Štvorročný syn ma vytáča

neuviedla si vek,ale tak aspoň toto:

Ktoré deti považujú dospelí za problémové?

• Pohybovo veľmi živé dieťa – obyčajne prekáža dospelému, ktorý má radšej pokoj a sám je málo pohybovo živý. Trestá dieťa za jeho živosť, stále si ju zamieňa za poruchu správania. Ak by sme nasilu chceli tlmiť pohybovú živosť dieťaťa, mohli by sme spôsobiť, že bude nervózne, nesústredené alebo agresívne. Múdry dospelý vie, že takéto dieťa potrebuje príležitosť na pohyb, mať možnosť vykonávať činnosti spojené s pohybom, aktivitou (väčšinou šport, tanec). Tu vybije svoju energiu a potom sa dokáže sústrediť aj na pokojnejšiu činnosť – na učenie.

• Dieťa s pomalším osobným temperamentom – dokáže urobiť správne úlohy, nakresliť výkresy, pripraviť si školské pomôcky, ale na všetko potrebuje trochu viac času než ostatné deti. Pani učiteľka ho neraz považuje za intelektovo slabšie a nervóznemu a netrpezlivému rodičovi z neho priam „tečú nervy“. Ten rozumný rodič však vycíti, čo jeho dieťa potrebuje – toleranciu voči jeho pomalšiemu tempu a neznervóznie ustavičným napomínaním a poháňaním. Treba mu vytvoriť skôr atmosféru pohody, aby sa mohlo na školskú prácu plne sústrediť.

• Ľahko psychicky unaviteľné dieťa – nevydrží pracovať dlhú dobu pri jednej úlohe. Potrebuje častejšie prestávky na oddych. Aj v škole, obyčajne na posledných vyučovacích hodinách, sa už nedokáže sústrediť. Pani učiteľka ho trestá poznámkami bez toho, aby sa zamyslela nad príčinou. Neraz vysloví myšlienku. Že by malo navštevovať nižší ročník – pre ňu je jednoducho problémovým dieťaťom.

• Dieťa citovo závislé od rodiča – prváčik, alebo druháčik, ktorý sa vie ťažko odlúčiť od mamy a má z toho plnú hlavu problémov. Nevie sa preto v škole dobre sústrediť na výklad pani učiteľky, často si nezaznamená úlohy, ktoré má doma vypracovať. Myšlienkami je niekde pri mame a nie na vyučovaní. Učiteľ, ktorý si dokáže získať jeho náklonnosť, mu zároveň pomôže pomaly sa odpútať od mamy. Ale ten, kto neporozumie jeho správaniu, zatracuje ho.

• Dieťa, ktoré sa pomaly sa prispôsobuje, potrebuje sa pomaly „zohriať“ v novom prostredí a medzi novými ľuďmi, istý čas sa preto nedokáže prejaviť, je pasívnejšie, menej komunikuje, nezapája sa do hier spolužiakov. Ak ho v tomto „rozohrievacom“ období nekritizujeme, po krátkom čase sa zmení na nepoznanie. Ublížiť mu môže netrpezlivý dospelý a ten, kto ho bude trestať za malú aktivitu.

• Dieťa, ktoré sa ťažšie odpútava – ak sa zaoberá nejakou činnosťou, silne sa na ňu sústredí, a kým ju nedokončí nevie sa od nej odpútať. Dospelý, ktorý vyžaduje poslúchnutie „na slovo“, ho považuje za neposlušné, ak od neho niečo žiada a ono okamžite nepreruší činnosť, ktorú vykonáva, a nevyhovie jeho požiadavke.

• Dieťa citlivejšie na podnety – vadí mu hluk, veľký ruch alebo teplo či chlad. Môže preto reagovať niekedy nervóznejšie, nedokáže sa dobre sústrediť na školský výkon, môže byť plačlivé. Dospelý, ktorý má záujem o dieťa, rýchlo zistí príčinu jeho rozladenosti a vie nájsť aj rýchle riešenie.

