Nevadia vám pri deťoch malé byty?
Dobre ráno ,zaujímalo by ma , tí ktorí ste ako deti bývalý v malých bytoch ,nevadilo vám to ako deťom ? My sme bývalý v dvojizbovom byte a stále som závidela spolužiačkam keď som išla k niekomu ,že ako majú pekný ,nový nábytok,veľké kúpeľne a izbu kde sa mohli venovať škole atď a my stále tak stesnene,že som vela krát bola radšej vonku ako sa doma tlačiť ,ako ste to mali vy, ktorí ste žili v malých bytoch,nevyčítali ste to rodičom vnútorné ?
A teda vobec mi to do tych 11-tich nevadilo, ale dom sme stavali tak od mojich 6-tich rokov (vtedy sa stavalo inak, svojpomocne, a trvalo to velmi dlho),tak som vedela, ze raz budem mat svoju izbu a tak.
Bývali sme v dva a pol izbovom byte (dnes by ho bez hanby označili za trojizbový), bol to strašne zle riešený byt, hrozne malá kuchyňa, mini kúpeľňa, obývačka bola síce veľká, ale zase úplne priechodná (4 dvere: do oboch izieb, do chodby a na balkón, vlastne na každej stene boli nejaké dvere). Mala som izbu so sestrou, rodičia sa obetovali a nechali nám tú väčšiu. Ale keďže do tej ich polizby sa im už nezmestilo viac nábytku, tak šatníkové skrine mali v tej naše detskej, čiže súkromie vôbec žiadne. Vadilo mi to veľmi, samozrejme. Ale ani moje kamošky nežili nejako lepšie, jedna dokonca v dvojizbáku s rodičmi a dvoma staršími bratmi, to si vôbec neviem predstaviť, ako tam fungovali. Dokonca aj kamoška, ktorá bývala v štvorizbovom byte, mala spoločnú izbu s bratom, lebo v tej štvrtej izbe mali rodičia pracovňu.
Keď som otehotnela predali sme náš 1izbak a kúpili dom. Najlepšie rozhodnutie bývať v byte si neviem ani predstaviť a kde ešte v malom
Ja dam nazor z opacneho hladiska...som s muzom z rod. domov, takže miesta habadej. Po svadbe a narodení dietata sme isli z jednoizbaku do dvoj, potom druhe dieta a v tom dvojizbaku sme uz teraz boli natlaceni a vadilo nam to. Preto sme sa rozhodli ist do vacsieho, aby aj deti mali viac miesta a klud. Nechcela by som ako dieta tak zit, ale ked musis, tak musis...Mame susedov ktorí vedla v dvojizbaku vychovali 2 deti, teraz su uz starymi rodicmi. Ich nazor bol, ze ved aj v malo byte to nie je take hrozne, ze oni tak vychovovali a detom to nevaidko. Potom ked dosla rec s ich synom na tuto temu, tak povedal sam, ze chape,ze chceme ísť prec, lebo jeho detstvo a jeho sestry,ze bolo hrozné, tlačili sa v malom a ze nema na to dobre spomienky...Dalsej susedky dcera, ich bolo asi 3 dcery a vsetci v 2izbaku a ta tiež medri recous spomenula,ze nema na to dobre spomienky,ze to tam nemala rada, malo miesta a pod..
Ako zdieľať malú panelákovu decku so súrodencami je na prášky . Ale vždy lepšie ako enormne skudlenie lebo sa stavia dom a potom obavy ci ten dom nevezme exekútor keď jeden z rodičov prišiel o robotu a druhy zarobil zobracenku ako zažila moja známa.
Nech pre deti urobíš čokoľvek, hocaky životný štandard im zabezpečis, vždy sa nájde dačo čo ofrflu.
S kamoškami sme sa zhodli na tomto:
Sme z generácie/ sociálnej skupiny/ nazvi si to ako chceš kde sobota rovnala sa upratovanie a nedeľa znamenala varenie. Výlet bol panské huncutstvo a zbytočne vyhodené peniaze. A možno na to rodičia ani nemali.
Výsledok takejto výchovy bol že sme chceli deťom dopriať čo sme sami nemali. Na víkend sme vymýšľali výlety, návštevy hradov zoo, turistiku, múzea, detské centrá...
Vieš čo na to naše deti okolo 3-4 triedy základnej?
No predsa: zasa musíme na debilny výlet prečo nemôžeme ostať doma?
