Ako reagujete v situáciach, keď na vás niekto kričí?

@eeffka Ty si cela ja😉

Z pozicie nadriadeneho hovorim, ze kricim extremne sporadicky. A nie za chyby, to nema zmysel. Ako by som reagovala, asi by som si potukala po cele. Ak je to v tvojej sfere bezne, tak zalezi, aka chyba by to bola, ci nieco, co som urobila zle uz viackrat alebo fakt nieco nove a ako by mi na tej praci zalezalo. V dvojke nevidim zmysel hadat sa s chorym clovekom (ak ma realnu diagnozu), bud ho akceptujem alebo prerusim kontakt.

1. počkám kým šéf dokrici, lebo keď začnem kričať aj ja, tak nič dobre z toho nebude
Potom vysvetlit situáciu, dať argumenty a nakoniec razne požiadať, že si nezelas aby po tebe takto kričal

2. veľmi veľmi by som obmedzila kontakt. Ak by som bola na návšteve a začne tá osoba kričať a hádať sa, do minuty som preč
U mna doma? Otváram dvere, podávam topanky kabát a dovi
Hádať sa s chorým človekom či kričať na neho nemá zmysel

Doma si u mňa nik neodvážil kričať, na návšteve, poslala by som ho.kade ľahšie. Chlap keď ma vrieskavicu (ja mávam tiez), odchádzam z izby, keď sa ukludni nech dá vedieť. Uvrieskaneho rodica by som postupne odstrihla.
V praci.. to je komplikovane, ale asi by som mu skočila do reči ze nech nekrici, ja počujem. Krik to aj tak nevyrieši a nie je ani profesionalne po niekom vrieskat, prinurazkach ako.trn kolektiv ma potom fungovat? Ak je to šéf ktorý stále vrieska za všetko dala by som vypoved, lebo je to na nervy (môj chlap je taky, tam ked robila baba u nás revala hádam vždy, a okrem iného to nie je ze zvýši hlas na 2 minúty a ide sa riešiť, ale monology uvrieskane s ukážkami hodinu... A väčšinou to používa aj ako taktiku ak sa niekoho chce zbavit podla mna)

1.V praci po mne nikdy nadriadeny nekrical. Iba kolega a ten razom sedel u sefa na koberceku za spravanie. Sef sa mi nieskor ospravedlnil, ze sa to nebude opakovat z kolegovej strany. Ak by to bol nadriadeny, tak by som isla na HR. Takto sa v praci ludia spravat nemaju a nesmu.
2. Dohovorila by som mu s kludnou tvarou, ze to treba riesit a ak nie, tak by som obmedzila kontakt. Ak zacne kricat, idem domov z navsetvy.

1. Mam nadriadeneho, ktory krici. Pracu kvoli tomu menit nebudem, pracu mam rada. Zalezi od situacie, ako budem reagovat.
-pockam, az dokrici, potom argumentujem
- ak krici stale, nepocuva ma, poviem, ze taketo spravanie neakceptujem a odchadzam pocas jeho ,,prejavu,,
-stiahnem sa a s kolegynami niekde mimo nanho nadavame, aky je to debil
- poviem mu, ze si neprajem, aby na mna zvysoval hlas
--> po mne uz nekrici, lebo ja som papula a vyssie spomenutym som si ho ,,upratala,, 🤣

2. Ak som na navsteve u rodica - ak krici a je to ozaj uz moc, odisla by som. Ale uviedla by som aj dovod.
Ak je rodic u mna, dorazne by som mu povedala, aby prestal kricat. Ak by nepomohlo, vyprevadit ho von.
-ale na rodica by som sa nehnevala, ak ma diagnozu. Iba sa co najviac proti tomu obrnit, aby ma to co najmenej zranovalo. S diagnozou tazko bojovat.

Na 99% sa zdvihnem a odidem. Na ziapanie nemám hlasivky a ani bunky. Bud riešime problém a tam stačí diskusia alebo ziapeme ako Neandertalci a tohto druhu zábavy sa nezúčastnujem. Rodič, ktorý by po mne chcel ziapat, by na návštevu neprišiel. Nebola by som práve doma.

Určite nereagujem krikom. To je to najhoršie. Počkám kým dokrici a buď argumentujem padnymi argumentami alebo ak má pravdu ospravedlním sa a pokračujem v práci.

1. otočím sa a odchádzam s tým, že keď bude vedieť hovoriť bez kriku tak to môžeme prebrať. Teda ak to nie je situácia typu zrazila som dva vlaky, kedy sú tie emócie namieste.
2. na krik nereagujem, a aj s tým oboznámim rodinného príslušníka s tým že ak sa mu nepáči môže kedykoľvek odísť alebo počkať kým mi rupnú nervy a vyhodím ho ja.

Ak by mal na mna niekto vrieskat v práci, také by som mu narobila problémy, žeby si to nabudúce dvakrát rozmyslel a ako bonus, moja vypoved na jeho stole.
Ak by na mna vrieskal niekto z rodiny, razantne obmedzím komunikáciu a kontakt s danou osobou.
Život mam len jeden, zdravie mam len jedno. Ostatní nech si robia, čo chcú.
Ked niekto na niekoho kričí, tak jednak agresor ma problém sam so sebou a jednak je to aj preto, lebo obeť mu to dovolí. Vzdy sa treba ohradit a jasne určiť pevné hranice.

