KočíkopédiaVyvolávaný pôrod
Vyvolávaný pôrod je termín, pred ktorým majú mnohé ženy obrovský rešpekt. Prečo lekári pristupujú k vyvolaniu pôrodu a ako to vlastne v praxi prebieha? Sú s tzv. indukovaným pôrodom spojené aj nejaké riziká? Aj to sa, okrem iného, dozvieš v našom článku.
Čo je to vyvolávaný pôrod?
- Vyvolanie pôrodu je zásah do tehotenstva s účelom jeho ukončenia, ktoré musí mať svoj dôvod, tzv. indikáciu. Robí sa tak vo špecifických, no nie raritných prípadoch, kedy by pokračovanie tehotenstva znamenalo väčšie riziko ako pôrod dieťaťa. Dalo by sa teda povedať, že vyvolanie pôrodu minimalizuje riziká, ktoré by mohli viesť k zdravotným dôsledkom ako na strane matky, tak i dieťaťa.
- Rovnako sa vyvolanie pôrodu vykonáva vtedy, ak:
- Spustia sa kontrakcie, no neodteká plodová voda.
- Plodová voda odteká, no kontrakčná činnosť maternice sa nezačala.
- Pôrod postupuje pomaly alebo nepostupuje vôbec.
- Vyvolávaný alebo tzv. indukovaný pôrod prebieha vždy v nemocnici pod neustálym dohľadom lekárov. Sleduje sa tu priebeh a zosilňovanie kontrakčnej činnosti, otváranie krčka maternice, ako aj ozvy dieťatka, pričom vyvolať pôrod možno pred jeho predpokladaným termínom, v čase termínu, no aj po termíne.
- Ak sa pôrod vyvoláva i napriek tomu, že na to nie sú zdravotné indikácie, či už zo strany matky alebo dieťaťa, hovorí sa tejto forme pôrodu tzv. programovaný pôrod. Predchádza mu žiadosť a informovaný súhlas rodičky. Dôvodom môže byť napríklad prianie matky rodiť v čase, keď má službu jej zazmluvnený lekár. Nie všetky pôrodnice však programovaný pôrod podporujú, vždy musí ísť o tehotenstvo bez komplikácií v približnom termíne pôrodu a dieťatko musí byť otočené v tzv. fyziologickej polohe, teda v ideálnom prípade hlavičkou nadol.
- Súčasné štatistiky hovoria, že vyvolanie pôrodu prebieha v 20tich percentách všetkých tehotenstiev.
Spôsoby vyvolania pôrodu
Pod pojmom „vyvolať pôrod“ si každá žena môže predstaviť niečo iné. V skutočnosti sa totiž dá pôrod vyvolať viacerými spôsobmi a to, ktorá forma sa zvolí, závisí od mnohých faktorov – zdravotného stavu matky aj dieťaťa, odtekania alebo neodtekania plodovej vody, prítomnosti alebo neprítomnosti kontrakcií, stavu krčka maternice, týždňa tehotenstva a časovej tiesne, do ktorej sa rodička i lekári dôsledkom zdravotných komplikácií dostanú. Ak ale ide o závažné zdravotné problémy, namiesto vyvolania vaginálneho pôrodu sa volí akútna sekcia.
Farmakologické vyvolanie pôrodu
- Oxytocín – oxytocín20 je hormón, ktorý je zodpovedný za kontrakčnú činnosť maternice a po pôrode je takisto dôležitý i na to, aby sa rozbehlo dojčenie. Často sa mu hovorí aj hormón lásky či šťastia, pretože prirodzene sa do krvi vyplavuje pri stimulácii erotogénnych zón alebo pri bondingu matky a dieťaťa. Ak ide o vyvolávaný pôrod, žene sa podáva vo forme infúzie. Táto forma vyvolania pôrodu sa často volí v prípade, ak odteká plodová voda, no nie sú prítomné kontrakcie maternice.
- Prostaglandín – tejto forme „vyvolávačky“ sa často hovorí aj tabletka na vyvolanie pôrodu. V skutočnosti však nemusí ísť len o tabletu, ale prostaglandín, teda hormón vyvolávajúci samotný pôrod, sa môže aplikovať aj vo forme gélu. Na rozdiel od oxytocínu sa zavádza cez vagínu ku krčku maternice. Podporuje nielen kontrakčnú činnosť, ale aj otváranie maternicového hrdla.
Manuálne vyvolanie pôrodu
- Prepichnutie plodových obalov – tomuto úkonu sa hovorí aj amniotómia alebo dirupcia vaku blán. Ide o prasknutie plodovej vody lekárom, pričom žena leží na gynekologickom lôžku a cez krčok maternice sa k plodovým obalom zavedie nástroj s tenkým hrotom. Okamžite teda nastáva odtok plodovej vody a pôrod sa začne rozbiehať. Amniotómia sa najčastejšie vykonáva vtedy, ak žena vníma kontrakcie, no plodové obaly stále nepraskli a pôrodné cesty sú na pôrod pripravené.
- Hamiltonov hmat – Hamiltonov hmat je pomerne kontroverznou témou a vždy by tomuto úkonu mal predchádzať súhlas rodičky. Ide o špeciálny manuálny úkon, počas ktorého lekár prstom oddelí plodový vak od sliznice maternice, pričom sa predpokladá, že tento hmat spôsobí vyplavovanie prostaglandínu. Vykonáva sa cez vagínu a zatiaľ čo niektoré rodičky ho vnímali poriadne bolestivo, iné ho zasa takmer vôbec nevnímali. Hamiltonov hmat7 sa vykonáva len v prípade, ak je krčok maternice aspoň čiastočne otvorený, pričom jeho účinnosť nie je spoľahlivá.
- Zavedenie balónikového katétra – cez pošvu sa ku krčku maternice zavedie katetér s balónikom, ktorý ho v priebehu 12tich až 24och hodín šetrne mechanicky roztiahne. Niektoré pôrodnice tento úkon nevyužívajú takmer vôbec, iné ho zasa vnímajú ako metódu prvej voľby vyvolania pôrodu alebo prípravy naň. Alternatívou, ktorá sa využíva častejšie, je zavedenie tenkých tyčiniek do hrdla maternice, ktoré ho, rovnako ako balónikový katéter, šetrne roztiahnu a tým pripravia na pôrod.
Indikácie k vyvolaniu pôrodu
- Prenášanie – tzv. potermínové tehotenstvo, ktoré by pre dieťa znamenalo riziko. Placenta, ktorá dieťa po celý čas v maternici vyživuje, má totiž svoju životnosť. Akonáhle dochádza k jej starnutiu dôsledkom prenášania, prestáva naplno plniť svoju funkciu, dôsledkom čoho má dieťa obmedzený prísun kyslíka a živín. Dôležité je ešte podotknúť, že o prenášanie ide vtedy, ak gravidita presiahla 42. týždeň tehotenstva.
- Tvorba protilátok v krvi matky – ide o prípad, kedy má matka negatívny Rh faktor krvi a dieťa zasa pozitívny – hovorí sa tomu aj Rh inkompatibilita. Predovšetkým na konci tehotenstva alebo v tehotenstve po termíne, vzniká riziko, že protilátky v krvi matky začínajú stúpať, čo samo osebe predstavuje nebezpečnú situáciu.
- (Predčasný) odtok plodovej vody bez kontrakcií – ak začala odtekať plodová voda, či už pred termínom alebo v čase termínu pôrodu, a nerozbieha sa do 24och hodín kontrakčná činnosť maternice, lekári často volia podanie oxytocínu. Dôvodom je riziko prenosu infekcie na bábätko cez porušené plodové obaly, ktoré ho pred infekciami počas celého tehotenstva chránili.
- Kontrakcie bez odtoku plodovej vody – môže nastať aj opačná situácia – sú prítomné kontrakcie, no plodový vak chrániaci dieťatko stále nepraskol. V takýchto situáciách sa volí manuálne prepichnutie plodových obalov.
- Nedostatočná činnosť placenty – ak placenta krátko pred plánovaným termínom pôrodu prestáva plniť svoju funkciu, lekári po zvážení všetkých rizík často volia pôrod dieťaťa. Ak je dostatočne pripravené na prežitie mimo maternice, nie je dôvod čakať na komplikácie, ktorými by nedostatočne fungujúca placenta komplikovala jeho prežívanie v brušku.
- Hypertrofia plodu – tento pojem pomenúva jav, kedy je bábätko už krátko pred termínom príliš veľké. V takých prípadoch nie je potrebné čakať do termínu pôrodu, pretože dieťa je dostatočne zrelé.
- Nepostupujúci pôrod – výnimočne sa stáva, že prvá doba pôrodná, teda čas, kedy žena vníma kontrakcie, trvá príliš dlho a vnútorná bránka krčka maternice sa neotvára. V takom prípade vyvolanie pôrodu samotný pôrod skôr „popoženie“.
- Ochorenia na strane matky – najčastejšie ide o tehotenskú cukrovku alebo o problémy s vysokým tlakom, ktoré vedú ku komplikáciám s placentou a prietokom krvi smerom k bábätku. Ak však ide o závažnú formu priebehu niektorého z týchto ochorení, lekári namiesto vyvolania pôrodu môžu rozhodnúť o akútnom cisárskom reze.
- Úmrtie dieťaťa v maternici – žiaľ, vyvolanie pôrodu sa skloňuje aj v prípadoch, kedy dieťa v maternici umrie. Vtedy čaká ženu pôrod mŕtveho bábätka, ktorého priebeh je vedený umelo.
Ako prebieha vyvolávanie pôrodu?
- Mylnou predstavou je, že ak žene začnú vyvolávať pôrod, porodí do niekoľkých hodín. Určite nemožno povedať, že tomu tak v niektorých prípadoch nie je, no skutočnosť býva často aj iná – celý úkon vyvolávania pôrodu môže trvať i niekoľko dní, pričom všetko závisí predovšetkým od pripravenosti krčka maternice.
- V súvislosti s tým sa môžeš stretnúť aj s pojmom „preindukcia“ či predpríprava pôrodu. Ide o súbor rôznych úkonov, ktoré krčok maternice pripravia na jeho otvorenie. V praxi najčastejšie ide napríklad o zavedenie už spomínaných tenkých tyčiniek do krčka maternice, ktoré z prostredia navôkol absorbujú vlhkosť. Dôsledkom toho v priebehu niekoľkých hodín znásobia svoj objem a postupne šetrným spôsobom pootvoria maternicové hrdlo tak, aby lekári mohli postúpiť o krok ďalej, teda začali vyvolávať pôrod.
- Preindukcia pôrodu sa na Slovensku vykonáva po hospitalizácii rodičky, pričom sa neustále monitoruje jej zdravotný stav, rovnako ako i podmienky, ktoré dieťatko v brušku má. Po odstránení tyčiniek z hrdla maternice sa následne začne vyvolávať pôrod väčšinou farmakologickou formou.
Ako dlho trvá vyvolaný pôrod?
- Na túto často kladenú otázku nemožno dať jednoznačnú odpoveď. Priebeh vyvolávania pôrodu totiž ovplyvňuje veľké množstvo faktorov. Menovite ide o napríklad o skutočnosť, či je potrebná preindukcia, alebo fakt, akým spôsobom ženské telo reaguje na podávanie oxytocínu alebo prostaglandínu.
- Vyvolávaný pôrod teda môže trvať niekoľko hodín, no pokojne aj dva dni – ak lekári nezaznamenajú žiadne komplikácie, ktoré by viedli k rozhodnutiu tehotenstvo ukončiť cisárskym rezom.
- Ak sa pôrod nerozbieha, prípadne plynulo neprechádza do druhej doby pôrodnej, lekári môžu podanie hormónov vyvolávajúcich pôrod zopakovať. Akonáhle však prejde viac ako 48 hodín a opakované aplikovanie hormónov nezaberá, pravdepodobne sa tehotenstvo ukončí cisárskym rezom.
Riziká vyvolávaného pôrodu
- Rizikám vyvolávaného pôrodu lekári predchádzajú tým, že zvolia vhodný spôsob indukcie, a vďaka tomu ženské telo na pôrod vopred pripravia. Aj z toho dôvodu sa v niektorých prípadoch vykonáva už spomenutá preindukcia pôrodu, ktorá pripraví pôrodné cesty a roztiahne krčok maternice.
- Akonáhle sú pôrodné cesty pripravené na prechod dieťatka, vyvolaný pôrod môžu skrížiť rovnaké komplikácie ako pri prirodzenom vaginálnom pôrode, ktorý sa rozbehol sám, bez pomoci lekárov.
- Často ženy vravia, že ich indukovaný pôrod viac bolel, teda že cítili silnejšie kontrakcie. Táto skutočnosť je však nesmierne individuálna a nemožno ju považovať za jednoznačne platný fakt. Tak ako niektoré ženy nereagujú na podanie hormónov vyvolávajúcich pôrod, iné zasa môžu zaznamenať doslova expresnú reakciu, ktorá, žiaľ, vedie i k silnejším kontrakciám.
- Riziká indukovaného pôrodu teda možno zhrnúť nasledovne:
- Cisársky rez – sekcia je často dôsledkom nesprávneho vedenia vyvolávaného pôrodu, kedy lekári podcenia preindukciu.
- Slabá reakcia rodičky na podanie hormónov – sú ženy, ktoré na oxytocín a prostaglandín jednoducho nereagujú a pôrod sa im nerozbehne. Takáto forma reakcie takisto vedie k pôrodu cisárskym rezom.
- Prehnaná reakcia ženského tela na podanie hormónov – pôrod sa rozbieha rýchlo, takmer ihneď po podaní oxytocínu alebo prostaglandínu, čo spôsobí aj silnejšiu bolesť, ktorú je potrebné tlmiť ďalšími liekmi.
- Nie je možné predpovedať dĺžku pôrodu – reakciu rodičky na vyvolanie pôrodu nie je možné predpovedať, dôsledkom čoho môže nastať dlhší pôrod, ktorý rodičku vyčerpá, no rovnako aj expresne rýchly pôrod, ktorý môže byť bolestivejší.
Epidurál a vyvolávaný pôrod
- Možno sa aj ty stretneš s informáciou, že pri vyvolávanom pôrode nemožno využiť epidurálnu analgéziu24 ako formu tlmenia pôrodných bolesti. Môžeme ťa však ubezpečiť, že ide o mýtus a vyvolanie pôrodu sa s epidurálom nijako nebije.
- Dôležité je len správne načasovanie podania epidurálu. Často sa totiž hovorí, že dokáže zastaviť priebeh pôrodu. Aj z toho dôvodu ho lekári žene podávajú v čase, kedy je vyvolávaný pôrod rozbehnutý a pekne postupuje.
Mohlo by ťa zaujímať
Vaginálny pôrod
• 32 skúseností
Čaká ťa vaginálny pôrod? Bez ohľadu na to, či si prvorodička alebo už máš nejaký pôrod za sebou, môžeš sa pasovať s množstvom nezodpovedaných otázok, prípadne obáv, ktoré ti nedajú spať. Kedy vyraziť do pôrodnice? A čo ťa čaká počas prvej, druhej a tretej doby pôrodnej? Aj to sa, okrem iných informácií, dozvieš v našom článku.
