Riziká tehotenstva. Príbehy mamičiek

Moje tehotenstvo tiež nebolo ukážkové. Už v 8 tt som skončila v nemocnici s hematómom a diagnózou hroziaci potrat. Bála som sa o malé a okrem toho, bolo to v čase vianočných sviatkov. No totálna depresia. Ale vydržala som to. Po novom roku som šla opäť do práce. V 23 tt som v nemocnici skončila opäť - prechladla som, keďže v práci nám na jar prestali kúriť a bolela ma oblička. Tak som si poležala pár dní a po návrate domov mi začalo tvrdnúť bruško. Dávala som si 3xdenne 2 tablety 500 mg magnézka, no nezaberalo to. Mudra ma nechala doma na PN - mala som iba vychádzky 2x2 hodiny denne, inak som mala nariadené ležať s vyloženými nohami. Pre akčnú osobu, ako som ja, to bolo utrpenie. Ale aj toto som zvládla. No do práce som sa už nedostala. Bola som doma až do konca. Sranda bola, že ma mudra strašila kvôli tomu tvrdnutiu predčasným pôrodom, no nakoniec sa malému nechcelo ísť von 😀 A to som doma tepovala koberce, umývala okná, behala po schodoch na 3. poschodie (máme barák bez výťahu) a pod. A dolu som bola pozatváraná ako obchod o polnoci 😀 Malý sa nakoniec narodil cisárskym - aj kvôli mojej neurologickej diagnóze. Je v poriadku a ja tiež. 😵

Ahojte
ja som bola na rizikovom tehotenstve akonáhle som začala krvácať v 6týždni. Vtedy som tušila, že som tehotná, ale nevedela som to s istotou, takže ultrazvukom sa tehotenstvo potvrdilo, aj keď môj doktor bol skeptický a nasadil mi liečbu na udržanie plodu. Predtým som už raz potratila v 11týždni, takže moje obavy , aj obavy lekára boli na mieste. Mala som nakázaný kľudový režim a keď krvácanie a špinenie ustúpilo a bruško rástlo, tak som začala myslieť stále pozitívnejšie a začala som si tehotenstvo užívať...aj keď stále viacmenej doma. Keby nebolo tých počiatočných problémov, ukrutného puchnutia nôh najmä v troch posledných mesiacoch a rastúceho bruška, ani by som nevedela že som tehotná. Nebývalo mi ani zle, vcelku som sa cítila dobre, jedla som na čo som mala chuť a v tretí deň po vyrátanom termíne pôrodu sa nám na manželove narodeniny narodil krásny 4 a pol kilový chlapček Branko spontánnym pôrodom. To čakanie a obavy stáli za to!!! 😀 Michaela

Ja som pri prvej dcere nemala absolutne ziadne tazkosti.No pri dalsich dvoch detoch som krvacala vzdy medzi 6-10tt.Deti boli v poriadku,len na krcku maternice sa mi zmenou hormonalnej hladiny urobila ranka a ta krvacala.Uzivala som lieky na udrzanie plodu.No strach som mala.Nastastie,po 10tt krvacanie prestalo a bol zase klud.Mnohokrat som az pochybovala,ci som vobec tehotna,lebo ani brucho mi velmi nerastlo.Az po 18tt,ked som zacala citit pohyby babatka som ,,uverila,, ze som naozaj o tom 😀

Moje tehotenstvo bolo celkom fajn iba ma pobolieval zaludok ale dalo sa to vydržať , všetko v poriadku az na to ze jeden den som dostala s farbený výtok , tak som sla na pohotovost a doktor mi v 11t povedal ze odumrel plod , v ten den sa mi zrútil zivot , preslo par dni a mne je tak hrozne , nezvladam to , ale je vela ludi na ktorým zalezim a davaju mi vela sil ist dalej , aj ked je to tazke , neprajem to nikomu strasne to boli ........ deticky milujem a dufam ze raz sa dockam ked budem aj ja mama ...

Moje prvé tehotenstvo bolo bez problémov. Keď som otehotnela druhýkrát, všetko bolo v poriadku ale len do 11 týždňa, kedy som začala krvácať a o bábätko sme prišli. Keď som otehotnela tretíkrát, automaticky som bola na rizikovom práve kvôli predošlému potratu. Tiež vyzeralo byť všetko ok až kým mi asi v 20 týždni nepovedali, že mám veľmi nízko placentu a mám sa vyhýbať akejkoľvek námahe, aby som nezačala krvácať. Aj keď som si dávala pozor, asi v 25 týždni som skončila v nemocnici so slabým krvácaním, ktoré sa našťastie podarilo zastaviť, ale musela som zostať v nemocnici až do pôrodu, lebo hrozilo že môžem kedykoľvek znova začať krvácať v dôsledku odlupovania placenty a bolo mi povedané, že pri opätovnom krvácaní musia ukončiť tehotenstvo. Každý deň som tŕpla a modlila sa aby bábätko vydržalo čo najdlhšie. Počas dvoch mesiacov strávených v nemocnici sa pridružili ďalšie ťažkosti -hematóm, infekcie (čo som dosiaľ nikdy nemala 😝 ), podozrenie na odtekanie plodovej vody, následne nasadené lieky - antibiotiká, infúzie a každodenný strach ako to všetko dopadne. V jedno ráno (bola som v 33 týždni) som zistila, že znova krvácam. Okamžite nasledovala sekcia a narodil sa nám Alex (1900 gr. a 43 cm.). Zo začiatku bol v inkubátore na prístrojoch, lebo nevedel sám dýchať, ale napredoval veľmi rýchlo a už o 2 týždne sme išli konečne domov. Teraz má skoro rok a našťastie všetky vyšetrenia máme zatiaľ v poriadku a som šťastná, že všetko dobre dopadlo 🙂

