Čakanie na Maximiliánka

Táto spomienka a spomienka na narodenie Tamarky patria k mojím naj intenzívnejším. Čakanie na Maximiliána bolo pre mňa aj pre mojich dvoch asi najdlhším čakaním vôbec. Začalo to , ani neviem kde....Kto nezažije . Neuverí...

Po 4 mesiacoch som otehotnela a nemohla som tomu uveriť  keď tyčinka mala 2 rúžové pásiky. Bola som mimo. Petríka som s touto správou potešila hneď ako som sa to dozvedela, pretože som bola z toho zistenia tak plná emócii , že som to potrebovala hneď niekomu prezradiť a komu ak nie môjmu najbližšiemu.  Po týždni sme to spoločne oznámili aj dcérke, ktorá bola tiež šťastná „ ako blcha „

Leto bolo pred nami a ja som si ho užívala o to viac pretože som vedela, že to leto je jedinečné. Slnko dávalo energiu a lásky od mojich najbližších som  mala na rozdávanie. Prázdniny sme trávili väčšinou na chalupe u našich v dedinke s krásnym prostredím. Oddych ako sa patrí. Bohužiaľ na v druhej polovici prázdnin sa stalo to čo som nechcela a ani nikto z nás to nečakal.. špinenie... Hneď som išla k gynekologičke a tá mi bohužiaľ len potvrdila, že embryo odumrelo. Musím ísť na kyretáž teda na vyčistenie maternice a odstránenie odumretého embrya. To bol 8 týždeň tehotenstva. A bolo to. Keď som odchádzala z ambulancie , nasadla do auta , myslela som len na to prečo práve ja ? Milión žien, ktoré nechcú mať deti ich majú na rozdávanie a nevážia si ich. Cestou autom som plakala a bola som v tom momente najsmutnejšou ženou na svete, ktorá prišla o to čo najviac čakala.  Peťkovi som zavolala a s uplakaným hlasom som mu stihla povedať na jeden dych , že ma musí zaviesť hneď teraz do nemocnice. Nemala som silu mu povedať prečo, ale napokon keď to so mňa vyhrklo tak som na jeho tvári videla bolesť takú aká je tá moja, ale aby ma podporil nedal to na sebe vidieť. Ale ja ho poznám a vedela som , že vo vnútri sa trápi a hrdlo mu zvieralo tak ako mne. Pobalila som sa a nechala som sa odviezť, cestou bolo v aute úplné ticho akurát sme sa držali za ruky. Nik nemal slov a myslím si , že ani táto situácia slová nepotrebovala.  Po príjazde do nemocnice bolo všetko potvrdené a bola som prijatá na gynekologické oddelenie, kde som musela žiaľ ešte jeden deň čakať, nakoľko mali v sále vážne operačné zákroky.

Moji najbližší boli na chalupe a ja som nemala síl im zavolať a povedať čo sa deje. Poslala som im sms , že som musela ísť na zákrok kde som všetko vysvetlila. Nemala som síl o tom rozprávať.  Požiadala som ich len nech to Tamarke zatiaľ nehovoria, že jej to poviem potom sama aj s Peťom.

Na druhý deň doobeda ma odviezli na sálu, všetko my vysvetlili ako prebieha zákrok. Dali mi oblbovák a že za chvíľu zaspím. Ja si len pamätám, že som pozerala do stropu a do tých silných svetiel. A uspanie nefungovalo , dostala som strach, že čo ak nebudú o tom vedieť že som pri vedomí a že začnú. O bože. Neviem čo ma to napadlo ale začala som z tej paniky počítať ovečky , čo keď to zaberie.  Zabralo. Ani neviem ako prebrala som sa už na izbe. Kde som opäť zaspala. Po prebratí som cítila neskutočné bolesti vo vnútri. Ale nie fyzické neboli až také , ako tie zo srdiečka, ktoré mi stále hovorili a nič- prázdno.  Na druhý deň som bola prepustená domov, nechala som sa Peťom odviesť na chalupu  našim na čerstvý vzduch, možno viac zaberie a urobí prievan v hlave. Vyresetuje. Po ceste v aute sme sa zas držali za ruky.  Na chalupe som sa privítala s mojimi rodičmi, sestrou a dcérou. Asi pochopili, že som mala silu ich tak akurát objať, ale silu na slová som nenašla, bez toho aby sa mi nerozochvel hlas. Takže ticho ale aj to hovorilo za všetko. Večer sme vysvetlili Tamarke , že čo sa stalo a prečo a, že nič nie je stratené. Dalo to veľa roboty,  ale našťastie ona je veľmi chápavá a počas bolenia mi bola veľkou oporou ako všetci ostatní za čo im veľmi ďakujem. Svoje bolesti som si teda preležala pár dni v posteli. Babie leto sa trošku pokúšalo zdvihnúť mi náladu, čo sa mu aj s časti podarilo. Je neuveriteľné ako slnečné lúče a jesenný vetrík vedie resetovať dušu a srdce ak ste im otvorený.