Cisársky rez
Cisársky rez vzbudzuje v spoločnosti skutočne rôznorodé emócie. Zatiaľ čo jedna žena ho vníma ako „jednoduchšiu formu“ pôrodu, iná sa ho zasa bojí a považovala by ho za vlastné zlyhanie. Ako cisársky rez vlastne prebieha a je pravda, že si tento spôsob pôrodu žena môže vybrať len na základe osobnej preferencie? Aj to sa, okrem iných informácií, dozvieš v našom článku.
Pôrod
Čaká ťa pôrod? Potom si na správnom mieste! Poď si prečítať o všetkom, s čím sa na pôrodnej sále môžeš stretnúť. Dozvieš sa tu informácie o priebehu vaginálneho pôrodu i cisárskeho rezu, no rovnako i to, prečo sa pôrod vyvoláva, ako zistíš, že sa pôrod blíži, a ako si môžeš uľaviť od bolesti.
Viac o vyvolávanom pôrode na Modrom koníku
- Tematické skupiny
- V našich tematických skupinách sa spájajú užívateľky, ktoré majú niečo spoločné – pokojne aj približný termín pôrodu. Spoznáš tu teda maminky, ktoré práve riešia rovnaké záležitosti, problémy a situácie ako ty.
- Tematické skupiny
- Odborné poradne
- Máš otázku, na ktorú nevieš nájsť zrozumiteľnú a jasnú odpoveď? Spýtaj sa niektorého z našich odborníkov v Poradniach. Sú zadarmo a ponúkajú možnosť anonymity.
- Diskusie
- Nechaj si poradiť alebo si len prečítaj už vzniknutý obsah v našich fórach. V jednotlivých diskusiách určite nájdeš niečo, čo ťa zaujme. A ak náhodou nie, pokojne vytvor vlastné vlákno a počkaj si na reakcie ostatných užívateľov našej stránky.
- Diskusie: Vyvolávanie pôrodu. Ako to prebieha? • Spontánny pôrod vs. vyvolávaný pôrod • Vyvolávaný pôrod – je dlhší než spontánny?
Hodnotenia a skúsenosti s vyvolávaným pôrodom
Druhý pôrod - vyvolávaný
Môj druhý pôrod som mala vyvolávaný, nakoľko som už doma mala mladšiu dcéru, ku ktorej som potrebovala zabezpečiť opatrovanie.
S doktorom sme sa dohodli na termíne. Popoludní som prišla do nemocnice, cca o 19tej som dostala vyvolávací čípok.
Do hodiny prišli slabé kontrakcie ktoré s pribúdajúcim časom silneli.
Malý sa narodil 0:15. Pri porovnaní spontánneho a vyvolávaného pôrodu nie je z môjho pohľadu žiaden rozdiel. Jediné čo bolo zlé, že mi anestéziologička zle pichla EPI a tá nezaúčinkovala ako som očakávala (kedže pri prvom pôrode mi pomohla)
S doktorom sme sa dohodli na termíne. Popoludní som prišla do nemocnice, cca o 19tej som dostala vyvolávací čípok.
Do hodiny prišli slabé kontrakcie ktoré s pribúdajúcim časom silneli.
Malý sa narodil 0:15. Pri porovnaní spontánneho a vyvolávaného pôrodu nie je z môjho pohľadu žiaden rozdiel. Jediné čo bolo zlé, že mi anestéziologička zle pichla EPI a tá nezaúčinkovala ako som očakávala (kedže pri prvom pôrode mi pomohla)
1 človek považuje za užitočné
Druhý pôrod vyvolávaný
Môj druhý pôrod bol vyvolávaný. Mala som vysoký tlak a bábo bolo väčšie. V 39tt mala odhadom okolo 3800g a tak sa rozhodli päť dní pred termínom vyvolávať.
Už týždeň som síce mala poslíčkov, aj takých trojminútových, ale vždy, keď som si ľahla, to prešlo. Prvú dávku vyvolávania pomocou gélu mi dali v pondelok v podvečer. Kontrakcie začali skoro okamžite. Vyšplhali sa na pravidelné po troch minútach, ale stále sa dalo. Už ma boleli nohy z prechádzania po chodbe, tak som si išla ľahnúť. Bolo ešte pár kontrakcii a potom som zaspala.
Ďalšie vyvolávanie sa začalo na druhý deň. Druhú dávku gélu som dostala okolo desiatej. Kontrakcie začali okolo 12-tej. No, stále nič moc ... O pol druhej som si ešte cez celú nemocnicu išla do kafetérie kúpiť horúcu čokoládu. Prišla som na izbu, ľahla k telke, chatovala so sestrou a o druhej mi praskla voda. Cinkla som na sestričku. Tá ma odviezla na pôrodnú izbu (rodila som v DE), zavolala manželovi nech príde. Ležala som na pásoch a čakala, čo bude... Išlo to podozrivo rýchlo. O pol štvrtej som bola ešte vyškerená. No tie posledné bolesti, boli neskutočné.... Epi som nemala...
Malá sa narodila 17,15 s váhou 4050g a 53cm. Porodila som ju vaginálne bez nástrihu a bez roztrhnutia. Vyvolávaný pôrod nebol horší ako ten prvý. Ale nemôžem porovnať, pri prvej som mala epidurálku a to bola malina oproti tomuto.
Už týždeň som síce mala poslíčkov, aj takých trojminútových, ale vždy, keď som si ľahla, to prešlo. Prvú dávku vyvolávania pomocou gélu mi dali v pondelok v podvečer. Kontrakcie začali skoro okamžite. Vyšplhali sa na pravidelné po troch minútach, ale stále sa dalo. Už ma boleli nohy z prechádzania po chodbe, tak som si išla ľahnúť. Bolo ešte pár kontrakcii a potom som zaspala.
Ďalšie vyvolávanie sa začalo na druhý deň. Druhú dávku gélu som dostala okolo desiatej. Kontrakcie začali okolo 12-tej. No, stále nič moc ... O pol druhej som si ešte cez celú nemocnicu išla do kafetérie kúpiť horúcu čokoládu. Prišla som na izbu, ľahla k telke, chatovala so sestrou a o druhej mi praskla voda. Cinkla som na sestričku. Tá ma odviezla na pôrodnú izbu (rodila som v DE), zavolala manželovi nech príde. Ležala som na pásoch a čakala, čo bude... Išlo to podozrivo rýchlo. O pol štvrtej som bola ešte vyškerená. No tie posledné bolesti, boli neskutočné.... Epi som nemala...
Malá sa narodila 17,15 s váhou 4050g a 53cm. Porodila som ju vaginálne bez nástrihu a bez roztrhnutia. Vyvolávaný pôrod nebol horší ako ten prvý. Ale nemôžem porovnať, pri prvej som mala epidurálku a to bola malina oproti tomuto.
5 ľudí považuje za užitočné
Môj prvý pôrod v 36.tt - vyvolávaný
Ako prvorodička a neskúsená budúca mamička som vôbec netušila, čo sú tie "pravé"kontrakcie.
Prebiehalo moje rizikové tehotenstvo v 36. týždni a bola marcová sobota doobeda. Pociťovala som mierne tvrdnutie bruška, tak som to začala pre istotu sledovať. Tvrdnutie sa opakovalo, preto smer urgent. Bola som sledovaná u pôrodníčky ako riziková tehuľka a boli sme v kontakte. Prijali ma a usg potvrdilo, že bábätko má málo plodovej vody a je potrebné, aby sa narodilo dnes. Viete si predstaviť, ako som sa cítila? No, totálny stres a zmätok.
Kedže som počas tehotenstva užívala zvýšenú dávku Mg, svalstvo "tam dolu" bolo riadne spevnené. Prepichli mi vak a pichli vyvolávačku. Trvalo to veľmi dlho, aby sa to rozbehlo. Bola potrebná manuálna stimulácia krčka. Kontrakcie sa začali zvyšovať, ale trvalo to veľa hodín, aby som sa pripravila na EPI. Práve aj vďaka nej to šlo akosi rýchlejšie. Potom to zbehlo tak rýchlo, že bola krásavica na svete.
Teraz je z nej druháčka na základnej škole a zároveň veľká sestra:-)
Prebiehalo moje rizikové tehotenstvo v 36. týždni a bola marcová sobota doobeda. Pociťovala som mierne tvrdnutie bruška, tak som to začala pre istotu sledovať. Tvrdnutie sa opakovalo, preto smer urgent. Bola som sledovaná u pôrodníčky ako riziková tehuľka a boli sme v kontakte. Prijali ma a usg potvrdilo, že bábätko má málo plodovej vody a je potrebné, aby sa narodilo dnes. Viete si predstaviť, ako som sa cítila? No, totálny stres a zmätok.
Kedže som počas tehotenstva užívala zvýšenú dávku Mg, svalstvo "tam dolu" bolo riadne spevnené. Prepichli mi vak a pichli vyvolávačku. Trvalo to veľmi dlho, aby sa to rozbehlo. Bola potrebná manuálna stimulácia krčka. Kontrakcie sa začali zvyšovať, ale trvalo to veľa hodín, aby som sa pripravila na EPI. Práve aj vďaka nej to šlo akosi rýchlejšie. Potom to zbehlo tak rýchlo, že bola krásavica na svete.
Teraz je z nej druháčka na základnej škole a zároveň veľká sestra:-)
3 ľudia považujú za užitočné
Prvý pôrod prirodzený, druhý vyvolaný ;-)
Pri druhom synovi som si skúsila vyvolávaný pôrod - podľa utz bol syn asi o 2-3 týždne menší, bola som už 3 dni po termíne (do 20tt mi termíny sedeli podľa menzesu a sona, potom už podľa sona bol plod čoraz menší). Tak sme sa s dr.dohodli na vyvolávačke.
To bol pondelok. Robila som všetko, aby sa pôrod rozbehol sám. No v stredu ráno som pekne o 7:00 prišla do pôrodnice podľa dohody. Dali mi tabletku a mala som čakať na vzdychárni, čo sa bude diať...prerevala som tam dva pôrody iných žien. V živote som sa tak nebála. Prosila som muža nech má odtiaľ berie preč...no nič mi nebolo, maternica ani ťuk a krčok celý a tuhý, absolútne ani náznak aktivity...
Tak o 16:00 ma dali na odd., a že ak neporodím do rána, tak znova tabletka...nič mi nebolo ani o 19:30 na kontrolnom ctg... Reku, dnes už nič nebude. Otvorila som knihu a čítala...okolo 21:00 kontrakcie cca každých 5 minút, slabučké, čítala som knihu. O 21:45 každé 3 minúty, začalo to byť vtipné, už som nečítala :-D Sestrička na odd. mi vraví, že nerodím, mi netvrdne brucho...ok, tak do rána asi umrem, ak toto nie je pôrod, tak čo má ešte len čaká?
22:00 na ňu zvoním že mám ísť dnes ešte na ctg a že určite rodím...ona že určite nerodím a poslala ma samú na sálu cez pol nemocnice...na sále som ľahla na lehátko, 30 min. záznam, kontrakcie každé 2 minúty. Som si tam tíško hrešila, sestrička, že nerodím, lebo kontrakcie slabé (slabé?!?!), potom zas trvali vraj krátko a bla bla bla...
Po 30.minútach som sa odšuchtala po doktora, že ma vyšetrí... prišiel, zospodu vyšetril. Ja od rána som im hovorila, že chcem EPI, tak aj teraz mu vravím. že ok pichajte drogy. On na sestru vypleštil oči...pýtala sa ho či som otvorená na 3 palce a on že ee... ja na neho revem, že kua prvý pôrod trval 13 hodín, lebo som sa neotvárala a že ak som na 1,5, tak ma porazí a že chcem krista tu epi...a on že ee...že nestihneme, lebo som na 4 palce (8 cm) a že dáme klystír a pustí vodu a ideme do boxu čakať...čakať na čo??? -revem na neho. No, že kým nezačnem rodiť!!! Revem, že ja už na nič nečakám, že od rána som sa už načakala dosť...
Volám muža, nech sa ponáhľa, ak chce byť pri pôrode. Sestra, že muž má čas, že to nebude tak rýchlo... samu ma s bolesťami každé 2 min. poslali po veci na izbu, dvere na zvonček a nik mi neotváral. Tak som si tam oprela hlavu o stenu a čakala kým prejde bolesť...naspäť som už z izby šla s tlakmi na konečník, to bolo 22:40...sestra, že ľahnúť, dáme klystír... vravím. nedáme, mám tlaky... ona, že dáme, lebo dr.kázal!!! Vravím zvýšeným hlasom, že NEDÁME, lebo rodím...ona, že ľahnúť skontroluje...kukla a preboha rodíte, rýchlo do boxu...vravím nemôžem chodiť, počkajte 30 sekúnd a ideme...ona, že ne, lebo porodím tam...zrazu kokos rodím a doteraz mi to nikto neveril...
Ľahla som do boxu, dr., že ak pichne vodu, lezie von aj malý, ale že počkáme na otecka...revem na dr., nech serie na otecka, nech pichá, lebo má roztrhne...vtom doletel muž, pichol vodu a za pár minút bol malý von...krása, takýto pôrod by som priala každej matke...
Nedali mi okrem tabletky ráno vôbec nič...jediná ihla bolo 5ml oxytocínu počas šitia, lebo som dosť krvácala, tak na stiahnutie maternice a lokálne umŕtvenie pri šití, necítila som ani jeden pich :-D Pôrod od prvých bolestí po konec trval fakt do dvoch hodín. Z toho tá posledná hodina bola síce bolestivá, no nič nenormálne, ale bolo to tak rýchle, že som sa nestihla čudovať...
Prvý som mala prirodzený s EPI, trval 13 hodín a bol tiež skvelý. No nedajú sa porovnať, každý bol iný, no oba super ;-)
To bol pondelok. Robila som všetko, aby sa pôrod rozbehol sám. No v stredu ráno som pekne o 7:00 prišla do pôrodnice podľa dohody. Dali mi tabletku a mala som čakať na vzdychárni, čo sa bude diať...prerevala som tam dva pôrody iných žien. V živote som sa tak nebála. Prosila som muža nech má odtiaľ berie preč...no nič mi nebolo, maternica ani ťuk a krčok celý a tuhý, absolútne ani náznak aktivity...
Tak o 16:00 ma dali na odd., a že ak neporodím do rána, tak znova tabletka...nič mi nebolo ani o 19:30 na kontrolnom ctg... Reku, dnes už nič nebude. Otvorila som knihu a čítala...okolo 21:00 kontrakcie cca každých 5 minút, slabučké, čítala som knihu. O 21:45 každé 3 minúty, začalo to byť vtipné, už som nečítala :-D Sestrička na odd. mi vraví, že nerodím, mi netvrdne brucho...ok, tak do rána asi umrem, ak toto nie je pôrod, tak čo má ešte len čaká?
22:00 na ňu zvoním že mám ísť dnes ešte na ctg a že určite rodím...ona že určite nerodím a poslala ma samú na sálu cez pol nemocnice...na sále som ľahla na lehátko, 30 min. záznam, kontrakcie každé 2 minúty. Som si tam tíško hrešila, sestrička, že nerodím, lebo kontrakcie slabé (slabé?!?!), potom zas trvali vraj krátko a bla bla bla...