Nemyslim si, ze tato otazka ci tema je zvolena stastne. Aj ked nie som zastancom sirenia ruzovych reciciek o najfantastickejsom obdobi v zivote zeny, rozhodne zas nie som ani zastancom zbierky katastrofickych pribehov s fatalnymi nasledkami. Comu to ma sluzit? Ano, tehotenstvo je risky business s tazko predvidatelnym a predpovedatelnym koncom. Moze a nemusi dobre dopadnut. Namiesto zbierania dramatickych pribehov zacnime skor od podstatnejsieho konca a to, od vazenia si tehotnej zeny. Lebo obcas reci typu tehotentsvo nie je choroba tak nechajme zenu v autobuse stat, v cakarni plnej kaslajucich babiek cakat ci vlacit plne tasky, su presne to co je rizikove na celom tehotenstve. Jednym smahom ruky sa tu bude zlahcovat tehotenstvo ako nieco prirodzene a vzapati tu ideme vyhlasovat ake je tehotenstvo riziko pre zenu...tak si to teda ujasnime lebo tento schizofrenicky status nikomu neprospieva.

Tak pridám aj ja o sebe..keďže mi v 18-tich vybrali jeden vaječník pre cystu, moje nádeje na dieťa sa zmenšili o polovicu. Po otehotnení som začala krvácať asi v 6tt. Hospit. som bola s prestávkami takmer celé tehotenstvo. V 24 týždni ma zašili, dcéra sa aj tak narodila sekciou...pre moju úzku panvu. Pri druhej dcére znova hospit. pre predchádzajúce komplikácie v tehotenstve. Ale v nemocnici som už ležala menej. A pri treťom bez ležania, všetko bolo ukážkové 🙂 Bilancia? Tri tehotenstvá a každé iné. Netreba hneď robiť bububu.. všetkým mamičkám držím palce a prajem bezproblémové tehotenstvo 🙂

