Tri ženy
...ležali v jednej izbe na troch rôznych posteliach. Jedno mali spoločné. Čakali na smrť...
Bolo mi ťažké tam len tak nečinne stáť. Bolo mi ťažké nerozdávať úsmev, radosť, neukázať im, že život je krásny, bolo to tak ťažké. Chcela som ich potešiť. Na rukách som mala môjho synčeka. Pýtala som sa: Bude to hlúpe, keď pristúpim ku každej z nich a nechám ich, nech sa nabažia pohľadom na neho či dotykom jeho malej rúčky alebo mäkučkého líčka? Idem im rozprávať o Bohu? O tom, že sa nemusia báť umierať? O tom, že život je krásny, keď im ten ich končí? O tom, že sú milované, keď pri tej, čo ležala v strede izby, som badala ťažké psychické problémy? Trápila sa.
Žena v strede izby
Všimla som si, že si utiera slzy. Rýchlo si chcela nasadiť roztrasenými rukami veľké nevkusné okuliare, ktoré však vo svojej ruke neudržala a aj keby sa jej to podarilo, boli by jej úplne zbytočné, keďže oči mala celé opuchnuté a zalepené hnisom. Ľahla si na bok a jednou rukou mykala nočným stolíkom, ktorý neznesiteľne vŕzgal. A vŕzgal a vŕzgal. Nedalo sa to prepočuť ani prehliadnuť. Viditeľne chcela na seba upozorniť. To sa jej aj podarilo, ale nevedela som jej pomôcť. Chýbala jej blízkosť človeka. Chýbal jej pocit, že je milovaná a chýbali jej možno práve tí, ktorí ju sem zavreli, aby sa zbavili zodpovednosti a starosti o ležiacu starú ženu, ktorá už len čaká na smrť.
Zavreli ste ju sem? Tak za ňou choďte. Doneste jej čokoládu, hoc ju nemôže požuť. Doneste jej výživu, hoc ju vyvráti. Alebo viete čo? Radšej nenoste nič. Doneste seba. Doneste lásku. Plnú priehršť lásky.
Bolela ma duša. Slzy sa mi tlačili do očí. Ako ste mohli? Ako ste vašu matku, starú matku, prastarú matku, mohli takto nechať? Bolela ma duša. Bolela a bolí. Ale čo ona? Tu, na zemi, má peklo. Možno ju ale čaká nebo. Dúfam, že áno. Zaslúži si ho. Keď pre nič iné, tak pre túto samotu a bolesť.
Žena pri dverách
Oooo, áno. Táto žena vie, čo je to skutočná láska. Ona má skutočnú lásku. Je milovaná, aj keď nevníma, ale vie to, musí to vedieť. Každý deň chodí za ňou jej manžel. Sympatický staručký pán a v očiach mu vidieť nehu a lásku. A lásku... veľa, veľa lásky. Chodí za ňou ráno, večer, niekedy aj na obed či poobede. Umýva ju, češe ju, hladí ju, vyťahuje jej z úst nepožuté kusy mäsa, ktoré jej natlačili do úst opatrovateľky a nepresvedčili sa, či to prežula. Robí všetko, akoby to robil už dlho. Ó, áno, on to už robí dlho. Staral sa o ňu aj s deťmi doma, ale už to fyzicky nezvládal. Chradol, upadal, bolo to na neho príliš, tak ju dal do domova dôchodcov, aby mu s opaterou trošku pomohli. Ale zjavne nevie bez nej žiť, nevie. On ju jednoducho miluje. Je to žena jeho života, napriek tomu, že je po porážke, napriek tomu, že chradne, že nerozpráva, že je spuchnutá a stolica ide „pod ňu“. Stále je to ona. Jeho milovaná, aj keď čaká na smrť...
Žena pri okne
Prišli koledníci. Vinšovali jej. Spievali o Ježiškovi. Mali aj Betlehem. Ona bola otočená chrbtom a tvárila sa že spí. Nespala. Tvárila sa, že tam nie je? Hrala sa na neviditeľnú? Neviem. Možno z nej kedysi bola krásavica, ktorá sa zrazu hanbila neupravená privítať vinšovníkov. Chápem to, ja neupravená nejdem vyniesť ani smeti. Možno budem taká istá, aj keď, toto nie je o mne.
