KočíkopédiaNovorodenec
Novorodenec je termín pre práve narodené dieťa a používa sa tiež na označenie dieťaťa od narodenia po koniec 28. dňa života.
Novorodenec podľa dĺžky gestačného veku
- Nedonosený novorodenec1 s gestačným vekom menej ako 37 týždňov
- Donosený novorodenec s gestačným vekom 38-42 týždňov
- Prenosený novorodenec s gestačným vekom nad 42 týždňov
Novorodenec podľa dosiahnutého somatického vývoja
- Eutrofický novorodenec - pôrodná hmotnosť sa pohybuje medzi 5. a 95. percentilom prislúchajúcemu k danej dĺžke tehotenstva
- Hypertrofický novorodenec - pôrodná hmotnosť je nad 95. percentilom prislúchajúcemu k danej dĺžke tehotenstva
- Hypotrofický novorodenec - pôrodná hmotnosť je pod 5. percentilom prislúchajúcemu k danej dĺžke tehotenstva
Novorodenec narodený v termíne
- kožu novorodenca pokrýva mazivo (vernix caseosa) zo zrohovatených buniek povrchovej vrstvy kože a z tuku
- koža je elastická, nepriesvitná
- farba kože je ružová, krátko po narodení sú modrasté akrá
- podkožný tuk je asi 2 – 3 mm
- na chrbte, krku a pleciach lanugo
- u polovice novorodencov na 2. – 4. deň na koži trupu a končatín exanthema alergicum neonatorum
- cystické rozšírenie mazových žliazok na koži nosa, čela, tváre – miliáriá ( drobné belavé uzlíky veľkosti špendlíkovej hlavičky, miznú za 1 –2 týždne)
- nechty dosahujú okraje prstov
- ušnica je tuhá, vymodelovaná
- pupočník odstupuje v strede brucha
- prsné bradavky majú dobre viditeľnú areolu, priemer asi 3-4 mm
- testes chlapcov sú hmatné v skróte a koža skróta je ryhovaná
- u dievčat labia maiora prekrývajú labia minora
- chodidlá sú ryhované po celej ploche
- svalový tonus je na dolných končatinách zvýšený
Novorodenec narodený pred termínom (pred 38. týždňom)
- lanugo má husto po celom tele
- koža je sýtočervená, priesvitná, s hojnou žilovou kresbou, chýba podkožný tuk
- nechty nedosahujú konce prstov
- ušnica je mäkká, netvarovaná
- úpon pupočníka odstupuje bližšie k symfýze, nie v strede brucha
- prsné bradavky sú malé, len bod, bez areoly
- testes u chlapcov sú nezostúpené do skróta, chýba ryhovanie skróta
- u dievčat prominujú labia minora a klitoris
- chodidlá sú hladké, len predná tretina ryhovaná
- svalový tonus je znížený
Novorodenec narodený po termíne (po 42. týždni)
- kožu má bielu, suchú, neelastickú, pergamenovitú, až popraskanú ako „ruky práčky“
- mázok je redukovaný, alebo úplne chýba, lanugo nie je prítomné
- nechty presahujú konce prstov
- pupočný pahýľ je pigmentovaný, žlto sfarbený
- ryhy na chodidlách sú po celej ploche hlboké
- motorika je aktívna
Fyziologický úbytok hmotnosti
U každého novorodenca dochádza po pôrode v prvých 3-4 dní k poklesu jeho hmotnosti. Spôsobený je nedostatočným príjmom tekutín, stratou tekutín odchodom stolice, moču a stratou mazu. Úbytok hmotnosti nemá presahovať 10% pôrodnej hmotnosti a má sa vyrovnať do 10 - 14 dní od pôrodu.
Viac o novorodencovi na modrykonik.sk
- Článok Prvé kúpanie, prebaľovanie, dojčenie, obliekanie...
- Diskusia Prvorodičky, chodili ste na kurz ako sa starať o novorodenca?
- Diskusia Oblečenie pre novorodencov. Čo si nachystať?