Ahojte tiez si myslim ze to nie je "stastna tema" v zivote sa deju rozne veci a tak je to aj pri zrodeny noveho cloviecika ktory musi 9 mesiacov krasne vyrast do silneho buduceho potomka pripraveneho zit. Nase tehotenstvo tiez nebolo ukazkove a nerada spominam na tie casi, kde som prezivala najvacsi strach v mojom zivote a to strach o moju nenarodenu dcerku 😢. Moj pripeh tehulky a buduce maminky berte ako nie zastrasovanie ale ako fakt ze aj to sa deje aj ked vas to minut moze oblukov 😉. Pisal sa rok 2009 december, ked som navstivila poradnu bola som cca 20tt a zhruba 2tt som sa necitila vo svojej kozi, zacala som mat bolesti v slabinach a nepoznane bolesti bruska. Ako buduca maminka som nic netusila co je zle co je dobre, co je spravne a co nie... tak som to neriesila az na poradni ma doktor upozornil ze sa mi krcok skracuje z 3cm na 2,5 a na sp. otvorena. Urcil kludovi rezim... blizili sa sviatky takze klud nehrozil... pecenie, varenie, navstevi, pohostenie ale snazila som sa ako sa dalo. Dalsia poradna a uz velke bububu 24tt krcok skrateny na 2cm zvazujeme hospitalizaciu a liecbu po novom roku. Rok 04.01.2010 do dnes si tu situaci pamatam prvykrat hospitalizacia v nemocnici, obavy a strach 🤐 smutok a odlucenie od mm a domacnosti... ale tu sa len pribeh zacal stupnovat nasledovna vizita mala byt 6-teho hold bol sviatok vizita sa nekonala az 8-meho tu zopli ruky vsetkci doktori upreli na mna pohlad a ja som len zmetene kukala preco maju vystraseni pohlad. Nalez znel "krcok spotrebovany, porodne blany hmatatelne, rodicka otvorena na 2-3cm... 😢 😢 😢 az vtedy mi doslo ze to asi dobre nie je... 😒. Moj postoj a bojovnost s malou v brusku nas kazdy den povzbudzoval ze sa nezdame a dotiahneme to ako to len pojde. Lekari automaticky urcili medikamentoznu liecbu, infuzie, kortikoidy a chodili sa na mna pozerat ako na nieco neskutocne ci som este neporodila... 😨 bolbo to velmi neprijemne. Ale teraz na krajsu notu 🙂 ako dni plinuli ako som denno denne pozitivnejsie myslela a ako rodina ma podporovala moje obavy isli bokom a vedela som ze musim bojovat aj s drobcekom, ritka hore celych 11tt jedlo na izbu, sprcha len podla potreby, WC obmedzene ale zvladali sme aj vdaku dobrim doktorom ktori citili ze sa nevzdavame. Pri kazdej kontrole a monitorovani naskakovali kontrakcie ale Sasenke som posuskala ze sa musi zubami-nechtami drzat v brusku a vzdy ked nam bolo smutno tak sme si suskali a rozpravali sa 😅 nemienila som o nu prist. Den od dna sme sa blizili k visnivanemu koncu prirovnavala som si velkost a gramaz malinkej bublinky a lekari mi len hovorili kedy a ako je na tom ze vidrzat aspon do 32 a bude relativne OK potom sme sa presupli povedali no este aspon 34 nech plucka dozru a uz aj keby sa nieco stalo tak len vahu dozenieme, presupli sme sa a vtedy povedal jeden uzasni Dr. Ondrejka ktori ma najviac podoroval ze ak uz 34 ubehne a ja dotiahnem do 36 tak otvarame sampus 😀 bolo to uzasne. Cuduj sa svetu 36 sme ukoncili este som sa na dohodu dohodli ze do 37 prelezime a mam priepustku domov 😅 😕 to bolo pre mna ako spasenie, pocut nieco take uzasne. Pamatam na to dodnes z nedele na pondelok 15.3.2010 som si o polnoci kedy som ukoncila 37tt poveda ANO a mozem porodit!!! Rano prepustacia sprava, balim veci a moj drahy manzel prisiel ma odviest domov 😵 to bol pocit vsetko bolo take ine jazda autom po tak dlhej dobe bola hotova centrifuga, vona domova, tak male steni oproti stropu nemocnice bol ako domcek pre babiky a ten bordel po manzelovi to ani nebudem opisovat 😀 😀 😀 proste uzas. Nuz ale to sme ani netusili ze o 2hod. sa aj naspet vratim do nemocnice ale uz rodit 😀 doma mi krasne pukla plodova voda a malinka sa vypytala na svet. Bol to moj najkrasi den na svete vsetko islo podla mojich predstav presne takto som si to vnemocnici predstavovala, ze sa dostanem domov, zvytam sa s havinom, domacnostou, manzelom a mozem ist aj rodit. Pan Boh ma vyslysal a ja som sa tesila na porod, hoc som bola viklepana 😀 ale stastna moje pozitivne myslenie, Boh a mala sme drzali spolu a za 4 hod. malinka uzrela svetlo sveta a krasne nahlas nas pozdravila 🙂 porod bol krasny a cloviecik ktori sa chcel poponahlad na svet sa nevdzal. Moja dcerka dostalo meno Alexandra a je to cloviecik za ktoreho som neskutocne stastna a je pre mna vsetkym. Mamicky a buduce mamicky tento moj pribeh nech je vam pozbudivim postupom ze sa to da aj ked cas este neprisiel tak sa netreba vzdat vsetko je len otazkov ako to berete a co chcete. Vela stastia a hlavne co najmenej problemov a krasne zdrave detičky. 😵

čo sa týka témy nedá mi nereagovať na zuzi118 , ktorá túto tému úplne odpísala a to hneď ako prvá čo to okomentovala, Asi mala bezproblémové tehotenstvo, a tak si myslí, že sú asi všetci ako ona, čo mi príde dosť sebecké! A nie je to téma na strašenie, ale na to ako sa s tým vysporiadať a hľadať riešenia a oporu, že nie som jediná čo to prežíva. A pre tie čo sa im nič nestalo a ani nestane, hádam každá nie je psychicky labilná a bude si trhať vlasy "čo ak"

