Panická porucha je psychiatrické ochorenie, patriace do skupiny úzkostných porúch, v minulosti označovaných ako neurózy (anglicky anxiety disorders). Charakteristické sú pre nich záchvaty úzkosti, ktorým sa tiež hovorí panické ataky. Človek, ktorý trpí panickou poruchou, často cíti veľmi intenzívny strach a vnútorný nepokoj a nepohodu.
Úzkosť je bežná emócia všetkých ľudí, ktorá má hlavne ochranný charakter pre naše telo. Slúži na to, aby sa organizmus pripravil na záťaž a dokázal ju nejako zvládnuť. Pokiaľ ale prichádza nečakane, bez dôvodu, je neprimerane intenzívna a často sa opakuje, potom hovoríme o patologickej úzkosti. Predstavte si situáciu, kedy idete po ulici a pred vami sa objaví lev. Báť sa budú všetci ľudia, každý pocíti nával úzkosti a pocit ohrozenia. Pokiaľ ale pôjdete po ulici, lev tam nebude a vy úzkosť predsa len budete mať, je dosť možné, že sa jedná práve o úzkostnú poruchu.
Úzkosť1, anxieta, úzkostný stav je nepríjemný subjektívny pocit, spojený s pocitmi strachu a straty kontroly, obavami a ohrozením, ktoré nemajú žiadny konkrétny dôvod. Na rozdiel od fóbie, ktorá je vyvolaná konkrétnou situáciou, človekom alebo ďalším objektom (zvieratá, malý priestor, špina, choroby, atď.). Pacienti sú často podráždení, nesústredení, unavení, trpia poruchami spánku, sú veľmi nedôverčiví, až posadnutí a depresívni. Nevedia popísať, čo ich úzkosť vyvolalo a prečo vznikla.
Úzkosti sa prejavujú aj na tele, pretože telo si myslí, že je ohrozené a začne sa tak pripravovať na "boj alebo útek". Dôjde k zvýšeniu tepovej frekvencie, pacienti sa sťažujú na pocity, ako že im "vyskočí srdce z hrude", toto sa nazýva palpitácie . Ďalej opisujú, že sa im ťažko dýcha, majú pocit dýchavičnosti a tlak na hrudníku , často trpia nechutenstvom, nauzeou (= pocit na vracanie, zle "od žalúdka"), závratmi, svalovým napätím, stuhnutosťou končatín a pocitom "hrče v krku". Tiež sa veľmi potia a pociťujú návaly horúčavy . Záchvaty úzkosti trvajú niečo medzi 5-30 minútami.
Väčšinou sa úzkostný stav spustí pri nejakej stresovej alebo nepríjemnej situácii. Chorého jeho úzkosti tak vydesia, že sa začne vyhýbať miestam a situáciám, ktoré si myslí, že ich vyvolali, alebo kde napríklad panické ataky v minulosti už zažil, pretože sa bojí, že sa záchvat bude opakovať. To potom vedie k sociálnej izolácii a pridruženým problémom spojených s odlúčením od spoločnosti.
Panická porucha sa vyskytuje asi u 1% populácie. Možno aj viac, ale väčšina ľudí si myslí, že sa jedná o inú chorobu, preto nie sú v štatistikách zahrnutí. Dvakrát častejšie sú postihnuté ženy. Prvé prejavy choroby sa objavujú najčastejšie buď v období dospievania, medzi 15-24 rokom života, alebo potom okolo 50. roka.
Predpokladá sa, že choroba vzniká kvôli nerovnováhe neurotransmiterov v mozgu. To sú látky, ktoré v nervovej sústave umožňujú prenos jednotlivých elektrických signálov medzi nervovými bunkami, ktorým sa hovorí neuróny. Spojenie neurónov a miesto, kde prebieha posun informácie, je synapsa. Tam je potrebné, aby bola rovnováha medzi excitačnými, ktoré prenos podporujú, tak inhibičnými neurotransmitermi, ktoré naopak prenos tlmia, aby bunky neboli preťažené. Ak vznikne nejaká nerovnováha, môžu vznikať rôzne psychiatrické ochorenia, potom záleží na tom, ktorý systém neurotransmiterov je narušený.
