Obdobie vzdoru (alebo tiež prvé negativistické štádium, prvá puberta) je normálne, dôležité, dokonca žiadúce obdobie vo vývine dieťaťa. Nastáva obvykle medzi 1,5 až 5. rokom. Vrchol tohto obdobia býva medzi 2. a 3. rokom, teda v staršom batoľacom veku.
V tomto období dochádza k vzniku vlastného ja dieťaťa, dieťa začína rozlišovať svoje potreby od svojich túžob. Začína sa presadzovať, používať ja chcem, ja nechcem, ja sám. Hľadá si rovnováhu medzi vyjadrovaním seba samého, slobodnou vôľou a sebaovládaním.
Video: Obdobie vzdoru.
Rozhovor s RNDr. Martinou Vagáčovou - lektorkou Efektívneho rodičovstva
V rozhovore s RNDr. Martinou Vagáčovou - lektorkou Efektívneho rodičovstva:
To, že sa dieťa nachádza v období vzdoru veľmi jednoducho spoznáte podľa správania. Jeho prejavy prichádzajú spolu s hryzením, kopaním, plutím, bitím a silným vymedzovaním sa.
V období vzdoru sa u dieťaťa aj niekoľkokrát za deň dostavujú záchvaty plaču či fňukania, výbuchy hnevu, trucovanie, vzdor. Nejedná sa ale zvyčajne o prejavy zlého charakteru, mocenský boj, nepriateľstvo voči rodičom alebo dôsledok chybnej výchovy. Preto rodičia správanie dieťaťa nemôžu brať osobne. Dieťa musí prekonať svoj stres a naučiť sa konkrétne zručnosťi. Úlohou rodičov je pri dieťati stáť a dodávať mu odvahu, že to spolu zvládnu.
Vzdorovité záchvaty sú prejavom nezrelosti nervovej sústavy, nevyvinutej schopnosti znášať psychické napätie, nedostatku tolerancie voči frustrácii, neschopnosti odsunúť naplnenie svojich potrieb a želaní, slabej emočnej autoregulácie, nedostatku skúseností, malého počtu dostupných proaktívnych (vedomých, rozumových) prostriedkov na riešenie situácií a obmedzených možností komunikácie.
Vzdor ako reakcia na rodičovské nie
V období vzdoru sa rodičia dostávajú do situácie, kedy to NIE, ktoré doteraz používali, prestáva byť účinné. Dieťa vo veku dvoch rokov síce rozumie slovu nie, ale nie je schopné povedať nie samo sebe a správať sa podľa takejto požiadavky rodiča. Tá vývojová sila nedovolí tomu dieťaťu, len tak sa nechať zastaviť, a musí to vyyskúšať.
Nie je schopné sa vyrovnať s pre neho momentálne neprekonateľným problémom a skĺzne, mimo svoju vôľu, k inštinktívnemu reaktívnemu skratovitému rokovaniu, ktoré síce nevedie k cieľu, ale uvoľní emócie. Záchvat hnevu alebo plaču zvyčajne nejde ľahko zastaviť aktivitou rodičia a ani to nebýva žiadúce.
Spôsob, ako pochopiť reakcie dieťaťa, je snažiť sa zrkadliť jeho pocity na seba samého. Ako vhodný príklad je možné uviesť situáciu, kedy lekár človeku zakáže zo zdravotných dôvodov konzumáciu niektorých potravín. Kým do tej chvíle na ne človek možno ani nepomyslel, od momentu, kedy sa stali zakázanými, na ne človek nevie prestať myslieť a pociťovať nutkanie zákaz porušiť. Je to prirodzená reakcia mozgu. Ako sa vraví, zakázané ovocie najviac chutí.
Kým boli deti malé, tak s rodičmi súzneli, boli na nich závislé a nasledovali to, čo rodičia hovoria. Vo chvíli, keď sa začína prejavovať to ich vlastné JA a potrebujú si ho rozvinúť, pôsobí slovíčko NIE ako hodená rukavica.
Čo zažíva rodič
Mnoho rodičov sa doslova desí puberty, keď už v útlom veku majú doma takého tvrdohlavca. . Je úplne prirodzené, že sa rodičia cítia zneistení, nesvoji, zažívajú rodičovskú bezmocnoť. Pred nedávnom mali doma svoje dieťa, ktoré stačilo milovať a teraz je tu niekto, koho nespoznávajú, kto sa zmenil v uzlík nervov. Dieťa, ktoré vyvádza, nedá sa zastaviť.