osobne si myslim, ze citat take pribehy nie je len strasenie, ale moze to byt aj povzbudenie pre mamicky, ktore sa nachadzaju v podobnej situacii a boja sa, co bude dalej, je fajn precitat si, ze niekto si nieco take prezil a skoncilo to dobre..ja ked som bola v nemocnici som tak dookola citala jeden pribeh v mama a ja a velmi ma povzbudzoval..
Dufam, ze moj pribeh bude tiez pre niekoho povzbudenim..rozhodli sme sa pre babatko, boli sme mimoriadne uspesni a otehotnela som hned prvy cyklus skusania, bohuzial moje tehotenstvo skoncilo skor ako sa vobec zacalo, v 5tt som spontanne potratila, nastastie nebol kyret potrebny a ja som o mesiac zistila, ze som opat tehotna..hrozne som sa bala, na kazdy ultrazvuk som isla uplne "pokakana", ci bude male v poriadku, najprv ci tam vobec bude, potom ci bude bit srdiecko, jednym slovom, kazdy ultrazvuk som prezivala dva dni predtym s hnackami a v strese..inak bolo moje tehotenstvo uplne ukazkove, bez akychkolvek zdravotnych problemov, nemala som ziadne problemy s nevolnostami, ziadne pachy mi nerobili problem, myslela som, ze budem pracovat asi az do porodu 🙂 v 20tt som bola na morfologickom ultrazvuku, kde mi lekarka povedala, ze sa jej nezda lava nozicka nasho babatka, ze ma zvlastne postavenie palceka voci prstekom (mozny sandal gap), ktory je jednym z markerov na geneticke syndromy..bolo to hrozne, ked sa jej manzel opytal, ze ako na tom vlastne sme a ona povedala, ze ani dobre, ani zle..kazdopadne, objednala nas na kontrolu o tyzden, ze babo bude vacsie, tak uvidi viac..o tyzden nam potvrdila, ze teda je tam akasi deformacia prstov na lavej nozke, ale sandal gap vylucila, ostatne markery na geneticky syndrom (down, alebo edwards) boli v poriadku, jedine co sa jej nezdalo bola rozsirena oblickova panvicka, teda sme boli objednani znovu na kontrolu..chodili sme tam ako na klavir, oblicka sa zacala menit, zaver bol multicysticka displazia pravej oblicky - znamena to cysty v celej oblicke, postupne oblicka prestala uplne pracovat, nastastie druha bola v poriadku..ako sme tak chodili na tie kontroly, v 29tt nam lekarka povedala, ze babatko je podvyzivene (brusko zaostalo voci ostatnym meraniam o tyzden) , vraj aj to, ze som takmer nic nepribrala, bolo jednym z ukazovatelov neprospievania mojej dcerky. Skontrolovala nam prietoky a tie teda vobec neboli dobre. Podvyzivenie sposobili zle prietoky a tak nas poslala do nemocnice, vraj na dva tyzdne a potom sa mam prist ukazat. V nemocnici mi asi 2x do tyzdna urobili sono, najprv mala rastla, sice podpriemerne, ale rastla, no cim dlhsie som tam bola, tym menej rastla, kazdy lekar, ktory mi robil sono sa ma nezabudol opytat, preco som nebola na amniocenteze. Kazdy den som dostala dve infuzie glukozy a magnezia, kazdy den injekciu na riedenie krvi. Ja, darca krvi s dobrymi zilami, som dopadla tak, ze mi uz nevedeli kam napichnut dalsiu kanylu ako mi tie zily praskali po tom mnozstve infuzii..preventivne mi uz pichli aj dve serie kortikoidov na dozretie pluc mojej dcerky..aby toho nebolo malo, v nemocnici som chytila streptokoka a ecoli. V 34tt mi lekar povedal, ze babatko vobec neprospieva, za 10dni narastla asi o 90gramov, pricom babatko posledne tyzdne rastie az 250gramov na tyzden, preto sa rozhodli ukoncit tehotenstvo, odhadovana vaha babatka bola 1390gramov - babatka v 34tt zvyknu mat 2-2,5kg..ked som videla clanky o vyvoji babatka v brusku, nebola som schopna citat to, hned som sa rozplakala, ako velmi moje dieta velkostne zaostava, bola velka ako na 31tt..bol to hrozny stres. 29. novembra sa rano narodila moja ninka, s mierami 1490gramov a 40cm, no tym sa nase problemy urcite neskoncili..po sekcii som sa dozvedela, ze mala apgar skore 9 a krasne dychala sama (vdaka kortikoidom podanym pred porodom) a nebolo nutne brat ju na JIS do inej nemocnice aj ked ostavala v rezime JIS v nasej porodnici..mliecko mi nabeho na treti den, ku malej som mohla chodit kazde tri hodinky, vtedy ked davali inym mamickam deticky na kojenie..deformacia na nozke sa potvrdila, rovnako ako multicysticka oblicka, k tomu sa pridruzil silny selest, ninka mala tri nalezy na srdiecku, dva z toho suviseli s nedonosenim, no defekt komoroveho septa (dierka medzi komorami) bola vrodena vyvojova vada - kedze tych VVV bolo viac, robili nam aj odber na geneticke testy, vysledky boli v poriadku. Par dni po porode ma lekarka informovala, ze mala ma modriny po tele, akoby len z toho ako lezi v inkubatore, pripade ako sa jej dotkli, urobila sa jej modrina, bola to novorodenecka hemoragia, strasne som sa bala, aby nezakrvacala do traviaceho traktu alebo do mozgu. Dostala tri davky plazmy, pomohlo, potom zase injekcie fraxiparinu kvoli zvysenym d-dimerom, nastastie prekonali sme aj to. Zltacka nastastie bola iba slabucka. Po dvoch tyzdnoch ju konecne odpojili od infuzii. Ked prvykrat spapkala 10ml mlieka, mala uz tusim tyzden. Zacinala na troch mililitroch na jedno krmenie..este tyzden navyse sa vyhrievala v inkubatore a tesne pred vianocami som ju dostala na rooming, najprv len na hodinku, potom na tri, neskor na cely den..Mala sa ukazala ako velky bojovnik, ked nas po siestich tyzdnoch po porode pustali domov s vahou 2,20kg a dlzkou 44cm, lekarka mi povedala, ze veru si zo zaciatku hovorila, ze co prve tomu dietatu zlyha, ci oblicky, alebo srdce, alebo zakrvaca, ale ze ma tuhy koren a zvladla to bravurne 🙂 po 11tyzdnoch stravenych v nemocnici sme konecne 10.januara isli domov. Zdalo sa mi to ako sen. Zacal sa kolotoc navstev u lekarov. Oblicka fungovat uz nebude, nastastie druha funguje dobre, dierka na srdiecku sa nam krasne uzatvara a na poslednej kontrole na hematologii nam povedali, ze ma krv ako dospela zena a po anemii ani stopy 🙂 deformacia prstekov je zdedena, budeme to riesit ked bude trosku starsia, ale je to len kozmeticky problem. Samozrejme, rehabilitujeme, cvicime vojtovku kvoli tomu, ze Nina je predcasniatko, ale javi sa ako velmi huzevnate dieta, uz nam skace do reci a to ma len pat mesiacov 🙂 neviem co nam prinesie buducnost, no chcem povzbudit vsetky mamicky, ktore sa boja, co bude dalej, aby nestracali nadej, ze veci sa vyvinu spravnym smerom napriek prognozam lekarov, ci uz pred porodom alebo po nom..teraz ked vidim moju dcerku ako krasne odfukuje, hovorim si, ze toto vsetko co sme si spolu prezili, urcite stalo za to ! 🙂