Všetky spomínané prejavy a správanie detí sú ovplyvnené typom ich temperamentu a typom centrálnej nervovej sústavy. Nepovažujeme ich za chorobné, ale pri výchove dieťaťa treba s nimi počítať. Ten, kto vie vytvoriť dieťaťu také podmienky, aby ho neprovokoval, ten kto má voči nemu trochu trpezlivosti a tolerancie, mu porozumel a nikdy by ho neoznačil za problémové.

Predpokladam ze syn nie je ani pubertak, ale ani uplne mimino🙂 sama este dieta nemam, takze poradit neviem, iba pridam vlastnu skusenost, ako dieta som si obcas mamu rada otestovala a vytocit ju do nepricetna bolo mojou dennou zabavkou, kedze som presne vedela ako ju do toho stavu dostat :D samozrejme dodam ze som z toho vyrastla, mama prezila bez trvalych psychickych nasledkov a sedivych vlasov a mame medzi sebou krasny vztah 🙂

@amadea3 aj ja som poznala presný recept ako ju vytočiť, a takisto aj ako dostať čo najrýchlejšie zaucho a zaracha 😀

neviem vek tvojho dieťaťa, ale môj má 9,5 roka a neraz ma vytočil....hlavne svojími poznámkami hned, zachvílku a pod. samozrejme ten hned nie je hned ale dlhééééé hodiny .....ale ja to pripisujem puberte a k tomu že sa aj on musel prispôsobiť k tomu že máme malú..... teraz už nekričím, nemá význam, oponujem aj ja ked niečo chce tak poviem zachvílku a robím akože som zabudla.... 😀

Deti maju nesmierny talent na to ako dostat do maximalnej vývrtky rodicov 😀

@luy nádherne si to napísala! Čistá pravda.

@vefi89 ma 4 roky 🙂

@eva1604 ja by som to skúsila riešiť tak, že ak niečo poviem, a nezareaguje (resp. povie o chvíľu, atď), tak by som prišla k nemu, zdrapla ho za ruku a šikovala k tomu, čo som mu hovorila. ja som tiež jednu dobu malého cápala po zadku, ak sa nevpratal do kože, ale prišla som na to, že je pre neho väčší trest, ak okamžite zasiahnem a zakážem mu to, čo robil, ale nie slovne, ale tým, že sa postavím, a beriem ho preč od zdroja "zla". teda ak vyhadzoval piesok okolo seba, tak som došla k nemu, zobrala mu lopatku, vytiahla ho z piesku a brala ho ďalej, a za cesty som mu vravela, prečo sa piesok nesmie vyhadzovať. mám o rok mladšieho síce, ale mňa do varu dostane naozaj len zriedka, keď bol menší, tak vedel častejšie, ale to možno ešte len príde. každopádne u nás platí pravidlo, poviem dva krát, a tretí konám. ak povie, že si nechce upratať izbu, tak beriem škatuľu, a schovávam hračky- nevrátim skôr ako po mesiaci, a pod

4 rocne dieta je male dieta. ked to nezvladate, tak vy mate problem so sebou a nie s dietatom. mozno by bolo vhodne navstuivit psychologa, aby ste sa naucili zvladat dieta. druha vec je, ze dieta ma posluchat. ked neposlucha, treba ho prinutit, aby posluchalo. ked poviem, ze ideme, tak to znamena okamzite a nie zachvilu, taktiez aj jest, spat, umyt a pod.

@vefi89 umna zasa urcitym sposobom plati, ked pocitam do 10. 🙂 ale co hovoris ty, tak to som skusala, priklad s tym pieskom, ked robil zle, zobrala mu lopatku, ale v tom pripade zacal velmi revat, kricat a pod... a v podstate tieto situacie mi "skrabkaju" nervy... ja mu nieco zakazem a on si to musi vydobit tym, ze reve, krici, niekedy to ustojim tak, ze povolim a niekedy mi prasknu tie nervy, ze dostane bitku, ale potom mi to je velmi luto a mam vycitky... neviem, ako mam ovladat tento hnev... :(

