Hemostáza, označovaná ako zrážanie krvi, je veľmi zložitý súbor dejov, na ktorom sa zúčastňuje veľké množstvo buniek a biologicky aktívnych látok. Nasleduje niekoľko fáz za sebou, nie je však možné ich od seba priamo oddeliť a vymedziť, pretože sa môžu rôzne prelínať alebo dokonca prebiehať v rôzne pokročilých stavoch po mieste poranenia.
Aby bola hemostáza úspešná, je nutné, aby prebiehala veľmi rýchlo, pretože práve rýchlosť reakcie ovplyvňuje, ako moc veľká strata krvi bude. Ďalšou podmienkou je lokalizovateľnosť hemokoagulačného systému, aby dokázal správne nájsť miesto poškodenia a pôsobiť priamo v ňom a nie niekde okolo. Keby nevedela spoznať poranené miesto, síce by mohla byť funkčná, ale na zlom mieste v zlú chvíľu. A posledná veľmi dôležitou záležitosťou je jeho regulovateľnosť. Smrteľne nebezpečná môže byť ako prílišná hemostáza alebo naopak nedostatočná. Ak sa krv bude zrážať moc rýchlo, pacient je ohrozený trombózami2 alebo nedostatočným krvným zásobovaním orgánov, pokiaľ bude slabo efektívna, pacientovi hrozí vykrvácanie.
Ako prvá teda na poranenie reaguje cieva. Reaguje takmer okamžite, dalo by sa to nazvať ako reflex. Jej reakciou je vazokonstrikcia, čo je stiahnutie a zúženie cievy. Sila vasokontrikcie je priamo úmerná rozsahu poškodenia. Tento dej prebieha z celkom logického dôvodu a to, aby sa obmedzil prietok krvi a prípadná strata krvi zo zranenej cievy. Za sprostredkovanie tohto reflexu sú zodpovedné látky ako je serotonín, tromboxan A2 a mnoho ďalších, ktoré sú produkované priamo bunkami, ktoré vystielajú cievy, nazývané ako endotel. V mieste cievneho poranenia potom dochádza k aktivácii doštičiek, ktoré vylievajú ďalšie látky a tie ďalej podporujú a ešte zosilňujú vazokonstrikciu. Tento cievny mechanizmus je efektívny hlavne u malých ciev, kde môže úplne zastaviť prietok krvi a tým teda znížiť možnú krvnú stratu na minimum.
Endotel sa významne podieľa na normálnom prúdenie krvi, zaisťuje za bežných podmienok protizrážlivé prostredie, zastavuje aktiváciu doštičiek a kontroluje optimálny prietok cievou, aby daný orgán mal dostatok krvi, koľko práve potrebuje.
Trombocyty, čiže krvné doštičky, sú oválne, bezjadrové bunky, ktoré vznikajú v kostnej dreni odlamováním malých fragmentov z jednej obrej bunky, nazývané ako megakaryocyt. Približne dve tretiny z nich cirkulujú v krvi, zvyšok je uložený v slezine ako rezerva, keby v nejakej časti obehu dochádzalo k masívnemu krvácaniu, aby boli schopné sa vyplaviť a zareagovať tak na stratu krvi čo najrýchlejšie. Životnosť krvnej doštičky je niečo medzi 9 a 12 dňami a zaniká tak, že ju pohltia bunky endotelu. Obsahujú veľké množstvo granúl, ktoré sú plné veľkého množstva biologicky aktívnych látok, ktoré sú nevyhnutné pre správny priebeh zástavy krvácania.
Popis obrázku: Prehľad obsahu doštičkových granúl.
Táto časť má opäť niekoľko na seba nadväzujúcich reakcií, však nemožno ani tu jednotlivé reakcie od seba oddeliť, prebiehajú súčasne a môžu sa rôzne prelínať.
Ako prvý krok je priľnutie doštičiek na miesto poškodenia. Táto fáza je závislá hlavne na von Willebrandovom faktore, čo je látka umožňujúca "prilepenie" doštičky na poškodené miesto. Samozrejme nie je jediná. Ak faktor chýba, väčšinou je to spôsobené dedičnosťou, pacient je ohrozený poruchou zrážanlivosti a môže to pre neho byť až smrteľné ochorenie.
Druhou fázou je zmena tvaru doštičiek. Z pôvodne sférického oválneho tvaru trombocytov vzniknú malé bunky s hojnými výbežkami. Dochádza aj k prestavbe buniek zvnútra, hlavne sa uvoľňujú granule s veľkým množstvom látok a vylievajú sa do mieste reakcie.