A tak ako v každej rodine aj u nás plynul život ďalej v nádeji aj beznádeji, v dúfaní a v láske. Udalosťou sme boli viac spriaznení a zocelení všetci traja ja, Peťo aj Tamarka.

V januári mi gynekologička oznámila, že sa môžeme snažiť znova. Povedala som si dobre, ale nebrala som to tak, že hneď teraz a rýchlo,  moc som na to ešte nebola pripravená, pretože vo vnútri bolo zasiate semienko strachu. A tak nastala plesová sezóna, trochu sme sa pozabávali a v tom víre zábavy a rodinnej pohody sme pomaly aj pozabúdali. Preto bolo pre mňa šokom keď som si vo februári urobila test a našla som dve ružové čiarky, tie čiarky , ktoré každá žena, ktorá sa snaží o dieťa očakáva každý mesiac ako na výhru. Ja som tomu nemohla uveriť pretože sme sa ani nesnažili bolo to proste tak, že sa to stalo a osud sa naklonil zas k tej lepšej strane. Na druhý deň som dá sa povedať letela k doktorke. Tá tehotenstvo potvrdila 6. týždeň.  Po minuloročnom postrachu bol pre mňa ten mesiac aj niečo do 12 týždňa nekonečný. Každý deň som verila v to , že to dobre dopadne. V 12. Týždni v deň kontrolného ultrazvuku som šla ako malý školák do školy tak som ja šla k doktorke. Bola som doslova hotová. A bum – potvrdilo sa tehotenstvo pretrváva, dieťatko ma ozvy aj pohyb. Ten malý čierno biely papierik , ktorý mi dala, bol pre mňa vykúpením a spustil modul šťastia tak isto ako vypísanie tehotenskej knižky. Mám to čierne na bielom. Všetko je zatiaľ v poriadku. Len sa držať. Tehotenstvo plynulo bez akýchkoľvek problémov . Ja som už ani na problémy nemyslela keď som v 20 týždni začala pociťovať prvé pohyby. Ó krása. Koľko nadšenia a euforizmu dokáže takáto udalosť , je to až neuveriteľné. Ja len vždy v takej to chvíli si spomeniem na , ženy , ktoré si svoje deti nevážia , že majú takýto dar a naopak smútim a želám viac šťastia ženám, ktoré by dali hocičo za to , aby dieťa povili.

Takže som bola tak  v pohode, že som ani neriešila v ktorom týždni som. Až..........

To by v tom nebol čert , aby sa zasa niečo nevyvrbilo. V mojom 24 týždni , deň si už presne nepamätám. Som uložila poobede dcéru si ľahnúť, lebo bola chorá. Petrík bol odcestovaný a ja som si išla dať tiež šlofíka. Na to čo nasledovalo potom som nebola pripravená a myslím si že na tú chvíľu ani nikdy nezabudnem,. Zhruba po hodine spánku som sa zobudila na to, že cítim strašne mokré , okolo seba, prvé čo som si vo sne ešte pomyslela , že som si cvrkla. Ale keď som dala dole ruku a nahmatala pod sebou riadne veľké mokré červené koleso, zastavil sa tep a všetko čo bolo naokolo prestalo fungovať. Keď som zdvihla ruku a bola červená, tak z toho  som už bola úplne mimo. Proste som sa zobudila vo veľkej kaluži krvi a krv so mňa tiekla stále, bola jasne červená. Nevedela som čo robiť bola som sama doma, začalo mi byť slabo...Našťastie moja suseda robí v záchrannej službe a bola doma. Hneď sa o mňa postarala , zavolala záchranku, umyla ma , pobalila všetko naokolo ani neviem čo. Ja som len vnímala záchranárov jedným uchom . V hlave my behali dve myšlienky prvá nech sa Tamarka nezobudí a neuvidí tú červenú spúšť všade naokolo, lebo mi dospelí sme mali čo robiť aby sme z toho boli v kľude. Druhá tá najsilnejšia, bola že som sa vnútorným hlasom prihovárala Maxmiliánovi v brušku, aby vydržal, aby to nevzdal, lebo my dvaja sme bojovníci . Ešte teraz po čase keď si na to spomeniem tak mi zviera hrdlo, je to proste veľmi živá spomienka. Záchranári sa o mňa postarali, hasiči ma zniesli dole a bolo to, auto húkalo a ja som bola myšlienkou len pri dieťatku. Pohyby som necítila. Záchranárka spisovala zápis a len som v duchu počula ako vypisuje a do telefónu hlási , že nepočuje ozvi dieťaťa.  Nieeeeeeeee. To nie je možné, zas vnútorné hlasy, ktoré vystreľovali, až som nevedela, proste to sa nedá ani pomenovať.