Rolu zohráva tiež dedičnosť, čo znamená, že ak je chorý rodič, je pravdepodobné, že chorobou bude trpieť aj jeho potomok. Samozrejme, nemusí to tak byť vždy, záleží na vonkajších podmienkach, ktoré na dieťa budú pôsobiť a ako ho v živote ovplyvnia. Napríklad v akom prostredí vyrástlo, aké malo vzťahy s rodičmi a súrodencami, ako to vyzeralo u neho v škôlke a v škole. Tiež vznik choroby môže ovplyvniť užívanie drog alebo nadmerná spotreba alkoholu.
Až 70% pacientov, ktorí trpia panickou poruchou, trpí tiež agorafóbiou, čo je chorobný strach z otvorených priestorov a verejných miest. To môže veľmi znižovať kvalitu života, pretože takí ľudia vo vygradovanej situácii nie sú schopní opustiť svoj domov, ktorý berú ako svoju "bezpečnú zónu". Len myšlienka na to, že by mali ísť von medzi ľudí a vyjsť tak zo svojej komfortnej zóny, môže spustiť panický atak. U menej závažných prípadov stačí len pocit, že sú ďaleko od domova, ďaleko od miesta, kde sa cítia dobre, napríklad niekde v lese alebo v prírode alebo že sa v okolí vyskytujú ľudia, medzi ktorými sa cítia uväznene.
Ďalej sa k chorobe často pridávajú depresie1, depersonalizácia (= pocity nereálneho ja, celého tela, alebo jeho časti) a derealizácia (= pocit, že okolitý svet neexistuje, je nehmotný).
Popis obrázku: Pacienti s panickou poruchou sa často boja vychádzať z domu, ktorý je pre nich jediným bezpečím.
Diagnostika sa opiera o podrobnú anamnézu, teda súhrn informácií o predchádzajúcom živote pacienta, podstatných pre hodnotenie jeho aktuálneho zdravotného stavu. Ako prvé by sa mali vylúčiť somatické choroby čiže choroby, ktoré sa vzťahujú k telu, ktoré môžu mať prejavy na tele ako úzkosť. Ako napríklad infarkt, prejavujúce sa tlakom na hrudi, neschopnosťou sa poriadne nadýchnuť a palpitácie, kedy má človek pocit, že mu "vyskočí srdce z hrude". Ďalej napríklad astma, epilepsia2, nádory a intoxikácie alkoholom alebo drogami.
Pacienti sú často presvedčení, že trpia nejakou somatickou, teda telesnou chorobou. Veľmi často sa stáva, že chorí sú opakovane vyšetrovaní na kardiológii alebo na neurológii, avšak výsledky sa stále vracajú z laboratórií negatívne.
Všeobecne platí, že čím skôr sa choroba diagnostikuje a čím skôr sa s liečbou začne, tým kratší a miernejší bude samotný priebeh choroby. Proces liečenia je beh na dlhú trať, ktorý sa môže pretiahnuť až na niekoľko rokov. Akú má úspešnosť, to sa nedá presne popísať, niektorí sa spontánne uzdravia a choroba sa im už nikdy nevráti, u iných sa panické ataky môžu zase po nejakej dobe objaviť. Je bohužiaľ aj malé percento ľudí, ktorým liečba nepomáha. Pokiaľ dôjde k odstráneniu primárneho problému, ktorý vyvoláva panické ataky, väčšinou odznejú aj všetky komplikácie. Pre väčšiu efektivitu je vhodné spojiť užívanie liekov spolu s psychoterapiou.
