Rešpektujúca výchova

Rešpektujúca výchova je výchova demokratická, nie je ani autoritárska, ale ani liberálna (tzv. voľná). Rešpektujúca výchova by mala ležať v rovnováhe medzi týmito dvoma smermi. Hranice sú vo výchove nutné, ale veľmi záleží na tom, ako ich dieťaťu smerujete. Príliš liberálna výchova pravdepodobne povedie u dieťaťa k nízkej schopnosti sebaovládania, príliš autoritatívnou výchovou rodičia riskujú, že dieťa bude hanblivé, nesebavedomé a bude mať o sebe pochybnosti, bude ľahšie podliehať autoritám alebo naopak bude silne autoritatívny až agresívne. Výchovou získaná miera náchylnosti k poslušnosti často spôsobuje zásadné rozdiely medzi tým, či sa skutočne správame správne alebo podľa príkazu nejakej autority. Cieľom výchovy je teda v dieťati budovať zodpovednosť, nie poslušnosť (alebo jej opak vzburu).

Video: Vychovávam deti inak: Nechcem byť autoritou

V rešpektujúcej výchove je vzťah medzi vychovávajúcim a dieťaťom založený na ich vzájomnej dôvere, diskusii a jasne definovaných pravidlách, ktorých dodržiavanie je primerane kontrolované. Tieto pravidlá ale nemusia byť striktné, ale prispôsobujú sa konkrétnej situácii, prostrediu a tiež sa postupne časom vyvíjajú. Rodičia potrebujú nájsť rovnováhu medzi stanovením hraníc a vyhovením potrebám a želaniam dieťaťa. Treba si v prípade problému ujasniť, či je teraz dôležitejšia moja potreba, prianie či potreba alebo prianie dieťaťa. Výchova by mala dieťaťu umožniť nadobudnúť dostatočné sebavedomie a zároveň tiež schopnosti pracovať so svojimi emóciami, ovládať svoj hnev a riešiť problémy konštruktívne, naučiť sa presmerovať hnev k hľadaniu riešenia problému.

Prvým veľmi náročným úsekom pri výchove dieťaťa zvyčajne býva obdobie vzdoru¹, keď dieťa začína rozlišovať svoje potreby od svojich túžob, začína sa sebapresadzovať, používať ja chcem, ja nechcem, ja sám, hľadá si rovnováhu medzi vyjadrovaním seba samého, slobodnou vôľou a sebaovládaním. V období vzdoru sa u dieťaťa aj niekoľkokrát za deň objavujú záchvaty plaču či fňukanie, výbuchy hnevu, trucovanie, vzdor. Zvyčajne sa nejedná o prejavy zlého charakteru, mocenský boj, nepriateľstvo voči rodičom, alebo dôsledok chybnej výchovy, toto správanie je sprievodným javom vzniku vlastného ja dieťaťa. Druhým, pre rodičov veľmi náročným, obdobím býva puberta.

Ako začať s rešpektujúcou výchovou?

Aj ak ste od malička dieťa vychovávali autoritatívne⁷, alebo aj liberálne, nikdy nie je neskoro prejsť na výchovu rešpektujúcu. Lepšie začať neskôr ako vôbec. Zmeny ale nemusia byť ľahké. Stanovte si reálne ciele. Vnímajte, ako sa správate, snažte sa uvedomovať si chyby a postupne pracujte na ich odstraňovaní. Z minulých chýb a zlyhaní nemajte pocit viny, ale skúste ich vnútorne prijať, poučte sa z nich. Zamerajte sa na jednu zručnosť a po jej zvládnutí ešte len prejde k ďalšej. Nové postupy skúšajte najprv v pokojných situáciách a s ľuďmi, s ktorými máte dobré vzťahy. Niekedy je lepšie chvíľu mlčať, dať si pauzu, všetko si premyslieť a až potom konať.

Čo rešpektujúci výchova nie je?

Medzi nerešpektujúce výchovné prostriedky sa radia fyzické aj psychickej tresty a manipulačné metódy. Tieto aktivity rodičov totiž veľmi pravdepodobne vedú u dieťaťa k zväčšeniu prejavov vzdoru alebo naopak k tomu, že dieťa bude zakázané činnosti vykonávať tajne, či k tomu, že ich síce nebude vykonávať pod hrozbou trestu vôbec, ale nie pretože by sa naučilo, že to nie je správne. Takéto poslušné dieťa sa v staršom veku relatívne ľahko zmení v neposlušné tak, že začne počúvať inú autoritu ako rodičia (napr. vodcu partie, sekty).