Keď k nej pristúpila rodina, slzy sa jej tlačili do očí. Ukázala som jej pravnúčika. Videla ho prvýkrát vo svojom končiacom živote. On prvýkrát videl ju. Pozerali sa na seba. On sa usmieval a nespustil z nej oči. Ona plakala od šťastia. Ja som plakala s ňou, bola som šťastná. Veľmi dojemná chvíľa. Jej stará zvráskavená 94-ročná ruka chytila mäkučkú rúčku jej ani nie ročného pravnúčika. Neopakovateľný pohľad, neopakovateľná chvíľa. Zapriala som jej požehnané sviatky a zdravie. „Na Nový rok prídeme,“ povedala som, hoc v mysli som stále mala otáznik, či ju nevidíme naposledy. Lúčila sa s nami slovami: „Buďte zdraví a majte sa radi.“ Buďme zdraví a majme sa radi!
Odchádzala som, ale ostala vo mne zakorenená hlboká spomienka. Spomienka na tri ženy.
Všetky mali rozdielne osudy, rozdielne povahy, rozdielne spomienky. Ostávala však jedna spoločná vec...
Všetky čakali na smrť.
Odporúčame
ouuu... :(
@petraxy6
@zsuzsika1 vo mne to zanechalo velmi zmiesané pocity ... ale pochopila som, čo je to skutočná láska ... nie to, keď muži dokazuju svoje skutky rečami , nie to, ked vam povie lubim ta ..toto fakt nie ... skutočná láska je tá, ktorú som dnes videla ... ktorá pokračuje aj keď život končí . Ktorá je krásna, aj keď žena už svoju krásu dávno stratila ... toto je láska ... toto
a ja zas poviem úprimne...plačem ako malá...trhá mi to srdce ☹
@ifinocka tak toto bolo velmi smutné moja, ja som plakala ale plakala by som aj na tej izbe pripomenulo mi to môjho ocka ktorý tento rok zomrel tiež izba traja chlapy jeden sa na nás nikdy ani nepozrel ked sme tam boli len smutne hladel von oknom a nik za nim nechodil druhý dobre že nemal baloniky okolo postele no jedniný rozdiel v tom bol že týto traja čakali tiež na smrť ale velmi skoro pretože zomierali na rakovinu :( a svoj život ešte nemali prežitý celý tak ako chceli môj ocino videl moju malu tiež len jedniný krát a to sa na nu tak strašne tešil :( plačem nemôžem písať viac
@vikinkaamaminka Vikinka ..mne umrel ocko 20.6.2010 presne na den otcov, tiez na rakovinu ... viem čo je nespravodlivost ,,, umrel mi doma, hladila som ho a drzala za ruku ... dokonca som ani posledny vydych nepocula.. cez toto sa neda preniest,,,cez smrt blízkeho, obzvlást ked odisiel prilis skoro ako tvoj ocko .. ten môj sa nedožil ani vnúčika .. nestihol vela vecí, ale takto to asi malo byť ... cez toto sa neprenesieme nikdy, ale mozeme sa utesovat tym, ze obom je uz lepsie, aj mojmu , aj tvojmu ... tu uz velmi trpeli ... vychovali deti , mozno vela nestihli, ale stihli aspon nieco, vstepit nam hodnoty, lásku, vychovat nas ... Môj ocko je u Pána, u toho nebeského Ocka a viem, ze raz, ked príde moj cas budeme vsetci spolu...ber to tak ,,, nechcela som to písat preto, aby sme si pripomínali odchod blízkych, ale preto, aby sme sa zamysleli nad hodnotami ... aj ked netypickym sposobom ... objímam ta
@ifinocka dakujem :(
aj mna z toho boli srdce, lebo som tiez takto vidala moju babku a dalsich starych ludi. Nedavno som videla cez okno v domove dochodcov jednu staru babicku ako sa pokusala najest...akoby som videla mojho trojrocneho syna..
Boli ma to, ako su tam ti stari ludia opusteni a cakaju a cakaju, kedy sa u nich aspon na chvilu niekto zastavi a niekedy sa aj cele tyzdne nikto nezastavi..ach jaj.
tak toto je pribeh ktory ma chytil velmi za srdce a placem pri nom
@janula.k
@melana treba si pripomínat skutočné hodnoty ktore v zivote sú zienky ...aj ked smutnym článkom ... majme súcit so starymi ludmi, s chorymi, so zdravymi ..s kazdym..nevieme kedy príde koniec, nie kazdy takto dlho caká na smrt a takto smutne umiera ... niekto odíde zo dna na den ... som rada, ze vo vás tento príspevok vyvoval emocie aj ked smutné ... som tomu rada .. utvrdzuje ma to v jednom, ze su ludia co maju dušu, srdce ...