Pocitom zneistenia určite neprídava ani tlak okolia. To často pozerá na rodiča, ako na niekoho nekompetentného, ktorý nedokáže zvládnuť svoje dieťa.
Toto obdobie môže byť naozaj veľmi náročné psychicky, aj fyzicky. Prvou reakciou rodičov býva aplikovať to, čo majú zažité z vlastnej skúsenosti. Reakcie, s ktorými sa stretávali oni, ako malí v ich detstve - tresty, príkazy, zákazy. Mnohé deti dnes na to však vôbec nereagujú.
Ako pracovať s dieťaťom v období vzdoru?
Výchova by mala dieťaťu umožniť nadobudnúť dostatočné sebavedomie a zároveň tiež schopnosť pracovať so svojimi emóciami, ovládať svoj hnev a riešiť problémy konštruktívne, naučiť sa presmerovať hnev k hľadaniu riešenia problému.
Obdobie vzdoru u dieťaťa často býva aj obdobím sebapoznávania u rodičov, pretože deti nás napodobňujú, riadi sa viac našimi činmi než slovami, reagujú na naše emócie a aktivity. Rodičia potrebujú nájsť rovnováhu medzi stanovením hraníc a vyhovením potrebám a želaniam dieťaťa.
Príliš liberálna výchova pravdepodobne vedie dieťa k nízkej schopnosti sebaovládania. Príliš autoritatívnou výchovou rodičia riskujú, že dieťa bude hanblivé, nesebavedomé a bude mať o sebe pochybnosti, bude ľahšie podliehať autoritám.
V tomto veku dieťa nemá vyvinutý pocit viny. Fyzické tresty ani iné spôsoby trestania, ako je:
krik,
hanba (Nesprávaj sa ako malá, Chlapci neplačú, Si dosť veľká, aby si, Tak čo, začneš sa už ovládať?),
citové vydieranie (Za čo ma trestáš?),
škatuľkovanie (Si nešikovný, Len všetko pokazíš, Na to si malá, To nezvládneš),
manipulácia, vyhrážanie (Ešte raz a naložím ti),
popieranie pocitov a emócií (Zas toľko to nebolelo, To nie je dôležité),
odopieranie lásky (Keby si radšej nebola, Dám ťa do detského domova, Nnetúľ sa stále) - či odopieranie pozornosti (Čo zase chceš?, Nie som tu len pre teba),
dieťa pracovať so svojimi emóciami nenaučí. Naopak, prejavy vzdoru sa môžu zhoršiť, ak dieťa bude zakázanú činnosť vykonávať tajne, alebo ich nebude vykonávať pod hrozbou trestu, nie pretože by sa naučilo, že to nie je správne. Takéto poslušné dieťa sa v staršom veku relatívne ľahko zmení v neposlušné tak, že začne počúvať inú autoritu ako rodiča (napr. vodcu partie).
Ako reagovať na silnú hnevlivú reakciu dieťaťa?
Odpoveď rodičov na takéto situácie by mala byť taká, že nebezpečné, život ohrozujúce správanie je potrebné nejakých spôsobom limitovať a očakávať, že na to príde silná hnevlivá reakcia. Vtedy sa ich úloha mení. Už nie je dôležitá vec, pre ktorú sa dieťa hnevá, ale emócia, ktorú potrebuje prežiť. Každá jedna emócia, nech je akokoľvek intenzívna raz skončí a dieťa sa upokojí. Dieťa nás v období vzdoru ešte nedokáže logicky uvažovať a vytvárať si súsvislosti v mozgu medzi konaním a svojov reakciou. Potrebuje sa vyporiadať s prvým návalom hnevu, spôsobeným nejakým obmedzením, ktoré potrebuje dieťa prekonať. Ak rodič akceptuje tento jeho hnev a dá mu priestor na to, aby ho prejavilo (miesto, kde môže kričať, kopať) ale stanoví limity (nemôžeš kopať do rodiča, kričať len tam, kde to nikoho neobťažuje,...).
V týchto situáciách býva pre rodičov stresujúce okolie, ktoré ich posudzuje, má vždy zaručené rady. Môžu sa cítiť zneistení, aj keď vedia, že na ich prístup dieťa obvykle dobre reaguje. Treba zozbierať rodičovskú odvahu a vziať dieťa na miesto, do bezpečného priestoru, kde môže svoju emóciu bezpečne odventilvoať a vypustiť to zo seba. Výsledkom bude skutočné uvoľnenie emócie u dieťaťa. Potom je už možná aj kvalitnejšia komunikácia a dieťa je otvorené dohode s rodičom. Výsledom je prehĺbenie dôvery dieťaťa voči rodičom.