• fyzické tresty všetkého druhu
• odopieranie lásky, láska za odmenu: "Keby si radšej nebola.", "Dám ťa do detského domova.", "Netúľ sa stále.", "Ak to neurobíš, nebudem ťa mať rád."
• separácia, odopieranie pozornosti: "Čo zase chceš? ", "Nie som tu len pre teba.", "Zavriem ťa tu v izbe, keď sa prestaneš zlostiť, až potom príď. ", "Nezaujíma ma to."
• rozkazy
• krik, nadávanie
• vyhrážanie: "Ešte raz a dostaneš.", "Za toto nikam nejdeš!"
• popieranie emócií: "Však sa nič nestalo.", "Zas toľko to nebolelo.", "To nie je dôležité."
• zahanbovanie, zosmiešňovanie, obviňovanie: "Nesprávaj sa ako malá.", "Chlapci neplačú.", "Si dosť veľká, aby si ...", "Tak čo, začneš sa už ovládať?", "Nevieš to inak?", "Zase ideš neskoro.", "Nie aby si to urobila ako minule."
• citové vydieranie: "Za čo ma trestáš?", "Ak ma máš rada, urobíš to.", "Dostanem z teba infarkt.", "Privedieš ma do blázninca."
• škatuľkovanie, nálepkovanie: "Si nešikovný.", "Len zavadziaš.", "Na to si malá.", "To nezvládneš."
• porovnávanie: "To susedova Anička...", "Pozri sa na Janka, ten..."
• sarkazmus: "To bolo teda od teba "múdre"!"
• nadmerná kontrola: napr. ešte pred uplynutím doby stanovenej pre splnenie úlohy
• fragmentácie požiadaviek: "A ešte toto."
• proroctvo: "Pozor, spadneš!", "Vyrastie z teba ..."
• ľutovanie: "Chudáčik môj."
• pochvala: "To je krásny obrázok."

Potreby detí

Ľudské potreby sa podľa dôležitosti ich uspokojenia formálne usporadúvajú do pyramídy. Jej základňu tvoria fyziologické (biologické) potreby, nasleduje potreba bezpečia (tú autoritatívne spôsoby výchovy narušujú, vyvolávajú naopak strach a nedôveru), potreba lásky a kontaktu¹, potreba sebaúcty a uznania, potreba sebarealizácie a na špici potom stoja vyššie potreby, ako je estetika, etika a duchovno. Dôležitými potrebami detí sú aj pohyb a voľná hra s rôzne starými deťmi a dospelými.

Dospelí sú niekedy schopní uspokojenie potrieb z vyšších poschodí uprednostniť pred uspokojením potrieb z nižších poschodí. Ale čím menšie dieťa, tým má uspokojenie základných potrieb výraznejší vplyv na jeho správanie. Negatívne správanie dieťaťa sa zvyčajne objavuje, keď sa potrebuje najesť alebo napiť, či zájsť na toaletu. Tiež je často "len" vyjadrením túžby po pozornosti, ak sa mu ju nedarí v danú chvíľu pripútať iným spôsobom.

Postupy rešpektujúci výchovy

Kontrola vlastných emócií

Je potrebné oddeliť svoje emócie od správania dieťaťa, nereagovať automaticky v rozčúlení, ale racionálne, až po ukľudnení. Ľudia v emóciách nekonajú rozumovo, ale podľa výchovou vštepených vzorcov správania, podľa prejavov svojho vnútorného dieťaťa (popierajú svoje traumy, nechcú si pripustí svoje dávno nútene potlačované emócie a majú preto problém s ich prijatím u vlastného dieťaťa) či podľa toho, ako čakajú, že by to chcelo okolie. Naviac sa prejavy emócií, hlavne hnevu, ľahko prenášajú na ostatných. Paleta možností na upokojenie emócií je veľká, napr. dýchanie zhlboka, počítanie v duchu do 10, vyjadrenie svojich pocitov ( "Mám chuť ti dať na zadok, ale neurobím to, pretože tí nechcem ubližovať.") a prípadne tieto agresívne pocity prežiť vo svojej predstavivosti. Potom si ujasnite, čo vám konkrétne na správaní dieťaťa vadí, čo mu naozaj chcete odovzdať a sústreďte sa naň. Ak ste konali v zlosti, nadmerne autoritatívne, nespravodlivo, dieťaťu sa ospravedlňte.