Po prevzatí na novorodeneckej sále a všetkých možných vyšetreniach a peripetiách, prišlo na rad vyšetrenie CTG. Tam mi spadol balvan zo srdca keď doktor povedal že pohybu aj ozvy sú. ĎAKUJEM...

Tak som čím ďalej viac verila , že to dopadne dobre.  Moja prvá diagnóza bola Placenta Previa. Takže krvácanie zastavili a po pár hodinách pozorovania na sále ma previezli na izbu, kde som to všetko prespala do najbližšieho rána.

No a tam kde to začalo to aj skončilo v nemocnici, kvôli mojej diagnóze som si užila týchto vykrvácaní ešte asi ani neviem 20 aj viac, odvoz sanitkou asi 4 krát , odnos hasičmi 3 krát, ...množstvo ultrazvukov, množstvo CTG, množstvo gynekologických vyšetrení. Keď hovorím množstvo tak 20 je malé číslo. Proste hrúza, ja som už bola z toho dá sa povedať na nervy. Jedine čom som mohla len ležať na lôžku a ísť na záchod. Toť všetko. Doma moja dcéra bez mamy a proste všetko bolo inak ako som si želala. Nakoniec som v nemocnici vytvrdla až 3 mesiace z toho 1,5 v Čadci ( perfektná starostlivosť o pacienta ) a 1,5 mesiaca v Martine ( trochu veľa personálu na mňa a vybavenie izieb horšie ). Za tie tri mesiace som sa videla s mojou dcérkou dva krát do týždňa a veľmi mi bolo za ňou smutno ( Tamarka si sama varila, upratovala domácnosť a asi ju aj viedla, úplne perfektná na to, že mala len 12 rokov to zvládla na jedničku, samozrejme na ňu dozerala aj mamina a Petrík cez víkendy ).

Tri mesiace ležania Vám zo svalov urobia to, že ich už nemáte, moja pohyblivosť bola šuchtavá a ťarbavá, ubolená a so strachom. Striedal sa časopis s knižkami a s televíziou. 

Popri tom ako som tam ležala som stretla aj kopec spolubývajúcich mamičiek  na niektoré si spomeniem a s niektorými sa aj stretávam. 

Martinka bola o tri týždne viac tehotná a nemocnici strávila času asi ako ja príjemné žienka, ktorá mala pre mňa najprv nepochopiteľný akt sa každé ráno líčiť. Neskôr som to pochopila vo svete kde sa to moc nehýbe a stále ste na lôžku je akýkoľvek rituál, len plus pre nezbláznenie sa. Narodila sa jej dcérka v 31 týždni, je teraz krásna a zdravá. Zuzka, Gabika Martinka a ďalšie v Čadci. Po presune do Martina som mala na izbe 18 ročnú cigánečku - čistotnú . Zlýhavali jej obličky a tehotenstvo bolo pre ňu nebezpečné, porodila dcérku v 24 sekciou a neviem ako skončili. Pri tejto cigánečke som bola týždeň a naučila som sa aj niečo po rómsky, ona totiž to stále telefonovala a keď poviem stále tak myslím 20 hodín denne. Dosť nahlas nakoľko bola hluchá a nosila načúvací strojček. Hm,, no jako bolievala ma aj hlava. Potom na týždeň asi aj dva Peťka z Oravy, čakala dvojičky dievčatká, narodili sa jej asi v 32 týždni a dnes sú krásne a zdravé, s Peťkou som aj dnes v kontakte. 