Po 30.minútach som sa odšuchtala po doktora, že ma vyšetrí... prišiel, zospodu vyšetril. Ja od rána som im hovorila, že chcem EPI, tak aj teraz mu vravím. že ok pichajte drogy. On na sestru vypleštil oči...pýtala sa ho či som otvorená na 3 palce a on že ee... ja na neho revem, že kua prvý pôrod trval 13 hodín, lebo som sa neotvárala a že ak som na 1,5, tak ma porazí a že chcem krista tu epi...a on že ee...že nestihneme, lebo som na 4 palce (8 cm) a že dáme klystír a pustí vodu a ideme do boxu čakať...čakať na čo??? -revem na neho. No, že kým nezačnem rodiť!!! Revem, že ja už na nič nečakám, že od rána som sa už načakala dosť...
Volám muža, nech sa ponáhľa, ak chce byť pri pôrode. Sestra, že muž má čas, že to nebude tak rýchlo... samu ma s bolesťami každé 2 min. poslali po veci na izbu, dvere na zvonček a nik mi neotváral. Tak som si tam oprela hlavu o stenu a čakala kým prejde bolesť...naspäť som už z izby šla s tlakmi na konečník, to bolo 22:40...sestra, že ľahnúť, dáme klystír... vravím. nedáme, mám tlaky... ona, že dáme, lebo dr.kázal!!! Vravím zvýšeným hlasom, že NEDÁME, lebo rodím...ona, že ľahnúť skontroluje...kukla a preboha rodíte, rýchlo do boxu...vravím nemôžem chodiť, počkajte 30 sekúnd a ideme...ona, že ne, lebo porodím tam...zrazu kokos rodím a doteraz mi to nikto neveril...
Ľahla som do boxu, dr., že ak pichne vodu, lezie von aj malý, ale že počkáme na otecka...revem na dr., nech serie na otecka, nech pichá, lebo má roztrhne...vtom doletel muž, pichol vodu a za pár minút bol malý von...krása, takýto pôrod by som priala každej matke...
Nedali mi okrem tabletky ráno vôbec nič...jediná ihla bolo 5ml oxytocínu počas šitia, lebo som dosť krvácala, tak na stiahnutie maternice a lokálne umŕtvenie pri šití, necítila som ani jeden pich :-D Pôrod od prvých bolestí po konec trval fakt do dvoch hodín. Z toho tá posledná hodina bola síce bolestivá, no nič nenormálne, ale bolo to tak rýchle, že som sa nestihla čudovať...
Prvý som mala prirodzený s EPI, trval 13 hodín a bol tiež skvelý. No nedajú sa porovnať, každý bol iný, no oba super ;-)
12 ľudí považuje za užitočné
Moje "5-dňové trápenie" v nemocnici
Bola som prvorodička, a moja predstava bola, že pôjdem prirodzene a nakoniec všetko dopadlo úplne inak ako som si ja "naplánovala.
Všetko to začalo v 36 tt, keď som išla prvýkrát na poradňu do svojej pôrodnice. Tam mi prvýkrát namerali vysoký krvný tlak, ktorý sa postupne stupňoval a kolísal. Verdikt lekárov hypertenzia. Aj som si 6 dní poležala na gynekológii (v 37 tt), aby udržali tehotenstvo. Čo sa nakoniec aj podarilo vďaka liekom. 3-krát denne Dopegyt po dve tabletky a nasadili mi aj magnesko (tiež 3xdenne).
Termín podľa môjho lekára som mala 27.2.2014. Dva dni pred termínom mi začala odchádzať zátka a kvapky plodovej vody. Bola streda a už v noci mi začali bolesti každých 20 minút a vôbec sa neskracovali. Ale keďže mi po kvapkách odchádzala plodovka, rozhodli sme sa ísť pre istotu do pôrodnice. Tlak som mala trošku vyšši 150/120, tak nebolo o čom...Do nemocnice sme prišli až po 18:00 večer a tam mi namerali ešte vyšší tlak 160/125, tak si ma tam hneď nechali.
Prezrela ma lekárka, a malý bol stále privysoko a bola som stále otvorená iba na 1 cm (od 37 tt). Ráno prišiel primár, a rozhodol, že budeme deň pozorovať a uvidíme. Celý deň sa nič nedialo... iba zátka stále odchádzala a bolesti stále rovnaké... Večer rozhodli, že mi dajú tabletku na vyvolanie pôrodu o 2:00 v noci.
Výsledok bol, že som sa otvorila iba na 1,5 cm a bábo stále vysoko, tak mi nemohli ani komplet prasknúť plodovku... tá odtekala stále iba po kvapkách. Tak mi dali ďalšiu noc vyvolávačku ráno o 4:00 hodine. To bola sobota... slúžil primár a stále som bola rovnako na tom... tak mi v noci na nedeľu dali poslednú tabletku a ak nepomôže, tak cisarák. Samozrejme sa nič nedialo... ba bolesti boli každých 5 minút, ale môj krčok vôbec nespolupracoval.
Poviem vám... od stredy do 25.2. do nedele 1.3. som bola na vzdychárni, hneď vedľa pôrodných sál. Tak som počula 10 pôrodov, a musím povedať, že som už bola psychicky vyčerpaná... z celého toho čakania, že by som to aj tak prirodzene asi nedala... a niektoré ženy riadne kričali, že mňa ako prvorodičku riadne vystrašili.
A počas celého tohto čakania boli zakázané návštevy, čo som tiež veľmi zle znášala. Cisársky rez bol pre mňa vykúpením, keďže už hrozila infekcia. Tak som nakoniec porodila ráno o 9:10 hod 1.3. po 5 dňoch strávených na vzdychárni. Celý cisársky rez zbehol tak rýchlo, že mi ani klystír nedali. Ráno po 8:00 bola vizita a primár rozhodol, že hneď mi urobia cisársky, že som to ani nestihla rozdýchať... volali na áro, sestrička ma hneď poslala rýchlo zbaliť veci do tašky a prezliecť do čistej košielky a pri tom som rýchlo volala mužovi, že mi už idú robiť cisársky... a už o 10 minút som ležala na sále s infúziou.
Takže na mňa vôbec tie tabletky nezaberali. Závidela som ženám, ktoré hneď po 1. tabletke porodili... ďalšia kríza bola pre mňa, že mám málo mliečka a musíme dokrmovať. Podľa mňa to všetko vzniklo tým, čo som všetko zažila a stresovala...
Všetko to začalo v 36 tt, keď som išla prvýkrát na poradňu do svojej pôrodnice. Tam mi prvýkrát namerali vysoký krvný tlak, ktorý sa postupne stupňoval a kolísal. Verdikt lekárov hypertenzia. Aj som si 6 dní poležala na gynekológii (v 37 tt), aby udržali tehotenstvo. Čo sa nakoniec aj podarilo vďaka liekom. 3-krát denne Dopegyt po dve tabletky a nasadili mi aj magnesko (tiež 3xdenne).
Termín podľa môjho lekára som mala 27.2.2014. Dva dni pred termínom mi začala odchádzať zátka a kvapky plodovej vody. Bola streda a už v noci mi začali bolesti každých 20 minút a vôbec sa neskracovali. Ale keďže mi po kvapkách odchádzala plodovka, rozhodli sme sa ísť pre istotu do pôrodnice. Tlak som mala trošku vyšši 150/120, tak nebolo o čom...Do nemocnice sme prišli až po 18:00 večer a tam mi namerali ešte vyšší tlak 160/125, tak si ma tam hneď nechali.
Prezrela ma lekárka, a malý bol stále privysoko a bola som stále otvorená iba na 1 cm (od 37 tt). Ráno prišiel primár, a rozhodol, že budeme deň pozorovať a uvidíme. Celý deň sa nič nedialo... iba zátka stále odchádzala a bolesti stále rovnaké... Večer rozhodli, že mi dajú tabletku na vyvolanie pôrodu o 2:00 v noci.
Výsledok bol, že som sa otvorila iba na 1,5 cm a bábo stále vysoko, tak mi nemohli ani komplet prasknúť plodovku... tá odtekala stále iba po kvapkách. Tak mi dali ďalšiu noc vyvolávačku ráno o 4:00 hodine. To bola sobota... slúžil primár a stále som bola rovnako na tom... tak mi v noci na nedeľu dali poslednú tabletku a ak nepomôže, tak cisarák. Samozrejme sa nič nedialo... ba bolesti boli každých 5 minút, ale môj krčok vôbec nespolupracoval.
Poviem vám... od stredy do 25.2. do nedele 1.3. som bola na vzdychárni, hneď vedľa pôrodných sál. Tak som počula 10 pôrodov, a musím povedať, že som už bola psychicky vyčerpaná... z celého toho čakania, že by som to aj tak prirodzene asi nedala... a niektoré ženy riadne kričali, že mňa ako prvorodičku riadne vystrašili.
A počas celého tohto čakania boli zakázané návštevy, čo som tiež veľmi zle znášala. Cisársky rez bol pre mňa vykúpením, keďže už hrozila infekcia. Tak som nakoniec porodila ráno o 9:10 hod 1.3. po 5 dňoch strávených na vzdychárni. Celý cisársky rez zbehol tak rýchlo, že mi ani klystír nedali. Ráno po 8:00 bola vizita a primár rozhodol, že hneď mi urobia cisársky, že som to ani nestihla rozdýchať... volali na áro, sestrička ma hneď poslala rýchlo zbaliť veci do tašky a prezliecť do čistej košielky a pri tom som rýchlo volala mužovi, že mi už idú robiť cisársky... a už o 10 minút som ležala na sále s infúziou.
Takže na mňa vôbec tie tabletky nezaberali. Závidela som ženám, ktoré hneď po 1. tabletke porodili... ďalšia kríza bola pre mňa, že mám málo mliečka a musíme dokrmovať. Podľa mňa to všetko vzniklo tým, čo som všetko zažila a stresovala...
3 ľudia považujú za užitočné
Ako som porodila za 42 minút
Termín pôrodu som mala 29.1.2015. V ten deň som prišla do poradne, kde mi lekár kvôli zakalenej plodovej vode odporučil prísť na príjem už v ten deň večer s tým, že na druhý deň ráno mi pôrod vyvolajú. Nemala som žiadne bolesti, bola som úplne fit, ale trochu som sa zľakla, či je dieťa v poriadku. V ten večer mi odtiekla hlienová zátka.
Na druhý deň ráno som odovzdaná osudu kráčala na pôrodnú sálu. O 9 hodine ráno som dostala vyvolávací čípok. Do 11 hodiny sa nič nedialo, potom nastúpili slabé kontrakcie ako pri menštruácii. Okolo 12 mi nastúpili strašne silné a bolestivé kontrakcie, ešte mi stihli dať klystír a na kozu ma vytrepali s pomocou sestričiek, ani neviem, či mi plodovú vodu prepichol lekár alebo mi praskla spontánne až na koze, 3x som zatlačila a o 12.42h bol už synček na svete :-DDD nástrih som takmer necítila a šitie iba úplne minimálne.
Rodila som v popradskej pôrodnici. Dúfam, že ak ešte budem rodiť, aj druhý pôrod bude takýto rýchly. Ktovie ako by prebiehal pôrod, keby mal prirodzený priebeh. Takto som sa aspoň netrápila a bolo to síce veľmi bolestivé, ale strašne rýchle. Moja skúsenosť s vyvolaným pôrodom je teda maximálne pozitívna.
Na druhý deň ráno som odovzdaná osudu kráčala na pôrodnú sálu. O 9 hodine ráno som dostala vyvolávací čípok. Do 11 hodiny sa nič nedialo, potom nastúpili slabé kontrakcie ako pri menštruácii. Okolo 12 mi nastúpili strašne silné a bolestivé kontrakcie, ešte mi stihli dať klystír a na kozu ma vytrepali s pomocou sestričiek, ani neviem, či mi plodovú vodu prepichol lekár alebo mi praskla spontánne až na koze, 3x som zatlačila a o 12.42h bol už synček na svete :-DDD nástrih som takmer necítila a šitie iba úplne minimálne.
Rodila som v popradskej pôrodnici. Dúfam, že ak ešte budem rodiť, aj druhý pôrod bude takýto rýchly. Ktovie ako by prebiehal pôrod, keby mal prirodzený priebeh. Takto som sa aspoň netrápila a bolo to síce veľmi bolestivé, ale strašne rýchle. Moja skúsenosť s vyvolaným pôrodom je teda maximálne pozitívna.
7 ľudí považuje za užitočné
3,5 dňový vyvolávaný pôrod
Ako prvorodička som mala o pôrode načítané veľa. Ale na to, čo ma čaká, by ma nepripravila ani 1000 stranová kniha.
V deň termínu som sa vybrala na huby, len aby sa mi už pôrod spustil, ale nič sa nedialo. 7 dní po termíne som vymaľovala celú pivnicu a zase nič....Na 10-ty deň som nastúpila do MT nemocnice s tým, že do večera určite porodím. Dostala som čípok, Dr. mi spravil už neviem koľkého Hamiltona a začali bolesti....čím väčšie, tým viac som sa tešila, že to za chvíľku bude za mnou....no, za celý deň kontrakcií som sa otvorila na 4cm a pôrodné cesty ostali tuhé. Na noc som sa šla vyspať, dostala som ďalší čípok a ráno o 6:00 som zase prišla na pôrodnú sálu. Celý deň mal úplne rovnaký priebeh ako ten predošlý. Večer som už bola zúfalá, mala som plné zuby kontrakcií, ktoré k ničomu neviedli....Tretí deň mi môj pôrodník sľúbil, že už naisto porodím. Bolo mi povedané, že mi budú možno musieť urobiť cisársky rez, teda ak pôrod nebude postupovať.
Túto možnosť som odmietala, pretože pre mňa je cisársky nočná mora. Raz som sa počas operácie prebudila a od vtedy sa nedám dobrovoľne operovať ani za nič na svete. Okrem toho som sa bála problémov s kojením.
Konečne sa vykašľali na tie neúčinné čípky a dali mi oxytocín priamo do žily....a ono zase NIČ! Kontrakcie boli, ale pôrodné cesty tuhé, prestala som sa otvárať.... Bolo mi do plaču. Prišiel primár a prikázal prepichnúť plodový obal s tým, že ak to nepomôže, pôjdem na cisársky. Kontrakcie začali také, že po dvoch hodinách som si bola schopná urobiť si ten cisársky sama. Samozrejme, že pôrodné cesty absolútne nereagovali. O ďalšiu hodinu som si dala pichnúť epidurálku, vyzeralo to ešte na dlho. Hneď po nej som dostala do druhej žily niečo, čo mi malo pomôcť, ale vraj už sa nebudem môcť prechádzať, úplne mi to odpálilo motoriku. Tak som ležala, prežívala tlmené kontrakcie, vyčerpaná, zúfalá....myslela som si, že ja nikdy neporodím. Pôrod trval od podania epidurálky ešte 12 hodín. Pýtala som sa Dr., že ako dlho účinkuje dávka epidurálky, vraj si ženy dávajú ďalšiu dávku o 2 hodiny, lenže ja som si povedala, že vydržím 3 hodiny.
A tak sa mi podarilo prežiť kontrakcie s epidurálom a porodiť bez neho, pretože mi už ďalšiu dávku nestihli dať. Na druhej strane, dali mi ho po pôrode, takže nemám predstavu ako bolí zašívanie :-) Nástrih mi museli urobiť, lebo moja malá nebola veľká, ale keďže šitie vôbec nebolelo a na druhý deň po pôrode som si sadla, aj čupla, bolo mi to v konečnom dôsledku jedno.