ahojte. ja som tiež bola jednou z tých žien, ktoré boli na rizikovom od 3. mesiaca tehotenstva, ale iba preto, lebo som pracovala v prostredí so škodlivinami a výparmi z plastov. Ináč by som vám chcela porozprávat moj príbeh práve z toho dovodu, že u nás bolo všetko vporiadku až po narodenie dietatka (vyzeralo to všetko o.k.) 😒 tehotenstvo bolo úžastným obdobím pre mňa. nemala som žiadne závažné problémy, ani som veľmi nezvracala, ani nejako mi nevadili vone, či nejaké jedlá.. bolo to proste krásne obdobie, všetko prebiehalo ako malo. Dňa 4.8.2011 som porodila dcérku Bibianku na vyvolávačku, aj ked termín som mala 8.8., lebo som mala vybavenú lekárku. mala bola nádherná, vážila cez 3600g a dlž.51cm. narodila sa vo štvrtok poobede, v piatok som ju mala celý deň, a v sobotu ráno o 7:05 mi oznámili, že mala zomrela. 😢 😢 nik nevedel na čo, pre čo, tak nam to povedala pitva. mala vrodenú srdcovú vadu s ktorou sa nedalo žit. Preto milé mamičky, dajte si záležat na špeciál. vyšetreniach, aj ked sa za to platí. ja som nebola na špecialnom vyšetrení a o malú som prišla. na klasic. poradni sa to ultrazvukom nedalo zistit. preto ak mate čo len malinké podozrenie, nečakajte, ale chodte dalej. Prosím neberte to ako strašenie, iba ako dobrú radu. Prajem vám vela zdravých detičiek a šťastné tehotenstvá!!!! aj my čakáme druhé, ktoré je zdravé🙂 🙂 😉

ja si zas myslím, že na jednej strane je to dobrá a na druhej strane zas štrašiaca téma, ale keby som počas tehu čítala takéto témy,čo som nečítala, možno by som bola pripravená na všelijaké komplikácie čo môžu nastať. ja som bola počas tehu s dvojkami hospitalizovaná prvý krát v 5 mesiaci pre tvrdnutie a otváranie, urobili mi cerkláž, poležala som si 3 týždne v nemocke a pustili domov, o mesiac som tam bola zase, zase to isté, ležala som mesiac ked nastali pôrodné bolesti a rozbehol sa pôrod, celý čas mi hovorili, že dvojky budem rodiť cisarákom, v den pôrodu rozhodli, že baby majú dobrú polohu ideme prirodzene - dvojičky jednovaječné 😉 . večer mi odišla hlienová zátka, v noci tiekla infúzka, ráno to prešlo a doki rozhodol, že kedže podla UTZ som v dostačujúcom týždni 35 /2 nebudú zastavovať pôrod, ráno po 9 hod. mi začali pôrodné bolesti, o 17.00 som išla na kozu rodiť 😖 išlo to bledo nakoniec to potiahli pumpou a o 17.45 bola na svete prvá čaja a druhá o 17. 53, zašili ma a nechali na tie dva hodinky odpočívať a aby som si tlačila brucho, počas pôrodu tam bolo tolko ľudí, ža sa pomaly nezmestili, každý chcel vidieť ako to ide s dvojkami prirodzene, už roky to nerobili 😉 O 20. 00 ma previezli na izbu, kde som začala cítiť bolesti v hrudníku a žalúdku, okolo 23. 00 som bola postavená a išla som cikať a umyť sa. Prebrala som sa o dva dni na ARE -.diagnóza HELLP syndróm. počula som o nom prvý krát v živote, nikto ma na žiadne komplikácie nepripravil, ani to nespomínal, jedine mi hovorili, že možno pečenovky budem mať vysoké 😠 . takže 4 dni na ARE týžden na JIS - ke, a 2 týždne na novorodeneckom, kde ma dali iba na moje velké prosíkanie a pod prísnym dohladom lekárskeho týmu a sestier, keby to záviselo od nich ešte stále som tam 😝 . o deti som sa nevedela starať nakolko som nevládala ani ležať ani sedieť ani stáť, mala som hematóm ako hora, o ktorom tvrdili, že sa vstrebe, pustili nás domov ale o týžden som tam bola zase s vysokými horúčkami, ten hematóm museli nakoniec vypustiť. denne som brala ráno asi 6 druhov liekov večer nejakých 8 druhov. v jednom kuse som sedela u lekárov. ešte štastie, že mám mamu, ktorá sa ujali mojich malých, ktoré boli chvalabohu od narodenia zdravé a silné ako buk, oni mohli ísť domov normálne na 5 den, chúdence kvôli mne strávili mesiac v nemocke. trvalo pol roka kým som sa dala ako tak dohromady. na tehu a pôrod nemám vôbec pekné spomienky, pre mna to bolo jedno hrozné obdobie, samozrejme dievčatá by som nemenila za nič na svete len som si odtrpela svoje a v podstate som sa narodila druhýkrát s nimi 😉

