Audiometria je funkčné vyšetrenie sluchu. Pri audiometrii sa vyšetruje schopnosť počuť a rozoznávať zvuky, vyšetruje sa hranica počuteľných zvukov. Toto vyšetrenie je bezbolestné, vyšetrovaný pri ňom počúva rôzne zvuky v slúchadlách.
Ucho je rozdelené na tri časti:
Zvuk vnímame vtedy, ak ho ucho dokáže premeniť na elektrický signál. Zvuk je vlastne vibrácia, ktorá dokáže v uchu vyvolať sluchový vnem. Zvukové vlny sa dostanú cez ušnicu do zvukovodu, až k bubienku, ktorý sa rozvibruje. Vibrácie bubienka dajú do pohybu sluchové kostičky, ktoré sú v strednom uchu. Posledná kostička strmienok rozvibruje tekutinu v slimáku. Tá podráždi zmyslové bunky a vznikne tak elektrický signál, ktorý dokáže prijať a spracovať mozog a ľudský mozog to vníma ako zvuk.
Čím je zvuk prenikavejší, tým rýchlejšie vibruje bubienok. Takto dokáže ucho rozlišovať rôznu intenzitu zvukov. Mozog podľa rýchlosti vibrácii zmyslových buniek dokáže rozoznať rôznu škálu zvukov.
Intenzita zvuku sa meria v decibeloch (dB), šepot je okolo 20dB, hlasná hudba je 80-120dB. Intenzita zvuku viac ako 85dB môže po niekoľkých hodinách spôsobiť stratu sluchu. Veľmi hlasné zvuky môžu spôsobiť silnú bolesť a stratu sluchu.
Zvuk je mechanické vlnenie s určitou frekvenciou. Frekvencia vlnenia, ktorá je počuteľná u človeka je od 20-20000 Hertzov. Niektoré zvieratá počujú až do 50 000 Hz. Ľudská reč sa pohybuje v rozmedzí 300-500 Hz. Ostré a prenikavé tóny majú frekvenciu okolo 10 000 Hz.
Zvuk môže byť vedený vzdušnou alebo kostnou cestou. Vzdušnou cestou sa zvuk šíri cez ušnicu a pri kostnej ceste sa zvuk šíri kostným systémom. Pri vyšetrovaní sa preto využívajú obidva druhy vedenia a tak sa pri audiometrii používajú slúchadlá alebo vibrátor.
Pri audiometrii sa vyšetruje rozmedzie frekvencie zvukov, ktoré dokáže zachytiť a spracovať vyšetrované ucho. Stanovuje sa teda sluchový prah pre jednotlivé tóny. Pred testom sa nerobí žiadna špeciálna príprava. Výsledkom audiometrie je audiogram, je to záznam, ktorý sa získa pri vyšetrení.
Pri audiometrii sa vyšetrujú obidve uši osobitne a každé ucho má svoj vlastný audiogram. V grafe je zaznamenaná frekvencia (Hz) a intenzita (dB).
Existujú rôzne typy testov, pri ktorých sa zisťuje sluchový prah. Deti nie sú schopné povedať, kedy počujú zvuk, a preto sa u nich používajú špeciálne metódy.
Pacient sedí vo zvukotesnej miestnosti a počúva zvuky o rôznej intenzite. Ak počuje zvuk, tak dá signál lekárovi, že počuje zvuk. Vyšetrovanie prebieha inak u malých detí, pretože nevedia dať signál, kedy počujú zvuk.
U dospelých sa využíva vyšetrovacia technika s názvom tónová audiometria. Používa sa pri tom nástroj, ktorý sa nazýva audiometer, ktorý hrá rôzne tóny cez slúchadlá. Tóny sa líšia vo frekvencii a intenzite. Vyšetrovaný dá vždy zdravotnému personálu znamenie, keď počuje nejaký tón v slúchadlách.
U novorodencov1 sa vyšetruje sluch pomocou testu, ktorý sa nazýva otoakustická emisia. Zisťuje sa ním funkcia zmyslových buniek v slimáku. Pri vyšetrení sa do uška vloží malá sonda s mikrofónom, potom sa pustia rôzne tóny a sleduje sa odpoveď vnútorného ucha. Ak dieťa počuje dobre, tak pustené zvuky by sa mali odraziť do vonkajšieho ucha, kde ich zachytí mikrofón.
Existuje aj iný test, ktorý sa robí u novorodencov, nazýva sa ABR. Vyšetruje sa ním funkcia sluchového orgánu u dieťaťa. Dieťa má na ušiach slúchadlá a na hlavičke má elektródy, ktoré zachytávajú sluchové impulzy z mozgu.
Deti sa testujú tak, že sú v zvukotesnej kabínke a počúvajú zvuky. Ako náhle počujú zvuk, tak to oznámia. Pre lepšiu spoluprácu sú deti odmeňované zakaždým, keď počujú nejaký zvuk.
Každý týždeň dostaneš najdôležitejšie info do e-mailu