- Diskusia Hypotrofický novorodenec
- Otvorená skupina (nutná registrácia): Predčasniatka
Použité zdroje
- Porodnice.cz: http://lekari.porodnice.cz/
- MUDr. Adriana Nogeová, CSc.: Novorodenec. Katedra pediatrie SZU
Hodnotenia a skúsenosti s novorodencom
Miškov pobyt v pôrodnici
Po pôrode za mnou prišiel doktor:
„Nezľaknite sa“ (v tom momente mi prestalo biť srdce)
„Malý Miško má syndróm modrej masky“ (v hlave tisíce otáznikov)
„Znamená to, že počas pôrodu bol dlhšie v pôrodných cestách a bol tam trošku pritlačený, trošku sa mu krv nahrnula do hlavy“ (mne by sa v tom momente krvi nedorezal)
„Ale nie je to nič vážne, len je v tvári trošku tmavý.. no, trošku viac“
Deti po pôrode sú v očiach matky nádherné, tie ktoré ste odrodili to samozrejme viete, tie ktoré ste v očakávaní, to zanedlho zažijete. Tie moje sú samozrejme na vrchole rebríčka, ale keď mi doniesli Miška a jeho fotky z tých prvých dní, nebudem si nič navrávať, bola som šťastná, že mal správny počet končatín a slovíčko nádherný z komentárov mažem. Bol naj, ale nie práve katalógový typ
Pri dcére moje dojčenie zlyhalo, pri ňom som mala v pláne dosiahnuť viac. Dbala som na správne prisatie, našla som si inú polohu a on, hoci v maske, krásne ťahal. Dcéra mala v tom čase 2,5 roka, takže zvyknutá na jej váhu, zdal sa mi ten 3780-gramový Miško ako pierko. Na izbe som bola s prvorodičkou a v niektorých veciach som mohla machrovať. Bola Kvetná nedeľa, nečakal ma žiaden zhon upratovania, vyvárania šunky, klobás či maľovanie vajec. Vedela som už ako bábätko naruší celkový chod domácnosti a nechystala som sa zaoberať v najbližšie dni ničím iným, než mojim malým synčekom.
Budíček a teplomer o piatej ráno, ja som bola hore skôr a vychytala som prázdne sprchy. Vozíček už hrkotal po chodbe a viezol naše malé uzlíčky. Kričali ako o dušu, od hladu. Pred raňajkami a vizitou vzali detičky na vyšetrenia, kúpanie a odbery. Dopoludnia návštevné hodiny neboli, takže sme si užívali blízkosť našich prírastkov, keď nám ich opäť doniesli. Na obed sme museli vždy riešiť dilemu. Nechať deti v izbe a chvatom sa najesť, alebo okúzliť sanitárku a vziať si tanier so sebou? Obložená perinka paplónom a vankúšom, Miško spal, izbu sme mali blízko jedálne, dvere som nechala pootvorené. Bola som na obede asi 12 minút a keď som sa vrátila na izbu, moja posteľ bola prázdna! Miška mi odniesli na novorodenecké oddelenie, lebo sa zrazil jeho ranný krvný obraz, aj opätovný krvný obraz. Neprešlo ani 24 hodín, čo bol na svete a už ho odobrali matke a napojili na hadičku – infúznu.
Miško bol v tvári veľmi očervenel, až to prekrylo tú tmavú farbu syndrómu modrej masky, čo mal ako dôsledok pôrodu. Nevedeli mi veľa povedať, ani čo sa bude diať. Ostal napojený na infúzii a ja som sa len ľútostivo dívala, ako si ostatné mamičky preberajú svoje batôžky s bábätkami. Ráno som sa už nenáhlila do sprchy, neposkočilo mi srdce, keď zahrkotal vozík a nosili deti na dojčenie. Ten môj bol vzadu, na oddelení patologických novorodencov. Chodila som za ním niekoľkokrát denne. Musela som rešpektovať dobu úkonov vyšetrení , kúpania a prípadných pôrodov (a tých je u nás v pôrodnici požehnane). Z inej budovy nemocnice prišla laborantka, aby mu konečne vedeli vziať krvný obraz. Bola som pri tom. Posielala ma preč, nech sa zbytočne netrápim pohľadom na krv – telo z môjho tela tam ležalo malinké, bezmocné a ja som sa odísť nechystala. Výsledok nebol dobrý, ale fakt nepamätám, či to mal krvinky alebo doštičky veľmi zvýšené. Po infúziách sa mu stav upravil, aby mohol následne ožltnúť. Novorodenecká žltačka nie je samozrejme nič nezvyčajné. U detí, ktoré sa narodili trošku skôr je celkom bežná. Na výzvedné otázky v jedálni pri spoločnom obede som bez jediného zachvenia v hlase vždy zreferovala aktuálny stav a vtedy som dodala: „Po tom, čo bol čierny a červený, dnes chytil už peknú žltú farbu.“
Bol na svete len tri dni a už ležal pod UV svetlom aby sa hodnoty jeho žltačky dostali čím skôr do normálu. K tomu neprestajne napojený na infúziu. Viete si predstaviť, ako postupne hasli moje predstavy o úspešnom dojčení.
