ju, pomyslí si svoje a tak. V podstate majú kľudný vzťah ale tiež mu chýbali niektoré emocne veci od nej v detstve.
@makulienka1 súhlas
@makulienka1 O rozhovor sa uz nebudem pokusat, pokusov bolo dost este pred dietatom a nemalo to absolutne ziadny zmysel. Bud ma nenechali ani dohovorit, uplne to zavrhli a vysmiali ma, ze co za blbosti trepem alebo mi vynadali. Pamatam sa, ako som raz v slabej chvilke povedala otcovi uz ako dospela, ze on sa nam vlastne vobec ani nevenoval, tak na mna iba zacal vyskakovat, ze ako to ze nie, ze kto nas viezol do skoly a na ostatne kruzky 😅... Nedal si vobec vysvetlit a dodnes nechape, ze venovanie sa dietatu je nieco uplne ine, ako standardne rodicovske povinnosti.
A hovorit nieco mojej mame? To je ako hrach o stenu hadzat, je schopna sa v polke rozhovoru zobrat prec alebo sa zacne nepricetne smiat, ako keby som si robila srandu, pritom hovorim uplne vazne 🤷. Ked som bola teenagerka a mala som rozne detinske problemy, ktore boli samozrejme vtedy pre mna uplne najvacsie na svete, tak si ma mama nikdy nevypocula, iba ma vysmiala a nechala ma vlastne tak s mojimi "problemamy". Dodnes si pamatam, ako som jej velakrat plakala, nech si ma aspon vypocuje, ze je to pre mna naozan dolezite a ona sa iba smiala, nech ju neotravujem s takymi sprostostami.
@lily09 Ano, manzel aj sestra je mi velkou oporou. Cely zivot som mala problemy vyjadrovat moje pocity, kedze som sa bala, ze nie su dostatocne podstatne. Az manzel ma naucil, ze moje pocity su rovnako dolezite a nemam sa mu bat zverit s cimkolvek. On to ma zase uplne opacne v rodine. Mam uzasnu svokru a aj svokor bol super, kym zil. Pamatam sa, ked som zacala s manzelom chodit a boli sme u nich na navsteve...tak som bola vzdy uplne zmetena a rozcarovana, ako inak sa chovaju k svojim detom. Pamatam sa, ze prve razy ked sa ma svokra iba tak z nicoho nic pytala "ako sa mam" alebo "ako sa citim", tak som bola normalne v rozpakoch a zaskocena preco sa ma vobec na taketo veci pyta a pritom v ich rodine to bolo uplne prieodzene. Rovnako aj manzelova sestra, skoro dospela zena si nemala problem prisadnut k otcovi, objat ho a pobozkat...ja som nic take nezazila ani ako dieta a prislo mi to uplne absurdne ako skoro dospelej zene, ze sa otec a dcera este aj v zrelom veku chovaju k sebe takto pekne.
@lossless Velmi sa mi paci tato tvoja veta "no beriem to tak ze robili najlepsie ako vedeli".
Takto som sa na to este nepozerala, hmm dakujem za tento pohlad na danu vec. Je to celkom na zamyslenie, mozno to bolo naozaj maximum z ich strany, co nam vedeli ponuknut.
Vies, kazdy zasa neni az taký dokonalý..., ale oni sa asi snažia. Bud rada, ze k vnukovi majú pekny vztah
Posielam objatie :') som rada ze to máš aspoň takto v novej rodine, držte sa
Autorka, presne viem o čom hovoríš a je mi ľúto, že to tak máš. Ja som sa už zmierila s tým, že s rodičmi (alebo skôr s mamou) nebudem mať dobrý vzťah a proste držím si od nich odstup a nepúšťam si ich do svojho vnútra. Aj keď sa mi niekto snaží nahovoriť, že sa mám cez to proste preniesť pre zachovanie dobrých vzťahov v rodine ale ako sa dá zachovať niečo, čo ani neexistuje. Moje vlastné duševné zdravie je pre mňa dôležitejšie ako nejaké falošné vzťahy. A tiež nechápem prečo by som mala robiť ústupky iba ja. Keby im na tom záležalo, tak by mi aspoň vyšli na polcesty. A je mi vždy trochu smutno, keď niekde vidím, že matky môžu byť aj normálne, milujúce a podporujúce.
@lily09 Dakujem ❤️
@makulienka1 Napodobne. Aspom vsak vieme, ake chyby voci nasim detom my ako matky nikdy nedopustime! 😊
Otoč si to na seba....že raz si toto može myslieť Tvoje dieťa o Tebe. Ako Ti tu už niekto pisal , ako rodic si prisnejšia voči svojmu dieťaťu, maš menej času, menej nervov, trpezlivosti....raz budeš aj Ty mozno babka a pokazene/zameškane napraviš na vnučati. A vtedy aj Tvoje dieťa pochopí Teba prečo si bola taká onaká maková...