Ďalšia, tretia fáza, je agregácie doštičiek. To znamená, že sa zhlukujú dohromady a vzájomne sa o seba zachytávajú, práve vďaka výbežkom. Tento stav trvá až do chvíle, kým nebude uzavretý defekt v cieve. Do tohto okamihu sa jedná o vratný proces, vzniknutá zátka je ešte nestabilná a stále môže dôjsť k jej rozpusteniu, potom by dej musel začínať úplne od začiatku.
Vo chvíli, keď sa ale do defektu vylejú granule s veľkým množstvom látok z krvných doštičiek, sa stáva dej nezvratným.
Poslednou fázou je hemokoagulácie, ktorá býva samotná označovaná ako zrážanie krvi. Toto označenie je však nesprávne, pretože o zrážanie krvi hovoríme už od samého začiatku, teda od prvej vazokonstrikcie postihnutej a poranené cievy. Hemokoagulácia je súbor enzymatických reakcií, ktoré na seba nadväzujú a ktorých výsledkom je premena tekutej krvi na nerozpustný gél. Zúčastňuje sa na nej veľké množstvo látok, proteínov, fospolipidov a iónov, hromadne označovaných ako koagulačné faktory.
Aj hemokoagulácia sa rozdeľuje do niekoľkých fáz. Ako prvý musí byť vytvorený aktivátor protrombínu. To sa môže stať buď vnútornou cestou, ktorá je aktivovaná poškodením tkanív, ktoré nemusia krvácať na povrch tela, preto vnútornou. To je spôsobené faktorom III, ktorému sa tiež hovorí tkanivový faktor. Ďalej sa vo vnútornej ceste ešte vyskytuje faktor VII. Vnútorná cesta aktivuje protrombín približne za 1-3 minúty. Vonkajšia cesta je potom sprostredkovaná faktormi XII, XI, IX a VIII. Vonkajšia cesta trvá približne 12-15 sekúnd. Obe cesty sa potom schádzajú, keď aktivované faktory pôsobia na faktor X, ktorý je práve aktivátorom protrombínu. Časy, za ako dlho dôjde k aktivácii sa potom posudzujú pri hodnotení účinnosti hemokoagulácie napríklad pri antikoagulačnej liečbe (napr. Warfarínom).
Samotná tvorba protrombínu je veľa závislá na vitamíne K. Vitamín K v malom množstve produkujú naše črevné baktérie, avšak jeho účinnosť je sporná. Preto je teda nutné ho prijímať aj v potrave, o zdroje nie je núdza. Je to napríklad zelenina, mlieko, mliečne výrobky, mäso, vajcia, obilniny alebo ovocie. Bohužiaľ nikde v tele sa neukladá, preto sa musí telu dodávať stále.
Popis obrázku: Schéma priebehu hemokoagulácie.
Potom sa protrombín môže premeniť na trombín. Aktivovaný trombín potom pôsobí na fibrinogén, ktorý sa vďaka tomuto vplyvu premení na fibrín. Proces hemokoagulácie je potom zakončený retrakciou koagula, kedy sa fibrínová zátka "stiahne a zmenší", čím sa obnoví priechod postihnutou cievou. Vďaka tomuto procesu dôjde aj k vytlačeniu prebytočnej tekutiny zo zátky, ktorej sa hovorí krvné sérum, aby zostali v zrazenine už len samotné bunky a žiadna voda navyše.
Pri tomto deji dochádza k rozpúšťaniu vzniknutých zrazenín. Tento systém je zodpovedný za udržiavanie priechodnosti cirkulácie, hlavne v malých cievach, ktoré ako bolo spomenuté vyššie, sú schopné sa natoľko zúžiť, až nie je možné, aby tadiaľ vôbec prúdila nejaká krv. Hlavnú úlohu tu zohráva enzým, ktorý sa nazýva plazmín. Ten rozpúšťa zátky na jednoduchšie látky, ktoré potom sú schopné pohltiť makrofágy a vnútri seba rozložiť, teda zfagocytovať. V mieste poškodenia potom vzniká jazva, ktorá zaceľuje ranu. Poškodené tkanivo je následne nahradzované tkanívom novým, finálne dochádza k úplnému obnoveniu, čomu hovoríme regenerácia.
Poruchy najčastejšie vznikajú kvôli nerovnováhe medzi koagulačnými a antikoagulačnými faktormi a môžu byť dvoma smermi. Buď je zrážanlivosť krvi zvýšená, čo vedie k trombózam, alebo ich naopak znížená a môže dochádzať ku krvácaniu.
Každý týždeň dostaneš najdôležitejšie info do e-mailu