Bipolárna afektívna porucha, predtým označovaná ako maniodepresívna psychóza alebo maniodepresia, je závažné duševné ochorenie. Hlavnými prejavmi sú výrazné zmeny nálady, sklony k agresivite, násiliu, promiskuite alebo strate sociálnych zábran.
Choroba vzniká, podobne ako schizofrénia, medzi 15-30 rokmi života, nie je však vylúčené, že sa prejaví skôr alebo neskôr, než určuje toto rozmedzie. Ak sa vyskytuje po 50. roku života, malo by sa uvažovať nad tým, že je to súčasť iného neurologického ochorenia. Nie je preukázaná spojitosť s pohlavím, chorí sú rovnakým dielom ako muži, tak ženy. Bipolárna afektívna poruchou trpí približne 1% populácie.
Lekári bohužiaľ nie sú schopní úplne do detailu určiť, aký je presný dôvod vzniku bipolárnej afektívnej poruchy. Čo je ale isté, že do určitej miery hrá veľkú úlohu dedičnosť spolu s neprimeraným stresom, ktorý pôsobí na organizmus. Z toho vyplýva, že aby sme ochoreli, musíme mať ako neovplyvniteľné genetické predpoklady, tak aj tie ovplyvniteľné. Ako rizikové skupiny sa označujú napríklad deti z nefunkčnej rozpadnuté rodiny, deti šikanované, ľudia užívajúci alkohol a drogy alebo ľudia, u ktorých sa choroba vyskytuje v rodine. V prípade, že je chorý jeden z rodičov, pravdepodobnosť prepuknutiu choroby u potomka je 15-30%, u chorých oboch rodičov 50-75% a v prípade jednovaječného dvojčaťa1 až 70%.
Spúšťačom (nielen) tejto choroby môže byť aj stres. Musíme si ale definovať, čo to vlastne je. Vývojovo je stres obranná reakcia, aby organizmus prežil. Do stresu sa dostávajú bunky, aby nezomreli od hladu, aby telo nevykrvácalo, pri popálení, pri zranení. Vyplavuje sa veľké množstvo hormónov a mediátorov (alebo tiež neurotransmiterov, látok, ktoré umožňujú a uskutočňujú prenos signálu medzi jednotlivými nervovými bunkami), aby na to telo bolo pripravené a mohlo na záťaž príslušne reagovať. Fyzický stres je teda bežná reakcia všetkých buniek. Ale ak trvá dlhodobejšie, premení sa na psychický stres a ten už pre človeka priaznivý nie je. Udržuje telo v stresovom režime a dochádza tak k vyčerpaniu a zvyšuje sa úzkosť1 pacienta, čo práve môže zmeniť isté "nastavenia" organizmu.
Ako príklad pôsobenia dlhodobého psychického stresu si môžeme uviesť štúdiu, kedy boli pozorovaní ľudia, ktorí sa odsťahovali do cudziny. Bol u nich tlak na rozprávanie cudzím jazykom, na nové prostredie, prácu, často aj samotu. Bolo potom vedecky dokázané, že ľudia vystavenia týmto cudzím podmienkam, kde nemajú pevný základ a necíti sa ako doma, sú vystavení dlhodobému psychickému stresu a je pre nich potom ľahšie ochorieť schizofréniou. Takže čo z toho vyplýva? Skúste sa vyvarovať dlhodobého stresu a dodržiavať duševnú hygienu! A to nielen u psychického ale aj fyzického ochorenia, pre organizmus je veľmi podstatné udržanie rovnováhy.
Bipolárna afektívna porucha sa prejavuje veľkými výkyvmi nálad, strieda sa obdobie mánie a obdobie depresie. Tieto epizódy prebiehajú počas 4-13 mesiacov, pričom depresívna fáza trvá väčšinou dlhšiu dobu.