Rozpoznanie emócií dieťaťa a ich rešpektovanie

Potreby a pocity dieťaťa môžu byť v rovnakej chvíli veľmi odlišné od našich. Nejde o to akceptovať všetky činy dieťaťa, ale všetky jeho pocity. Emócie sú právom dieťaťa, nevhodné správanie ale nie. Cieľom je porozumieť tomu, prečo dieťa nepočúva - či boli naozaj uspokojené jeho potreby, rozumie pokynu alebo je zmätené, bojí sa alebo po ňom chceme v danú chvíľu príliš.

Dieťaťu venujte sústredenú pozornosť, nadviažte očný kontakt. Prílišné vypytovanie sa býva skôr na škodu, zvyčajne viac zistíte, ak použijete len prostý opis situácie či potvrdenie emócií ( "zdáš sa mi smutná.", "Vidím, že si rozčúlená.", "To asi dosť bolelo.", "Áno, veľmi si to želáš.", Povedala si, že ste dnes písali diktát.") a potom len počúvate a používate komentáre ako "Hmm.", "Áno?" a "Chápem.".

Pomôcť môže, keď dieťaťu umožníte jeho priania prežiť aspoň v predstavách ( "Kiež by som mohla...") a potom po upokojení dieťaťa ponúknete dostupnú alternatívu, riešenie situácie.

Dosiahnutie spolupráce

Rešpektujúca výchova má pre dosiahnutie správneho správania dieťaťa širokú škálu možností. Dieťa oslovujte menom, nadviažte očný kontakt, hovorte príjemným alebo aspoň vecným tónom. Problém popíšte jednoznačne a bez obviňovania a nálepkovania, poskytnite stručné informácie, primerané požiadavky formulujte jasne. Pomáha vety začínať pozitívne, slovo áno má veľkú moc. Používajte vety typu "Bež pomalšie a opatrne.", "Pozerám, že si chceš podať sama hrnček, je to ale veľmi vysoko.", "Vidím tu rozhádzané hračky.", "Ak si nebudeš čistiť zuby, mohli by sa ti pokaziť a bolieť.", "Pomohlo by mi, keby si... ". Splnenie úlohy nekontrolujte ale skôr, ako uplynie vyhradená doba, potom pre pripomenutie použite napr. krátke upozornenie ako "Janko, hračky sú stále rozhádzané na zemi.", "Tonko, pes.", "Luna, riad.". Ak sa jedná o opakované činnosti, je možné na predmet alebo v jeho blízkosti umiestniť odkaz.

Pomáha aj pomenovať svoje pocity a zároveň uznať pocity dieťaťa - "Áno, chceš, aby som sa ti teraz venovala. Čo môžem urobiť pre to, aby som si mohla v kľude teraz zatelefonovať?", "Áno, viem, že by si chcel čítať rozprávku, čo keby som toto dorobil, ty si si zatiaľ prezeral obrázky a potom sa ti budem naplno venovať. ", "Nepáči sa mi, keď ...".

V prípade zákazov sa ich snažte podávať v pozitívnej forme. Ponúkajte alternatívy a vhodné správanie ( "Môžeš si kúpiť hračku, ale nanajvýš za...", "Najskôr si vyčistíš zuby alebo sa okúpeš?", "Ktorú knižku budeme čítať pred spaním, chceš si ju vybrať?", "Urobíme to spolu alebo chceš sama?", "Prsty preč z nosa.", "Gramofón púšťame iba spoločne."). Na rozhodnutie poskytnite dieťaťu dostatok času ( "Keď budeš pripravený, daj mi vedieť.", "Niekedy je ťažké sa rozhodnúť, keď...").

Choďte príkladom, deti sa oveľa viac učia tým, čo robíte, než tým, čo hovoríte. Vaše činy preto nemajú byť v rozpore s tým, čo rozprávate. Pokiaľ nie sú dostupné alternatívy, dajte dieťaťu pokojne jasný signál, kde je problém ( "Žiadny krik, tu musíme byť potichu.", "Pri prechádzaní cesty sa držíme za ruky.").

