Vzťah veriacej s neveriacim

Mam tri deticky. Chodia do cirkevnej skolky aj skoly. Je to hlavne na mne ale manzel mal vsetky sviatosti takze ked sa ho pytaju aj on im vysvetluje. Nema tu zivu vieru ale respektuje koho si vzal a ze mi na tom zalezi aby boli takto vychovavane. Ja som to mala doma podobne aj ked moj ocko aj chodil do kostola. Moj manzel v nedelu vari obedy;) ale na sviatky chodi aj on napr. Ja ho nenutim lebo by to bolo na nic. A modlim sa za neho. Hodnoty ma rovnake. Ale teda silno odporucam si preluskat vsetky zasadne otazky (vratane otazky pouzivania antikoncepcie a podobne);)

Môže to fungovať a nemusí. Ty si ale musíš uvedomiť , ak si ty veriaca, budeš viesť dieťa ku viere. Budeš sa snim modliť , navštevovať kostol? Nebude to partnerovi prekážať? Nebude aj on chcieť dieťaťu vysvetliť svoj názor ? Neviem no. A hlavne nenútene neveriacich chodiť do kostola. Čítala som príbehy , kde to funguje aj príbehy , kde to moc v tejto oblasti nefunguje. Tuna je vždy lepšie , keď sú obidvaja naladení rovnako radšej.

Poznam taky par, su spolu 20rokov, maju 4 deti a je to najkrajsi/najzamilovanejsi par aky poznam.

U nas to tak je...dieta je este male, chodim s nim do kostola ja, manzel do toho nezasahuje, pred svadbou sme sa tak dohodli a funguje to takto

ako tu bolo spomenute, treba vsetky tieto otazky prejst vopred. teta je ziva katolicka a ujo evanjelik.je to zodpovedny zrucny muz,srdce na dlani, jediny ujo,ktoremu tykam, odmalicka ho mam rada.on je sice evanjelik, ale vychovany silne antikatolicky (u nich na dedine bola taka nevraziva kat-ev situacia). takze veriaci nie je.
deti dala teta pokrstit tajne, ani o sv. prijimani a birmovke nevedel. ine deti mali doma pekne saty a oslavy, ich deti sa tajne prezliekli u babky do "lacnejsich" sviatocnych veci a oslavu nemali, lebo nakup drahych siat by bol podozrivy.
vnieslo to aj barieru klamstva do vztahu deti-otec, pritom ako otec by im dal modre z neba.
viere treba s radostou prisposobit mnohe aktivity v rodine,okrem kostola je to aj vdacnost Bohu za kazdy den, podakovanie za jedlo,rozhovory s detmi o Bohu,vysvetlovanie, pute, trebars aj program v tv atd. no a aj ta antikoncepcia, kde by sa mali nase predstavy tiez stretnut,aby manzelia mohli zit intimne bez vycitiek a brat manzelsky pohlavny zivot ako dar.

Tiez mame znamych, ona veriaca, on nie. Deti mama vedie k viere. Dcera chodi do kostola s nou, mala aj prijimanie. Syn mladsi nechodi, lebo tam neobsedi. Je to na dohode manzelov.

U nas jento naopak, muž z veriacej rodiny, ja ateista,deti vo viere nevychovavame ani ich k tomu nevedieme, čiže ideme podľa mňa. Muž s tým bol oboznámený od začiatku a súhlasil.

Ja ti napíšem z pohľadu dieťaťa z takejto rodiny, otec vedel že mama je veriaca a teda nijak jej nebránil vo výchove. Ja som normálne katolícka.

Je to na dohode a rešpektovaní...osobne ja s mojím mužom keby nemáme rovnaký názor na vieru tak by to nefungovalo, resp.by sme boli v neustálom konflikte preto 🤷

Vsetko je to o tom ako sa dohodnete, mam kamaratku, co chodi kazdu nedelu do kostola a jej muz vobec, ten je neveriaci, ale vobec ich to vo vztahu neobmedzilo nijako. Maju sa radi a to je zaklad. Deti vychovavaju tak aby bolo dobre, nechodia do kostola stale, ale obcas zajdu, su pokrstene a budu mat aj prijimanie.

Moj ex manzel je veriaci a ja neveriaca a co sa tyka viery nikdy sme nemali ziadne nezhody. Robili sme kompromisy. Vzali sme sa v kostole, deti su pokrstene. Mohol ich viezt k viere, ale nesmel ich do nicoho tlacit na silu. Ani nechcel.

Nemyslím,že vo vzťahu,či pri výchove je problém veriaci-nwveriaci.
Skor ide o to,kto je nakoľko veriaci z partnerov.
Ak je jeden aktívne veriaci,druhý nie,resp.vibec,ale rešpektuje to,ok.
Ak sú obaja aktívne veriaci a ich viery sú diametrálne odlišné,to si celkom neviem predstaviť výchovu.
Pokiaľ sú viery v "podobnom duchu", je to ťažké,ak sú obaja aktívne veriaci,ale dá sa to. Poznám takých.
Čiže ide o to,kto je "nakoľko" veriaci.
Poväčšine to však skĺzne do stavu-sem tam kostol,všetky povinné sviatosti. Akože kompromis.
Ale v skutočnosti to kompromis nie je. Iba ten,čo aktívnejšie veril to vzdal.

