Žiadna radosť z tehotenstva

No podobne som to mala aj ja pri prvom dieťati, lenže u mňa nebolo moc plánované a zmenilo sa to až po dlhšom čase od pôrodu, až tak pol roka od pôrodu. Ja som asi bezcitna, ale tá materinská láska u mňa trvala kým pride. A pri druhom to už bolo o inom, hlavne ten strach v tehotenstve, že čo ak sa niečo stane. Takže tiež som sa netešila, ale iba som sa bála. Keď si to teraz porovnám, tak to prvé tehotenstvo bolo lepšie, hlavne o psychike, lebo som sa vôbec nebála o bábätko, ale nejako som to brala tak automaticky. Takže buď rada, že to nejako neprežívaš, aspoň sa nestresuješ. A vzťah som si k malému vytvorila hlavne tým, že som sa o neho starala sama vždy kým bol manžel v práci, žiadne babičky mi nepomáhali. Nejako som si na neho musela zvyknúť a tak tá láska postupne prišla.

asi si na tehotenstvo este nebola vnutorne pripravena. alebo si si aj myslela, ze si pripravena, ale mozno si to chcela na rozumovej urovni ale chybalo k tomu hlbsie precitenie tuzby. My sa pokusame 1 rok a nedari sa. Podla mna aj to je za tym, ze sa vam podarilo hned na prvy krat. Potom sa to viac berie ako "samozrejmost". Ked sa uz dlhsie nedari, berie sa to viac ako dar. Popravde, keby sa mi podarilo vtedy pred rokom na prvy krat, tiez by to bol sok a mala by som vela otazok, ci som na to naozaj pripravena. Teraz by to uz bolo ine, za ten rok som sa hlbsie venovala svojej zenskej stranke, rozvyjala som ju, prebudila sa vo mne zena a matka a tuzba po dietati. Odporucam objavovat svoju zensku stranku- ja som chodila na zenske kruhy, zdielania, meditacie a isla som touto cestou. Za svoje pocity nemozes a vycitky svedomia nic nevyriesia. Treba ich akceptovat, ze tu su a hladat hlbsi dovod, z coho pramenia. Ci je to strach zo straty slobody a nezavislosti, ci strach prameniaci z nejakych rodinnych traum a nevyriesenych zalezitosti, ci si chcela dieta len preto lebo uz bol cas, alebo ta do toho tlacil muz/okolie, moze byt za tym vela veci.

Poviem ti úprimne, že ja som sa zo začiatku aj tešila a bolo to cele nové a vzrušujúce ale to rýchlo opadlo a začala som sa cítiť ako ty.. Necítila som sa tehotná nemala som príznaky všetko toto mi bolo cudzie.. Iné to začalo byť keď som začala cítiť kopance ale to už prišlo aj priberania takže akoby ďalšia podpasovka... Naozaj užívať tehotenstvo som si začala až teraz v septembri (8. Mesiac) a nemám pocit ze by som o niečo prišla... Neskutočne som šťastná nič mi nevadí ani kilá ani nič... Takže neboj pokiaľ ste bábätko naozaj chceli tak sú to len hormóny, ktoré si s tebou teraz robia čo chcú ale na radosť aj na lásku máš ešte kooopec času... Inak ja sa som sa s bábätkom ani nerozpravala ani nič prišlo mi to neprirodzené a nakoniec to prišlo na mňa samé asi pred týždňom alebo dvomi že sem tam si s ním poklebetim hlavne keď ma kope do rebier.. 🤣 Takže odporúčam, nerieš to, nechaj to plynúť len na to myslí občas lebo ja som si napríklad musela pripomínať že som tehotná keď som chcela ísť s kamoškami na pohár vina a tak.. Ze teda to už asi nebude úplne vhodné...🤣🤦🏻‍♀️

Moje tehotenstvo bolo dlho ocakavane a doslova vymodlene a zrazu ked som zistila, ze sa to podarilo ma prepadol strach ,ze co ak potratim pretoze som raz predtym potratila a dlhsie sa nedarilo...Ja som sa doslova navonok bala tesit aj ked vnutorne som sa tesila.
A ako pise
@pasikavamacka ...mozno len pretoze si necakala, ze sa to tak skoro podari, tak si sa asi nato nestihla pripravit

Nezazila som take pocity ako ty. . Ale teho je take neskutočne abstraktne tie prve tyzdne. Kym nevidis utz v takom 12tt uz uplne vyzera ako babatko a casom ked budes citit pohyby je to taky zvlastny pocit. Bude to realnejšie a ked budes vediet pohlavie zacnes kupovat vecicky pre chlapceka alebo dievcatko. . Daj tomu čas. A ak sa to do porodu nezmeni skus vyhladat pomoc psychologa.