emocie az velmi velke,jedenast rokov do zadu mi zomrel otec,mamina dva roky do zadu a velmi mlada a hned nato aj moja babicka ktora bola maminou mamou a o ktoru som sa starala dlhe roky,a teraz ked vidim tie starenky ktorym nemam ani kdo podat salku telpeho caju zviera mi srdce
@melana to je mi velmi luto .. slova utechy sa hladaju tazko ... ale je dobre písat vecí bez okolkov a retušovnia, bez prifarbovania a skutočne ... mnohí su tu takí aj tu na koníku aj vsade, ze skutočné hodnoty mozno poznaju, ale neziju podla toho ... ze niesu vsetko znackove veci, drahe znacky, luxus a vymozenosti doby,,,ale som rada, ak sa pozastavia na chvílku a popremyslaju ... ty nesmut ... mas urcite dovod na radost aj ked si zazila velke neopisatelne straty....
Aj ja mam slzicky v ociach. Krasny, smutny a zaroven tak pravdivy pribeh. Mne este chvalabohu rodicia ziju a hoci som tiez stratila starych rodicov po mame aj otcovi, no spomienky na nich mam len tie najkrajsie. A este teraz castokrat citim tu lasku, ktorou sme sa navzajom zahrnali. To iste ja vstepujem svojim dceram. 🙂 A mimochodom, prave som sa vratila z domova dochodcov, kde sme tiez boli so skolakmi zavinsovat a popriat krasne sviatky starkym. Jeden z najkrajsich okamihov dnesneho dna... 🙂
@ifinocka krasny pribeh,je to pravdivy pribeh? robila som v dvoch domovoch dôchodcov tak viem o čom pišeš, vprvom boli ty ,čo su socialne slaby a tam mi bolo neraz do plaču,velmi ☹ ☹ ☹ nemali na nič peniaze..npr.a ty čo za nimi nikto nechodil nemali nič ,len svoj pridel ☹ npr.jeden starky zbožnoval kavu,nevieš si predstavit aky bol štastny ked som mu uvarila zo svojej,lebo nemal ani na nu ☹ za obyčajnu šalky kavy,sa mu až slzy radosti hrnuli do oči ☹ nielen počas sviatkov ,mali by sme sa nad sebou zamysliet a byt vdačny ztoho čo mame
@miska22200 ano, je to pravdivy príbeh zo vcerajska ... ono to ani tak celkom nieje príbeh, len zamyslenia nad osudmi tychto troch zien ... vyviedlo ma to z miery a muselo som o tom napísat... nie s cielom vyvolat smutok, ale skor uvahu o zivote, láske, neláske
nie je spisovateľka ale napísala čo cítilo jej srdce. Mám veľkú radosť, že sú maminky, ktoré pri takýchto príbehoch plačú, lebo ma to istí v presvedčení, že svojím detičkam budú vštepovať tie správne hodnoty ... úctu k starším, radosť z maličkosti, vedieť sa podeliť a chodiť s otvoreným srdcom ... dnes sa tieto hodnoty vytrácajú. Prajem Vám požehnané vianočné sviatky.
pripomenulo mi to posledne stretnutie s manzelovim dedkom - tiez v domove dochodcov ... velmi sme ho lubili ! su to silne spomienky.
@lucy_m su to vzacne, ale dost smutné chvíle ... zivot je vsak aj o tom ... a ja si myslím,ze uz ked su v domove ludia, mali byt mat viacej pozornosti ako castokrat dostavaju od svojej rodiny ... kolko smutnych príbehov píše život ... ale vidís, aj tam sa najdu svetle chvíle kedy si uvedomujes co je to napr. laska ...
Ifinočka, ďakujem ti veľmi za tento ľuský príbeh, pre slzy nevidím poriadne na klávesnicu. Vieš, doma sme doopatrovali moju chorú maminku, ktorá zomrela pred vianocami tri roky do zadu i manželovu maminku, ktorá šla rok po nej. Je smutné, keď ľudia s láskou vychovajú svoje deti a keď ich choroba pritlačí, stávajú sa pre rodinu často neúnosným bremenom a sú "odložení " do ústavu ako nepotrebná vec, kde ich mnohých ani nikto nepríde pozrieť.Ľudí často desí pohľad na starých, bezmocných, umierajúcich , snáď si vtedy uvedomujú i vlastnú pominuteľnosť.No mali by sme byť k sebe ľudskejší a to po všetky dni roka, nie len keď sú vianoce.
Čo nato napísať,nám muselo jedno babatko umrieť aby to druhe mohlo žit.
Naše dvojičky,ale mame radost,ze mozme mat aspon jedno.Preto sa bojim,či dat jej sestricku či nie.
Začni písať komentár...
😢 😢 😢