V deň termínu som sa vybrala na huby, len aby sa mi už pôrod spustil, ale nič sa nedialo. 7 dní po termíne som vymaľovala celú pivnicu a zase nič....Na 10-ty deň som nastúpila do MT nemocnice s tým, že do večera určite porodím. Dostala som čípok, Dr. mi spravil už neviem koľkého Hamiltona a začali bolesti....čím väčšie, tým viac som sa tešila, že to za chvíľku bude za mnou....no, za celý deň kontrakcií som sa otvorila na 4cm a pôrodné cesty ostali tuhé. Na noc som sa šla vyspať, dostala som ďalší čípok a ráno o 6:00 som zase prišla na pôrodnú sálu. Celý deň mal úplne rovnaký priebeh ako ten predošlý. Večer som už bola zúfalá, mala som plné zuby kontrakcií, ktoré k ničomu neviedli....Tretí deň mi môj pôrodník sľúbil, že už naisto porodím. Bolo mi povedané, že mi budú možno musieť urobiť cisársky rez, teda ak pôrod nebude postupovať.
Túto možnosť som odmietala, pretože pre mňa je cisársky nočná mora. Raz som sa počas operácie prebudila a od vtedy sa nedám dobrovoľne operovať ani za nič na svete. Okrem toho som sa bála problémov s kojením.
Konečne sa vykašľali na tie neúčinné čípky a dali mi oxytocín priamo do žily....a ono zase NIČ! Kontrakcie boli, ale pôrodné cesty tuhé, prestala som sa otvárať.... Bolo mi do plaču. Prišiel primár a prikázal prepichnúť plodový obal s tým, že ak to nepomôže, pôjdem na cisársky. Kontrakcie začali také, že po dvoch hodinách som si bola schopná urobiť si ten cisársky sama. Samozrejme, že pôrodné cesty absolútne nereagovali. O ďalšiu hodinu som si dala pichnúť epidurálku, vyzeralo to ešte na dlho. Hneď po nej som dostala do druhej žily niečo, čo mi malo pomôcť, ale vraj už sa nebudem môcť prechádzať, úplne mi to odpálilo motoriku. Tak som ležala, prežívala tlmené kontrakcie, vyčerpaná, zúfalá....myslela som si, že ja nikdy neporodím. Pôrod trval od podania epidurálky ešte 12 hodín. Pýtala som sa Dr., že ako dlho účinkuje dávka epidurálky, vraj si ženy dávajú ďalšiu dávku o 2 hodiny, lenže ja som si povedala, že vydržím 3 hodiny.
A tak sa mi podarilo prežiť kontrakcie s epidurálom a porodiť bez neho, pretože mi už ďalšiu dávku nestihli dať. Na druhej strane, dali mi ho po pôrode, takže nemám predstavu ako bolí zašívanie :-) Nástrih mi museli urobiť, lebo moja malá nebola veľká, ale keďže šitie vôbec nebolelo a na druhý deň po pôrode som si sadla, aj čupla, bolo mi to v konečnom dôsledku jedno.
1 človek považuje za užitočné
"Asistovaný" pôrod...
Takýmto prívlastkom to nazval pôrodník, ktorý ma po týždni prenášania prijímal do pôrodnice, najprv na "ženské" oddelenie, že budú skúšať "čo to dá".
Ďalší týždeň skúšali na mne kadečo, tabletky, čípky, injekcie. Nič z toho neprinášalo želaný účinok. V pondelok som ukončila 42.tt a ozvy bábätka sa doktorom nepozdávali, takže rozhodli: holenie, klystír... a že "to už pôjde šup, šup.."
Napichli mi do žily "urýchľovák", kým mi tiekol mala som príšerné bolesti a kontrakcie cca 8-10 min. Ako náhle dotiekol, do pol hodiny všetko ustalo. Múdri rozhodli, že teda pokračovať budeme v utorok :-)
Ráno sa začalo peklo, čo som však ešte netušila. Nasadili zas tekutý urýchľovák do žily, dopoludnia som vycucala tri. Kontrakcie potvrdzovali aj prístroje, ale otvorená som nebola ani len na špičku prsta. Do večera mi stiekli ďalšie, ale tie som už nepočítala, koľko ich bolo. Hamiltonov hmat mi zopakoval Dr. 8-krát, keď sa chystal na 9. poslala som ho v tých ukrutných bolestiach, s prepáčením "do pi... jeho manželke" Ospravedlňujem sa jemu aj čitateľkám, ale bolo to skutočne tak. Načo usúdil, že som už vyčerpaná, nech ma nechajú cez noc vyspať a pokračujeme v stredu.
V stredu sa zas opakovalo všetko z utorka, akurát s tým, že som okolo poludnia skolabovala. Podotýkam, že som hypoglykemička (nízky cukor) s nízkym tlakom. Medzi chuťovkami oxytocínu ma teda napichli na glukózu a dali mi aj prvýkrát od pondelka napiť, čo som okamžite vyvrátila. Keď som sa ako-tak pozviechala, kolotoč oxy-hamilton-kontrakcie bez akéhokoľvek otvárania pokračovali do neskorých nočných hodín, kedy som skolabovala druhýkrát. To som však precitla až nad ránom.
Vo štvrtok ráno sa teda MuDri. rozhodli, že to celé "urýchlia" a prepichnú mi plodové obaly. Plodovka pomaly odtekala celý deň, "urýchľovák" pre istotu dotekal celý deň, ale v podstate okrem kontrakcií, z ktorých som takmer zošalela od bolesti sa nedialo v mojom vnútri nič podstatné. To už ma nenechali ani cez noc spať, len trénovali Hamiltona (mala som pocit, že už len upratovačka mi ho nerobila :-p ). Sestričky sa už tvárili vyplašene a doktori zúfalo bezradne.
V piatok ráno na moje šťastie nastúpil do služby Pôrodník, ktorý sa konečne unúval nazrieť do mojej zdravotnej karty a prečítať si, že som prekonala dvojnásobnú zlomeninu kostrče. Nieže by som to MuDrim nehovorila, ale asi sa neobťažujú počúvať alebo tomu neprikladali dôležitosť, neviem.... :-| Každopádne tento so mnou komunikoval a povedal, že moje vnútorné svalstvo reaguje na bolesť ešte väčšími sťahmi, preto sa neotváram. Okolo 9-tej ráno nasadili trojitú dávku spasmopanu do oboch spodných otvorov (vagi-anál), oxi do jednej ruky, glukózu do druhej. Kontrakcie nastúpili okamžite, aj som sa konečne začala otvárať.
O 12:30 som na dve zatlačenia vytisla 4kg a 56cm "riadneho futbalistu" ako sa vyjadril Dr., keďže práve v ten deň začali MS vo futbale v Nemecku 2006. Stihol ešte úvodný výkop :-D
Takto vystresovanej sa mi samozrejme "spustilo" mlieko až na ôsmy! deň po pôrode. Nehovoriac o tom, že aj dieťa sa nadýchlo žlto-zelenej plodovej vody, prestarnutá placenta, pobudol 2dni v inkubátore a týždeň ho močili v hypermangánovom roztoku. Ťažký pôrod sa podpísal aj na ňom, ešte dlho mal tras rúk a nôh ako keď ho kope elektrina a úporný plač upokojilo len to, keď som ho nahého priložila na moju nahú hruď. Prvý mesiac dokázal zaspať LEN takto.
Som osem rokov po tomto "adrenalínovom zážitku" opäť tehotná a mám už teraz príšerný strach z pôrodu. Ten môj by som nepriala najväčšiemu nepriateľovi! Som odhodlaná prekročiť prah pôrodnice v poslednej chvíli, najlepšie, keď už sa bábu bude štica drať von :-)
....viem preháňam, ale indukovaný-asistovaný-vyvolávaný (nazvite ho ako chcete) nikdy viac nechcem absolvovať.
Ďalší týždeň skúšali na mne kadečo, tabletky, čípky, injekcie. Nič z toho neprinášalo želaný účinok. V pondelok som ukončila 42.tt a ozvy bábätka sa doktorom nepozdávali, takže rozhodli: holenie, klystír... a že "to už pôjde šup, šup.."
Napichli mi do žily "urýchľovák", kým mi tiekol mala som príšerné bolesti a kontrakcie cca 8-10 min. Ako náhle dotiekol, do pol hodiny všetko ustalo. Múdri rozhodli, že teda pokračovať budeme v utorok :-)
Ráno sa začalo peklo, čo som však ešte netušila. Nasadili zas tekutý urýchľovák do žily, dopoludnia som vycucala tri. Kontrakcie potvrdzovali aj prístroje, ale otvorená som nebola ani len na špičku prsta. Do večera mi stiekli ďalšie, ale tie som už nepočítala, koľko ich bolo. Hamiltonov hmat mi zopakoval Dr. 8-krát, keď sa chystal na 9. poslala som ho v tých ukrutných bolestiach, s prepáčením "do pi... jeho manželke" Ospravedlňujem sa jemu aj čitateľkám, ale bolo to skutočne tak. Načo usúdil, že som už vyčerpaná, nech ma nechajú cez noc vyspať a pokračujeme v stredu.
V stredu sa zas opakovalo všetko z utorka, akurát s tým, že som okolo poludnia skolabovala. Podotýkam, že som hypoglykemička (nízky cukor) s nízkym tlakom. Medzi chuťovkami oxytocínu ma teda napichli na glukózu a dali mi aj prvýkrát od pondelka napiť, čo som okamžite vyvrátila. Keď som sa ako-tak pozviechala, kolotoč oxy-hamilton-kontrakcie bez akéhokoľvek otvárania pokračovali do neskorých nočných hodín, kedy som skolabovala druhýkrát. To som však precitla až nad ránom.
Vo štvrtok ráno sa teda MuDri. rozhodli, že to celé "urýchlia" a prepichnú mi plodové obaly. Plodovka pomaly odtekala celý deň, "urýchľovák" pre istotu dotekal celý deň, ale v podstate okrem kontrakcií, z ktorých som takmer zošalela od bolesti sa nedialo v mojom vnútri nič podstatné. To už ma nenechali ani cez noc spať, len trénovali Hamiltona (mala som pocit, že už len upratovačka mi ho nerobila :-p ). Sestričky sa už tvárili vyplašene a doktori zúfalo bezradne.
V piatok ráno na moje šťastie nastúpil do služby Pôrodník, ktorý sa konečne unúval nazrieť do mojej zdravotnej karty a prečítať si, že som prekonala dvojnásobnú zlomeninu kostrče. Nieže by som to MuDrim nehovorila, ale asi sa neobťažujú počúvať alebo tomu neprikladali dôležitosť, neviem.... :-| Každopádne tento so mnou komunikoval a povedal, že moje vnútorné svalstvo reaguje na bolesť ešte väčšími sťahmi, preto sa neotváram. Okolo 9-tej ráno nasadili trojitú dávku spasmopanu do oboch spodných otvorov (vagi-anál), oxi do jednej ruky, glukózu do druhej. Kontrakcie nastúpili okamžite, aj som sa konečne začala otvárať.
O 12:30 som na dve zatlačenia vytisla 4kg a 56cm "riadneho futbalistu" ako sa vyjadril Dr., keďže práve v ten deň začali MS vo futbale v Nemecku 2006. Stihol ešte úvodný výkop :-D
Takto vystresovanej sa mi samozrejme "spustilo" mlieko až na ôsmy! deň po pôrode. Nehovoriac o tom, že aj dieťa sa nadýchlo žlto-zelenej plodovej vody, prestarnutá placenta, pobudol 2dni v inkubátore a týždeň ho močili v hypermangánovom roztoku. Ťažký pôrod sa podpísal aj na ňom, ešte dlho mal tras rúk a nôh ako keď ho kope elektrina a úporný plač upokojilo len to, keď som ho nahého priložila na moju nahú hruď. Prvý mesiac dokázal zaspať LEN takto.
Som osem rokov po tomto "adrenalínovom zážitku" opäť tehotná a mám už teraz príšerný strach z pôrodu. Ten môj by som nepriala najväčšiemu nepriateľovi! Som odhodlaná prekročiť prah pôrodnice v poslednej chvíli, najlepšie, keď už sa bábu bude štica drať von :-)
....viem preháňam, ale indukovaný-asistovaný-vyvolávaný (nazvite ho ako chcete) nikdy viac nechcem absolvovať.
6 ľudí považuje za užitočné
Indukcia
Ahojte, ja som rodila v 42. týždni a tiež indukciou, i keď mi pôrodník opakoval, že to vyzerá na sekciu. Silou mocou som chcela ísť vaginálne. Tak po prijatí si ma vyšetril a urobil Hamiltona- nepomohlo (TO BOL UŽ 3). Tak večer mi šuchol prepydil gél a ešte som nezliezla ani z kozy a mala som krásne pravidelné kontrakcie. Celú noc boli rovnakej intenzity. Tak som si prečítala pol knihy a už dúfala, že ráno budú cesty vyzreté a zmäknuté.
Prišlo ráno, vybrala som sa na pôrodnicu, došiel môj milovaný pôrodník a čo bolo z vyšetrenia? Úplne nič!!!! Cesty stále tuhé a aj na ten prst, čo som bola otvorená, tak sa to stiahlo. Ok, znova mi povedal, že cesty sú vyzreté neni a nakoniec to skončí aj tak sekciou. Ale keďže som robila na anestéze, žiadna sekcia pre mňa neprichádzala v úvahu. Dal mi prostaglandí a kontrakcie som mala o dve minútky oveľa väčšie. Krásne sa vyšplhali na 70 a ja som bola spokojná, že juchú niečo z toho bude. Aj bolo kopa bolesti, ale po 6 hodinách ešte stále nič. Neotvorila som sa ani o milimeter a malý mi vyliezol až do krku.
Znova nasledovala otázka, či mám ešte chuť ďalej trpieť a čakať alebo to necháme na sekciu. Ja ešte stále hrdinka- žiadna sekcia. Kontrakcie som mala v kuse a trvali dlho, prestávky boli asi 30 sekúnd medzi každou. Už som mala zaťaté zuby, keď znova prišiel a opýtal sa či chcem EDU. So slzami v očiach som odmietla (žiaľ, viem ako sa pichá a aké môžu byť následky).
O 5pm úplne hotová, keď si ma vyšetril, a ani o mili viac, už som súhlasila so sekciou. Tak prišla anestéza a pekne si ma začali robiť. Vypočula som si, že potvrdzujem pravidlo, že zdravotník je najhorší pacient :). Ten pocit, keď človek vie, čo sa môže stať a aký je postup pri sekcii a podobne, je celkom blbý. Malý ešte nebol ani vytiahnutý iba hlavičku mu držali von z maternice a už vrieskal. V tomto momente som sa prestala triasť, odopli mi tlakomer a viazanie a ja som si malého celého vybozkávala.
Anesteziologička bola mladá, ale môžem povedať, že šikulka. Spinálnu dávku som mala presne dovtedy, kým ma nedoviezli na izbu. Odtŕpla som do 2 hodín a po 10 hodinách od sekcie som pobehovala po izbe a na návštevy. Vôbec to nebola strašná bolesť, troška pálilo inak super.