Na oddelení patologických novorodencov – teda detičiek s nejakým problémom, mala práve službu jedna z tých menej príjemných sestier. Otázka, či mám mlieko mi prišla v tom momente infantilná a scestná. Pri dcére sa mi začalo tvoriť na štvrtý deň, po pravidelnom prikladaní, teraz ubehli ledva tri dni a dieťa nemám pri sebe.
„Ukážte prsia!“ Ukázala som. Stlačila mi dvorec až mi slzička vyskočila, jedna z oka a jedna mledzivová. Prekvapená a šťastná zároveň som bola. Sestra bola dokonca natoľko ochotná (beriem do úvahy, ako nepríjemná inak je zvyčajne), že mi podala Miška do rúk, postrčila stoličku, poprekladala hadičky, aby som si ho mohla priložiť. Vytiahol si podľa váhy nejakých 5ml. Úžasné množstvo podľa mňa, keďže som myslela, že systém je momentálne mimo prevádzky. Odporučila mi odsávať ručne. Vtedy padlo moje prvé rozhodnutie. Poučená inou mamičkou, ktorá so mnou v ten deň stolovala, som si vyžiadala ich erárnu odsávačku. Sú ženy, ktorým to tečie každou škárkou, mne nie. V ten deň som začala s pumpovaním, do toho som si púšťala dookola všetkých päť piesní, čo zvládal hrať môj mobil. Každé tri hodiny som mala zámienku zájsť dozadu na oddelenie, niesla som predsa drahocenné mililitre bielej tekutiny.
Nasledujúce dni dostal Miško teplotu, horúčku, hnačku. Ja som chodila po chodbách, ženské sestry ma už poznali po mene. Keď som v jedálni začala hovoriť o mojom prvom pôrode, kde sa spomína aj jedna Cigánočka, stôl s Rómkami sediacimi bokom od nás, gádžoviek, stíchol. Ale na pasáži "Jana, netrhaj si vlasy!" sa rehotali celkom ako i my biele.
"Obdivujem ťa, ako dobre to znášaš, si taká silná!" Kvôli pokladu napojenom na hadičku som taká jednoducho musela byť. Nevybrala som si to, ale prispôsobila som sa situácii. Kým ostatné mamičky si pred vizitou nervózne ohrýzali nechty, či už dostanú vytúžené povolenie zbaliť si veci, ja som ešte driemala. Mňa prepustili dva dni po pôrode, oficiálne, čakala som len na prepustenie dieťaťa.
Asi štyri dni po pôrode Miškovi naordinovali antibiotiká a diagnostikovali rotavírus. Po celý ten čas mu tiekla infúzia, sledovali hodnoty žltačky, CRP, saturácie. Občas som ho mohla dokrmovať z fľaše, dostal aj svoj prvý cumlík. Keď mi na piaty deň vtrhla do izby podvečer jedna zo sestier s malým v náručí – vraj si vytrhol dobre prelepnú infúziu z ruky (dobrá finta) – a kým ho znovu napojí, mám si ho priložiť, podržať, pomojkať, postískať.. keď mi vtedy na ten piaty deň takto vtrhla do izby tá sestra, prisahám, že mala krídla a okolo hlavy gloriolu!
Na siedmy, či ôsmy deň ho definitívne mohli z infúzie odpojiť aspoň na niekoľko hodín, konečne som si ho mohla začať vychutnávať. Jeho ošetrujúca lekárka mi počas pravidelnej návštevy spomenula, že nevie, čo sa jej dnes na tom Miškovi zdá také zvláštne, až jej docvaklo, že konečne má normálnu farbu pokožky. Ja som si to, priznám sa, ani nevšimla. Veď bol bombový, hlavne v mojom náručí. Ešte niekoľko dní pod osvetlením, posledné dávky antibiotík dostal chúďatko priamo do nožičky a mohli sme ísť domov obaja.
