Má vaše dieťa imaginárneho kamaráta?

no u nás je kadečo imaginárne.napr.ukazuje mi že má v na dlani babätko aby som ho zobrala 😀 a vymýšla si o sto tristo 😀

Náš malý nemá imaginárneho kamoša, on proste komunikuje s duchmi ako takými... môj tato, ktorý zomrel, keď si ho ešte nemohol pamätať... nejaký deduško, čo nám chodí po chalupe... a v chodbe sme mali aj nejaké dievčatko, s ktorým sa ale nechcel kamošiť, odúval sa na nočníku... je to v tomto veku normálne, veľa vecí vidia inak... a vnímajú aj to, čo sme my už logicky zdôvodnili, že to tak nemôže byť, tak to vnímať nebudeme... ja sa s malým o tom rozprávam úplne normálne, akoby to bolo ok... časom pochopí... 😉

Ja som mala v detstve imaginarnu kamaratku. Casom to odoznelo same a myslim, ze to nezanechalo na mne ziadne nasledky, takze myslim ze je to ok 🙂 😉

môj brat mal motorku a keď ju zabudol v meste pred obchodom, tak to bola tragédia 😀 😀 ... otec s ním išiel do pivnice a ukázal mu, že aha tu je, tak sa brat ukľudnil a bolo dobre..... 😀

moja sice nema, ale brat mal kamosa a volal sa Bulululu 😀 a chodil k nam cez okno

aj mi mame,dokonca je to sestrička Lusi 😀 ..vymyslená...deti maju fantaziu,to je dobre....nam dospelákom to chýba

Tiež si myslím, že je to normálne, deti to potrebujú. 🙂 Sestra mala kamaráta Eba. 😀

Ze vraj cim viac si deti vymyslaju tym su inteligentnejsie.Niekde som to citala

aj moj 6-rocny syn mal donedavna imaginarneho kamosa ... nakoniec sme ho "zabudli" na dovolenke a zatial sa k tomu nevratil ... ale som aj rada, lebo ho casto "navadzal" na somarinky 😅

moja dcéra ked mala 5 rokov mala imaginárne kamarátky,dokonca ked sme išli na dovolenku,tak som im musela zbaliť tašku....podľa mňa je to normálne,ked to s odstupom času spomíname,tak sa vždy na tom zasmejeme...držalo ju to asi tak necelé dva roky....ked začala chodiť do školy,tam si našla naozaj kamarátky a na Zaniku a Naniku navždy zabudla..... 😉
celé je to o fantázii detí a dcéra nemala v tej dobe súrodenca....neriešila som to..... 😵 😵 😵

my sme nosili na voditku imag. psika, mačicku...a hrala sa s nimi ako nič...teraz to už prešlo 🙂

Tiež som niekedy asi v škôlkárskom veku mala imaginárnu kamarátku, ktorá bývala oproti vo vežiaku, bola policajtka a mala kamošov kolegov policajtov, stále nejakého iného som spomínala, ale ona bola môj verný spoločník 😀 a keď som chodila k babke, stále som jej rozprávala nové zážitky s ňou, historky, extra fantáziu som teda mala 🙂 potom to prešlo. Určite je to normálne, aj môj brat mal imaginárneho kamoša, asi si tým prejde každé dieťa, niektoré možno len čisto vo svojej mysli, ale myslím, že je to fajn, podporuje to tvorivosť 🙂

nas syncek starsi mal tiez imaginarneho kamarata ..chodil s nim spinkat okolo 3 rokov sa mi zda...ale ako prisiel tak aj casom sam odisiel zrazu ho prestal spominat.

myslím si že sú také hĺbavé deti ktoré veľa premýšľajú a majú veľmi bujnú fantáziu. možno až tak bujnú že jej sami uveria. môj malý mi tiež minule tak presvedčivo rozprával o kamarátovi Mišovi (neexistujúcom) a čo všetko s ním prežil (akoby mal najmenej 50 rokov 😀 ) On sa nikdy nenudí. vždy vymyslí nejakú hru. je fakt orginálny a kreatívny, takže ho v tom podporujem a aj príbehy o Mišovi si rada vypočujem 🙂

moja ma tiez 2 a pol a mala obdobie ked v nasej spalni byval nejaky ujo🙂 vecer mu vzdy zamavala na dobru noc, inak si ho moc nevsimala...

aj moja dcérka ked mala cca 2 rocky mala imaginárneho psíka.. sme o nosili na prechadzky davali mu jest.. 🙂 a vela krat som ho zabudla odniest a ona mi ho akoze do ruk davala, ze mami odnes ho.. trvalo to tak cca mesiac dva.. potom ako prislo, tak odislo... 😉

V našej domácnosti býva imaginárny kamarát Peťko, občas sa Peťko hrá s mojím synom s imaginárnymi hračkami. Niekedy sa neobjaví aj mesiac a niekedy mu musím aj na stôl prestierať imaginárne jedlo 😀 Syn má 5 rokov, nie je to nič neobvyklé u detí.

