Akú stopu tu chceš zanechať?

Pred pár dňami mi zavolala kamarátka, ktorá momentálne žije v Mníchove. S trasúcim hlasom mi oznámila, že je na Slovensku, lebo bola za babkou v nemocnici, ktorá je na tom už veľmi zle. Babka jej bola ako mama, pretože kým jej mama študovala medicínu, ona ju vychovávala najmä prvé roky jej života. A teraz bolo pre ňu ťažké vidieť ju trpiacu na nemocničnom lôžku.

Tiež je lekárka a hovorila, že z medicínskeho hľadiska nechápe, ako babka ešte môže žiť v takom ťažkom zdravotnom stave a nevie, čo ju tu ešte drží pri živote. Spýtala som sa, či má „vysporiadané“ všetky vzťahy. Vraj bola za ňou v nemocnici aj osoba, s ktorou to bolo naštrbené. „To je dobre, že tam bola tá osoba. A teraz si ju aj ty bola pozrieť,“ povzbudila som ju. Iste si spomenula na všetky tie roky, ktoré jej babka venovala, ako sa o ňu starala, čo pre ňu spravila. Každý deň spievala babke pri lôžku piesne, hladkala ju a miestami ju babka aj vnímala. Po štyroch dňoch intenzívnych návštev v nemocnici musela cestovať späť za svojou prácou a rodinou. O dva dni prišla správa, že babka zomrela.

Odišla zrejme zmierená so svetom a spokojná, že videla svoju milovanú vnučku.
Hoci na našich zosnulých myslíme často, raz v roku – na Dušičky si ich pripomíname omnoho intenzívnejšie. Možno sa zamýšľame pritom aj nad našou vlastnou existenciou. Aký má význam, že som tu? Aká je moja úloha, moje poslanie?

Pápež František na Svetových dňoch mládeže v Krakove burcoval najmä mladých, aby zanechali stopu. „ Drahí mladí, neprišli sme na svet, aby sme „žili v stave vegetovania“, aby nám to tu ušlo čo najpohodlnejšie, aby sme zo života urobili diván, ktorý nás uspí; naopak, prišli sme pre niečo iné, aby sme zanechali istú stopu.“
Akú stopu tu chceš zanechať ty?

Text: Andrea Ággová
Foto: pixabay.com