Čiže, keby som počúvala doktora, tak som sa mohla ušetriť od dvojdňových kontrakcií. Ale nevadí, nabudúce už nebude taká panika. :)
Prišlo ráno, vybrala som sa na pôrodnicu, došiel môj milovaný pôrodník a čo bolo z vyšetrenia? Úplne nič!!!! Cesty stále tuhé a aj na ten prst, čo som bola otvorená, tak sa to stiahlo. Ok, znova mi povedal, že cesty sú vyzreté neni a nakoniec to skončí aj tak sekciou. Ale keďže som robila na anestéze, žiadna sekcia pre mňa neprichádzala v úvahu. Dal mi prostaglandí a kontrakcie som mala o dve minútky oveľa väčšie. Krásne sa vyšplhali na 70 a ja som bola spokojná, že juchú niečo z toho bude. Aj bolo kopa bolesti, ale po 6 hodinách ešte stále nič. Neotvorila som sa ani o milimeter a malý mi vyliezol až do krku.
Znova nasledovala otázka, či mám ešte chuť ďalej trpieť a čakať alebo to necháme na sekciu. Ja ešte stále hrdinka- žiadna sekcia. Kontrakcie som mala v kuse a trvali dlho, prestávky boli asi 30 sekúnd medzi každou. Už som mala zaťaté zuby, keď znova prišiel a opýtal sa či chcem EDU. So slzami v očiach som odmietla (žiaľ, viem ako sa pichá a aké môžu byť následky).
O 5pm úplne hotová, keď si ma vyšetril, a ani o mili viac, už som súhlasila so sekciou. Tak prišla anestéza a pekne si ma začali robiť. Vypočula som si, že potvrdzujem pravidlo, že zdravotník je najhorší pacient :). Ten pocit, keď človek vie, čo sa môže stať a aký je postup pri sekcii a podobne, je celkom blbý. Malý ešte nebol ani vytiahnutý iba hlavičku mu držali von z maternice a už vrieskal. V tomto momente som sa prestala triasť, odopli mi tlakomer a viazanie a ja som si malého celého vybozkávala.
Anesteziologička bola mladá, ale môžem povedať, že šikulka. Spinálnu dávku som mala presne dovtedy, kým ma nedoviezli na izbu. Odtŕpla som do 2 hodín a po 10 hodinách od sekcie som pobehovala po izbe a na návštevy. Vôbec to nebola strašná bolesť, troška pálilo inak super.
Čiže, keby som počúvala doktora, tak som sa mohla ušetriť od dvojdňových kontrakcií. Ale nevadí, nabudúce už nebude taká panika. :)
1 človek považuje za užitočné
Môj druhý pôrod
Môj termín pôrodu bol 1.12. Na poradni som bola 2.12 s tým, že som úplne zatvorená a malý je vysoko. Najskôr ma chcela poslať domov, že mám prísť o tri dni, no keďže som prvého syna rodila cisárskym (kvôli vysokému tlaku), poslala ma pre istotu do nemocnice.
Primár ma vyšetril a povedal, že malý je naozaj ešte vysoko, že uvidí na druhý deň, ale že zrejme spraví sekciu, lebo by to bol dlhý pôrod s neistým koncom. Na druhý deň ráno o 7.30 ma pozrel a rovno mi tam vopchal tabletku na vyvolanie. Bolesti začali zhruba o pol hodinu. Najskôr boli mierne, no aj tak som si dala zaviesť katéter pre prípad, že by som chcela epidurálku. Moje bolesti sa stupňovali, no stále som sa neotvárala a tak mi prepichli vodu, ktorá bola úplne zelená. Zrejme zle vyrátaný termín pôrodu. Na 4D sone mi povedali 21.11, moja doktorka 1.12.
Bolesti boli príšerné a stále som musela ležať, lebo monitorovali malého. Keďže mali druhý pôrod, nechali ma zvíjať sa na posteli a potom primár povedal, že je čas na epidurálku. Dúfala som, že sa mi konečne aspoň na chvíľu ulaví. Mne však prvá dávka vôbec nezabrala. Čakali sme asi 45 minút a pustili mi druhú dávku. Ani tá však nezabrala. Ja som myslela, že už od bolesti zomriem. Chcela som cisársky, no nikto ma tam nepočúval. Museli mi vybrať katéter a napichnúť ho nanovo. Potom mi už epidurálka konečne zabrala, ale tak, že som necítila vôbec nič. Tá moja necitlivosť trvala asi tri hodiny, počas ktorých som musela skákať na lopte, dávali mi čípky, lebo malý vôbec neklesal.
Po troch hodinách nastali znovu bolesti. To už ostal len jeden doktor, ktorý ma pozrel a povedal, že pôrod to ešte nie je. Sestričky si pošuškávali, že nech zavolá toho, kto má príslužbu a spraví cisársky, no on odišiel. Pod chvíľou ma pozerala aj sestrička a keď už cítila hlavičku, išla ho zavolať. Konečne som začala rodiť. No, vysilená po celom dni bolestí som nevládala tlačiť, dve sestričky mi tlačili brucho, ja som tlačila ako o život a o 17.50 sa malý konečne narodil. Mal necelé 4 kilá a museli ho resuscitovať. Takže primárove slová, že to bude príliš dlhý pôrod s neistým koncom sa naplnili.
Pre mňa je tento pôrod nočná mora.
Primár ma vyšetril a povedal, že malý je naozaj ešte vysoko, že uvidí na druhý deň, ale že zrejme spraví sekciu, lebo by to bol dlhý pôrod s neistým koncom. Na druhý deň ráno o 7.30 ma pozrel a rovno mi tam vopchal tabletku na vyvolanie. Bolesti začali zhruba o pol hodinu. Najskôr boli mierne, no aj tak som si dala zaviesť katéter pre prípad, že by som chcela epidurálku. Moje bolesti sa stupňovali, no stále som sa neotvárala a tak mi prepichli vodu, ktorá bola úplne zelená. Zrejme zle vyrátaný termín pôrodu. Na 4D sone mi povedali 21.11, moja doktorka 1.12.
Bolesti boli príšerné a stále som musela ležať, lebo monitorovali malého. Keďže mali druhý pôrod, nechali ma zvíjať sa na posteli a potom primár povedal, že je čas na epidurálku. Dúfala som, že sa mi konečne aspoň na chvíľu ulaví. Mne však prvá dávka vôbec nezabrala. Čakali sme asi 45 minút a pustili mi druhú dávku. Ani tá však nezabrala. Ja som myslela, že už od bolesti zomriem. Chcela som cisársky, no nikto ma tam nepočúval. Museli mi vybrať katéter a napichnúť ho nanovo. Potom mi už epidurálka konečne zabrala, ale tak, že som necítila vôbec nič. Tá moja necitlivosť trvala asi tri hodiny, počas ktorých som musela skákať na lopte, dávali mi čípky, lebo malý vôbec neklesal.
Po troch hodinách nastali znovu bolesti. To už ostal len jeden doktor, ktorý ma pozrel a povedal, že pôrod to ešte nie je. Sestričky si pošuškávali, že nech zavolá toho, kto má príslužbu a spraví cisársky, no on odišiel. Pod chvíľou ma pozerala aj sestrička a keď už cítila hlavičku, išla ho zavolať. Konečne som začala rodiť. No, vysilená po celom dni bolestí som nevládala tlačiť, dve sestričky mi tlačili brucho, ja som tlačila ako o život a o 17.50 sa malý konečne narodil. Mal necelé 4 kilá a museli ho resuscitovať. Takže primárove slová, že to bude príliš dlhý pôrod s neistým koncom sa naplnili.
Pre mňa je tento pôrod nočná mora.
Vyslobodenie oxytocínom.
Ako prvorodička som si svoj pôrod predstavovala úplne prirodzene. Žiaľ, tak jednoducho to nešlo, Voda mi odtiekla o 15:00 a tak sme sa s manželom pobalili a vyštartovali do pôrodnice. Počas cesty som už mala kontrakcie každé tri minúty. Hneď ako som prišla, mi oznámili, že som ešte neni ani trošku otvorená a idem na vzdycháreň. Sestričky ma stále nútili ležať a oddychovať, vraj to bude trvať ešte dlho. O 20:30 ma vyšetrili, vraj otvorená na 3,5 cm. Vtedy ku mne pustili aj manžela a premiestnili sme sa na sálu. Kontrakcie boli pre mňa už neznesiteľné. Ani sprcha, ani lopta nepomáhali.
Aby toho nebolo málo, oznámili mi, že maličkej opúcha hlavička a má zle ozvy. Ale vraj je to bežné, keď pôrod trvá takto dlho. Stále ma presviedčali, aby som si dala pichnúť oxytocín. Samozrejme som odmietala, lebo som sa dočítala, že to ešte viac bolí a to už by som nezniesla.
O 00:20 som sa nechala prehovoriť na ten oxytocín. Ľudia, to bola bolesť. Samozrejme som bola stále pripútaná na posteli kvôli zlým ozvám. Myslela som, že im odtrhnem posteľ. No cítila som, že sa bábo hýbe smerom dole. O pol hoďku sa nám narodila princezná.
Keby nebolo oxytocínu, trápila by som sa ako moja sestra 30 hodín.
Aby toho nebolo málo, oznámili mi, že maličkej opúcha hlavička a má zle ozvy. Ale vraj je to bežné, keď pôrod trvá takto dlho. Stále ma presviedčali, aby som si dala pichnúť oxytocín. Samozrejme som odmietala, lebo som sa dočítala, že to ešte viac bolí a to už by som nezniesla.
O 00:20 som sa nechala prehovoriť na ten oxytocín. Ľudia, to bola bolesť. Samozrejme som bola stále pripútaná na posteli kvôli zlým ozvám. Myslela som, že im odtrhnem posteľ. No cítila som, že sa bábo hýbe smerom dole. O pol hoďku sa nám narodila princezná.
Keby nebolo oxytocínu, trápila by som sa ako moja sestra 30 hodín.
4-hodinové trápenie bolo zbytočnosťou...
15.6 som šla do nemocmice, pretože som mala bolesti, ktoré sa mi nezdali, postupne mi odtekala plodova voda po trošičke. Zbalená, pripravená :-) som sa tešila na môjho chrustíka ...
Prišla som do nemocnice, prezreli ma a bola som otvorená na 3 prsty, bolesti dost silné, stále nič. Na druhý deň vyvolávačka, zas nič. Potom ešte jedna a vtedy to začalo. Ukrutné bolesti, stále som chodila na pásy, ale furt nič ..a popritom mi odtekala plodová voda...
V noci som bola v bolestiach stočená do klbka. Chodili ma pozorovať ako sa cítim...ja samo ze,v bolestiach.... Na druhý deň o pol 7 primárka : "Pani S., vy ste ešte neporodili? Ideme rodiť, pripravte sa ..." Ja kukám na ňu vyplašene... otvorená na 5 prstov idem rodiť... 3- hodinový pôrod a nič. Nemohla som malú porodiť aj keby neviem čo bolo ...zoslabnutá, vyčerpaná a všetko dokopy, plodovej vody nikde, prepichli ju... kontrakcie som mala že vraj slabé... ehm, šak som tak skoro umierala, ale ok... asi to nestačilo. Prišiel dr. a hovorí: "Vy nie ste normálne ..na 5 prstov otvorená a ide rodiť. Veď v sebe má viac ako 4 kg dieťa." Ja kukám na neho, že jak to, že viac. Veď v karte bolo napisané okolo 3, 50 kg ...
Nakoniec ma pripravili na cisarák, malú konečne vybrali, taká som bola šťastná :-) :-) ... keby sa niečo s mojou malou stalo, tak by som ich tam ZABILA!!!!! ....strašne nízky tlak som mala ...ale to nevadilo ...a teraz budeme mať 7 mesiacov :-)
Prišla som do nemocnice, prezreli ma a bola som otvorená na 3 prsty, bolesti dost silné, stále nič. Na druhý deň vyvolávačka, zas nič. Potom ešte jedna a vtedy to začalo. Ukrutné bolesti, stále som chodila na pásy, ale furt nič ..a popritom mi odtekala plodová voda...
V noci som bola v bolestiach stočená do klbka. Chodili ma pozorovať ako sa cítim...ja samo ze,v bolestiach.... Na druhý deň o pol 7 primárka : "Pani S., vy ste ešte neporodili? Ideme rodiť, pripravte sa ..." Ja kukám na ňu vyplašene... otvorená na 5 prstov idem rodiť... 3- hodinový pôrod a nič. Nemohla som malú porodiť aj keby neviem čo bolo ...zoslabnutá, vyčerpaná a všetko dokopy, plodovej vody nikde, prepichli ju... kontrakcie som mala že vraj slabé... ehm, šak som tak skoro umierala, ale ok... asi to nestačilo. Prišiel dr. a hovorí: "Vy nie ste normálne ..na 5 prstov otvorená a ide rodiť. Veď v sebe má viac ako 4 kg dieťa." Ja kukám na neho, že jak to, že viac. Veď v karte bolo napisané okolo 3, 50 kg ...
Nakoniec ma pripravili na cisarák, malú konečne vybrali, taká som bola šťastná :-) :-) ... keby sa niečo s mojou malou stalo, tak by som ich tam ZABILA!!!!! ....strašne nízky tlak som mala ...ale to nevadilo ...a teraz budeme mať 7 mesiacov :-)
Moja skúsenosť pri vyvolávačke
Bolo to presne 27.8.2014, kedy som začala mať silné bolesti. Šli sme do nemocnice s tým, že som otvorená na 4 prsty. Vzali ma na príjem. Celý čas som bola pod kontrolou. Doktorka povedala, že ak sa pôrod nespusíi sám do rána, dajú mi vyvolávačku.
Lenže ráno sa smeny striedali a bohužiaľ nastúpil iný lekár, ktorý mi pôrod nechcel vyvolať, tak som musela čakať do ďalšieho dňa s ukrutnými bolesťami. Ďalší deň ráno prišiel doktor a pýtal sa ako mi je. Ja už bez života a bolesti mu vravím: "Buď mi vyvoláte pôrod alebo idem domov." Tak šiel doktor za primárom a keďže to bol známy, tak si ma zavolal do ambulancie a hneď mi zaviedol nejakú čipku.
Ani som nestihla vyjsť von a už sa to začalo. Ukrutné bolesti od pol 9rána do pol8 večera, kedy už vysilená som zakričala, že rodím. Samozrejme naši úžasní slovenskí doktori kávička, mám čas, že ešte nie. Ale po mojom kriku na pôrodnej sále, že rodím pribehol primár a začalo sa to. Samotný pôrod nič nebol, ale tie kontrakcie. Hrôza a des.
Na poslednú chvíľu som porodila. Všetci anjeli pri mne boli. Malá už ledva žila :( Nikdy viac... ďakujem bohu, že mi pomohol a už je z nej veľká kočka.
Lenže ráno sa smeny striedali a bohužiaľ nastúpil iný lekár, ktorý mi pôrod nechcel vyvolať, tak som musela čakať do ďalšieho dňa s ukrutnými bolesťami. Ďalší deň ráno prišiel doktor a pýtal sa ako mi je. Ja už bez života a bolesti mu vravím: "Buď mi vyvoláte pôrod alebo idem domov." Tak šiel doktor za primárom a keďže to bol známy, tak si ma zavolal do ambulancie a hneď mi zaviedol nejakú čipku.