Ja poznam x takych parov, vo vacsine sa to riesi tak ze veriaci rodic berie dieta do kostola - partner zostava doma,obaja su s tym ok.. kazdy vieru preziva inak, asi je fajn sa o tom porozpravat pred detmi, resp ked s niekym idem do manzelstva asi uz viem aki fungujeme resp co od toho cakat - ci je partner s mojim postojom ok ze chodi do kostola sam, ci ma kazdy tyzden presviedca, atd atd… ale vo vacsine vztahov to problem nerobi vobec co poznam.

@zuvelyn u nás nápodobne, muž z veriacej rodiny, ale do kostola už nechodí, mal konflikt s farárom, ktorý sa staral do vecí, o ktorých nič nevie, ja som z rodiny, kde otec mal všetky sviatosti, mama bola krstená evanjelička. My so sestrou nekrstené, ani sme neboli vedené k žiadnej viere.
Deti sú pokrstené a tým to skončilo zatiaľ, dokonca chodia na etickú. Muž je s tým ok, jediný kto nerešpektuje naše rozhodnutie je svokra, ktorá ich natajnáša učila modliť sa a ešte ich nahovárala, aby nám nič nepovedali ... ale ona má teóriu "šak sa vyspovedám", len nerieši, že tou spoveďou jej neodpustí ten, ktorého oklamala a pod.

je kopa takych parov 🙂 je to o vzajomnej tolerancii, len sa treba dopredu dohodnut - svadba v kostole ano/nie, deti pokrstene, prve svate prijimanie ano/nie a hlavne nech ten veriaci nenuti toho neveriaceho sa angazovat do tej viery ak nechce a nech si vychovu viery u deti zabezpecuje sam a takym sposobom, aby dieta pochopilo, ze ten druhy neveriaci rodic nie je "zly", ak neveri.. to je cele podla mna 🙂

Je to o dohode medzi vami. Ja som neveriaca a nikdy by som nesúhlasila, aby bolo moje dieťa pokrstené pokým sa tak v dospelosti samé nerozhodne, ani by som netolerovala, aby s ním niekto chodil do kostola. Takže ak by partner trval na kostole a sviatostiach, tak by som do toho nešla. Ty sa musíš rozhodnúť podľa toho, ako to vnímate vy dvaja. Treba si to odkomunikovať vopred. Avšak už len to, že sa na to pýtaš podľa mňa naznačuje, že to asi nebude úplne easy, nech už si veriaca či neveriaca strana.

Ja som z veriacej rodiny. Obe babky somnou chodili do kostola, spievali doma dake pesničky sväté či čo to bolo. Rodičia tiež veriaci, len z rozumom, nikdy na mňa netlačili, v 1 ročníku sa ma spýtali či chcem eticku alebo náboženstvo a ja tak znechutená kostolom a babkami som sa dala na etickú. Je zo mňa ateista, a asi by som si ani nevedela nájsť kresťana. Môj priateľ je tiež neveriaci, takže sme sa našťastie zhodli, že syn si krstenie a vieru vyberie sám v dospelosti. Ja osobne by som nebola okej s tým, žeby som dala pokrstiť dieťa alebo mu nejak určovala vieru ešte pred tým, akoby sa vedel sám rozhodnúť. Čiže úplne súhlasím s @ivkazba.

My to mame opacne. Manzel ma sviatosti, ja nie som ani pokrstena. Mam na nabozenstva svoj nazor, respektujem nazor inych. Manzel nesedi kazdu nedelu v kostole, tiez rozlisuje samotnu cirkev ako instituciu a vieru.

Deti budeme vychovavat k takym hodnotam, ktore spolocne zdielame. A podla mna nezalezi na tom, ci budeme dieta viest k tomu aby konalo dobre a nerobilo zle a pod. kvoli tomu, ze "ateisticky" sa to takto patri, alebo kvoli tomu, ze "to tak kazal Jezis a take su prikazania".

Co sa tyka praktizovania viery, k tomu bude deti viest manzel - on im poskytne na svet pohlad z hladiska viery, ukaze zvyky, tradicie a pod., ale poskytne im triezvy nie nejako bigotny pohlad. Ja im zas zodpoviem vsetky otazky tak ako ich vnimam ja - a oni sa mozu rozhodnut co im dava vacsi zmysel, ktoru cestu si vyberu, comu budu verit. Ak budu mat zaujem o omse a navstevy kostolov, tak budu chodit. Ak nie, tak nie.

Sobasili sme sa v kostole, kedze manzel by bol inak pred cirkvou slobodny clovek, uradny sobas u neho nie je ten najvyssi level. Dostali sme dispenz a podpisali sme dokumenty, kde manzel slubil ze sa kvoli mne od viery neodkloni a ja som slubila, ze detom nebudem branit v tom, aby boli vedene k viere. To aj dodrzime, zhodli sme sa na tom, mame na to spolocny pohlad, nazor.