A čo dostali oni od svojich rodičov? Ja som si to tiež myslela podobne cítila sa ublížena ale potom mi došlo, moji rodičia na krúžky nechodili, pešo do školy a hej doma pomáhať, akéto venovanie sa …. Nám sa pokúsili dať priestor na učenie, zaplatili hudobku, určite urobili posun…. Aké rozprávanie o pocitoch oni zažili ako deti ha-ha
neprezivas to zbytocne. Je to hnusne, ale asi tvoji rodicia mali dieta v case, ked na to neboli mentalne dozreti, preto sa k tebe spravali tak, sa spravali. Teraz si to asi uvedomili a snazia sa to napravit na tvojom synovi, no nevedia sa ospravedlnit tebe...
Ak ta to ozaj tryzni, tak si najdi psychologa, ktory ti pomoze spracovat to. S nimi uz asi nic nenarobis....
Je to možné a nie je to nič ojedinele. A co cítiš je úplne ok.
K tomuto by som napísala takto.. moja mama je jediný človek, čo najviac trpí, ovláda všetko múdro sveta, dokonca vie všetko predpovedať a hlavne vyčítať..co nie je dokonalé je najhoršie.. Otec sa stal Guru dosebavstupenia, čo majú robiť všetci okolo a konvertoval na matkyne pravdy..čiže tráva je bežne čierno-žltá..
Vychovali ma, nič mi nechýbalo, iba že by ma mal niekto rád, nemlatil ma za zbytočnosti, neponižoval a nemal prehnane očakávania.. Bavíme sa o vyznamenanom prospechu a asi najnudnejsom prejave puberty..ale bola som najhoršia..
S mamou sa nebavim niekoľko rokov, nebavili ma už jej náreky a urazilo ma, že som jej nestala za kľúče od bránky,aby ma nenechavala stat pred plotom, keď nepočula zvonček s mojou ohlásenou návštevou.
S otcom som to skončila po tel, kedy som zistila, že som zla dcera napr.za to,že som pred viac ako 20r odišla z domu na druhy den po tom, co ma dokopal, zbil a vyhodil v spodnom prádle z bytu.. Dovolila som si totiž teraz po tom, čo som mala choré dieťa viac ako mesiac, čo sme boli v izolácii povedať, že sa cítim sama a unavená, lebo muž chodí na 48ky a je to niekedy náročné, hlavne keď sa všetko nakopi a choré dieťa rodiča potrápi, že mu neviete pomôcť.. Predtým ako som otehotnela mi otec priznal, že ma rakovinu, tváril sa, že sa na jedine vnúča, vnuka tesi.. Čím viac malý rástol, tým viac mal kritické poznámky k nemu, porovnával ho so mnou a sama som neverila, ako dokonale a nadané dieťa som bola, tiež začali náznaky, že som príliš mäkká a bude mi skákať po hlave, prišla aj zmienka o tom, že by ho zobral niekam, kde by ho prevychovali mal asi 15M..pridali sa záchvaty zlosti, krik a nadávky pred malým, že až skákal od strachu zo šerbla, tak som viackrát upozorňovala jeho na správanie..
Mamka malého nikdy nevidela, on už prestal javiť záujem..najprv ma to mrzelo a teraz som rada, ze moje dieťa síce nemá starých rodičov, ale nikto ho aspoň nešikanuje a psychicky neubija.. Moja sestra začala konflikt medzi mnou a mamou a odvtedy sa tiež nebavime. Užíva si svoj plný servis a obe si pritakavajú, nadávajú na tatka a ten ich poslúcha a vyhučať sa asi vie len na mne..
Naši rodicia boli vychovávaní ako trávnik.. polial sa, posekal, podupal a co vykapalo, pohltila burina.. Dostali nič moc a dali asi také, čo si mysleli, že stačí.. Každá generácia nesie svoje krivdy a chyby..len každý so zmenou musí začať u seba napriek všetkým zlým veciam a aj malé zlepsenie, je zlepšenie..
Moja rada pre teba, bud dobrým rodičom a nerieš tých, ktorí urobili chyby, oni sú so sebou spokojní, nič sa nezmení, nič nepochopia..
Jeden Nemecky psychológ napísal silnú štúdiu o subjektívnej pravde a ta je väčšou pravdou, ako pravda sama 🤣😂
@evazhoufova je to pravda, ale aj v tej dobe sa našli rodicia, čo sa neprejavili ako citoví invalidi a kôpky komplexov okolo ktorých sa točil vesmír..
Ako sa poznam, keby som ty a trapi ma to, normalne by som otcovi ( asi aj mame) povedala preco mna uprimne radi nemali ale vnuka ano