1.3.2011, Londýn, (yahoo uk and irlnd/magnificat.sk) – Všetky tehotné ženy, ktoré prídu vo Veľkej Británii ku gynekológovi majú byť informované o tom, že potrat je pre ne bezpečnejší než donosenie dieťaťa. Toto bizarné odporúčanie sa objavilo v najnovších smerniciach britského združenia Gynekológ a pôrodník. Hovorí sa v ňom aj o tom, že ženy musia byť informované o tom, že tehotenstvo je pre ne rizikovým stavom a potrat môže toto riziko eliminovať. Pacientkám sa má takisto hovoriť, že väčšina žien, ktoré sa rozhodli pre umelé ukončenie tehotenstva, sa nestretla s negatíivnymi psychickými následkami.
Smernice sa objevili v týchto dňoch na internetových stránkách združenia.
Tak ako všetky dokumenty tohoto typu, boli pred zverejnením podrobené verejnej diskusii.Toto obdobie však bolo skrátené, nevedno prečo, z dvanástich na tri týždne.
Za pozornosť stojí skutočnosť, že s varovným hlasom sa prihlásilo britské združenie psychiatrov. Nesúhlasí s tézou, že u väčšiny žien, ktoré prešli abortom, sa negatívne psychické následky neobjavujú.

Ahojte baby, aj ja by som sa chcela s Vami podeliť o skúsenosti s tehotenstvom. V júli 2011 som zistila že som tehotná, a s priateľom sme sa začali tešiť. Moja prvá návšteva gynekologičky bola v pohode, tehotenstvo bolo potvrdené, ale keďže som bola dosť skoro na prvom vyšetrení, ešte nebolo poriadne nič vidieť na ultrazvuku. A tak nasledovali ďalšie kontroly, ktoré nás spočiatku utvrdzovali v tom že bábo sa vyvíja v poriadku. No asi v 11 tt som videla na lekárke že sa nejak zvláštne tvári, nič mi nevravela len mi kázala prísť o týždeň znovu. A vtedy to prišlo, v 12 tt mi lekárka oznámila tú smutnú správu, že dieťaťko trpí vrodenou vývojovou vadou(anancephalus) že budeme musieť tehotenstvo ukončiť. Poslala ma ešte na jeden podrobnejší ultrazvuk, kde sa táto diagnoza mala ešte potvrdiť, čo sa aj stalo ☹ Nerada na to obdobie myslím, bolo to strašne ťažké, a veľmi ma bolelo ked mi ľudia z môjho okolia hovorili, že sa stávajú aj horšie veci, pre mňa práve táto vec bola najhoršia, ale kto to sám na vlastnej koži neprižije tak to nikdy nepochopí ☹ a tak sme absolvovali predoperačné vyšetrenia a 2 týždne pred svadbou nastúpili do nemocnice ☹ bol to môj najhorší týždeň v živote ☹ po zákroku aby toho nebolo málo, nastali komplikácie, začala som neskutočne krvácať, večer ma museli znova čistiť a stratila som toľko krvi, že som dali až 2 transfúzie krvi ☹ po týždni ma konečne priateľ vzal domov, snažila som si hlavu zaplniť prípravami na svadbu, čo sa mi cez deň aj celkom darilo ale neprešiel večer, ked som si nepoplakala a často aj obviňovala za to, čo sa stalo ☹ bolo nám pri odchode z nemocncie povedané že zhruba 3 až 6 mesiacov by bolo dobré keby sme počkali s ďalším tehotenstvom, a mi sme poslušne čakali 🙂 až do marca, kedy som zistila že som znova tehotná 🙂 momentálne som v 13 tt a všetko vyzerá byť v poriadku, a dúfam že to tak aj ostane do konca. Prajem všetkým krásne a bezproblémové tehotenstvo 🙂)