Ani som nestihla vyjsť von a už sa to začalo. Ukrutné bolesti od pol 9rána do pol8 večera, kedy už vysilená som zakričala, že rodím. Samozrejme naši úžasní slovenskí doktori kávička, mám čas, že ešte nie. Ale po mojom kriku na pôrodnej sále, že rodím pribehol primár a začalo sa to. Samotný pôrod nič nebol, ale tie kontrakcie. Hrôza a des.
Na poslednú chvíľu som porodila. Všetci anjeli pri mne boli. Malá už ledva žila :( Nikdy viac... ďakujem bohu, že mi pomohol a už je z nej veľká kočka.
2 ľudia považujú za užitočné
Moje vyvolávané pôrody
Oba moje pôrody boli vyvolávané, bohužial...Naozaj som veľmi chcela rodiť prirodzene, všetky snahy o prirodzené rozbehnutie pôrodu boli neúspešné...
Prvý pôrod mi vyvolali po 4 dňoch prenášania. Kedže syn mal už vyše 4kg, pôrod trval 5 hodín, a bolesti boli veľmi intenzívne už pol hodinu po vložení tablety...
Tento rok sa scenár zopakoval. Po týždni prenášania akútne vyvolávať, kedže bola placenta prezretá a takmer žiadna plodová voda...Pôrod bol rýchly, ale podstatne horší ako ten prvý (to som si myslela, že to byť horšie nemôže)...
Neviem aké je to rodiť prirodzene, aj keď som chcela. Ja by som nikomu neodporúčala takýto pôrod, aj keď viem, že niekedy to inak nejde ako aj v mojom prípade...
Prvý pôrod mi vyvolali po 4 dňoch prenášania. Kedže syn mal už vyše 4kg, pôrod trval 5 hodín, a bolesti boli veľmi intenzívne už pol hodinu po vložení tablety...
Tento rok sa scenár zopakoval. Po týždni prenášania akútne vyvolávať, kedže bola placenta prezretá a takmer žiadna plodová voda...Pôrod bol rýchly, ale podstatne horší ako ten prvý (to som si myslela, že to byť horšie nemôže)...
Neviem aké je to rodiť prirodzene, aj keď som chcela. Ja by som nikomu neodporúčala takýto pôrod, aj keď viem, že niekedy to inak nejde ako aj v mojom prípade...
První porod s vyvolávačkou
Můj první porod s vyvolávačkou byl otřesný, mám z něho trauma do teď. Ohrožené dítě - nikdy víc bych do toho nešla.
Vše se začalo trošku bolestivými kontrakcemi po 10 min. Byla jsem přijata do porodnice s otevřením na 3cm. Celý jeden den a noc se kontrakce opakovaly se stejnou intenzitou, otevírání ale neporačovalo. Miminko bylo v pořádku, ale já začala být nervózní, proč to tak dlouho trvá a nic se neděje. Po ranní vizitě mi byla navržena vyvolávačka tabletkou, abych se dál už netrápila a já blbec nezkušenej souhlasila a těšila se na mimi, že už bude mezi námi.
To, co následovalo, bylo jako z hororu. Do hodiny a půl jsem se nasílím otevřela na 10 cm a porodila. Kontrakce byly v tak strašných bolestech, že jsem je nestačila ani prodýchávat a bolesti takové, že se na ně nedá zapomenout. Celý spodek mi to rozervalo a co kontrakce, to křik. Malá se v důsledku traumatických kontrakcí narodila zadušená, jen tak tak lapala po dechu. Museli ji prodýchávat a já byla absolutně vyřízená psychicky i fyzicky.
Do teď si to vyčítám a cítím úzkost z toho, jak jsem ohrozila naše dítě a připravila se o možnost mít normální porod. Nepřála bych to nikomu.
Vše se začalo trošku bolestivými kontrakcemi po 10 min. Byla jsem přijata do porodnice s otevřením na 3cm. Celý jeden den a noc se kontrakce opakovaly se stejnou intenzitou, otevírání ale neporačovalo. Miminko bylo v pořádku, ale já začala být nervózní, proč to tak dlouho trvá a nic se neděje. Po ranní vizitě mi byla navržena vyvolávačka tabletkou, abych se dál už netrápila a já blbec nezkušenej souhlasila a těšila se na mimi, že už bude mezi námi.
To, co následovalo, bylo jako z hororu. Do hodiny a půl jsem se nasílím otevřela na 10 cm a porodila. Kontrakce byly v tak strašných bolestech, že jsem je nestačila ani prodýchávat a bolesti takové, že se na ně nedá zapomenout. Celý spodek mi to rozervalo a co kontrakce, to křik. Malá se v důsledku traumatických kontrakcí narodila zadušená, jen tak tak lapala po dechu. Museli ji prodýchávat a já byla absolutně vyřízená psychicky i fyzicky.
Do teď si to vyčítám a cítím úzkost z toho, jak jsem ohrozila naše dítě a připravila se o možnost mít normální porod. Nepřála bych to nikomu.
Moja vyvolávačka
Prenášala som 9 dní a stále žiadny náznak, že idem rodiť ... no nič, v pondelok som zase išla k dokymu na kontrolu a ten, keď ma uvidel, sa len usmiala a utrúsil, Vy ste zase tu :-D V utorok ma posielal do nemocnice, ale ja som mu povedala, že idem dnes (pondelok) pobede a tak aj bolo
Prišla som, hneď ma prijali, všetky vyšetrenia, otovrená na pol prsta. Malej sa ani za svet nechcelo von. V utorok ráno prvá vyvolávačka. Ležala som s infúzkou 3 hodiny a nič, nič a nič ... tak šup na izbu. Na druhý deň ďalšia. Večer mi už začali bolesti. Ale to také nič, dalo sa vydržať. Ráno mi pichli druhú vyvolávačku a vtedy sa to začalo.
Jémine, o 7.00 som ju dostala a o 8.20 som si stopovala kontrakcie každé 3 minúty. Ale že aké? No hrozne silné, to sa tak naštartovalo, že až ... o 9.30 už každú minútu, ale vlastne vkuse, bo tá jedna trvala minútu a hneď prišla ďalšia. Nepomáhala ani sprcha, ani lopta, ani nič. Keď som musela na pásy, prosila som sestričku, že nechcem, že nejdem :-S Ale musela som. Keď som ležala, myslela som, že ohnem posteľ, čo som ju držala a stláčala od bolesti.
Stále som sa málo otvárala. Doktorka ma pozrela o 11.30, otvorená na 5 prstov. Že mám ísť do sprchy a prepichneme vodu. Tak šup a keď som sa utierala, cítila som ako mi sama odtiekla. Chvalabohu, bo sa to konečne naštartovalo. Zrazu také tlaky. Takže otvorená na 5 prstov som musela tlačiť. Bola to fuška, bo som ju nevládala vytlačiť. Ale na asi 5. krát sa to podarilo, úľava neskutočná.
Ale jasné, že sa to ešte neskončilo :-( Roztrhaná zvonku, aj zvnútra. Tak ma šili asi hodinu a to som myslela, že nevydržím, hrozná bolesť. Keď doktorka skončila a konečne som mohla dať dole nohy a oddychovať, bola som šťastná, že je po všetkom :-)
Ak budem mať druhé bábo, prajem si, aby sa pôrod rozbehol sám a už nikdy viac vyvolávačka ;-) ....
Prišla som, hneď ma prijali, všetky vyšetrenia, otovrená na pol prsta. Malej sa ani za svet nechcelo von. V utorok ráno prvá vyvolávačka. Ležala som s infúzkou 3 hodiny a nič, nič a nič ... tak šup na izbu. Na druhý deň ďalšia. Večer mi už začali bolesti. Ale to také nič, dalo sa vydržať. Ráno mi pichli druhú vyvolávačku a vtedy sa to začalo.
Jémine, o 7.00 som ju dostala a o 8.20 som si stopovala kontrakcie každé 3 minúty. Ale že aké? No hrozne silné, to sa tak naštartovalo, že až ... o 9.30 už každú minútu, ale vlastne vkuse, bo tá jedna trvala minútu a hneď prišla ďalšia. Nepomáhala ani sprcha, ani lopta, ani nič. Keď som musela na pásy, prosila som sestričku, že nechcem, že nejdem :-S Ale musela som. Keď som ležala, myslela som, že ohnem posteľ, čo som ju držala a stláčala od bolesti.
Stále som sa málo otvárala. Doktorka ma pozrela o 11.30, otvorená na 5 prstov. Že mám ísť do sprchy a prepichneme vodu. Tak šup a keď som sa utierala, cítila som ako mi sama odtiekla. Chvalabohu, bo sa to konečne naštartovalo. Zrazu také tlaky. Takže otvorená na 5 prstov som musela tlačiť. Bola to fuška, bo som ju nevládala vytlačiť. Ale na asi 5. krát sa to podarilo, úľava neskutočná.
Ale jasné, že sa to ešte neskončilo :-( Roztrhaná zvonku, aj zvnútra. Tak ma šili asi hodinu a to som myslela, že nevydržím, hrozná bolesť. Keď doktorka skončila a konečne som mohla dať dole nohy a oddychovať, bola som šťastná, že je po všetkom :-)
Ak budem mať druhé bábo, prajem si, aby sa pôrod rozbehol sám a už nikdy viac vyvolávačka ;-) ....
4 ľudia považujú za užitočné
Vyvolávačka
Ahojte,
ako to tu tak čítam, tak som jedna z mála, ktorá mala dobrú skúsenosť s vyvolávačkou. Mám za sebou dva pôrody.
Prvý (2008) som bola hospitalizovaná po termíne 6 dní. Dali mi nejakú injekciu, ani neviem akú, ale pichli mi ju o 14:00. O 22:45 mi odtiekla voda a 5:35 bol drobček (3900g 54cm) na svete.
Pri druhom som mala termín 1.9.2013 a v piatok 6.9.2013 po dohode s lekárkou som prišla na príjem. O 8:00 mi dali tabletku vaginálne. Okolo 10:00 mi doktorka prepichla vodu. O 11:00 som dostala klystír a šla do sprchy, z ktorej som mimochodom skoro nevyšla po vlastných. Lebo zadržiavať klystír a predýchať pôrodné bolesti je niečo hrozné, ale to iste viete, ale zvládla som to. Síce som vyšla mokrá ako myš, ale došla som za partnerom naspäť do sály. O 12:00 mi pichli injekciu do žily na lepšie otvorenie, myslím že sa volala Buscopan a 12:06 odišiel môj partner zo sály a malinký sa narodil o 12:13. Takže môj druhý pôrod bol celý nejaký rýchly a ani som sa nenazdala a drobec bol medzi nam i(3590g 53cm).
Takže po vyvolávačke som sa dlho netrápila :)
ako to tu tak čítam, tak som jedna z mála, ktorá mala dobrú skúsenosť s vyvolávačkou. Mám za sebou dva pôrody.
Prvý (2008) som bola hospitalizovaná po termíne 6 dní. Dali mi nejakú injekciu, ani neviem akú, ale pichli mi ju o 14:00. O 22:45 mi odtiekla voda a 5:35 bol drobček (3900g 54cm) na svete.
Pri druhom som mala termín 1.9.2013 a v piatok 6.9.2013 po dohode s lekárkou som prišla na príjem. O 8:00 mi dali tabletku vaginálne. Okolo 10:00 mi doktorka prepichla vodu. O 11:00 som dostala klystír a šla do sprchy, z ktorej som mimochodom skoro nevyšla po vlastných. Lebo zadržiavať klystír a predýchať pôrodné bolesti je niečo hrozné, ale to iste viete, ale zvládla som to. Síce som vyšla mokrá ako myš, ale došla som za partnerom naspäť do sály. O 12:00 mi pichli injekciu do žily na lepšie otvorenie, myslím že sa volala Buscopan a 12:06 odišiel môj partner zo sály a malinký sa narodil o 12:13. Takže môj druhý pôrod bol celý nejaký rýchly a ani som sa nenazdala a drobec bol medzi nam i(3590g 53cm).
Takže po vyvolávačke som sa dlho netrápila :)
2 ľudia považujú za užitočné
Vyvolávaný pôrod
Bola som týždeň aj pol pred termínom,keď mi na poradni zistili tlak 150/100. Urobil sa ultrazvuk prietokov a keďže bábätko nebolo v akútnom ohrození, rozhodli sa pôrod mi vyvolať.
Bolo 10 hod, keď mi vložili tabletu k čípku. O pol hodiny začali mierne bolesti. Keď som bola otvorená asi na 3 cm, pustili mi plodovú vodu. Kontrakcie sa znásobili, ale stále nič strašné. Po pár hodinách ma napojili na oxytocín a po ňom začali veľmi nepríjemné kontrakcie rýchlo za sebou. To som už našťastie išla rodiť a dcérka bola na 2 zatlačenia vonku.
Bolo 10 hod, keď mi vložili tabletu k čípku. O pol hodiny začali mierne bolesti. Keď som bola otvorená asi na 3 cm, pustili mi plodovú vodu. Kontrakcie sa znásobili, ale stále nič strašné. Po pár hodinách ma napojili na oxytocín a po ňom začali veľmi nepríjemné kontrakcie rýchlo za sebou. To som už našťastie išla rodiť a dcérka bola na 2 zatlačenia vonku.
2 ľudia považujú za užitočné
Môj vyvolávaný pôrod
Už dlhšie sa chystám napísať do tejto "rubriky" moju skúsenosť s vyvolaným pôrodom.
Prenášala som ani nie týždeň, ale bola som prijatá do pôrodnice, kde pravidelne merali ozvy a neboli celkom v poriadku (raz bilo srdiečko prislabo, potom prisilno). Preto mi bola nasadená infúzia s oxytocínom, ktorá ani po 3 hodinách tečenia nevyvolala žiadne kontrakcie. Na druhý deň ráno bolo po ďalšom meraní oziev rozhodnuté, že mi bude vaginálne podaná tabletka s prostal... neviem akým hormónom.
Po hodine ležania sa objavili o 9:00 prvé kontrakcie v 5 minútových intervaloch, ktoré ma prekvapili svojou silou, pretože z toho, čo som dovtedy počula som predpokladala, že bolesť sa stupňuje a nie, že je intenzívna od začiatku. Išla som sa osprchovať a po kontrole doktorkou ma zobrali o 11:00 na sálu - dostala som klystír a napojili ma opäť na pásy. Samozrejme, kontrakcie sa stále stupňovali a o 12:00 už boli každé 2 minúty, ale trvali aj minútu a stále sa to zhoršovalo. Najhoršie bolo, že som bola stále na pásoch, takže som nemohla chodiť, ani inak sa odreagovať a tak som sledovala každú jednu pomaly ubiehajúcu sekundu z pôrodného kresla. O druhej som bola otvorená na 8 cm a lekár mi praskol plodovú vodu.
Odvtedy som mala kontrakcie nepretržite. Vôbec sa to nedalo odstopovať, pretože medzi nimi neboli pauzy. Takto som čakala až do 15:15, kedy som začala tlačiť. Takmer hneď bolo vidno hlavičku. Bolo mi povedané, že o chvíľu bude bábo von. Tlačila som do 17:00!!! Hodinu a trištvrte do úplného vyčerpania. Mala som modré nechty na rukách i nohách, na tvári kyslíkovú masku a čo bolo najhoršie, takmer nepretržite monitor srdiečka (stále som bola napojená na pásoch) signalizoval slabú činnosť srdiečka bábätka... a tak som len v agónií dostala na podpis súhlas so sekciou, súhlas so spinálnym uspatím a preložili ma na operačku, kde som po 8 hodinách sústavných, intenzívnych, príšerných kontrakcií zažila najväčšiu fyzickú úľavu v živote, keď som zrazu necítila bolesť.