@eva1604 odporúčam prečítať si knihu - 5 dní, ktoré zmenia vaše dieťa (Kevin Leman-psychológ, otec tuším 4 alebo 5 detí).
Sú tam výborné návody na to, ako postupovať pri riešení práve konfliktných situácií. Čo robiť a ako to robiť. Základná zmena bude u Vás a podľa toho ako vy budete pristupovať k dieťaťu, bude sa meniť aj jeho správanie. Aj tu na MK som videla viacero diskusií o nej.
Držím palce 😉

@eva1604 treba sa naučiť, že ak niečo poviem, budem si stáť sa tým, a to za každej okolnosti. Výdrž chvíľu revu, nervov, ale nepovol. Ja som ani raz neustupila, a ak poviem nie, tak to znamená nie, či sa hádže o zem, alebo vresti na pol obce. Nevravím, že mám slušné dieťa, co počúva na slovo, mám nezbedneho certika, ale v tomto má jasno. Naučil sa, ze cirkusom nič nezíska. Ak napr. v tom piesku ako sme písali mi sľúbi po chvíli premýšľania, že to robiť nebude a ospravedlní sa, tak sa môže vrátiť do piesku. Alebo este druhá vec, co u nás funguje, tu si rozbil naschvaal pohár, tak ho posadim na stoličku a musí premýšľať nad tým co urobil, a ked sa ukľudni, ospravedlní a uvedomí, tak mose vstat. Samozrejme mám ho pod očkom, aby nezdrhal, ale "trpel" za svoj trest. Odkedy fungujeme na tychto dvoch principoch, tak sa u nas nekrici, ak tak, len velmi zriedka. Ja odsudzujem napr. správanie mojej svagrinej, ktora len aby bol klud alebo aby mala klud dovolí a dá deťom všetko. Jej dcéra niečo vyviedla, poslala ju za trest domov, mala jej povedala, ze je sprosta, dievča dostalo po ústach, zutekala domov, ale po piatich minútach reči to matka vzdala a doniesla jej cokoladu, nech je konečne ticho. A mne to príde, akoby ju odmenila za to, za co sa ju snažila trestať. A nechci vedieť, ake je to dieťa rozmaznane.

ja som mala tiež so synom takéto obdobie a potom som si povedala, že to nikam nevedie a prestala som na neho kričať.. zistila som, že jediné čo na neho platí je to, keď jeho mrnčanie, vrieskanie a občas až "nervový záchvat" ignorujem.. jednoducho stlačím v hlave Off a z jeho vrieskania si nič nerobím, tvárim sa, ako mi je to náramne jedno a občas sa mu ešte aj zasmejem do očí, čo sa potom už úplne zahanbí.. na detí neplatí slovo nie a nemôžeš, to v nich vzbudzuje ešte väčší vzdor.. uvediem príklad, že napr syn nechce ísť večer z prechádzky ešte domov, tak mu poviem no ok, tak ešte 10 min a pôjdeme domov pripraviť večeru alebo nakŕmiť rybky, vtáčikov.. väčšinou to stačí, no keď po 10 minútach nesúhlasí a začne protestovať a mrnčať, tak mu poviem tak dobre, tak ja idem domov do teplúčka a ty môžeš zostať vonku aj celú noc, pretože ja teraz prídem domov, zamknem dvere a odomknem ich až ráno.. toho sa väčšinou zľakne a ide. alebo napr dnes ráno sa mali fotiť v škôlke a on nechcel ísť ani do škôlky a ani sa fotiť, tak vyjednával, aby som pred obedom po neho prišla a keď som nesúhlasila, tak zase nervy, vresky a povedal, že sa nebude ani fotiť a celý čas bude odutý, tak som mu povedala, že vieš čo, nie že nebudeš fotiť, ty sa nemôžeš fotiť! zoberiem na fotenie mladšiu sestru, krásne ju olečiem, urobíme jej pekné fotky ktoré budeme posielať po rodine a každý ju bude obdivovať aká ja tam zlatá.. viac nebolo treba, už aj zabudol že nechcel ísť do škôlky a prosil ma, aby som mu obliekla do škôlky tú najkrajšiu košeľu..
jednoducho sa nenechaj vytočiť a ukáž dieťaťu, že s tebou nepohne.. keď povieš, že nerob, lebo dostaneš alebo pôjdeme domov, tak to aj dodrž ak sa neprestane, jednoducho vedel, že keď neprestane bude trest a on neprestal, tak ten trest treba splniť a nie rezignovať keď začne stráášne revať..
mne to celkom takto funguje, ale na "dokonalú" matku sa určite hrať nejdem, občas dobre dojdu nervy aj mne a v danom momente mladý dostane nakladačku ak hrom 😝 😝 ale zas to je vtedy ako keby si dobre záhradu pohnojil, potom máme zas dlhooo pokoj 😀