Ja som na tom podobnenod zaciatku. Maly ma 3 tyzdne a nic moc sa nezmenilo

pises, ze dieta bolo planovane, bolo aj tebou skutocne chcene? ono podla mna ked dieta chces tak by si nemala mat taketo pocity, ale na druhej strane mozno sa s tebou momentalne hraju hormony, skus svoje pocity prilis neanalyzovat, ber vsetko ako pride....ked sa zacne menit tvoje telo a dietatko bude v tebe rast je mozne ze aj tvoje pocity sa zacnu menit a fakt, ze cakas dieta zacne nadobudat realnejsie kontury, hlavne si nevycitaj, ze neskaces 3m20, niektore zeny si tehotenstvo uzivaju a tesia sa a zasiahnu ich rovnake pocity ked dietatko porodia, zrazu sa ich zivot zmeni a nie su si uste ci dieta vobec lubia, je dolezite o tychto veciach hovorit a nedusit to v sebe, skus sa zdoverit niekomu blizkemu...

Nič si nevyčitaj. Pri prvom som sa tiež necítila ako tehotná, keď sa niekto spýtal hovorila som, že sa teším, ale nejako to išlo mimo mňa. Dieťa bolo plánované, bola som už pár rokov vydatá, finančne zabezpečená, a snažili sme sa 2 roky. Aj keď sa malý narodil vedela som, že je to moje dieťa, ale nejako som sa s tým nevedela zžiť. Pamätám si ako som asi 3 dni po pôrode sedela na posteli pozerala naňho ako sa budí a pomyslela som si,, už by si ho mali odniesť preč. "a vtedy mi začalo dopínať, že oni si ho neodnesúlebo je moje a už nikdy ho nikto neodnesie - proste som zaň zodpovedná do konca života(ďalšia myšlienka bola,, bože toto nezvládnem, čo ma to napadlo urobiť si dieťa😂) ale tá láska a materinský cit sa postupne začali objavovať, každým dňom to bolo lepšie a po mesiaci som bola tá najhrdšia a najšťastnejšia matka ktorá by za svoje dieťa kľudne zomrela aj milión krát . Keď mal 5 týždňov a 1. krát sa na mňa usmial tak som sa rozplakala a nechápala som ako som to stvorenie vôbec mohla považovať za chybu. Všetko to sú len hormóny, ktoré sa časom umudria. Je zbytočné sa stresovať popredu. Pokiaľ by si ale stále aj po pôrode mala depku tak to povedz svojmu lekárovi-pomôže ti.

Ked citam ostatne komentare, rada by som iba napisala, baby, ked mate pocit, ze vam to uz prerasta cez hlavu, tak to rieste. Psycholog nie je ziadna hanba. Nemusite sa doma same zozierat.

@queen_mary to má až rozosmialo😂😂😂my sme takto pozerali v tom čase s manzelom do kocika na placucu dceru a krútili sme hlavami, prečo chcú ľudia vlastne deti😀 ale ono sa to časom zmeni. Teraz je muž strašne zalaskovany, kade chodi, tade hovorí, že ju miluje najviac na svete a ja som normálne smutna, keď v noci spi v svojej izbe, že mi aj chyba😀

Myslim, že take pocity ako máš ty, má veľa žien. Nám sa obe tehu podarili na prvýkrát(možno je to iné, keď niekto po dietati dlho tuzi) a tiež tie pocity boli zvláštne, že skôr som myslela na to, čo všetko stracam(zachraňovali sme psov, to má strašne napĺňalo a dávalo môjmu zivotu zmysel a bala som sa, že už pomahat nebudem a v mojom hodnotovom rebríčku bolo dôležitejšie pomahat druhym ako stať sa matkou, aj keď som deti raz mat chcela a mala som ich rada). Ale samozrejme, všetko je tak, ako má byt a som rada za obe tehu.