Faktory na strane rodičov, ktoré ovplyvňujú vzdor dieťaťa
Prejavy hnevu v rodine: rodičia by si mali klásť otázky, ako sa sami ako deti zlostili, ako na to reagovali ich rodičia, ako prejavujú hnev teraz v dospelosti oni a ako ich rodičia, aké výchovné postupy svojich rodičov chcú prebrať a ktorým sa chcú vyhnúť.
Kedy a prečo rodičia záchvat vzdoru rozčúli: rodič reaguje na svoje zlostiace sa dieťa tak, ako reagovali na zlosť jeho rodičia (prejavuje sa tzv. vnútorné dieťa), rodičia bývajú menej trpezliví, keď sú unavení alebo v určitých situáciách (napr. nakupovanie, rodinné stretnutia).
Štýl výchovy: prejavy vzdoru sú zvyčajne zmierňovanie dostatkom blízkeho kontaktu1 a prejavov lásky rodičov k dieťaťu. Láska rodiča k dieťaťu mu dodáva silu zvládnuť hnev v pokoji. Ak je dieťa príliš obmedzované príkazmi a zákazmi, bude mať pravdepodobne väčšiu potrebu vzdorovať.
Faktory na strane dieťaťa, ktoré ovplyvňujúce jeho vzdor
Únava: v dobe pred zaspaním sa dieťa ľahšie rozčúli, záchvat vzdoru býva intenzívnejší a ťažšie utíšiteľný.
Konkrétne situácie: porušenie denných rituálov, vyrušenie z hry, nebranie slov a pocitov dieťaťa vážne a ich popieranie, obmedzovanie voľnosti pohybu, snaha regulovať vyjadrovania detských predstáv a prianí (napr. ako má medvedík ležať na vankúši, v akom poradí si dieťa nechá dať oblečenie, z akého hrnčeka chce piť), neprečítané senzitívne fázy2 (obdobie, kedy dieťa prejavuje o nejakú činnosť zvýšený záujem, snaží sa ju naučiž), z pohľadu dieťaťa nezmyselný zákaz alebo príkaz, nedostatočná úroveň motorického vývoja pre realizáciu predstáv dieťaťa (dieťa chce činnosť vykonávať samo, ale nedarí sa mu to), snaha dieťaťu pomôcť, keď chce danú činnosť vykonávať samo.
Zapájať dieťaťa do činností rodičia: ponúkať dieťaťu činnosti, o ktoré prejavuje zvýšený záujem. Rodič s dieťaťom zdieľa svoje skúsenosti, deti sa učia viac pozorovaním činností rodiča, než počúvaním reči. Ak sú slová rodiča v rozpore s jeho správaním, dieťa pravdepodobné bude napriek slovám napodobňovať činy.
Plánovať a pripraviť dieťa na nasledujúcu situáciu: dieťaťu vysvetliť, čo a prečo sa bude diať, prebrať konkrétnu rizikovú situáciu vopred, mať v zálohe náhradné aktivity za, pre dieťa nebezpečné alebo nudné, činnosti.
Mať trpezlivosť, udeľovať rozumné množstvo príkazov a zákazov, mať jasné a jednoduché pravidlá, byť dôsledný: vysvetľovať potrebné veci stále dokola, správať sa k dieťaťu konzistentne, nechcieť po dieťati príliš veľa naraz alebo mať príliš náročné požiadavky, uvažovať nad dlhodobými výsledkami a následkami výchovy, či už príliš liberálne (nízka schopnosť sebaovládania) alebo príliš autoritatívne (nízke sebavedomie, hanblivosť, pochybovanie o sebe, podliehanie autoritám - napr. partii), v strede týchto dvoch spôsobov výchovy sa nachádza vyvážená, rešpektujúca výchova.
Vážiť si názor dieťaťa, dať mu možnosť výberu, ponúknuť akceptovateľné alternatívy: ak chce obľúbený hrnček, podať mu ho. Namiesto slov "musíš" a "nesmieš" sa v rešpektujúcej výchove nastavujú dieťaťu hranice pomocou slov typu "len spoločne", "iba pri stole", "krehké", "používame to na", "namiesto toho môžeme", "až doma", "je to nutné, pretože", Je možné miesto zakázanej nebezpečné činnosti ponúknuť činnosť podobnú, ale bezpečnú (napr. hádzať kamene do vody, krájať mäkké potraviny detským príborovým nožom, robiť cesto z múky a vody alebo plastelínu, prelievať vodu z misky do misky naberačkou). Tiež je možné dieťaťu ponúknuť dve, pre rodičov akceptovateľné, alternatívy (napr. namiesto "Choď do postele" dieťa zamestnať výberom z možností "vyčistíš si najskôr zuby alebo oblečieš pyžamo?")