Po Peťke som mala na ostatok ubolenú Zuzku, chúďa furt sa na niečo sťažovala, stále sa len bála. Tak som jej furt radila a pomáhala aj keď som už niekedy nevládala. Narodil sa jej sekciou chlapček a neviem ako sú dnes na tom. Ale hádam dobre. Lebo viem že ich prepúšťali domov pred Maxíkom.

To je len hŕstka spolubývajúcich, ktoré som spomenula. 

No a ako dopadlo čakanie na Maximiliána ?

V 33 týždni po ďalšom krvácaní mi primár povedal, že bude sekcia nakoľko som bola už dosť anemická a krvácanie sa len stupňovalo. A tak v 9 hodine večernej ma pekne uspali a ja som sa len prebudila na to ako ma niekto budí a hovorí , že mám chlapčeka. Zobudila som sa až ráno na JISke. No jako sadnúť ani nápad, jazva bolela jak čert. Ale ráno mi povedali , že čím skôr sa postavím a dám do pohybu tým lepšie pre mňa a tak som s pomocou božou chodila. Poobede za mňou bola doktorka z neonatológie , moc mi o Maxíkovi nechcela povedať, len váhu výšku : 46 cm a 2450 g a , že je stabilizovaný.

Prvý krát som ho videla až o 36 hodín keď som už ako vedela chodiť a zašla som na neonatológiu. Poučenie ošetrujúcou sestrou 3 dezinfekcie, rúška a plášť, pozerať nechytať. Umiestnený v inkubátore  aj s napojením na dýchačik, nakoľko nemal dozreté úplne pľúcka. Keď som ho tam videla :

Tak to som mala čo robiť , aby som sa úplne nerozbulila, sonda do žalúdka, množstvo strojčekov, pípania no hrúza. Personál našťastie perfektný, všetko vysvetlí aj stroje a už je to trochu menší strach. Dotýkať som sa mohla len dotykom hlavičky zhora a zadočku. Aby som nenarušila jeho vývoj nakoľko s stále myslel , že je ešte v brušku. Každý týždeň bol väčší aj silnejší , síce ho prepúšťali neskôr kvôli jeho infekcii a črevným peripetiám. 

Po dvoch týždňoch ho odpojili od dýchačika, dotýkať som sa mohla stále len hlavičk  zadočka. Peťko videl Maxíka až po týždni jeho narodenia a Tamarka až po mesiaci keď bol doma. 

Celý mesiac čo bol na neonatológii v Martine ( musím pripomenúť , že neskutočná starostlivosť, dole klobúk a ďakujem ) som chodila s odstrekaným mliečkom v cestnej mrazničke každý druhý deň do Martina a bola som sním pol dňa aj keď iba cez sklo. 

Po 14 dňoch mi ho prvý krát vybrali z inkubátora a dali na ruky. Neskutočný pocit. Neopísateľný a strašne emocionálny. Mala som ho na rukách 3 hodiny malého raráška, aj keď už som mala krč z nehýbania sa tak som ho stále držala. Bola som najšťastnejšia na svete a všetko som mu vtedy šepkala do uška. Ako ho všetci milujeme. 

Po mesiaci jazdenia do Martina a najazdených som mala okolo 2400 km. Mi doktorka povedala , že Maximiliánka prepustia.

Wau, tak na tieto slová som čakala hádam večnosť. Šup sup ani neviem ako sama som si ho doviezla domov, nik o tom nevedel, mali prekvapenie potom keď som im zavolala , aby prišli. 

A tak už bolo všetko v poriadku - boli sme všetci po kope a doma. 

Celý prvý Maximilánkov rok sa motal okolo doktorov 8 krát do mesiaca po doktoroch Martin a Žilina, zas 3000 km spolu v aute, ale po tejto ceste už sme zdravý a krásny.

Máme za sebou prvý rok . To čakanie proste stálo za to. Pretože všetko sa dá prekonať ak máte cieľ a ak vám na niekom skutočne záleží. O to je všetko toto krajšie, ak je všade plno lásky. Ono to nie je z rozprávky ono je to tak. Proste šťastný koniec, alebo začiatok ? Neviem, ale viem, že pre mňa je domov tam kde sme mi všetci 4 pohromade. Takýto šťastný koniec prajem každému z Vás, len nezabudnite, že vždy pre to niečo aj urobiť, alebo obetovať, ale stojí to za to. Verte mi .

viac o mojich príbehoch sa dočítate aj na blogu:

http://mirarejdova.blogspot.sk/

#pribeh