@barborachors no ak si daco fakt potentovala v praci, a majitela to bude stat nemalli problem/peniaze, tak ma pravo byt vytoceny aj si pokricat, a nemusi to byt hned psychopaticky agresor, ale odtial potial kricat :D su rozne situacie.. ja teda nevrieskam, ale tiez uz ked pocuvam hluposti od ludi v praci, tak hlas zvysim na nich a vybavim "problem" jednou vetou a vobec nediskutujem. Urobia co poviem, alebo mi tu vypoved kludne mozu nechat na stole. Ja budem len rada, este stale dame inzerat, a mame stovku uchadzacov za par dni

Ako… som dospela osoba, a nikto, ani sef ani prezident ani papez na mna nebude ziapat!!! Cize, ak by to napadlo sefovi, tak sa otocim a odidem prec s tym, ze ked sa ukludni, mozme sa konstruktivne bavit ako dvaja dospeli ludia. Mala som uz roznych sefov, aj takych co ziapali.. ale vzdy na ludi, ktori si to nechali.
Doma: moj muz je vybusnejsi typ, aj ked rokmi je to lepsie, lebo ja to netolerujem. Tak ked zvysi hlas, tak ja sa s nim odmietam bavit. Oznamim mu, ze podla mna tato debata nikam nevedie a ukoncujem diskusiu, kym sa neukludni. Od toho momentu ho ignorujem, uplne. Teraz uz sa to stava vynimocne, ak, tak je to slaby odvar toho, co byvalo v minulosti.
Ked by na mna hucal niekto, kto pride na navstevu, tak ho vyhodim: a je jedno, ci by to bola mama alebo suseda alebo najlepsia kamoska. Vsak by si ony po takom jednom vyhadzove rozmysleli, ci pridu hucat zas!

Neviem si ani len predstavit, ze by na mna nadriadeny nakrical. Sme predsa dospeli ludia, dokazeme problemy riesit bez toho, aby sme po sebe ziapali. V takej praci by som ani nebola, kde by po mne niekto krical. Ak by nahodou na mna niekto v praci nakrical, po hlave si skakat nenecham a dala by som aj vypoved.
Ani rodicia na mna nekricia, odkedy som sa osamostatnila. Neviem si ani predstavit, ako by som sa zachovala, keby na mna u mna doma mama alebo otec vrieskali. Asi by som ich vyhodila - neviem. Ani doma muz na mna nekrici, vieme sa normalne porozpravat a ak aj je nejaky konflikt, vacsinou som to ja, kto zvysi hlas, ale vyslovene nekricim, len rozpravam hlasnejsie. Nedokazala by som zit vo vztahu, kde sa riesia problemy krikom.

Šéf na mňa ešte nikdy nenakrical. A teda on ma pozná a vie ze jeho pravé jeho by som poslala niekam v jeho rodnej reči. Ale teda nepamätám si žeby na mňa niektoey šéf za 20+ rokov prác. Života niekto nakrical.
Ak by na mňa na kričal niekto doma v mojom byt najprv mu s kľudom otvorím dvere a ak nezaberie tak rovnakým spôsobom krikom mu to vrátim. Ak by na mňa nakrúcal niekto u koho som tak sa obujem a odchádzam.
A z nás doma stačí len zmena intonácie hlasu a vedia aj chlap aj dieťa ze sa niečo stalo, kričím veľmi zriedkavo

V praci, kde by na mna nadriadeny krical, by som nebola.
Doma by som odisla z miesnosti a ked by som tam uz nebyvala, taka osoba (ani blizka) by ku mne na navstevu nechodila.
A fakt je ten, ze si uz ani len neviem spomenut, ze by na mna niekto krical, nekrici sa ani u nas doma, vieme uz podla tonu hlasu, ze nieco nie je ok a hned to riesime.

@simca06022011 kde mate sto uchadzacov za par dni? Aka pozicia? Kamosky z HR sa uz davnejsie stazuju ze kym kedysi prisli stovky CV na poziciu, teraz su rady ked pride par. Nie su ludia...

Nebola som v takých situáciách s takto postavenými ľuďmi (čiže krik som samozrejme zažila, ale nie od rodiča a nie od šéfa), takže môžem len úprimne povedať podľa toho ako sama seba poznám..

1. Kričala by som, argumentovala by som v kriku.. ľudia má majú zaradenú ako tichu a milú, nenahnevatelnu osobu.. pokiaľ si kumne takéto niečo druhý dovolí, viem sa neuveriteľne a úprimne nasrať a nenechám si skákať po hlave.. väčšinou tým ľudí dosť prekvapím..

2. Myslím že ak by išlo o takúto situáciu, kde by vrieskal a urážal má blízky, otočím sa a odchádzam.. to by ma veľmi zranilo a na viac by som sa nezmohla.. pár krát som sa pohádala s bratom, on keď sa nasere slovne útočí.. vtedy som sice zvyšovala hlas aj ja, ale nevedela som udržať slzy.. jednoducho keď sa jedná o blízkeho človeka veľmi sa ma to dotkne..