@majkakys je to v pohode, deti to vidia, neskor cca od 5 rokov tento "dar" stratia. vola sa to duhove deti, je tu na to aj sukromna skupina.

my chovame doma baby tigra 🙂 a dokonca mi ho nosi uspavat a musime sepkat velmi sa zlosti ked filipko krici lebo ho vzdy zobudi 😀 na zozratie 🙂

Je to úplne normálne. Aj môj synovec mal ako malý imaginarného kamaráta. Dokonca mám podozrenie,ž e moja 15ročná bývala kamarátka Iva ma imaginarnu kamarátku. Teda keby ste vedeli, čo mi narozprávala! napríklad. Bolo jej(ive) veľmi zle a mala zvvláštny pocit a tak zavolala Viki(tá imaginarka), neozývala sa a tak šla za ňou domov. Dvere otvorené dokorán a vo vnútri jej muž a cchel Viki zabiť. A tak Iva zobrala akusi železnú palicu a ohnala sa po ňom. zavolali policajtov a zatiaľ ten muž ušiel cez balkóny. 😲 Musímim tej babe zatlieskať, lebo také niečo by ma v živote nenapadlo a t som mala a mám dosť bujnú fantáziu. 🙂 A priznám sa, že aj ja som mala imaginarneho kamaráta Elvisa a bol to ten Elvis, ktorého všetci poznáme😀 , lebo som nemala kamarátov. Potom to prešlo🙂

my mame tiez vsetko mozne imaginarne, dnes boli u nas akoze tri kamosky na kavickce, vcera prislo 9 vevericiek, s normalnymi hrackami sa nehrame, hrame sa len akoze vzdy ide niekto s nami von, vencime aj troch psikov naraz..mame to uz asi pol roka, dcerka bude mat tri roky...no mame veselo 😀 😀
najhorsie je ked si niekam sadnem a mala pusti strasny rev, ze som "niekomu" sadla na hlavu, potom toho "niekoho" musime osetrit atd..no total psycho 😀

jasné, že máme, náš syn ho má už dva roky, volá sa Hektor, predtým sa kamošil s imaginárnym Janíčkom 😀

u nás si to ideme znova zopakovať,jednu to už prešlo a druhá začína - zatiaľ len telefonuje, ale onedlho to už príde a tiež bude niekto "známy -neznámy" snami prebývať,myslím,že u detí je to prirodzené pokiaľ to neprekračuje hranice. Ved ja si pamatám keď som ako deco skúmala ako sa dostali muzikanti do rádia ,televízora a nakoniec som si vymyslela nejakého škriatka ktorý čaroval. 😀 😀 😀 😀 😀 😀 ,tiež sa museli naši namne pobaviť.

moja dcerka, dnes uz ma dvanast, ale asi vo veku troch rokov mala imaginarneho kona. Zacala jazdit ako trojrocna, jazdi doteraz. Ale pamatam si, ze s imaginarnym konikom sme chodili vsade, aj po pesej zone a museli sme aj chvilkami postat, pretoze potreboval oddych... 🙂 . dnes sa na tom spolu zabavame, bolo to fajn, preslo ju to, je uplne normalna, iba tie koniky miluje doteraz, ale to je myslim v poriadku 🙂 Takze detsky svet je carovny ... aj ich imaginarni priatelia... 🙂

moja neter ma, vola sa E

môj syn mal tiež imaginárneho kamaráta a volal ho "chlapec", často s ním telefonoval a vybavoval si všelijaké veci- asi napodobňoval dospelých a tiež sme donedávna frčali na imaginárných hračkách, bežne som nakladala "akože" rôzne hračky do auta, prilby, motorky - podával mi to a ja som to musela ukladať. Malo to super výhodu, nezabralo to veľa miesta a vedel sa s tým zahrať na dlhý čas, najlepšie bolo, že nabaláchal na to aj iné deti a tie potom prekladali balíky, jazdili na formulách a tak. No a ako prišlo, tak aj odišlo. Teraz má sedem a po imaginárnom chlapcovi a imaginárnych hračkách ani chýru. Je to asi súčasť detskej fantázie a ich vývoja. Asi by som do toho nezasahovala. Prídu iné veci a imaginárne sa stratia.

heheh jasne.. u nas funguje imaginarny havo a bambulka.. vetsinou su v velkosti dlane.. chodia s nami na prechadzky ..ucime ich plavat v imaginarnom bazene v strede obyvacky..a dnes sme sli na prechadzku na zmrzlinu s nejakymi detmi co sa tiez zmestili do dlane.. fantazia pracuje naplno.. 😀 😀

🙂 moj brat mal tiez... Volal sa hingobingo a býval na oblaciku🙂 milé... Je super mat takúto predstavivost...

môj syn nemal "človeka" kamaráta, on mal psa, aj na prechádzky sme s ním chodili 😉