Ano vadilo 🤷♀️ nikto sa ma nikdy nepytal co si o tom myslim, chapala som, ze ine moznosti nie su. Argumenty vychovali sme deti v 2-i byte a nikto sa nikdy nestazoval no neviem, mna sa nik nepytal. Mali sme 2.5 izbovy byt a zili sme tam mama, babka a ja s bratom, spolocnu izbu som mala s bratom, ziadne sukromie, ziadny klud. My mame aktualne velkorysy 2-i byt a jedno dieta, do 3 rokov este v pohode, teraz ma 3 roky a uz sme kupili vacsi byt, kazdy si podla mna zasluzi svoje vlastne sukromie a mat miesto, kde sa vie sustredit a mat klud a v casoch home-office uz duplom nam ta izba chyba.
Teraz mame mensi byt s 2 detmi,ako bol ten,v kt.som byvala predtym. Ako dieta som to nijako zle nevnimala,az teraz,ked mam vacsie deti a riadim celu domacnost,mi to vadi. Ale tak,co clovek narobi,ked su ceny nehnutelnosti,ake su?? Jasne,zeby som si vybrala obrovsky poschodovy dom s 2 kupelnami,velkymi izbami,krasne zariadeny,idealne blizko mesta. Ale kto by to platil?
Nie, ja som taký ten ignorant, ktorý si na návštevách nevšíma, ako to tam vyzerá a nikdy mi ani nenapadlo porovnávať sa so spolužiakmi.
U nas v cinziaku som mala kamosov a vsetci zili ako my, 2izbak a 2deti, takze to bolo normalne na tu dobu. Byty boli velke. Mala som aj kamaratov 2deti v 3izbaku. Ja ani neviem co mali v 2izbach, lebo vzdy sme sa hrali v obyvacke a vsetky hracky boli tam. Nechapala som preco nemaju svoju vlastnu izbu.
nikdy som nemala detsku izbu,bola som jedinacik,mali sme dvojizbovy byt,v spalni som mala postel s mamou a nejake hracky,v obyvacke som sa tiez sem tam hravala,ked som bola starsia,otec sa mi snazil tu obyvacku akokeby predelit nabytkom,ale aj tak to nebolo ono,takze ano,chybalo mi to a velmi,cize pri mojom dietati uz taku chybu neurobim
vyrastla som v 2i byte, boli sme 3 deti. Ziadne sukromie a pod. Ale vecne sme lietali po vonku. Ono to bolo otravne tak maximalne na ucenie. Prestahovali sme sa do domu, kde som mala vlastnu izbu. ALE nemali sme na nabytok nic, pretoze sa investovalo do domu? Prisla som o vela kamosiek, lebo ja som sa musela vsade trepat autobusom, kym ony z mesta to mali vsade na skok. Pre mna kino = zabity pol den, isiel autobus, 1.5-2h som cakala v meste lebo tym dalsim som to nestihala, potom film a znovu 1.5-2h som cakala kym siel bus, lebo ten predosly som zmeskala o 2 minuty. Asi tak. A tak to fungovalo so vsetkym. Okolo domu stale robota.
Momentalne mam 3 izbak, deti su spolu v izbe. Aj tak su stale v obyvacke. Jedine co mi chyba je troska zelene, zahrada, kde sa da ist chvilku von, ale zase inak chodime do prirody a podobne. A vo velkomestach, typ Pariz, Londyn a pod zije v bytoch vela ludi a ziaden problem. Aj deti vychovavaju. Takze ono je to skor o tom, co je pre vas dolezite a co menej
Ako dieta sme byvali na panelakove pomery vo vacsom 3 izbovom byte (78m2), boli sme 5 clenna domacnost, izbu som zdielala s babkou a sestrou. Potom na strednej sme uz mali izbu len sestry spolu. Ako dieta som nedostatok sukromia nevnimala, prietor na hranie i ucenie sme mali. Vacsina mojich kamararov zila v podobnych podmienkach, a tym, ze som mala sestru, bol medzi nami rozdiel necele tri roky, nenali sme velke problemy zdielat spolocny prietor. To prislo az neskor, ked som uz studovala na VS a byvala na iternate. Sestre som doma vadila. Nie v zlom, ale uz bola zvyknuta na sukromie a vlastny prietor, ktory som narusala.
Byvala som do 12 rokov s nasimi v dvojizbaku. Mam este mladsieho brata. A bolo to strasne. Velmi som sa hanbila pred spoluziakmi, ziadne sukromie, nikde sa neschovas. Vacsinu casu som travila vonku s kamaratmi. Ked sme sa prestahovali potom do 4 izbaku tak parada. Kazdy mal svoju izbu, sukromie, klud.
vsetko je vec pohladu. Mojej ex bol 160m2 dom pre 4 ludi maly, ale jej rodicom pre 7 osob jednoizbak postacuje.