U nás sme obaja neveriaci....a dcérka chodi v škole na náboženstvo....sama sa tak rozhodla a my jej v tom nebranime....

U nas to je naopak. Snazim sa prisposobovat ako viem.. niekedy mam pocit..ze to beriem vaznejsie ako moj muz :D

U nás je to naopak. Ja som neveriaca, manžel veriaci. Berie deti do kostola on. Ja im vysvetľujem, čomu verím ja. Aspoň vidia tu rôznorodosť života a môžu si vybrať. Najstarší syn chodil do kostola dlho, už je dospelý, už nechodí. Nenutime ho. Je to všetko o vzájomnej tolerancii. My sme kvôli tomu nikdy nemali nejaké problémy, vždy sme sa dokázali dohodnúť. Ľúbime sa a to je hlavné.

Manžel je veriaci, ja som neveriaca. Funguje nám to. Ale myslím, že najmä vďaka môjmu prispôsobeniu sa. Deťom sme sa dohodli, že urobíme krst aj prijímanie, a ďalej nech si idú svojou cestou. A tak to aj vyzerá. Syn mal minulý rok prijímanie, na ktoré som ho ja pripravovala. A keď som teda chcela až ide s nim muž do kostola, on zrazu milión výhovoriek a ide radšej na bicykel..
Skratka on je akože silno veriaci. Ale v kostole ho neuvidíš. Myslím, že z lenivosti alebo teda v rámci úspory času, radšej sa ide prejsť do lesa.
Takže viac som už syna nenutila ísť do kostola,ked ani kého veriaci otec nechce ísť.
Teraz sa nám má narodiť dcérka a normálne zvažujem aj krst. Len mi je to proti vôli, ak synovia majú a ona by nemala mať.

Toto veľmi závisí od toho ako veľmi je pre teba viera dôležitá. U väčšiny takto zmiešaných párov nieje ani problém tolerancia. Väčšine nevadí ak polovička vezme deti do kostola, náboženstvo v škole a ateistu tiež neurazí dar na vianoce. Otvorene povedané kresťania nepraktizuju vieru spôsobom ktorý by veľmi zasahoval do života neveriacim. Nieje to určujúce ani obmedzujúce v denno dennom živote. Väčšina teda nemá problém kyvnut partnerovi na čokoľvek co chcú praktizovať s deťmi.
Problém ktorý vidím v tomto smere ja, je trochu viac do budúcna. Vieru treba kultivovat, starať sa o ňu. Deti vždy vycítia laxnejsi prístup k viere u druhého rodiča, alebo kohokoľvek kto ma prístup a vplyv na dieťa. Toto postupne vytvára rastúci priestor na takto laxne ponímanie viery aj u dieťaťa. Mnohí sa časom od viery odklonia, nepraktizuju a jedine čo im z viery zostáva sú spomienky z detstva a nákupný zoznam na vianočné dekorácie a darčeky. Z duchovného sa stane len fun event dva krát do roka. Prázdno vchádza postupne.
Ľudia častokrát hovoria, že nechcú deti nútiť k viere. Z časti samozrejme rozumiem, malo by to u nich opačný efekt, ale pre mňa je veľmi dôležité aby boli k viere aktívne vedené. Postupne, denne, trpezlivo ale consistentne. Všetci denno denne nutime deti chodiť do školy, robiť úlohy, krúžky, aktívne a častokrát ich strany nutene ich ochotne pripravujeme na to aby uspeli v skúškach v tomto DOČASNOM živote. Zároveň častokrát odkladáme bokom povinnosť pripraviť ich na tú najdôležitejšiu skúšku ktorá nás všetkých raz čaká...
Posledný súd.
Pripravujeme deti nadocasny život tu ale nie na ten večný.
Pre mňa bolo kľúčové aby môj partner kládol rovnaký dôraz na túto stránku, tolerancia by nebola dosť. Aj keď priznávam, že sa mi to asi hovorí ľahko, keďže v tomto smere som mala šťastie. Keby sa však ukázalo, že nezdielame rovnaký postoj, bola som rozhodnutá neposunut nás vzťah ďalej...

Vysvetlite mi niekto ako sa neveriaci ludia mozu brat v kostole? Ved to je potom jedna velka fraska. Jeden z dvojice slubuje v dobrom aj v zlom pred bohom na ktoreho neveri? To vazne ludia? Len aby ste mohli povedat ze svadbu ste mali v kostole? Ja som veriaca a muz nie a mali sme civilny sobas. Dieta k viere nevediem, necham na nu ako sa rozhodne ci bude verit alebo nie.

@0kristina0 no normálne. My sme sa brali v kostole, lebo to bolo krajšie a jednoduchšie vybaviť ako civilný sobáš. Svokra bola spokojná, mužovi to bolo jedno a.mnr z nosa neubudlo. Nehovorila som nic čo nechcem, neprisahala som na žiaden kríž a mame pekné fotky 🤷🏼‍♀️

@0kristina0 lebo vlaznost... pritom je to urazkou Boha.