Mala som presne rovnaké pocity až kým som nezistila ze gestacny vak je prazdny . Vtedy sa mi zrútil cely svet a nadávala som si zato ako som predtým mohla plakať a byt z tehotenstva nešťastná i keď som ho plánovala . Neviem naozaj odkiaľ tieto myšlienky prichádzajú ale je ťažké s nimi bojovať . Teraz som opäť tehotná a už si dávam pozor na svoje myšlienky . Z tehotenstva sa veľmi teším ale neužívam si ho ale len pre strach ktorý v sebe mám či sa niečo nestane atd atd . Neboj sa vyhľadať odpornu pomoc . Držím ti palce moc aby si sa čo najskôr z toho tešila a tehotenstvo si užívala ❤️🤗🙏🏼

Kludne mi ho daj;)

Dcérka bolo chcenie, plánované a s láskou stvorene dieťa. Po zistení že sa to naozaj podarilo som nelogicky celý prvý mesiac som preplakala že nechcem dieťa. Ďalšie dva mesiace som plakala len tak, nad životným prostredím, deťmi v Afrike, pri reklame na žrádlo pre šteniatka.... Proste hormóny.
A k tej láske k nenarodenému dieťaťu, no neviem ale dá sa skutočne hneď milovať zhluk buniek ci 1 cm cervicka? Bude to znieť hlúpo, ale milovať dieťa prvý, druhý mesiac je to iste ako milovať svoje slepé črevo... .. Ako žena sa môže tešiť tehotenstvu, tešiť že bude mať dieťatko ale je to všetko ešte nekonkretne, taka budúcnosť...
Tie pocity prichádzajú postupne, ako dieťatko v bruchu rastie, žena ho začína viac a viac vnímať, obzvlášť keď sa začne už mrvit. Intenzívnejšie pocity prídu keď sa narodí a oveľa, oveľa väčšia láska prichádza až ako rastie
Myslím ze vela prvorodiciek ani nevie do čoho vlastne ide, všetko je také nejasne. Áno vieš ze si tehotná, vieš ako vyzerajú babetka ale stále ti to tak nejak reálne nedochádza a necítiš sa ako matka... Aspoň teda ja som to tak mala

Ja si tiez myslim ze to pride ako ho uvidis na ultrazvuku a budes citit pohyby. A ked sa narodi, budes ho lubit. Tehotenstvo pre mba bolo utrpenie - nevolnosti, brucho ma ominalo, chrbat bolel, porod brutal bolesti, ale pitom mi dali moje dietatko na brucho a vsetko preslo, zalubila som sa do babatka. Je to potom narocne obdobie chvilu kym podrastie, ale dietatko da aj vela radosti , nie len starosti a deticky potrebuju lasku ich rodicov. Ak to u teba nepride, urcite to potom ries s lekarom nech sa to podari poriesit co najskor. Drzim palce a zatial to neries, isto to pride s rastucim bruskom.

Ja si myslim, ze je to uplne v pohode. Moje prve tehotenstvo bolo chcene, od prveho okamihu som sa tasila, strasne sa o babatko bala, sledovala fotky a videa zo sona dokola. Druhe prislo necakane, od zaciatku som ho odmietala a citila sa podobne ako ty. Vsetci tvrdili, ze ked uvidim babo na sone, zmeni sa to, nezmenilo. Ze ked ucitim pohyby, zmeni sa to a nezmenilo. Do poslednej chvile som sa vobec netesila, bolo to strasne cudne. Ale ked som maleho po porode prvykrat uvidela, rozrevala som sa od stastia jak vo filme, okamzite som ho lubila celym srdcom, vobec nehralo rolu, ako som sa citila cely ten cas dovtedy. Od jeho narodenia ho milujem kazdy jeden den a prajem aj tebe, aby si to tak mala. Ak sa to po porode nezmeni, ries to s odbornikom

Uprimne keby som potratila, vobec by mi to nebolo luto.-Si normalna???Nic tak hrozne si este nezazila takze bacha na zelania aby sa ti nesplnili.

vystupujes zo svojej komfortnej zony, preto mozno tie pocity...skus sa zamysliet, co ti konkretne vadi? - ta zmena ktora nastane? to nove co ti prinesie a nevies to ovplyvnit? si perfekcionista? chces mat vsetko pod kontrolou? a pod. zacni pracovat na sebe, nie typu citam clanky, chcem to citit a pod. ak budes tlacit na to, ze chces nieco citit (Co nevies ani sama co to je, ako sa to "citi" tak jasne ze na to neprides) ber tehotenstvo zatial pragmaticky a pocity pridu same bez toho aby si na to tlacila

@nini1010 pardon, ale jediny nenormalny prispevok v diskusii je tento (vratane povodneho). Empatia ti nieco hovori?