Náprava správania dieťaťa

Vyjadrite nesúhlas s daným správaním a povedzte svoje očakávania, napr. "V obchode chodíme pokojne a hovoríme ticho.". Ponúknite alternatívy ako "Beháš tak ďaleko, že na teba nevidím. Pôjdeš vedľa vozíka pokojne alebo si do neho radšej sadneš?". Navrhnite dieťaťu, ktoré ruší, s čím vám môže pomôcť ( "Pomohlo by mi, keby si dávala nákup do košíka.").

Prirodzený dôsledok s previnením priamo súvisí, obvykle je snahou, aby aspoň minimalizoval škody spôsobené previnením a viedol k náprave správania. Ponúknite dieťaťu možnosti, ako problém zmierniť či riešiť - "Rozliatu vodu poutierame.", "Zájdeš za pánom Novákon sám alebo chceš, aby som šiel s tebou. Bolo by dobré sa mu ospravedlniť a to rozbité okno mu zaplatiť. Mohol by si prispieť zo svojho vreckového alebo mu pomôcť to okno odniesť na presklenie. Alebo máš iný návrh?", "Dnes so mnou do obchodu nejdeš, minule si tam pokrikovala a pobehovala, vezmem ťa ale so sebou nabudúce.", "Náradie po sebe upraceš alebo si ho nebudeš požičiavať vôbec.", "Čo s tým urobíme? " (Všetky nápady zapíšte, spoločne preberte a potom jeden, vhodný pokiaľ možno pre všetkých, vyberte).

Trest je umelo vytvorený, s previnením nesúvisí. Nesie so sebou riziko, že ho dieťa akceptuje ako poplatok, ktorý je ochotné strpieť, aby si mohlo robiť, čo chce. Dieťa tiež preberá model správania, v ktorom je moc dôležitejšia ako správne správanie, a používa ho. Nemôžete preto chcieť po dieťati, aby ostatných nebilo, pokiaľ mu sami dávate na zadok.

Odmeny sú len opakom trestu, sú postavené na ľubovôli toho, kto odmeňuje, dieťaťu berú vnútornú motiváciu. Dieťa robí len toľko, aby odmeny dosiahlo, ak je neskôr odmena zrušená, o činnosť často stráca záujem. V konečnom dôsledku odmeny znamenajú aj morálny problém, pretože ich vyššia formou sú úplatky. Neopisné pochvaly, ako je "Pekne si zaspievala.", nevyjadrujú skutočný záujem. Dieťa sa ale vďaka odmenám a pochvalám môže stať závislým na hodnotení ostatných a manipulovateľným, sebahodnotenie ustupuje do pozadia. V rešpektujúcej výchove sa preto radšej používajú pozitívne prirodzené dôsledky, spätná väzba a konkrétne slovné ocenenie.

Povzbudenie a podpora samostatnosti
Podporujte dieťa v samostatnom rozhodovaní, oceňujte jeho snahu, príliš sa nevypytujte, neponáhľajte sa pri vyžadovaní odpovede, podporujte ho v hľadaní odpovedí mimo domova ("Môžeme sa opýtať...", "Čo tak zájsť do knižnice?") a neberte mu nádej ("Povedz mi o tom nápade viac.", "Takže ty si praješ byť...", "Aha, chceš to skúsiť takto."). Dieťa oceňujte popisom, prejavujte záujem, použite napríklad vety typu "Vidím, že si dal všetky hračky do skrine.", "Namaľoval si modrý autobus s piatimi oknami.", "Dojalo ma, ako si spievala, hlavne tá tretia sloha sa mi páčila."," Všimla si si, že tiež nie je utretý prach, a urobila si to, to bol veľký zápal do upratovania.".