„Nezľaknite sa“ (v tom momente mi prestalo biť srdce)
„Malý Miško má syndróm modrej masky“ (v hlave tisíce otáznikov)
„Znamená to, že počas pôrodu bol dlhšie v pôrodných cestách a bol tam trošku pritlačený, trošku sa mu krv nahrnula do hlavy“ (mne by sa v tom momente krvi nedorezal)
„Ale nie je to nič vážne, len je v tvári trošku tmavý.. no, trošku viac“
Deti po pôrode sú v očiach matky nádherné, tie ktoré ste odrodili to samozrejme viete, tie ktoré ste v očakávaní, to zanedlho zažijete. Tie moje sú samozrejme na vrchole rebríčka, ale keď mi doniesli Miška a jeho fotky z tých prvých dní, nebudem si nič navrávať, bola som šťastná, že mal správny počet končatín a slovíčko nádherný z komentárov mažem. Bol naj, ale nie práve katalógový typ
Pri dcére moje dojčenie zlyhalo, pri ňom som mala v pláne dosiahnuť viac. Dbala som na správne prisatie, našla som si inú polohu a on, hoci v maske, krásne ťahal. Dcéra mala v tom čase 2,5 roka, takže zvyknutá na jej váhu, zdal sa mi ten 3780-gramový Miško ako pierko. Na izbe som bola s prvorodičkou a v niektorých veciach som mohla machrovať. Bola Kvetná nedeľa, nečakal ma žiaden zhon upratovania, vyvárania šunky, klobás či maľovanie vajec. Vedela som už ako bábätko naruší celkový chod domácnosti a nechystala som sa zaoberať v najbližšie dni ničím iným, než mojim malým synčekom.
Budíček a teplomer o piatej ráno, ja som bola hore skôr a vychytala som prázdne sprchy. Vozíček už hrkotal po chodbe a viezol naše malé uzlíčky. Kričali ako o dušu, od hladu. Pred raňajkami a vizitou vzali detičky na vyšetrenia, kúpanie a odbery. Dopoludnia návštevné hodiny neboli, takže sme si užívali blízkosť našich prírastkov, keď nám ich opäť doniesli. Na obed sme museli vždy riešiť dilemu. Nechať deti v izbe a chvatom sa najesť, alebo okúzliť sanitárku a vziať si tanier so sebou? Obložená perinka paplónom a vankúšom, Miško spal, izbu sme mali blízko jedálne, dvere som nechala pootvorené. Bola som na obede asi 12 minút a keď som sa vrátila na izbu, moja posteľ bola prázdna! Miška mi odniesli na novorodenecké oddelenie, lebo sa zrazil jeho ranný krvný obraz, aj opätovný krvný obraz. Neprešlo ani 24 hodín, čo bol na svete a už ho odobrali matke a napojili na hadičku – infúznu.
Miško bol v tvári veľmi očervenel, až to prekrylo tú tmavú farbu syndrómu modrej masky, čo mal ako dôsledok pôrodu. Nevedeli mi veľa povedať, ani čo sa bude diať. Ostal napojený na infúzii a ja som sa len ľútostivo dívala, ako si ostatné mamičky preberajú svoje batôžky s bábätkami. Ráno som sa už nenáhlila do sprchy, neposkočilo mi srdce, keď zahrkotal vozík a nosili deti na dojčenie. Ten môj bol vzadu, na oddelení patologických novorodencov. Chodila som za ním niekoľkokrát denne. Musela som rešpektovať dobu úkonov vyšetrení , kúpania a prípadných pôrodov (a tých je u nás v pôrodnici požehnane). Z inej budovy nemocnice prišla laborantka, aby mu konečne vedeli vziať krvný obraz. Bola som pri tom. Posielala ma preč, nech sa zbytočne netrápim pohľadom na krv – telo z môjho tela tam ležalo malinké, bezmocné a ja som sa odísť nechystala. Výsledok nebol dobrý, ale fakt nepamätám, či to mal krvinky alebo doštičky veľmi zvýšené. Po infúziách sa mu stav upravil, aby mohol následne ožltnúť. Novorodenecká žltačka nie je samozrejme nič nezvyčajné. U detí, ktoré sa narodili trošku skôr je celkom bežná. Na výzvedné otázky v jedálni pri spoločnom obede som bez jediného zachvenia v hlase vždy zreferovala aktuálny stav a vtedy som dodala: „Po tom, čo bol čierny a červený, dnes chytil už peknú žltú farbu.“
Bol na svete len tri dni a už ležal pod UV svetlom aby sa hodnoty jeho žltačky dostali čím skôr do normálu. K tomu neprestajne napojený na infúziu. Viete si predstaviť, ako postupne hasli moje predstavy o úspešnom dojčení.