nie nevadilo mi to, ani ako malej a ani ako velkej, mali sme 3i byt, boli sme tam 5ti. brat bol sice maly, takze uz som bola z domu ked isiel do detskej, on bol taky mamin cecok :DD Nikto nikdy nebol doma, nechapem aka trauma, rodicia v praci, deti sme doma malokedy boli naraz :DDD Stacilo nam to uplne bohato,v podstate teraz by som hned menila dom za 3i byt. A hanbit sa? ved drviva vacsina deti tak zila... :D ani by ma to nenapadlo a ani ked som bola u kamosiek, kde mali aj 3-4deti... ja si pamatam dobu ked ludia zili na kope a nebol problem, teraz uz je problem aj ked sa stretnu v kuchyni, dokonca aj jedia kazdy v tej svojej izbe :DDD
Maly byt mi vadil, az ked sa mi narodila dcera (2izbovy - s prechodnou jednou izbou), a my vacsinou na homeoffice, dieta v spalni, vsade veci, bordel = ano to mi islo na nervy.
Ako deti, v tých mini panelákových bytoch sme sa tlačili ako sardinky. V dnešnej dobe si to neviem predstaviť, bývať v obývačke ako manželia, deti ziadne súkromie.
Môj muž vyrastal vo velkom dome a mal to omnoho lepšie. Kazdy mal svoju izbu, mali súkromie, zahradu.
Vtedy ale tak v panelákoch zili všetci. Teraz by som radšej riešila jedno dieťa a nech ma súkromie ako tri a natlačené v izbe. My sme chvalabohu izby mali dve detské, ale na úkor toho, ze rodicia boli v obývačke.
Pre mňa dnes neprípustné
My sme mali 3izbak, a spoločnú detskú izbu. Moje deti majú každá svoju, lebo viem, aké to je, keď človek nemá súkromie na nič. Kym sú deti malé, neriešia. Ale akonáhle príde puberta, už to vie byť problém. Ale samozrejme, záleží od okolností. Aj trojizbak vie byť krásne bývanie a aj vo veľkom dome môže byť nedostatok súkromia.
ked tak citam niektore komentare, tak zacinam rozumiet tomu, ze moj muz neustale riesil byvanie 🙉 to fakt vam ako detom tolkym vadilo, kde ste byvali?
uprimne - mne to ako panelakovemu dietatu nikdy nevadilo, izbu som mala s bratom, ktory je o 9 r mladsi a aj ked sme mali dni, kedy sme si liezli na nervy, povazujem to za skvele obdobie svojho detstva/dospievania. samozrejme, sukromie sme si zabezpecili a nie, neprezliekala som sa pred nim. proste fungovalo to super. rovnako hovori on, ze sa pri mne naucil o zenach tolko, ze ho zivot s priatelkou v jednej domacnosti uz nevykolajil 😀
aktualne byvam s detmi v 2i byte, nikdy som ich neviedla k tomu, ze velkost byvania je to podstatne a verim, ze im to vydrzi. maju sami izbu, ja mam postel v obyvacke - ta je dost velka, takze vsetko je pekne ulozene. chalani maju moznost byvat na dedine, kde ma kazdy svoju izbu, ale ani jeden to nechce (zatial) natrvalo - podstatnejsie pre nich je to, ze su priamo v meste a mozu vybehnut na ihrisko s kamosmi, ze su zo skoly sami peso doma za 10 min a nemusia sa terigat autobusmi atd. nemame absolutne pocit, ze by sme sa tlacili, ale preorganizovala som domacnost tak, ze sa zbytocne nezahlcujeme hovadinami. aj tak vacsinu casu sme v instituciach a tak sme stastni, ze sa doma stretneme. uvidime, co bude o par rokov, aktualne maju 11 a skoro 9. ale som rada, ze zatial su dolezitejsie pre nich ine veci ako metre stvorcove. verim, ze to tak ostane.
No, my sme byvali 7 clenna rodina v 2-izbovom byte. Takze ani sekunda sukromia, ale boli sme zvyknuty. Vsetko sa da. A to tam mala sestra dve male deticky s rocnym rozdielom. Ja a brat sme este chodili do skoly. Bolo to o hubu, pamatam sa ako sa brat chodil ucit pred bytovku aby mal aspon chvilu pokoj a ked maturoval, rodicia mu prenajali na mesiac garzonku aby sa mohol v klude pripravovat. Vzdy som snivala o vlastnej izbe, ale aspon som si to vykompenzovala na mojom synovi.
Nechapem, preco by to malo vadit. Vsak kazdy sa prikryva takou perinou, na aku ma (alebo mal by). Nikto z okolia nevycital rodicom stiesnene priestory- asi mam v okoli len racionalne uvazujucich ludi, ze rodicia im zabezpecili to, co mohli🤔🤔🤔 ako, kazdy by chcel byvat v palaci, ale ked su raz prostriedky a moznosti obmedzene, tak su obmedzene -a nie, toto si nikto nevie naplanovat, ako sa veci vyvinu. Detom sa patricne vysvetlilo, preco byvame zrazu v 2 dvojizbovom byte 5 a nie v rodinnom dome, preco nemoze byvat v xy, ale stahujeme sa do mesta z a takisto by nemali problem, ak by sme mali zrazu byvat vsetci v jednej izbe, ak by to malo tak daleko zajst.....