Netrestať, poskytnúť podporu a povzbudenie, uznávať emócie: dieťa v záchvate vzdoru svoj hnev neovláda, neodchádzať. Dieťaťu poskytnúť náruč a lásku, z požiadavky neustupovať, ale chápať a vysvetliť, že dieťaťu sa to nepáči, na čo má právo, ale musí to tak byť.
Odviesť pozornosť, previesť situáciu na humor, skúsiť relaxáciu: využiť predstavivosť dieťaťa ("Keby som bol čarodejník, tak by som ti hneď vyčaril... ", "Predstav si, že by si mohla ... "), ponúknuť nejakú obľúbenú činnosť, hru, básničku či pesničku, ktorú používame pre upokojenie, ako záchvat hnevu vypukne naplno (potom už sa zvyčajne nepodarí hnev zastaviť, kým dieťa nevybije emócie).
Ak je dieťa už v afekte, nechať ho prežiť si emócie: dieťa nechlácholiť, ani neodvádzať pozornosť inam, len tu pre neho byť, poskytnúť pochopenie, bezpečie a nechať dieťa, aby sa učilo svoje silné emócie uvedomovať a pracovať s nimi.
Ak hrozí, že rodič vybuchne, tak odísť: počkať, až u dieťa záchvat vzdoru pominie. Potom v činnosti pokračovať s vysvetlením, prečo je potrebné toto urobiť a prečo rodič odišiel.
Záchvat vzdoru uzavrieť: akonáhle sa dieťa prestane hnevať, vysvetliť si, čo a prečo sa stalo, ale ďalej situáciu nerozoberať, nepitvať sa v nej a dieťa za ňu netrestať fyzicky ani iným spôsobom (ignoráciou, odopieraním lásky, hanbou).
Obdobie vzdoru u našej dcérky prebiehalo počas tretieho roka života, pričom najintenzívnejšie prebiehalo medzi vekom 2 roky a 4 mesiace a 2 roky a 8 mesiacov.
Na toto obdobie som sa pripravoval. Prečítal som si, čo toto obdobie obnáša a čo sa s dieťaťom deje. Prečítal som si, že dieťa v tomto období objavuje svoje hranice a snaží sa prvýkrát používať vo väčšom vlastnú vôľu. Že je v tomto období trucovité a tvrdohlavé, môže sa hádzať o zem, či inak mimoriadne prejavovať nespokojnosť. A že po skončení tohto obdobia nasleduje obdobie, keď je dieťa naopak zlaté a poslušné a tak toto obdobie vzdoru treba v podstate iba s rodičovskou trpezlivosťou prečkať.
Informácia, ktorá je podstatná a ktorá podľa mňa pre toto obdobie chýba je však tá, že toto obdobie sa netýka iba dieťaťa. Nemení sa iba dieťa, mení sa aj vzťah rodiča a dieťaťa. Mal by sa teda zmeniť aj rodič, resp. mal by sa zmeniť prístup rodiča k dieťaťu.
Od narodenia dcérky sme boli zvyknutí s manželkou manipulovať s jej telom. Bolo to potrebné, museli sme ju prebaľovať, presúvať, prezliekať, kúpať... Niekedy to bolo aj proti jej vôli. Ak napríklad vo veku kojenca plakala, prebalili sme ju, aj keď pritom plakala viac, lebo sme usudzovali, že jej môže vadiť, že je pocikaná. A potom naozaj prestala plakať.
Počas obdobia vzdoru však dcérka veľmi citlivo reagovala na pokusy robiť s ňou niečo, s čím nesúhlasí. Keď som ju raz napriek jej vôli prezliekol a potom bol veľký plač, povedal som si, že už nikdy viac. (Bolo to približne vo veku 2 roky a 4 mesiace.) Že už nikdy viac s ňou nebudem robiť niečo, čo nechce. Samozrejme s výnimkami, keď by hrozila ujma na zdraví, majetku, alebo bol iný vážny dôvod.
Odvtedy som ju prestal prezliekať, brať na ruky, presúvať, či inak manipulovať s jej telom, ak s tým nesúhlasila. Začali sme s manželkou viac rešpektovať jej vôľu a ustupovať niektorým jej požiadavkám. Namiesto hrubej sily sme volili prehováranie. Museli sme zmeniť aj niektoré zvyky. Ráno som ju zvykol odniesť k starým rodičom skôr ako som šiel do práce. Niekedy sa nám ju nepodarilo prehovoriť, aby sa ráno rýchlo obliekla a tak som odišiel z domu bez nej. Pomohol nám dedko, ktorý po ňu potom prišiel.