Celkom v pohode len take tie klasicke miniproblemiky..zo zaciatku nevolnost a zachvaty placu...druhy trimester ukazkovy ..treti mi najskor rastuce brusko zatlacilo na rebra tak sa mi par tyzdnov horsie dychalo a bolelo ma rebro, potom pritlacilo nerv na nohe takze som krivala asi mesiac, ku koncu opuchy po celom tele, clenky a kolena mi zmizli, maknutie krcka maternice....myslim ze taketo podobne patalie ma vela zien ale to jednoducho k tehotenstvu patri, co si budeme hovorit posledne mesiace su velka zataz pre telo.
A paci sa mi prvy prispevok od zuzi118 naozaj netreba tehotne strasit , castokrat je to aj o pristupe doktorou..niektory vedia informacie podat citlivo, pri pripadnom probleme zenu ukludnit a nie urobit z komara somara

náš príbeh tiež nebol z tých najkrajších tehotenstiev. Keď som zistila, že som tehotná, bola som v siedmom nebi - po bábätku sme strašne túžili. Asi v 5tt som bola u doktora, kde mi povedal, že na 99% som tehotná, ale istota bude keď začne byť srdiečko a objednal ma o 2 týždne na kontrolu. Avšak deň pred kontrolou som začala z ničoho nič krvácať a tak som od doktora (ešte nebilo srdiečko) letela do nemocnice, kde som bola týždeň na infúziách a liekoch na zastavenie krvácania. Našťastie na druhý deň po hospitalizácii malému začalo biť srdiečko, ale našli mi tam aj veľkú krvnú zrazeninu, keď tá vyšla von, tak krvácanie prestalo, a tak po týždni som išla domov, kde som ležala. Avšak v 13tt som deň po ultrazvuku začala krvácať znovu, takže znovu niekoľko dní v nemocnici a tom rozhodnutie doktora, že do práce sa už asi do pôrodu nevrátim. Tak som ležala doma a všetko bolo fajn, veľa som oddychovala, malý rástol ako z vody, ale v 30tt tesne pred vianocami, sa mi začal skracovať krčok maternice, takže som sa domov vrátila s prísny zákazom pohybu a vianoce nám celé zariadil môj manžel, ja som sa iba dostavila k vianočnému stolu. Ale nakoniec sme sa dobojovali do 39tt kedy sa malý narodil cisárskym rezom - lebo sa mu nechcelo otočiť. Takže všetko dopadlo dobre.
Teraz to vyzerá tak, že po dlhom snažení o druhé bábo som tehotná (zajtra idem k doktorovi na potvrdenie v 5tt) ale pri každom raze, keď idem na wc sa bojím, či nebude nasledovať to isté ako pri prvom. Držím palce všetkým tehuľkám aby ich tehotenstvo prebiehalo bez problémov, alebo aby ich príbehy boli ukončené dobre ako ten náš. Jana

Ahojte. Ja som síce na rizikovom nebola, no aj napriek tomu moje prvé tehotenstvo skončilo skôr. Nebývalo mi zle, nemala som tehotenské chute, málo som pribrala, skrátka ideál. Síce som svojmu doktorovi vravela, že mi od piateho mesiaca tvrdne bruško, hlavne ak pochodím, alebo sa ponamáham: Povedal, ž e je to normálne, že sa telo pripravuje na pôrod. Ja som mu naivne verila. Ani raz ma nevyšetril zospodu, vždy len ultrazvukom. V 27.tt som začala krvácať, nie veľmi, ale zrejme to bola hlienová zátka. Potom viac žiadna krv. Chcela som ostať doma, no manžel ma presvedčil, že predsalne, je piatok poobede, podme radšej na pohotovosť. Tak sme okolo piatej šli. Pol hodina, kým sme prišli na rad. Povedala som doktorovi, čos a deje, nemala som krče, necítila som, že mi tvrdne brucho. Urobil mi ultrazvuk, bábo je v poriadku. Vydýchla som si. Potom ma vyšetril, úsmev mu zmizol z tváre, povedal "ach jaj" a kázal mi ľahnúť a nehýbať sa. Robili mi CTG, mala som pravidelné kontrakcie každých 5 minút. Potom som už len plakala, všetko zbehlo rýchlo, vraj tam musím ležať do konca tehotenstva, z infúziou v ruke. No infúzia nezabrala, v noci som opäť slabo krváacala, pvoedala som sestričke, no odbila ma, vraj to sú len zvyšky z tooho poobedného krvácania. O chvílu ma začalo bolieť brucho, akoby menštruačné bolesti. Zavolala som opäť sestričku, no opať ma chcela odbiť, tak som sa začala dožadovať lekárky. Sestrčika dala pásy na brucho a šla po doktorku. Lekárka prišla, ked som jej povedala, čo sa deje a ona videla , čo sa deje, nakričalla na sestričky, či spia, vyšetrila ma a povedala, že musím ísť do popradskej nemocnice, pretože sa pôrod zastaviť nedá a tu nemajú prístroje pre rpedčasne narodené deti. Tak som šla, o šiestej ma prijali do druhej nemocnice, a rýchlo robili sekciou: Drobec sa narodil začiatkom 28tt, no našťastie, po dvoch mesiacoch sme šli domov a drobec obišiel be následkov. Týmto príbehom nechcem tehotné strašiť, len ich chcem varovať, že ak majú akýkolvek problém, a niečo sa im nezdá, nech sa pýtajú aj stokrát na to.
Druhé tehotenstvo som síce prvé štyri mesiace poctivo "odzvraciala", bolo mi straaaaaašne zle, potom som začala jesť všetko, čo som videla 🙂 v piatom mesiaci mi robili serkláž, kedže krčok opäť povoloval, no mohla som potom oddychovať a ležať doma, nie v nemocnici, brucho tvrdlo, no mala som vysoké dávky magnézia a to mi pomáhalo.. a tehotenstvo trvalo krásnych 37 týždnov, skončilo sa pôrodom a nie sekciou a zdravým kbábatkom, s ktorým som šla po štyroch dnoch domov