Príde to neboj, ja som sa vzdy rozplakala na morfologickom utz keď mi povedali ze vsetko je ok, keď som videla tváričku, dovtedy som bola plná obáv, hoci obe deti boli vytúžené, si tehotná krátko ono je to možno aj taky obranný mechanizmus tela kym neprejde prvý trimester, ktorý býva kriticky... Nechcem strašiť, ale aj po porode mi trvalo, kým som sa do svojich detí zaľúbila, dcere som hovorila, že kvôli nej mame vsetko ogrckana doma a ona na mňa pozerala ako na zjavenie... Vtedy som sa pre to citila hrozne, dnes sa už po usmejem, je to najväčšia zmena v tvojom živote nič nebude také ako predtým uz navždy, preto tie šialene pocity, vzdy však môžeš vyhľadať pomoc odborníka, to nie je hanba ale verím ze nebude treba 🙂

Tehotenstvo a radosť z neho máš ako priamu úmeru. Čím si dlhšie tehotná, väčšie bruško, tým viac sa tešíš na babatko 🙂 takto si to ešte tak neuvedomuješ, ale keď prídu prvé soná, kde budeš vidieť drobca, srdiečko, ako ti postupne začne kopkať,až potom ti to bude dochádzať a začneš sa tešiť.

Nie každá žena je taká empatická žeby milovala zhluk buniek alebo, že by sa zrútila z potratu.To neznamená, že je bezcitná.Niekto rád všetko preháňa a niekto to vidí realisticky.Sú ženy ktoré jednoducho tehotenstvo vnímajú až neskôr alebo sa predčasne netešia.A vedia prečo.Načo si ničiť psychiku keď aj potrat je prirodzený do 12 týžďňa.Každá žena by s tým mala počítať.Bohužiaľ.

Kludne chod k psychológovi, ked mas cas, uvidis, ako to budes potom citit, dopredu to nikto nemoze vediet. My sme dieťa tiež plánovali, ale nemala som tu prirodzenu vnútornú túžbu po dieťati nikdy. A teda na mna nikdy neprišli nejake brutálne pocity lásky a radosti z dieťaťa, ma uz 2r a dokonca cakam druhe 🙂 samozrejme, obcas je to mile, obcas láskou zahorim, ale no neni to ta opicia
laska ako clovek čakal, ze pride, lebo to tvrdili 🙂 vela urobí, aj s akou povahou sa dieťa narodí, moja dcérka bola prvy rok hrozne citlivá, aj bolesti bruska mala, za vsetko velmi plakala. Takze nejake citove priputanie k nej bolo tymto z mojej strany dost sťažené. Takze ako bolo radene vyssie, beriem to cele pragmaticky, zrejme by som aj ja mala ist psych 🙂

@lula313 tak nejako aj my 😅 dufam tirz, ze sa to coskoro zmeni

@lenpi Empatie mam dost.Sama som mala velmi velmi zmiesane pocity ked som zistila ze som 1.krat tehotna a to sme na babatku aktivne pracovali a nemozem vobec povedat zeby som sa tesila.To sa stava taka burka pocitov.Ja ale reagujem na konkretnu vetu,ktora je absolutne cez ciaru ciar a to ze by jej bolo jedno hoc by aj potratila.A tu som chcela schvalne reagovat tak aby sa autorka uvedomila,ze nema ani ponatia co napisala a az ked to zazije da si sama sebe facku.Takze empatia ano,empatia voci pocitom ano,ale taketo vyjadrenia,no nech sa radsej uvedomi lebo nema ani tusenia co to je potratit vlastne dieta tak nech si dava pozor radsej na vlastne zelania,lebo tie sa "hore"zapisuju...

Tiež som to zažila. Moje dieťa nebolo úplne plánované. Ale asi mesiac od zistenia ôk. Stres ale ôk. Potom som začala neskutočne vracať. A prišli pocity že veď som toto všetko nechcela... A, ešte musím aj trpieť, zavretá doma na PN celé dni, keďže som grcala aj 12x denne, lieky proti vracaniu nepomáhali úplne no des. Zmenilo sa to keď som začala cítiť kopance a uvedomovať ho ju. Ze je tam a je živá...

@nini1010 aj ja som mala ten pocit... Mala som z neho výčitky ale mala som ho. Niekedy ma napadlo ze si to želám. A nie je to cez čiaru vyjadrenie. Napísala len svoj pocit. S nim nemusí vôbec súhlasiť. Očividne ju ten pocit trápi. Svoje dieťa milujem, neviem si predstaviť hrôzu ktorú prežijú ženy co potratili ale psychika nepustí. Potom sa nečudujem ze zeny radšej nikomu nic nehovoria keď ich iné hneď zhejtuju aké nie sú normálne.

Čo by som dala ja,zato opäť byť tehotna a radovat sa z toho aj som vracala vôbec mi to nevadilo no bohužiaľ príroda to zariadila ináč 10 týždni som potratila 😥

@modrykoniicek si nepotratila ze?