@miriam11 nechci mať poslušné dieťa, ktoré reaguje okamžite a poslúcha na slovo - to už nie je dieťa, ale hračka na kľúčik. A dokonalé matky neexistujú, teda v reálnom živote, tu na MK sa to v niektorých témach nimi len hemží 😀 😀 😀 . Možno by bolo dobré opísať konkrétnu situáciu, kedy ste od dieťaťa niečo očakávali, požadovali a ono to nesplnilo. Skúste sa ale trošku vžiť do ich kože. Vám by sa tiež nepáčilo, keby ste od činnosti, ktorá vás baví, zaujíma, museli okamžite odísť. Skúste vypnúť manželovi finále v majstrovstvách sveta vo futbale, s tým, aby išiel okamžite večerať 😀 Asi by nebol nadšený. So štvorročným dieťaťom sa ale už dá popredu dohodnúť - môžeš sa tu hrať, keď bude veľká ručička na ....pôjdeme domov.Chvíľu pred odchodom ho upozorniť, že o chvíľu bude treba odísť. Ak sú protesty, pripomenúť, že ste sa dohodli a potom už neustúpiť. Keď ukážete dieťaťu, čo vás dostáva do vývrtky, dávate mu do rúk zbraň ako na vás. Aby to tu nevyzeralo, že mám patent na rozum, som učiteľka v škôlke a toto riešim denne a viac krát. Najlepšie to funguje tam, kde sú jasné pravidlá a k tomu dôslednosť, dôslednosť.

@mamavera tak ja mám jednu situáciu: 4 ročný syn opakuje jednu vetu dookola. Napr. Chcem dzusik. Za päť minút to povie 100 krát. Dnes sme išli pešo do mesta na vlak. Asi 20 minút chôdze. Chcem ísť na vlak. Túto vetu opakoval celý čas, pritom cestu pozná. Chce sa hrať playko. Poviem že nie lebo ideme von a on mi este hodinu vonku vykladá že sa chce hrať playko. Zahriaknem, dostaje na zadok ale nezastaví sa. Nepomáha ani ignoracia.

@6mia6 no zrejme mu to niekedy pomohlo, ináč by to nerobil. Možno nie u teba, ale u niekoho z rodiny, deti majú neuveriteľnú pamäť. Je zbytočné mu dávať na zadok, sama vidíš, že sa nezastaví. Tá túžba dosiahnuť svoje je skrátka silnejšia. Keď ide hrať playko, ukáž, alebo nakresli mu hodiny, do kedy môže hrať. Dva krát ho upozorni, že o chvíľu bude končiť a v dohodnutú dobu nekompromisne koniec. Nič iné nepomôže len a len dôslednosť a spomínaná ignorácia. Môžeš mu aj povedať, že opakovanie toho, čo chce na veci nič nemení, jednoducho to nedostane. Niektoré deti to potrebujú vyskúšať raz, dva krát, iné dvadsať...Skús na neho to isté - opakuj stále dookola to, čo chceš, aby urobil a spýtaj sa ho, či sa mu to páči. Mne raz v škôlke vydržal jeden chlapec opakovať to isté skoro hodinu aj pol. Vydržala som ja aj on. Počas toho času som mu viac krát povedala, že kľudne to môže opakovať, mne to nevadí, ale nič sa nezmení. Bolo to ťažké, ale pochopil, že naozaj tým nič nedosiahne. Ak ti niekedy prasknú nervy (a nie je to nič divné) a ty mu dáš to, čo žiada, aby už preboha bol ticho, nabudúce to bude opakovať ešte dlhšie, keď to minule zabralo. Ruku na srdce, nedala si mu nikdy, to, čo žiadal, len aby bol pokoj?