Ahojte myslím si,že aj keď to nie je najšťastnejšia téma ako povzbudenie pre mamičky ktoré maju rizikové tehotenstvo je to na povzbudenie fajn...sama som na rizikovom od začiatku tehotenstva až doteraz...najskôr bolo krvácanie spojené s bolesťami a teraz na začiatku 34 týždňa sa mi už skracuje krčok a začínam sa otvárať...lekár moc optimista nie je,že vydržím aspoň do 38 týždňa....povedal,že bude dobre ak vydržím aspoň do 36 týždňa.Nakázal mi ležať len pri dvoch deťoch to tiež nie je jednoduché 🙂 ...dúfam len,že všetko dobre dopadne a malý bude v poriadku či sa už narodí skôr alebo vydrží do termínu 🙂

kazde tehotenstvo je ine u kazdej zeny. mala som to stastie vynosit obe nase krasne lasky a som za to vdacna bohu kazda zena sa modli vtedy asi najviac aby bolo zdrave, krasne,a aby sme to my maminky zvladali a vedeli sa o nasu uz rodinu postarat...moje tehotenstva boli kazde ine v prvom som ostala doma mala som aj tazku pracu ...tak ma pani doktorka nechala doma prve 4 mesiace boli bez rannych volnosti az do 5mesiaca muselo sa tehu prerusit koli genetickym vrodenym chybam.... zivot siel dalej a s nim som sa menila aj ja ...stretla som to prave orechove a cakali sme nase prve babo a mala som druhe tehu zas prvy mesiac som zacala krvacat a uz vtedy som sa modlila aby sa ta nasa bublinka drzala tam kde ma a aby bola na spravnom mieste prve 3mesiace som nic nemala 4 som stravila cely na zachode a s tymto problemom som sa ocitla v nemocke na vyzive boli sme aj na amniocenteze takze strach bol opravneny a dobre to dopadlo chvala panu do konca tehu som uz len mala nadchu a aj tu som pretrpela ci bude babatko v poriadku a zdrave....druhe tehu som od zaciatku stravila na zachode az do 4 mesiaca samo aj to som krvacala a modlila sa aby bolo vsetko v poriadku a zdravunke uz v tomto tretom tehu som nic nemala len zas po porode nam malinka chodila po viacerych vysetreniach ako ostatne babatka koli hmotnosti tym ze sa narodila velka 5080g tak teraz chodime na kontroly....poviem vam ze kazde tehu bolo niecim krasne a aj tie ranne nevolnosti mi chybaju teraz ked si nato spomeniem na kazde sono babatiek som sa velmi tesila ze ich konecne uvidim kazdu poradnu som priberala na vahe sice som sa dostavala do tela slonice ale vsetko bolo nadherne a v kazdom tehotenstve som sa o babatko stale bala a tesila sa zaroven nic by som nevymenila vsetko je tak ako ma byt a uz teraz sa tesim na tertie babatko a ked sa nam podari zdravy chlapcek radost bude o to dvojnasobna

Ja som asi specificky typ buducej mamicky, teda okrem toho, ze som raz potratila a potom som zase vyse roka nemohla ostat tehotna, sa nam to nakoniec podarilo prirodzenou cestou. Ale od zaciatku druheho tehu som bola na Duphastone az do konca 16.tt, co sa prejavilo hlavne na mojej psychike. Ja totiz patrim k mamam, ktore nemaju nejake vyrazne "fyzicke" problemy, ja mam tie "psychicke", ktore nema vela mamiciek, resp. o tom nehovoria, lebo sa mozno hanbia same pred sebou alebo okolim 😢 Velmi sa na mimco tesim, ale mavam nenormalne vykyvy nalad, vrieskam, revem, som cele dni nenormalne nervozna, nedokazem casto vydrzat sama so sebou, kdeto este moje okolie ☹ Je to strasne, tie hormonalny zmeny, ktore sama neviem nijak ovladat ☹ Podla mna je aj toto velke riziko tehotenstva, psychicka pohoda buducej maminky. Neviem to vysvetlit, tuzim po dietati, tesim sa nan, no moje hormony sa absolutne zblaznili ☹ Nemozem sa na seba pozerat do zrkadla, mm ked sa ma dotkne, az ma zamrazi ☹ Asi to nie je normalne, ale zial, prezivam to takto ☹ Aj napriek tomu budem dobra matka 🙂, len to "najkrajsie obdobie" v mojom zivote sa dostavi az po narodeni mojho drobca 🙂