Čo sa týka užívania liekov, na prvom mieste sa využívajú antidepresíva, najčastejšie SSRI , lieky, ktoré bránia vychytávaniu a odbúravaniu látky, ktorá navodzuje v mozgu pocit šťastia a radosti - serotonínu. V tele chorého prebiehajú mechanizmy, ktoré serotonín likvidujú a tie sú práve blokované týmito antidepresívami. Takže serotonín môže pôsobiť dlhšiu dobu, čo pacientovi dodáva ten šťastný pocit. Ďalšie sú lieky zo skupiny SNRI , ktoré majú za úlohu zabrániť spätnému vstrebávaniu noradrenalínu. Noradrenalín je látka, ktorý má ako hlavnú úlohu modulovať stresovú odpoveď tela. Ďalej sa užívajú tricyklické antidepresíva, ktoré tiež zabraňujú spätnému vychytávaniu serotonínu a noradrenalínu a tým zvyšujú a podporujú ich účinok. Nástup ich účinku je približne za 3-6 týždňov od začiatku liečby.
Ďalej sa využívajú na liečbu anxiolytiká, hlavne benzodiazepíny, ktoré majú na starosť odstrániť úzkostné stavy, strach, nervozitu a pocity telesného napätia. Vzhľadom k tomu, že sa na nich dá vytvoriť závislosť, sa odporúčajú len na začiatku liečby, kým ešte nepôsobia antidepresíva a potom ich začať pomaly a postupne vysadzovať. Pri rýchlom vysadení môže pacient trpieť ďalšími problémami.
Ak je choroba veľmi vážne rozvinutá, môže lekár siahnuť i po antipsychotikách, ktoré sa primárne využívajú na liečbu psychóz, teda chorôb, u ktorých sa vyskytujú halucinácie a bludy, ako je napríklad schizofŕenia.
Čo sa týka psychoterapie, aj tá má svoje miesto a veľký význam pri liečení panickej poruchy. Jedná sa hlavne o kognitívno behaviorálnu psychoterapiu, kedy pacient chodí na sedenie a do podrobností s psychoterapeutom rozoberá svoje úzkostné stavy, prečo a kedy vznikajú, ako sa pri nich cíti. Cieľom je dopátrať sa k tomu, kde to všetko začalo a či to nemá spojitosť napríklad s ťažkou životnou situáciou, nepríjemnou udalosťou alebo iným problémom, ktorý toto všetko vyvolal.
Niektorí chorí dávajú šancu aj prírodnej liečbe2. Na upokojenie napríklad môžu pôsobiť bylinky ako je medovka, ľubovník alebo harmanček.
Pacient musí byť "vyškolený" o svojom stave, musí pochopiť, ako sa v daných situáciách správať a prečo jeho stavy vôbec vznikajú. Aj keď potom už vie, akou chorobou trpí a má od lekára všetky odporúčania a podrobnú edukáciu, rovnako sa často stáva, že nie je schopný zareagovať a svoj stav vôľou ovládnuť. Je nutné, aby sa za to necítil vinný a neobviňoval sa za to, pretože sa nachádza v naozaj ťažkom súboji sám so sebou, so svojím telom, ktoré neovládne a liečba vyžaduje naozaj dostatok času.
Neliečená panická porucha môže viesť k hospitalizácii na psychiatrickom oddelení. Niekedy hrozí aj nebezpečenstvo pokusu o samovraždu.
Prepuknutie ochorenia sa dá za istých podmienok predísť, avšak záleží na tom, prečo choroba vzniká. Pokiaľ sa jedná o vznik kvôli nerovnováhe neurotransmiterov v mozgu, to je bohužiaľ neovplyvniteľné, v takom prípade sa dá iba zmierniť nástup choroby a správnymi opatreniami ju lepšie zvládnuť. Ak panická porucha vznikne kvôli nadmernému užívaniu alkoholu, tomu sa predísť samozrejme dá.
Odporúča sa zdravý životný štýl, vyvážená strava, pohyb a dostatok spánku a relaxácie. Ideálne sa aj vyhýbať stresovým situáciám, čo bohužiaľ nie je vždy možné. Preto je na mieste sa ich naučiť zvládať, prípadne riešiť. Ak s tým máte problém, určite sa neváhajte obrátiť na odborníka.
Každý týždeň dostaneš najdôležitejšie info do e-mailu