Najhorší však bol strach o dieťatko, ktoré stále bolo dnu, so slabnúcim srdiečkom a zakliesnené v pôrodných cestách. Dvaja lekári ho odtiaľ vyťahovali a najväčšia úľava prišla až vo chvíli, keď som pocítila silný podtlak a o chvíľu počula slabé zaplakanie, bolo to 12.12. o 18:00. V stave absolútneho vyčerpania som na pár sekúnd popri zašívaní videla môjho krásneho spolubojovníka a povedala som si, že keď sme spoločne zvládli toto, zvládneme už všetko.
Zajtra má náš drobec 3 mesiace a náš ťažký začiatok kompenzuje tým, že od 3 týždňov prespí celú noc, takže dieťa na nezaplatenie :)
Pokiaľ by som mohla odporučiť babám, ktoré nemajú priamu indikáciu na vyvolávanie pôrodu, aby sa neponáhľali len preto, že už to chcú mať za sebou. U mňa práve tým, že bol pôrod vyvolaný neprešlo dieťatko pôrodnými cestami prirodzene, ale príliš rýchlo ho hnali silné kontrakcie a preto zostal zaseknutý tesne pred východom, bez vody, ale aj bez kyslíka. Vydržte a verte, že tí drobci zrejme vedia, kedy sa vybrať a pomoc vo forme vyvolávačky ich môže vážne ohroziť. Neprajem nikomu ten strach. Držím palce všetkým Vám, ktoré Vás to čaká a ak už dôjde aj k vyvolávaniu, tak nech sa k tomu nepridružia ďalšie komplikácie, ako to bolo v mojom prípade :)
Prenášala som ani nie týždeň, ale bola som prijatá do pôrodnice, kde pravidelne merali ozvy a neboli celkom v poriadku (raz bilo srdiečko prislabo, potom prisilno). Preto mi bola nasadená infúzia s oxytocínom, ktorá ani po 3 hodinách tečenia nevyvolala žiadne kontrakcie. Na druhý deň ráno bolo po ďalšom meraní oziev rozhodnuté, že mi bude vaginálne podaná tabletka s prostal... neviem akým hormónom.
Po hodine ležania sa objavili o 9:00 prvé kontrakcie v 5 minútových intervaloch, ktoré ma prekvapili svojou silou, pretože z toho, čo som dovtedy počula som predpokladala, že bolesť sa stupňuje a nie, že je intenzívna od začiatku. Išla som sa osprchovať a po kontrole doktorkou ma zobrali o 11:00 na sálu - dostala som klystír a napojili ma opäť na pásy. Samozrejme, kontrakcie sa stále stupňovali a o 12:00 už boli každé 2 minúty, ale trvali aj minútu a stále sa to zhoršovalo. Najhoršie bolo, že som bola stále na pásoch, takže som nemohla chodiť, ani inak sa odreagovať a tak som sledovala každú jednu pomaly ubiehajúcu sekundu z pôrodného kresla. O druhej som bola otvorená na 8 cm a lekár mi praskol plodovú vodu.
Odvtedy som mala kontrakcie nepretržite. Vôbec sa to nedalo odstopovať, pretože medzi nimi neboli pauzy. Takto som čakala až do 15:15, kedy som začala tlačiť. Takmer hneď bolo vidno hlavičku. Bolo mi povedané, že o chvíľu bude bábo von. Tlačila som do 17:00!!! Hodinu a trištvrte do úplného vyčerpania. Mala som modré nechty na rukách i nohách, na tvári kyslíkovú masku a čo bolo najhoršie, takmer nepretržite monitor srdiečka (stále som bola napojená na pásoch) signalizoval slabú činnosť srdiečka bábätka... a tak som len v agónií dostala na podpis súhlas so sekciou, súhlas so spinálnym uspatím a preložili ma na operačku, kde som po 8 hodinách sústavných, intenzívnych, príšerných kontrakcií zažila najväčšiu fyzickú úľavu v živote, keď som zrazu necítila bolesť.
Najhorší však bol strach o dieťatko, ktoré stále bolo dnu, so slabnúcim srdiečkom a zakliesnené v pôrodných cestách. Dvaja lekári ho odtiaľ vyťahovali a najväčšia úľava prišla až vo chvíli, keď som pocítila silný podtlak a o chvíľu počula slabé zaplakanie, bolo to 12.12. o 18:00. V stave absolútneho vyčerpania som na pár sekúnd popri zašívaní videla môjho krásneho spolubojovníka a povedala som si, že keď sme spoločne zvládli toto, zvládneme už všetko.
Zajtra má náš drobec 3 mesiace a náš ťažký začiatok kompenzuje tým, že od 3 týždňov prespí celú noc, takže dieťa na nezaplatenie :)
Pokiaľ by som mohla odporučiť babám, ktoré nemajú priamu indikáciu na vyvolávanie pôrodu, aby sa neponáhľali len preto, že už to chcú mať za sebou. U mňa práve tým, že bol pôrod vyvolaný neprešlo dieťatko pôrodnými cestami prirodzene, ale príliš rýchlo ho hnali silné kontrakcie a preto zostal zaseknutý tesne pred východom, bez vody, ale aj bez kyslíka. Vydržte a verte, že tí drobci zrejme vedia, kedy sa vybrať a pomoc vo forme vyvolávačky ich môže vážne ohroziť. Neprajem nikomu ten strach. Držím palce všetkým Vám, ktoré Vás to čaká a ak už dôjde aj k vyvolávaniu, tak nech sa k tomu nepridružia ďalšie komplikácie, ako to bolo v mojom prípade :)
5 ľudí považuje za užitočné
Môj vyvolaný pôrod
Druhý pôrod sa ani len zďaleka nedal porovnať s tým prvým. Keďže som mala rizikové tehotenstvo, dosť som si odležala v nemocnici. Ináč to nebolo ani pred pôrodom.
Do nemocnice ma prijali v piatok 12.04.2013 kôli zlému CTG záznamu. Otvorená som bola na 4 prsty, mala som aj mierne kontrakcie, ktoré sa bohužiaľ nijako nestupňovali. Keďže som mala do termínu ešte 8 dní, nijako to neurýchľovali, nevideli dôvod. Ani neustále sťažovanie na tvrdnutie bruška ich nezaujímalo. Jednoducho nechali ma čakať ďalej.
Prišiel teda deň D. Utorok 16.04.2013 ranná vizita, jedného izbového lekára. Bruško tvrdé ako kameň, pohyby som necítila od večera (aj napriek upozorneniam ) ctg zlé , kontrakcie ako vždy slabulinké. Šiel za prednostom, že čo ďalej so mnou. Zavolali ma asi o pol hodinku na vyšetrovňu, bolo asi 8 hodín ráno. Otvorená na 5 prstov, dali čípok a brali ma na čakačku.
Prvé silnejšie kontrakcie som mala asi tak o pol hodinku, ale poviem vám, tie kontrakcie som nestihla ešte ani predýchať a už boli ďalšie. Pri prvom pôrode, kde som nedostala vyvolávačku, to bolo ako med lízať. V tomto prípade to bolo niečo neskutočné. Mala som tak strašne silné bolesti, že už keď ma kontrolovali poslednýkrát, kde už som bola na 8 prstov a bolo okolo 11:15 hod ráno, rýchlo ma len presunuli na pôrodný stôl, kde rovno prepichli vodu a spolu s vodou išla vonku aj hlavička. Nohy mi tak neskutočne tŕpli, celá som sa od tej bolesti triasla až mi praskla žila, v ktorej som mala zavedenú kanilu.
Malá sa narodila o 11:25 hod. Bola to síce rýchlovka, ale v žiadnom prípade ak by som nemusela tú vyvolávačku, ani ju nechcem. Malá bola pridusená, bola celá modrá, narodila sa v hodine dvanástej doslova. Vďačím im za tú vyvolávačku, no tiež toľko čakať nemuseli.
Pri budúcom pôrode už budem obozretnejšia :) a samozrejme budem si trvať na svojom :) Kontrakcie ako také pri samotnej vyvolávačke sú oveľa bolestivejšie ako keď sa to rozbehne samé, aspoň teda v mojom prípade to takto bolo. Takže snáď ma to už pri ďalšom pôrode obíde.
Do nemocnice ma prijali v piatok 12.04.2013 kôli zlému CTG záznamu. Otvorená som bola na 4 prsty, mala som aj mierne kontrakcie, ktoré sa bohužiaľ nijako nestupňovali. Keďže som mala do termínu ešte 8 dní, nijako to neurýchľovali, nevideli dôvod. Ani neustále sťažovanie na tvrdnutie bruška ich nezaujímalo. Jednoducho nechali ma čakať ďalej.
Prišiel teda deň D. Utorok 16.04.2013 ranná vizita, jedného izbového lekára. Bruško tvrdé ako kameň, pohyby som necítila od večera (aj napriek upozorneniam ) ctg zlé , kontrakcie ako vždy slabulinké. Šiel za prednostom, že čo ďalej so mnou. Zavolali ma asi o pol hodinku na vyšetrovňu, bolo asi 8 hodín ráno. Otvorená na 5 prstov, dali čípok a brali ma na čakačku.
Prvé silnejšie kontrakcie som mala asi tak o pol hodinku, ale poviem vám, tie kontrakcie som nestihla ešte ani predýchať a už boli ďalšie. Pri prvom pôrode, kde som nedostala vyvolávačku, to bolo ako med lízať. V tomto prípade to bolo niečo neskutočné. Mala som tak strašne silné bolesti, že už keď ma kontrolovali poslednýkrát, kde už som bola na 8 prstov a bolo okolo 11:15 hod ráno, rýchlo ma len presunuli na pôrodný stôl, kde rovno prepichli vodu a spolu s vodou išla vonku aj hlavička. Nohy mi tak neskutočne tŕpli, celá som sa od tej bolesti triasla až mi praskla žila, v ktorej som mala zavedenú kanilu.
Malá sa narodila o 11:25 hod. Bola to síce rýchlovka, ale v žiadnom prípade ak by som nemusela tú vyvolávačku, ani ju nechcem. Malá bola pridusená, bola celá modrá, narodila sa v hodine dvanástej doslova. Vďačím im za tú vyvolávačku, no tiež toľko čakať nemuseli.
Pri budúcom pôrode už budem obozretnejšia :) a samozrejme budem si trvať na svojom :) Kontrakcie ako také pri samotnej vyvolávačke sú oveľa bolestivejšie ako keď sa to rozbehne samé, aspoň teda v mojom prípade to takto bolo. Takže snáď ma to už pri ďalšom pôrode obíde.
3 ľudia považujú za užitočné
Moja vyvolávačka:-)
Ja som sa na pôrod strašne tešila. Ani len štipka strachu z bolesti, však zvládli to iné maminy, zvládnem aj ja.
12.07.- 2 a pol týždňa pred termínom mi pomaly začala odtekať plodová voda. Po príchode do nemocnice, bez akýchkoľvek bolestí, ma skontrolovali a pichli mi vyvolávačku, aby som sa začala pomaly otvárať. Do hodiny prišla zrazu prvá kontrakcia, tak som ju nejak predýchala a pozerala na mobil, kedy príde ďalšia. A tá prišla o 3 minúty. Vtedy ma to trochu vyľakalo, každé 3 minúty takéto bolesti... ale však vydržím, rýchlo sa otvorím a budeme rodiť:-) Bolesti boli, ale fakt strašne silné, každé 3 minúty stočená do klbka. .a v duchu som si dookola hovorila, veď prvé bolesti mali byť ako menštruačné, ale toto sa k menštruačným nedalo vôbec prirovnať.
Od 22:00 hod do 08:00 hod. ráno som bola na 3 minútových silných kontrakciách, vyčerpaná, unavená, ubolená, vyplakaná, nevyspatá. A ráno mi lekár povedal, že som otvorená na 1 palec. Tak vtedy ma začalo chytať zúfalstvo, nasledovali ďalšie vyvolávačky a moju milovanú, nádhernú dcéru som porodila o 13: 40 hod. v piatok 13.07:-)
Tiež dúfam, že pri mojom druhom pôrode to bude lepšie, prirodzene sa mi spustia kontrakcie a dúfam, že to bude lepšie, aj keď my ženy zvládneme aj nemožné :-)
12.07.- 2 a pol týždňa pred termínom mi pomaly začala odtekať plodová voda. Po príchode do nemocnice, bez akýchkoľvek bolestí, ma skontrolovali a pichli mi vyvolávačku, aby som sa začala pomaly otvárať. Do hodiny prišla zrazu prvá kontrakcia, tak som ju nejak predýchala a pozerala na mobil, kedy príde ďalšia. A tá prišla o 3 minúty. Vtedy ma to trochu vyľakalo, každé 3 minúty takéto bolesti... ale však vydržím, rýchlo sa otvorím a budeme rodiť:-) Bolesti boli, ale fakt strašne silné, každé 3 minúty stočená do klbka. .a v duchu som si dookola hovorila, veď prvé bolesti mali byť ako menštruačné, ale toto sa k menštruačným nedalo vôbec prirovnať.
Od 22:00 hod do 08:00 hod. ráno som bola na 3 minútových silných kontrakciách, vyčerpaná, unavená, ubolená, vyplakaná, nevyspatá. A ráno mi lekár povedal, že som otvorená na 1 palec. Tak vtedy ma začalo chytať zúfalstvo, nasledovali ďalšie vyvolávačky a moju milovanú, nádhernú dcéru som porodila o 13: 40 hod. v piatok 13.07:-)
Tiež dúfam, že pri mojom druhom pôrode to bude lepšie, prirodzene sa mi spustia kontrakcie a dúfam, že to bude lepšie, aj keď my ženy zvládneme aj nemožné :-)
6 ľudí považuje za užitočné
Nikdy viac vyvolávačka
Na môj prvý pôrod som sa pripravovala pozitívnym myslením celých 9 mesiacov. Nemala som strach. Počúvala som ezoterickú hudbu a predstavovala si, aký to bude krásny zážitok. Bohužiaľ mi nedošlo, že ten krásny zážitok si nejako musím v našich pôrodniciach naplánovať, inak to bude skôr trauma... Moja totálna nevedomosť. Takže takto nikdy viac! Lebo až teraz, po skoro štyroch mesiacoch mi dochádza kopec vecí, z ktorých mi je nevoľno...