@mamavera no praveze dala lebo ked si pýta pit tak mu dám. Alebo dnescs tým vlakom, mala som si rozmyslieť celodenný plan? Viem čo mi chceš povedať ale ja som tvrdá a nekompromisná. Ked poviem nie tak nie a môže sa hodiť aj o zem. No ked mi dva metre pred obchodom zahlasi že chce ísť do ochodu a v tom tam vstúpime je na koni a ja neviem reagovať

@eva1604 , 6mia6, nechcem radit, lebo nemam presny navod, len vam chcem napisat, ze sucitim s vami a chapem. Mozno kto nema doma osobne take dieta, mysli si, ze statim si za svojim sa raz to dieta nauci.. Bohuzial to nie je len ta jedna vec, ktora by pomohla. Je fajn vnimat to dieta z pohladu jeho temperamentu a povahy. @luy celkom dobry rozbor 😉 Zaujimava kniha k pochopeniu deti je Pat jazykov lasky pre deti. Prve strany ma moc nezaujali, tiez mozno treba daco z knihy "vytriedit", podstata je ale dobra. Ak ja sama mam v hlave nastavene, ako ma to dieta vnima, je to polovica uspechu. Bohuzial velakrat nas tak vytoci-mna takisto-ze aj ked viem, co by mohlo byt dobre, neurobim to.
V niektorych pripadoch je oyaj dobre poradit sa s dobrym odbornikom, ako k tymto detom, aby sme nasli cestu k vychove a nevycerpavali seba ani dietatko.. Verte, ze som uz toho precitala o vychove dost, aj som sa do isteho casu povazovala za celkom trpezliveho a chapaveho cloveka, ale vsetko ma svoje hranice. 😒

@6mia6 veru toto opakovanie donekonecna je u nas tiez dost caste. A tiez upozornenie-nerob to, lebo sestre blizis (so ziarlivostou to nema nic spolocne), netahaj si tie pancusky, lebo si ich roztrhnes.., nestip ma, lebo ma to boli... to je len mala ukazka z jedneho dna. Prip. -vecer jej dam pekne dobru noc, bez hnevu a kriku, ale ona chce, aby som si k nej lahla. Nemozem, lebo jej sestra by to brala ako zradu, kedze ona sa spravala dobre a k nej si nelahnem. Tak jej to aj vysvetlim. Ona si stale dookola hudie svoje, aby som k nej sla. A ja zase svoje. Tymto ju len pekne vzdy vyprovokujem k este vacsej zlosti, odputanie poyornosti funguje chvilu, opat sa vrati s svojej poziadavke. Uz place, aj vykrikuje, nevie, co ma so sebou robit uz ani ona sama. Viem, ze jej pomoze objat-je to prave ten "dotykovy" typ tuziaci po fyzickom kontakte. Ale nie vzdy mam na to silu a ochotnu uz len z principu, preco ju mam objimat, ekd je taka "protivna". Darmo, deti nam stale ukazuju nasu nedokonalost, ale aj moznost byt chapavejsim a lepsim. 😉

@maryem výchova je nesmierne zložitá vec, pozor, večer, keď je už dieťa unavené, že často ani samé nevie, čo chce, je lepšie ho objať a nič už neriešiť. Dieťa musí zaspávať ako milované a vlastne, aj keď sa naň hneváme, musí cítiť, že je milované, len práve vyparatilo nejakú hlúposť, tak za ňou nasleduje trest.
Trošku by som zmenila formuláciu slov, ktorými dcéru napomínaš, aby všetko nezačínalo ne....nie neštíp ma - ale konštatovanie - bolí ma to, nie neťahaj si ale júúj budeš mať na pančuškách dieru. Večer si ich pritúľ obidve, postískaj si ich a odíď, vychovávaj zase až ráno. 🙂 Mne sa za tých sto rokov práce s deťmi najviac osvedčila kombinácia kľudu, lásky, trpezlivosti a dôslednosti. Viem, mám to v škôlke jednoduchšie, nevarím, neperiem, nežehlím, neupratujem, ale zase ich mám vyše dvadsať v triede a na každé platí niečo iné 😎 . Univerzálny recept neexistuje, ale pevne stanovené hranice robia s deťmi zázraky.