Našťastie sme mali ten luxus, že sme jej mohli dopriať čas a ustúpiť niektorým jej požiadavkám. Informovali sme o tom aj zvyšok rodiny a požiadali sme ich, aby s ňou nerobili veci proti jej vôli, ak na to nie je vážny dôvod. (Posúdenie vážnosti dôvodu je samozrejme subjektívne.)
Dcérka si rýchlo zvykla na nový prístup a tak v prípade, že ju niekto napríklad bral na ruky, keď ona nechcela, protestovala o to hlasnejšie. Postupne to teda aj zvyšok rodiny začal rešpektovať.
Niekedy je mi smutno, keď vidím, ako rodičia nasilu berú deti preč z detského ihriska, alebo ich nasilu presúvajú, pričom tie deti majú 2 a pol roka, 3 roky, niekedy aj viac. Nemôžem samozrejme vedieť, či nemajú vážny dôvod, ale na prvý pohľad sa mi zdajú ich príčiny banálne. Dieťa potom protestuje, vystrája a oni sa čudujú, prečo je vzdorovité. No preto, lebo sa k nemu nesprávajú primerane jeho veku.
My sme teda ustupovali, ako sa dalo, ale aj tak sme narazili. Keď mala dcérka 2 roky a 8 mesiacov, bol práve október. Boli sme doma a už možno aj kúrili, ale nebolo nejako extra teplo. Ona mierne soplila a rada sa vyzliekala a chodila po byte holá. Chvíľu sme ju nechali, ale potom sme ju začali prehovárať, aby sa obliekla, aby nebola chorá. Prehováranie nepomohlo. Tak som ju dal do detskej postieľky a povedal, že ju odtiaľ nepustím, kým sa neoblečie. Začala vystrájať, vyliezať z postieľky a pritom samozrejme nariekať. Nepustil som ju. Vyvádzala viac ako hodinu. Skúšala rôzne veci, aby sa z postieľky dostala, okrem tej jedinej – obliecť sa. Nedal som sa a nepustil som ju. Nakoniec sa zvalila na brucho, čelom k zemi, chvíľu nariekala a plakala. Potom vstala a pokojne sa nechala obliecť.
Podobných scén, keď niečo veľmi chcela, čo sme jej nedovolili, lebo by to mohlo ohroziť jej zdravie, alebo spôsobiť väčšiu ujmu na majetku a ona potom veľmi protestovala sme v nasledovnom období zažili ešte niekoľko. Neboli už také intenzívne ako vtedy, keď sa nechcela obliecť. Končili väčšinou tým, že si ľahla čelom k zemi, poplakala, alebo len tak sa ukľudnila a potom ustúpila. Stále sa občas niečo nové objaví, keď narazí na hranicu, cez ktorú ju nepustíme, ale už tie scény nie sú také intenzívne a sú naozaj len občas oproti obdobiu vzdoru.
No a keďže sme prestali používať hrubú silu (okrem výnimočných prípadov), museli sme si nájsť na ňu iné páky. Niekedy volíme prehováranie a vysvetľovanie, aj to už zaberá a našťastie čím ďalej, tým viac. Niekedy volíme pozitívnu motiváciu – obleč sa, pôjdeme na ihrisko, bude tam hojdačka a deti a vezmeme hračky, ... Niekedy ustúpime my, prípadne trpezlivo čakáme, kým urobí o čo ju žiadame. No a niekedy je to vyjednávanie, niečo za niečo – budeme sa hrať, ale najskôr zjedz raňajky. Ideme von, ale najskôr sa prezlečieme. Ona už takému „obchodovaniu“ rozumie a keďže my slovo dodržíme, ona svoju časť prvá urobí.
Po skončení obdobia vzdoru, alebo jeho najintenzívnejšej časti, sa dcérka čiastočne osamostatnila. Keďže sme ju prestali brať tak často na ruky, ani ona sa už tak často na ruky nepýta. Viac si sama hľadá aktivitu a to čo ju baví. Kým predtým vyžadovala takmer neustálu pozornosť, teraz sa často zabaví sama.
Starostlivosť o ňu už nie je taká náročná ako predtým a tiež kontakt s ňou je o čosi menší. Bolo mi to aj ľúto, ale taký je život. Máme s manželkou viac času na iné aktivity a aj ďalšie obdobia v živote dcérky sú zaujímavé a prinášajú nové výzvy.