Na oddelení patologických novorodencov – teda detičiek s nejakým problémom, mala práve službu jedna z tých menej príjemných sestier. Otázka, či mám mlieko mi prišla v tom momente infantilná a scestná. Pri dcére sa mi začalo tvoriť na štvrtý deň, po pravidelnom prikladaní, teraz ubehli ledva tri dni a dieťa nemám pri sebe.
„Ukážte prsia!“ Ukázala som. Stlačila mi dvorec až mi slzička vyskočila, jedna z oka a jedna mledzivová. Prekvapená a šťastná zároveň som bola. Sestra bola dokonca natoľko ochotná (beriem do úvahy, ako nepríjemná inak je zvyčajne), že mi podala Miška do rúk, postrčila stoličku, poprekladala hadičky, aby som si ho mohla priložiť. Vytiahol si podľa váhy nejakých 5ml. Úžasné množstvo podľa mňa, keďže som myslela, že systém je momentálne mimo prevádzky. Odporučila mi odsávať ručne. Vtedy padlo moje prvé rozhodnutie. Poučená inou mamičkou, ktorá so mnou v ten deň stolovala, som si vyžiadala ich erárnu odsávačku. Sú ženy, ktorým to tečie každou škárkou, mne nie. V ten deň som začala s pumpovaním, do toho som si púšťala dookola všetkých päť piesní, čo zvládal hrať môj mobil. Každé tri hodiny som mala zámienku zájsť dozadu na oddelenie, niesla som predsa drahocenné mililitre bielej tekutiny.
Nasledujúce dni dostal Miško teplotu, horúčku, hnačku. Ja som chodila po chodbách, ženské sestry ma už poznali po mene. Keď som v jedálni začala hovoriť o mojom prvom pôrode, kde sa spomína aj jedna Cigánočka, stôl s Rómkami sediacimi bokom od nás, gádžoviek, stíchol. Ale na pasáži "Jana, netrhaj si vlasy!" sa rehotali celkom ako i my biele.
"Obdivujem ťa, ako dobre to znášaš, si taká silná!" Kvôli pokladu napojenom na hadičku som taká jednoducho musela byť. Nevybrala som si to, ale prispôsobila som sa situácii. Kým ostatné mamičky si pred vizitou nervózne ohrýzali nechty, či už dostanú vytúžené povolenie zbaliť si veci, ja som ešte driemala. Mňa prepustili dva dni po pôrode, oficiálne, čakala som len na prepustenie dieťaťa.
Asi štyri dni po pôrode Miškovi naordinovali antibiotiká a diagnostikovali rotavírus. Po celý ten čas mu tiekla infúzia, sledovali hodnoty žltačky, CRP, saturácie. Občas som ho mohla dokrmovať z fľaše, dostal aj svoj prvý cumlík. Keď mi na piaty deň vtrhla do izby podvečer jedna zo sestier s malým v náručí – vraj si vytrhol dobre prelepnú infúziu z ruky (dobrá finta) – a kým ho znovu napojí, mám si ho priložiť, podržať, pomojkať, postískať.. keď mi vtedy na ten piaty deň takto vtrhla do izby tá sestra, prisahám, že mala krídla a okolo hlavy gloriolu!
Na siedmy, či ôsmy deň ho definitívne mohli z infúzie odpojiť aspoň na niekoľko hodín, konečne som si ho mohla začať vychutnávať. Jeho ošetrujúca lekárka mi počas pravidelnej návštevy spomenula, že nevie, čo sa jej dnes na tom Miškovi zdá také zvláštne, až jej docvaklo, že konečne má normálnu farbu pokožky. Ja som si to, priznám sa, ani nevšimla. Veď bol bombový, hlavne v mojom náručí. Ešte niekoľko dní pod osvetlením, posledné dávky antibiotík dostal chúďatko priamo do nožičky a mohli sme ísť domov obaja.
16 ľudí považuje za užitočné
Tehotenský newsletter
Každý týždeň dostaneš najdôležitejšie info do e-mailu
Nepoznáš týždeň tehotenstva? Vypočítaj si ho v Tehotenskej kalkulačke