@6mia6 možno by ten plán pomohol, tiež pevný denný režim. V škôlke ho deti majú - aj režim aj plán, vnáša to do triedy kľud a pohodu, všetkým je jasné čo bude kedy nasledovať, keby zabudli, pozrú na tabuľu, na ktorej je všetko pomocou obrázkov zaznačené. V niektorých prípadoch je dobré nechať rozhodnúť dieťa (tebe musia samozrejme vyhovovať obe alternatívy 😎 😎 😎 ), aby nemalo pocit, že stále počúva len príkazy a zákazy.

@mamavera plan väčšinou pozná, do skolky chodí, dokonca je jaslickar. Celý príbeh znie takto. Idem do obchdu. Oznamujem doma. Syn pribehne či môže ist so mnou. Jasné obuj sa oblec a ideme, moja odpoveď. Zabije ma vetou pred obchodom: Chcem ísť do obchodu. A ja mu na to niekedy poviem že tam nie sme preto že on chcel a inokedy to akože nepocujem. Jeho víťazná nálada sa nemení. Hlavne že sme tam a on chcel. Od rána dnes vedel že pôjdeme na vlak ked sa naobeduje. Šťastný že ideme na výlet. Vyšli sme von a chcel ísť domov, čo sa samozrejme nesplnilo, tak zmenil požiadavku že chce ísť na vlak a opakoval to až po nástup do vlaku. Vo vlaku zahlasi že vždy chcel ísť vlakom :-/ celý šťastný sa vezie, už bez slova. nemám problém nesplnit mu prianie, problém je že môj plan mení na svoj a tým mňa vhana do pozície že som mu to vlastne splnila B-) divna veta.

@mamavera urcite s tebou suhlasim, ze vecer musi ist dieta spat s pocitom, ze je milovane, o tomto to plati desatnasobne viac, lebo ak nie, obudi sa v noci s placom. Je to inak velmi citlive dieta. Vedela som to v tom momente, ale bolo mi to vtedy jedno, ja hnusna matka🙂 Vzdy na to myslim, ze musia ist kludne spat, ale uz sa to inak nedalo. Povedala som si, ze mozem urobit obcas vynimku. Pritululit nebol problem, problem bol s tym, ze som neostala s nou zaspavat.. Ano, v skolke-aspon tak som pochopila-je to trosku ine, nehovorim, ze lahsie, len tam sa tie deti celkom inak prejavuju. Povedali, ze takto sa tam nesprava. Obdivujem zeny, co su s detmi cez den v triede a poobede so svojimi rovnako starymi.. Ano, hranice su velmi dolezite, tak, ako aj pochopenie zmyslania toho ktoreho dietatka.

@maryem deti sa celkom inak prejavujú preto, lebo sú k nim vysielané iné signály, ako od rodičov, to je normálne.

@6mia6 Ale zas na druhej strane dobre, ze napokon pristupi na tvoj plan, hoci si ho povazuje za svoj, nie? Mozno dolezitejsieje to, ze v konecnom dosledku posluchne a ide tam, kde ste sa povodne dohodli. Mozno len chce mat ten pocit rozhodovania aj on a takto si ho uspokoji...? A ci som nedobre pochopila?

@mamavera to ano, kazdy moze jej vrtochy inak chapat a inak na ne reagovat. Ale co je napr. rovnake je ten jej svet-ona nic nepocuje, nevnima (usi ma dobre 🙂) Uz na nu rozpravam tak, ze jej poviem, aby sa na mna pozrela a zopakovala mi, co som jej hovorila. Len princezna sa vzdy zabudne a pol pol minute robi uplne nieco ine. Niekedy ani nezacne. Staci jej maly podnet na to, aby jej planovanu cinnost vykolajilo uplne inde. Bude mat coskoro 5..