Oslobodenie dieťaťa od nálepky

Často sami (aj nevedome) alebo vaše okolie dieťa pasuje do nejakej role, zaškatuľkujete ho a ono sa, prekvapivo, tak správa ďalej. Nemusí byť ľahké ho tejto nálepky zbaviť. Ak sa dieťa podľa starej nálepky správa, povedzte mu bez obviňovania o svojich pocitoch a očakávaniach ( "Tento týždeň si prišla dvakrát neskoro."). Treba dieťaťu tiež ukázať jeho novú tvár, vyhľadávať situácie, kedy sa podľa nálepky nespráva a dať mu o tom vedieť, napr. "Všimol som si, že sa učíš matematiku už od desiatej, to je poriadna vytrvalosť.", "Upratal si si veci na kreslenie do krabice, len pod stolom zostala jedna pastelka.". Takéto situácie možno aj cielene chystať a ich vzniku napomôcť, napríklad tým, že dieťa požiadate o pomoc práve s tou činnosťou, ktorú nerobí rado alebo mu nejde. Zamerajte sa na pozitívne vlastnosti a správanie dieťaťa a hovorte o nich aj pred ostatnými, keď dieťa počúva. Nepoužívajte ale ani kladné nálepkovanie ("Ty si dobré dievčatko". "Ako vždy si bola na písomku naučená."), To dieťa núti túto rolu hrať, vyvíja na neho tlak, môže mať obavy zo zlyhania.

Rešpektujúca výchova u batoliat

Základom je mať trpezlivosť, netrestať fyzicky ani psychicky, udeľovať rozumné množstvo príkazov a zákazov, nechcieť po dieťati príliš veľa naraz alebo mať príliš náročné požiadavky, ale mať jasné a jednoduché pravidlá a byť dôsledný. Potrebné býva vysvetľovať veci stále dokola a pritom sa správať k dieťaťu konzistentne. Dieťaťu poskytujte vašu fyzickú i emocionálnu dostupnosť, oporu a povzbudenie. Uznávajte jeho emócie. Aj keď z požiadavky neustúpite, je potrebné chápať, že dieťaťu sa to nemusí páčiť a má na to právo. Akonáhle je schopné vnímať, svoje stanovisko mu vysvetlite, zdôvodnite ho.

Za vhodné sa považuje vážiť si názor dieťaťa, dať mu možnosť výberu. Ak je to možné, nie je to v rozpore s vašimi potrebami a okolitým prostredím, dieťaťu vyjdite v ústrety, napr. mu podajte hrnček, z ktorého chce práve teraz piť. Namiesto slov "musíš" a ​​"nesmieš" sa v rešpektujúcej výchove nastavujú batoľaťu hranice pomocou slov typu "len spoločne", "iba pri stole", "krehké", "používame to na", "namiesto toho môžeme", "až doma" , "je to nutné, pretože".

Veľmi pomáha ponuka alternatív - miesto zakázané, nevhodné, nebezpečnej činnosti dieťatku predložte činnosť podobnú, ale bezpečnú (napr. hádzanie kameňa do vody, krájanie mäkkej potraviny detským príborovým nožom, miesenie cesta z múky a vody alebo plastelíny, prelievanie vody z misky do misky naberačkou). Tiež možno dieťaťu ponúknuť dve, pre rodičov akceptovateľné, možnosti (napr. namiesto "Choď do postele." Dieťa zamestnať výberom z možností "vyčistíš si najskôr zuby alebo oblečieš pyžamo?").

/Viac informácií o prvom negativistické obdobie nájdete v článku Obdobie vzdoru¹./

Viac o rešpektujúcej výchove na modrykonik.sk

Článok: Tolerantná výchova ničí deťom hodnoty

• Článok: Překládám pro vás články od Naomi Aldort
• Článok: Komunikační S.A.L.V.E.
• Článok: Jde to i bez plácnutí
• Článok: Pár triků, jak se vyhnout násilí ve chvíli, kdy nás svědí ruka
• Článok: Do nitra dětských emocí - výpisky
• Článok: 12 klíčů k důsledné výchově - výpisky
• Článok: Osvobození rodiče, osvobozené děti - A. Faber, E. Matlish
• Skupina: Vzťahová výchova: Kontaktné rodičovstvo

Použité zdroje

1. http://cs.wikipedia.org/wiki/Styly_výchovy
2. Pavel Kopřiva, Jana Nováčková, Dobromila Nevolová, Tatjana Kopřivová: Respektovat a být respektován
3. Adele Faber, Elaine Mazlish: Jak mluvit, aby nás děti poslouchaly, jak naslouchat, aby nám děti důvěřovaly
4. Naomi Aldort: Vychováváme děti a rosteme s nimi
5. Meredith F. Small: Naše děti, naše světy
6. Isabelle Filliozat: Do nitra dětských emocí
7. Jean Liedloff: Koncept kontinua