Tiez sa moc neudrzim a pokial viem, ze mam pravdu, tak sa rozkricim tiez. No nemam to rada, lebo sa to vie tak vyhrotit az do takej miery, do ktorej sa ani nemuselo. Je to vsak velmi tazko niekedy ovladnut

1. Prípad sa mi stal vyriešila som tak že som pol hod v šoku manželovi revala lebo majiteľ firmy aj hádzal papiere po Office a podobne a najlepšia odplata bola že som pár týždňov v práci nevykonávala jeho nariadenia a úlohy, on bol v zahraničí a po pár týždňoch mi dal výpoveď. Mne ale bolo psychicky dobre lebo on bol v zahraničí zúfalý že nič nerobím.. 2. Druhý prípad sa mi až tak nestal ale keď sa chová niekto s ľudí ktorých ľúbim nevhodné oznámim že ak nezmení ton a štýl odchádzam. Ak toho človeka neľúbim ale je z rodiny tak som miním. Styk na raz za pár rokov, je im to ľúto ale mali opakovane sance a prepásli. Život je krásny a krátky na to aby som znášala šikanu a urážky.

V práci na mňa nikto ziapať nebude, aj keby som spravil veľkú chybu. Sme na jednej lodi, sme dospelí ľudia, pomôžeme si navzájom vyriešiť to. Keby na mňa šéf začal ziapať, začnem na neho tiež, nech okamžite drží hubu. Je mi jedno, že je to šéf. Nie sme v škôlke.

Čo sa týka rodiny, ktorá príde na návštevu a začne ti vykladať, čo si máš v byte ako zariadiť, máš dve možnosti - prvá - áno, áno, jasné, súhlasím a jedným uchom dnu druhým von a to isté nabudúce aj ďalšie nabudúce. Ak nepomáha, odstrihnúť. Už máš svoj život, nebude ťa manipulativny rodič citovo vydierať, čo máš v živote robiť.

@babulkomale napr skladnik, predajca do prevadzky a pod... teraz ideme davat inzerat o mesiac/dva na zastupcu obchodneho, tak som zvedava :D ako popravde ked som chcela pred rokmi, ked neboli uz vooobec ziadne problemy najst niekoho, som hladala uctovnika miesto seba, tak sa ozvala iba jedna kocka, aj ta nemala prax ziadnu :D to som vtedy ostala dost zaskocena :D

viete prečo ludia kričia ? lebo sami sebe nerozumeju. sami seba neznášaju, sú frustrovaní smutní a krikom to vypúštaju, no nepomáha, tak kričia všade a na všetkych. jeden je šéf, druhý je manžel, tretia moze byt kolegyna.

pri takomto spôsobe komunikácie je veľmi dôležité uvedomiť si, že ak budete kričat aj vy, bude to double vresk. to situácií nepomôže. najideálnejšie je šepkať, doslova tlmene hovorit, pomaly a zrozumitelne, aby sa jedna strana stíšila a počúvala. vtedy je to 70 na 30, že sa postupne zmierni aj ukričanec. je dolezite spojit to so správnymi gestami, očným kontaktom a zachovať si chladnu hlavu. ak toto jedna strana zvládne, jednak sa nenechá strhnúť do zápalu vášne a druhá, častokrát človeka, ktorý kričí tymto pristupom zahanbí a zároveň upokoji.

V 21 storoci by na sefovskej stolicke nemal sediet clovek ktory krici na svojich kolegov. Akceptoval by som jedinu vynimku keby doslo k ohrozeniu zivota alebo zdravia cloveka. Ak nie je mozne vymenit kriciaceho sefa treba vymenit pracu.

@banderaska29 no tak s tým tichým hovorenim veľmi nesúhlasím. Lebo kriciaci človek nepocuva :D mam skúsenosť ze aj pripadne otázky sú len rečnícky a ak ak čaká odpoveď po par slovách začne zase hucat... podľa mňa je najlepšie sa zdvihnut a odísť. Bývať na divokom západe, ešte lepšie by bolo dat mu / jej po papulke jednu vychovnu. Lebo ak nejde o vynervovaneho človeka, kde fakt vynimocne praskli pre niečo nervy, tak bežne vrieskajuci ľudia su extrémne arogantní, drží, egoistocky...

@hugger V bývalej práci bol jeden vysokopostaveny manažér, ktorého sa báli aj muži. Na poradách trieskal päsťami do stola a vulgárne nadával. Ľudia kvôli nemu dávali výpovede alebo sa nechali preradiť na iné oddelenie. Vraj tam už nerobí, ale nechápem, ako mohli tohto človeka v 21. storočí tolerovať v takejto firme.

1, nemala by som takého šéfa. Ono kto nevie motivovat zamestnancov, aby boli výkonní a zároveň nevie byť ľudský, nemal by vôbec niekoho riadiť. V nejakej veľkej spolocnosti by takýto človek po prvom vresku letel rýchlym krokom.
2, obmedzila by som kontakt