V druhom tehotenstve som absolvovala tripple test, pretože som si myslela, že je to povinné. Keby som vedela, že nie je, nešla by som naň.
Absolvovala som ho v 16. týždni tehotenstva, po týždni mi lekár volal, že výsledok je pozitívny. Riziko Downovho syndrómu 1:20. Takže nastal šok, stres, panika, že čo teraz. Vedela som, že na potrat nepôjdem, na amniocentézu tiež nie, pretože v okolí mam 2 kamarátky, ktoré to absolvovali a nezaobišlo sa to bez komplikácií. Lekár mi povedal, že ak som si istá, že na potrat nepôjdem, amniocentéza by bola pre mňa zbytočná komplikácia.
Začala som teda na internete pátrať ako sa dá iným spôosobom zistiť, či bude mať dieťa Downov syndróm alebo nie. Ak by malo mať Downov syndróm, chceli sme sa na to pripraviť. Dočítala som sa, že sa to dá zistiť z krvi. Že na Slovensku odoberú krv a pošlú ju buď do Hong Kongu alebo do USA. Ale nikde som sa nedočítala, kde presne to robia. Zašla som za gynekológom, či nevie poradiť, kde sa to robí a, našťastie, poradiť vedel. Povedal nám, ktorá firma to robí, kde sídli, koľko testy stoja a o koľko dní budú výsledky.
Dohodli sme si stretnutie s genetičkou, ktorá nám všetko podrobne vysvetlila. Dohodli sme sa kedy a kde prídem na odber krvi.... Vzali mi 2x 10ml krvi, poslali do San Diega a o 2 týždne mi prišli e-mailom podrobné výsledky. Spoľahlivosť týchto testov je 99,91%. V USA už otestovali vyše 100 000 žien. Každý test opakujú niekoľko stotisíckrát, aby si boli naozaj istí, Tieto testy mi vyšli negatívne. Interval spoľahlivosti pri trizómii 21 bol 99,6 % - 99,9%. Pri trizómii 18 bol interval spoľahlivosti 99,2% - 99,8% a pri trizómii 13 to bolo 99,3 % - 99,9%. Takže som rada, že som na amniocentézu nešla a ešte radšej, že podľa všetkého boli moje tripple testy falošne pozitívne.
Každej mamičke, ktorá nechce ísť na amniocentézu a chce si byť istá, že dieťa bude zdravé, odporúčam test Materni T21. Je to síce finančne náročnejšie, ale určite bezpečnejšie ako amniocentéza.