Táto časť sa môže začať prejavovať veľmi nenápadne a môže mať pomalý priebeh. Začína ako bežný pokles nálady, ktorý môže mať niekedy každý človek. Počas ďalších dní, týždňov, mesiacov, sa tento stav prehlbuje až do ukážkovej klinickej depresie1. Medzi najčastejšie a najtypickejšie príznaky patrí nechuť do života, pocit menejcennosti, ubúda aj záujem o koníčky, ktoré chorého predtým bavili a napĺňali, pacient sa obviňuje za všetko, čo sa na svete deje, plače, aj keď k tomu nemá žiadny konkrétny dôvod, často dochádza i k sebapoškodzovaniu, pretože si potom myslí, že keď si ublíži, "potrestá sa". Veľkým rizikom depresie je samovražda a naozaj pár percent chorých si naozaj siahne na život.
Opakom depresia je stav mánia. V tomto prípade je chorý plný energie, myslí si, že je všemohúci boh, nepotrebuje ani spať a má neprimerane veľké sebavedomie. Väčšinou si potom neuvedomuje ani krehkosť života, riskuje, napr. rýchlo jazdí autom alebo vyhľadáva adrenalínové zážitky, ako je napríklad bungee jumping. Jeho myšlienkové pochody sú tak rýchle, že nie je schopný poriadne vyjadriť to, čo práve chce a nie je mu potom ani rozumieť, tomu sa v praxi hovorí "slovný šalát". Pacient potom končí kvôli svojim výstredným činom vylúčený zo spoločnosti, s rozpadnutou rodinou, finančne zruinovaný, pretože pri svojom správaní nerozmýšľa ani nad cenou peňazí. V najhoršom prípade môže dôjsť až k smrti, pretože telo je neprimeranou záťažou vyčerpané.
Potom existujú ešte miernejšie formy prejavov, nazývané ako subdepresia a hypománia. Tie nie sú tak vygradované. Avšak, môžu sa ďalej rozvíjať a nabrať tak plných prejavov.
Bipolárna afektívna porucha sa dá rozlíšiť do troch foriem:
Bohužiaľ neexistuje žiadny test alebo vyšetrenie, ktoré by presne stanovilo diagnózu bipolárnej afektívnej poruchy. Diagnostika je založená na sledovanie chorého a skompletizovaní všetkých pozorovaných príznakov a informácií získané priamo od neho.
Pri diagnostike je podstatné odlíšiť bipolárnu afektívnu poruchu od prostej depresie, pretože maniodepresia je o niečo horšia a menej priaznivá. Samotná depresia síce nie je až tak nápadná a pre svoje okolie takmer nezaťažujúca, ale to sa o mánii povedať nedá. Mánia narušuje okolie chorého všetkými možnými spôsobmi. Trpia ich vzťahy, rodiny, nerozvážne míňa peniaze, takže dochádza k finančným problémom. A tiež je to dôležité z toho dôvodu, aby sa zabránilo samovraždám, ktoré samozrejme vo vyhrotených situáciách nie sú výnimkou.
Liečba spočíva v podávaní psychofarmák, thymoprofilaktiká, ktoré majú za hlavnú úlohu udržať náladu v rovine a antipsychotiká, ktoré potláčajú manickú fáze. U väčšiny liekov je potom nutné pravidelne dochádzať na kontrolu krvi a sledovať ich hladinu v krvi. Výnimočne sa u ťažkých depresívnych fáz využívajú aj antidepresíva, ale nie je to príliš vhodné riešenie, pretože je riziko prešmykovania nálady do mánie. Pacientovi býva odporúčané dochádzať na kognitívno behaviorálnu psychoterapiu, ktorá má za úlohu mu vyjadriť podporu, rozvíjať a upokojiť jeho myseľ.
Ako posledná možnosť sa potom využívajú elektrošoky. Bohužiaľ, niektoré prípady depresie sú také vážne, že nereagujú na lieky a nie je iná možnosť. Predsudky túto metódu neprávom odsudzujú a predstavu o nej nám skresľujú filmy. Na elektrošoky je nutná hospitalizácia a vykonávajú sa v celkovej anestézii, aby pacient nič necítil. Využíva sa elektrický prúd, ktorý sa púšťa nárazovo do tela a tým sa stimulujú hormóny a neurostransmitery (látky, ktoré umožňujú a uskutočňujú prenos signálu medzi jednotlivými nervovými bunkami) a ktoré sú nutné k bežnému fungovaniu organizmu. Zlepšenie u tejto liečby je veľmi rýchle.
Každý týždeň dostaneš najdôležitejšie info do e-mailu