My sme byvali v 3 izbovom byte, sme 3 surodenci, 2 dievcata, 1 chlapec a vadilo mi to, velmi, hoci sme mali velku izbu. Sukromnie nulove, klud tiez... Navyse, otec velmi chrapal a casto robil z domu (este za sociku), tak mama spavala v obyvacke. Bolo to fakt stiesnene.
Vyrastala som v 2 izbaku ale ako malej mi to vôbec nevadilo. Boli sme super partia deciek v paneláku, dlho sme mali vo veľkej pivničnej miestnosti spravenu taku klubovnu pre všetky deti a ešte aj miestnosť s ping pongovym stolom takže doma s rodičmi ani nikto nebol.
Veľkosť bytu mu začala vadiť až v puberte, chcela som nejaký svoj kútik nie izbu s malou sestrou…
A jasne ze som si našla dôvod vyčítať niečo rodičom, nie veľkosť bytu ale jeho zariadenie🤷🏼♀️😂 Naši boli hipisáci a intelektuáli, vyzeralo to tam dosť inak ako u mojich spolužiakov. Namiesto krížika nad dverami tam bol plagat Johna Lenona a v obývačke nebola klasická nábytkova stena s vystaveným porcelánom ale veľké reprobedne, zosilovac a milión platní, kníh, obrazov…..
Dokonca ani TV sme dlho nemali, no hanbila som sa ako pes a vyčítala im prečo nemôžu byt normálni 😂😂😂
no pokial viem,tak volakedy ja som síce socializmus nezažila som 89 ročník ale volakedy byty aj domy teda zariadenie v nich bolo na jedno kopyto.U každého čo si pamätám. Takže tam sa až tak nemalo čo závidieť.A ten byt, no my sme mali 3 izbák som jedináčik.Takže ja som sa mala fajn v tomto smere.Ale nebol velkometrážny obyčajný, izby menšie.Ale bola som za decka spokojná.Až teraz máme dom 4 izbový ale izby tiež menšie schválne som nechcela velikánske priestory.Za pvé, zle sa to vykuruje a za b potom sa tam cítim ako stratená🙂 mne sa páčia menšie útulnejšie izby
Ano vadilo mi to a velmi. Zilo nas 7, chvilu 8 v 3-izbovom byte. Do mojej 16-tky. Nikto z nas nemal ziadne sukromie, ani priestor na ucenie, hranie na hudobnych nastrojoch, osobne navstevy. Otec nervak. Cele zle. Aj to je jeden z dovodov, preco som nechcela viac deti.
Zili sme len s mamou v 1izbaku do mojich 12 rokov. Vadilo mi to, ze som nemala vlastnu izbu, ani mama nemala vlastnu spalnu. Ona spavala v kuchyno-obyvacke a ja v detsko-obyvacke.. zakaz lepit plagaty, zakaz nechavat niekde hracky, zakaz vsetkeho.. ale na druhej strane, bolo to tam velmi utulne a doteraz si pamatam kazdy detail toho bytiku.. potom sa nasa rodina rozrastla a sli sme do 3izbaku (4 osoby). Tiez dost tlacenka :D teraz mam vlastnu rodinu a zijeme 3 osoby vo velkom 3i byte, je to obcas az moc miesta.. ale pojdeme coskoro do 5i domu a to uz si musime nejake deti dorobit, aby tam nebolo prazdno :D :D
Ja som rozvedená a mám jednoizbak, 2 deti. Ak by mi chcel niekto kúpiť niečo väčšie, stačil by aj 3 izbak , veľmi rada pošlem číslo účtu.
Keď nemáš na výber zvykneš si 😃 Som rada že máme kde bývať ,sama bez rodičov .Poznam ľudí co vychovali 4 deti v 2izbovom byte a prežili úplne v pohode .A moje deti sa aj tak nepohnú od seba takže pohoda 😆
Nasi dostavali dom a stahovali sme sa, ked som mala 11 rokov. Dovtedy sme byvali v 3-izbovom byte. Bol hlboky socializmus, v tom veku som si neuvedomovala, ci byt, ci dom, brala som to ako realitu, ze sa musime tlacit v byte, lebo tak zila vacsina ludi... Vlastne vtedy ziadni spoluziaci nebyvali v dome, resp. len v starsich s babkou a tak. Ja som ale rocnik 1974. Urcite to bolo inak na dedinach, tam predsa bytovky neexistivali.