Termín pôrodu som mala podľa poslednej menštruácie naplánovaný na 17.9. 2013, ale dnes viem, že moja dcérka sa vtedy ešte nechcela narodiť. V ten deň som mala prísť ráno do pôrodnice na monitor. Skontrolovali ma, zistili, že sa pomaličky otváram, kontrakcie som však nemala žiadne. Vyfasovala som nočnú košeľu a župan a odviedli ma na sálu, kde som „absolvovala“ prvú dobu pôrodnú. Sestričky i doktorky boli veľmi milé, stále sa chodili na mňa pozerať a pýtali sa, ako sa cítim.... (To bola prvá smena) Len dnes sa cítim ako tá sprostá, čo sa nepýtala, že čo to do mňa preboha pichajú. Hold prvorodička, hormóny, cudzie prostredie a kopa iných faktorov, pri ktorých jedno myslíte a druhé urobíte... Stále som sa nebála, nebolo čoho, ženy rodia deti už stovky rokov a hoci som nerodila, viem, že pôrod prežíva každá žena inak a dokonca aj pôrody tej istej ženy nemusia byť rovnaké. Od ôsmej rána do obeda, sa nič prevratné nedialo. Dostala som glukózu kvôli bábätku a infúziu, kvôli streptokokovi. Neskôr mi dali klystír. Všetko prebiehalo v pohodičke, nemala som žiadne bolesti, pomaly som sa otvárala a tešila sa na to, ako budem svoju dcérku držať na rukách. Zlaté sestričky mi ešte vybavili polievku.
Ďalšie udalosti mi dnes splývajú dokopy vplyvom pôrodu, ktorý potom neprebiehal prirodzene, ale bol už vyvolávaný a teda si všetko do detailu nepamätám. Neviem v akom čase, ale niekedy do 15.00 som dostala oxytocín a začali mi bolesti. Postupne boli pravidelnejšie a boli v pohode. Mala som šialene silné bolesti pri menzese, takže toto bolo ešte ako prechádzka ružovou záhradou. To trvalo asi do 18.00. Ležala som, sem tam šla na wecko a esemeskovala s manželom. V tej dobe mi prepichli plodovú vodu a spomínam si na ďalšiu infúziu čohosi, čo do mňa znova začalo tiecť... Asi mi aj povedali čo, ale dnes si to už nepamätám...
Niekedy po šiestej začalo to, čo bude už navždy pre mňa nočnou morou a čo totálne podrylo môj vysoký prah bolesti. Kontrakcie začali byť odrazu neznesiteľné. A to je dosť slabé slovo... Tým prvým predchádzal odtok malej časti plodovej vody a potom prišla taká bolesť, že keď som ležala, päsťou som sa zaprela zospodu o parapet pod oknom a tak som tlačila, že mi beleli hánky a myslela som, že si polámem prsty. Potom sa už ležať nedalo, sestričky mi ponúkali fitloptu, ale ja som chcela skôr vyskočiť z okna od bolesti. Nikdy som si nemyslela, že niečo dokáže tak príšerne bolieť a to som fakt pretrpela všeličo... Niektoré z kontrakcií sa nedali predýchať, musela som ich vykričať von, inak to nešlo. Niektoré sa dali predýchať, ale väčšinu som nezvládla. V tej dobe som už bola sama, sestričky sa prišli pozrieť len občas (vymenila sa smena) a inak som ich počula ako sa vedľa smejú. Jedna sa tam po jednom mojom výkriku ukázala a s kľudom Angličana mi povedala, že nech nekričím, lebo nebudem vládať tlačiť. Vyštekla som na ňu, že mi to pomáha a niekedy to inak nejde. Mykla plecom a zas zmizla. Bolesti sa stupňovali a ja som prestala vnímať čas.
Malá sa narodila o 21.00 a tie tri hodiny boli najdlhšie a najhoršie v mojom živote. Už ani neviem na koľko som bola otvorená, keď mi pomohli prejsť na sálu, kde som mala rodiť... to už som bola zrelá na to, aby ma zaživa rozrezali a vybrali dieťa von. Cítila som už tlaky, ale bolo mi povedané netlačiť, tak som tlaky zadržiavala, čo svinsky bolelo...neviem na to nájsť vhodnejšie slovo... možno také ešte nevymysleli... Potom mi pomohli hore, ale stále nedovolili tlačiť. Mala som si ľahnúť na bok, vyložiť nohu a ešte dve kontrakcie predýchať...a potom ešte dve...a ešte jednu... bohvie, koľko ich bolo... chcelo sa mi revať od nervov i bolesti a myslím, že som si aj poplakala, lebo tie bolesti...ak by som ich mala k niečomu prirovnať, zdalo sa mi, že sa mi lámu kosti, že mi niekto zospodu prestrčil ruky až k bedrám a nasilu mi všetko rozťahuje od seba... a ešte sa mi zdalo, že sa zo mňa tlačí malý slon a nie dieťa...
Neverím, že takto má bolieť pôrod. To bola agónia! Čo z toho, že doktorka bola veľmi milá, držala ma za ruku, hovorila na mňa kľudným hlasom a neustále mi pripomínala, že to už bude... Potom si matne spomínam na to, že už mi kázali tlačiť. Moment, ktorý mal byť najkrajším v mojom živote si pamätám len matne. Malú mi položili na brucho a ja som necítila vôbec nič. Akoby ma niekto vypol. Ani neviem, kedy ju odniesli. Čakali sme na placentu a ja som s personálom a doktorkou, čo ma šila srandovala. Neviem o čom a neviem prečo v tejto situácii...
Sestričky ma poklepkávali po pleci a gratulovali mi, že som to zvládla. Potom na mňa prišla triaška. Asi 30 minút som nebola schopná prestať sa triasť. Ďalších asi 15 som sa triasla a netriasla striedavo. A to mi nebolo zima. Zavolala som mužovi a keď prišiel, doniesli malú a sestra mi ju priložila k prsníku. Ešte stále žiadny pocit, žiadna eufória ani nezadržateľný plač, že mám krásne dievčatko. Sestra ju potom položila do prenosného boxu a nechala ju pri nás. Muž bol dojatý, fotil si ju,...
O pár minút začala veľmi plakať, vystrčila sa z uteráka a bolo jej asi zima. A ja namiesto toho, aby som mužovi povedala, nech ju prisunie a utíšila si ju, som mu povedala, nech zavolá sestru. Tá prišla a vzala moje drobniatko preč. Dnes, keď na to myslím, striasa ma, zviera mi žalúdok, je mi do plaču a nechápem, čo sa to so mnou dialo. Ďalšie dva mesiace sa do mňa zakvačila akási čudná forma popôrodnej depresie. Neplakala som, len som sa cítila čudne rozbitá a nevedela som sa dať dokopy. Nikto o tom nevedel, trpela som ticho, vnútri. Nevedela som ani pomenovať čo mi je. Potom som prišla na to, že to vystihuje len slovne spojenie permanentná úzkosť.
Drobček bude mať štyri mesiace a ja sa až teraz cítim úplne v poriadku. Dnes už viem, že v budúcnosti možno budem rodiť v tej istej pôrodnici (možno aj kvôli tomu, že veľký výber ani nie je), ale celkom inak a úplne prirodzene. Už nikdy žiadna vyvolávačka!
Termín pôrodu som mala podľa poslednej menštruácie naplánovaný na 17.9. 2013, ale dnes viem, že moja dcérka sa vtedy ešte nechcela narodiť. V ten deň som mala prísť ráno do pôrodnice na monitor. Skontrolovali ma, zistili, že sa pomaličky otváram, kontrakcie som však nemala žiadne. Vyfasovala som nočnú košeľu a župan a odviedli ma na sálu, kde som „absolvovala“ prvú dobu pôrodnú. Sestričky i doktorky boli veľmi milé, stále sa chodili na mňa pozerať a pýtali sa, ako sa cítim.... (To bola prvá smena) Len dnes sa cítim ako tá sprostá, čo sa nepýtala, že čo to do mňa preboha pichajú. Hold prvorodička, hormóny, cudzie prostredie a kopa iných faktorov, pri ktorých jedno myslíte a druhé urobíte... Stále som sa nebála, nebolo čoho, ženy rodia deti už stovky rokov a hoci som nerodila, viem, že pôrod prežíva každá žena inak a dokonca aj pôrody tej istej ženy nemusia byť rovnaké. Od ôsmej rána do obeda, sa nič prevratné nedialo. Dostala som glukózu kvôli bábätku a infúziu, kvôli streptokokovi. Neskôr mi dali klystír. Všetko prebiehalo v pohodičke, nemala som žiadne bolesti, pomaly som sa otvárala a tešila sa na to, ako budem svoju dcérku držať na rukách. Zlaté sestričky mi ešte vybavili polievku.
Ďalšie udalosti mi dnes splývajú dokopy vplyvom pôrodu, ktorý potom neprebiehal prirodzene, ale bol už vyvolávaný a teda si všetko do detailu nepamätám. Neviem v akom čase, ale niekedy do 15.00 som dostala oxytocín a začali mi bolesti. Postupne boli pravidelnejšie a boli v pohode. Mala som šialene silné bolesti pri menzese, takže toto bolo ešte ako prechádzka ružovou záhradou. To trvalo asi do 18.00. Ležala som, sem tam šla na wecko a esemeskovala s manželom. V tej dobe mi prepichli plodovú vodu a spomínam si na ďalšiu infúziu čohosi, čo do mňa znova začalo tiecť... Asi mi aj povedali čo, ale dnes si to už nepamätám...
Niekedy po šiestej začalo to, čo bude už navždy pre mňa nočnou morou a čo totálne podrylo môj vysoký prah bolesti. Kontrakcie začali byť odrazu neznesiteľné. A to je dosť slabé slovo... Tým prvým predchádzal odtok malej časti plodovej vody a potom prišla taká bolesť, že keď som ležala, päsťou som sa zaprela zospodu o parapet pod oknom a tak som tlačila, že mi beleli hánky a myslela som, že si polámem prsty. Potom sa už ležať nedalo, sestričky mi ponúkali fitloptu, ale ja som chcela skôr vyskočiť z okna od bolesti. Nikdy som si nemyslela, že niečo dokáže tak príšerne bolieť a to som fakt pretrpela všeličo... Niektoré z kontrakcií sa nedali predýchať, musela som ich vykričať von, inak to nešlo. Niektoré sa dali predýchať, ale väčšinu som nezvládla. V tej dobe som už bola sama, sestričky sa prišli pozrieť len občas (vymenila sa smena) a inak som ich počula ako sa vedľa smejú. Jedna sa tam po jednom mojom výkriku ukázala a s kľudom Angličana mi povedala, že nech nekričím, lebo nebudem vládať tlačiť. Vyštekla som na ňu, že mi to pomáha a niekedy to inak nejde. Mykla plecom a zas zmizla. Bolesti sa stupňovali a ja som prestala vnímať čas.
Malá sa narodila o 21.00 a tie tri hodiny boli najdlhšie a najhoršie v mojom živote. Už ani neviem na koľko som bola otvorená, keď mi pomohli prejsť na sálu, kde som mala rodiť... to už som bola zrelá na to, aby ma zaživa rozrezali a vybrali dieťa von. Cítila som už tlaky, ale bolo mi povedané netlačiť, tak som tlaky zadržiavala, čo svinsky bolelo...neviem na to nájsť vhodnejšie slovo... možno také ešte nevymysleli... Potom mi pomohli hore, ale stále nedovolili tlačiť. Mala som si ľahnúť na bok, vyložiť nohu a ešte dve kontrakcie predýchať...a potom ešte dve...a ešte jednu... bohvie, koľko ich bolo... chcelo sa mi revať od nervov i bolesti a myslím, že som si aj poplakala, lebo tie bolesti...ak by som ich mala k niečomu prirovnať, zdalo sa mi, že sa mi lámu kosti, že mi niekto zospodu prestrčil ruky až k bedrám a nasilu mi všetko rozťahuje od seba... a ešte sa mi zdalo, že sa zo mňa tlačí malý slon a nie dieťa...
Neverím, že takto má bolieť pôrod. To bola agónia! Čo z toho, že doktorka bola veľmi milá, držala ma za ruku, hovorila na mňa kľudným hlasom a neustále mi pripomínala, že to už bude... Potom si matne spomínam na to, že už mi kázali tlačiť. Moment, ktorý mal byť najkrajším v mojom živote si pamätám len matne. Malú mi položili na brucho a ja som necítila vôbec nič. Akoby ma niekto vypol. Ani neviem, kedy ju odniesli. Čakali sme na placentu a ja som s personálom a doktorkou, čo ma šila srandovala. Neviem o čom a neviem prečo v tejto situácii...
Sestričky ma poklepkávali po pleci a gratulovali mi, že som to zvládla. Potom na mňa prišla triaška. Asi 30 minút som nebola schopná prestať sa triasť. Ďalších asi 15 som sa triasla a netriasla striedavo. A to mi nebolo zima. Zavolala som mužovi a keď prišiel, doniesli malú a sestra mi ju priložila k prsníku. Ešte stále žiadny pocit, žiadna eufória ani nezadržateľný plač, že mám krásne dievčatko. Sestra ju potom položila do prenosného boxu a nechala ju pri nás. Muž bol dojatý, fotil si ju,...
O pár minút začala veľmi plakať, vystrčila sa z uteráka a bolo jej asi zima. A ja namiesto toho, aby som mužovi povedala, nech ju prisunie a utíšila si ju, som mu povedala, nech zavolá sestru. Tá prišla a vzala moje drobniatko preč. Dnes, keď na to myslím, striasa ma, zviera mi žalúdok, je mi do plaču a nechápem, čo sa to so mnou dialo. Ďalšie dva mesiace sa do mňa zakvačila akási čudná forma popôrodnej depresie. Neplakala som, len som sa cítila čudne rozbitá a nevedela som sa dať dokopy. Nikto o tom nevedel, trpela som ticho, vnútri. Nevedela som ani pomenovať čo mi je. Potom som prišla na to, že to vystihuje len slovne spojenie permanentná úzkosť.
Drobček bude mať štyri mesiace a ja sa až teraz cítim úplne v poriadku. Dnes už viem, že v budúcnosti možno budem rodiť v tej istej pôrodnici (možno aj kvôli tomu, že veľký výber ani nie je), ale celkom inak a úplne prirodzene. Už nikdy žiadna vyvolávačka!
8 ľudí považuje za užitočné
Moja skúsenosť s vyvolávačkou
10.1.12 som mala termín a aj poradňu, kam som už šla aj s taškou priamo do nemocnice. Tam mi pichli prvú vyvolávačku, nič sa nedialo. Druhý deň ráno druhá vyvolávačka a stále nič. Tretí deň tretia a stále nič. Ani náznak, že by sa malo niečo diať. Tak doktor povedal, že ak sa do rána nevypýta sama, tak na ďalší deň už jej pomôžu. Ráno o 7-mej mi dali tabletku od spodu a do po hodiny sa to začalo. Každé dve minúty. Tak ma sledovali a pomaly som sa otvárala. Pomohi tomu ešte infúzkou. Asi o 12-tej mi začala odtekať voda. Prišiel primár a povedal, že malá bude do konca pracovnej smeny vonku. Ešte ma trošku potrápila, ale o 15:05 bola vonku. Síce jej museli trošku pmôcť, lebo ja som bola úplne vyčerpaná, ale stálo to za to a ešte aj ten dátum že PIATOK 13-ho najkrajší najšťastnejší deň.
1 človek považuje za užitočné
Vyvolávaný porod
Ahojte, keď som bola tehu dennodenne som sem chodila čumakovať všetky príbehy z pôrodov. Veľmi som chcela rodiť tak, že sa doma pootváram za pár dní a do nemocnice moju Stelku pôjdem iba vypustiť :-D Toto bol môj plán, no celé to bolo úplne inak.
Termín som mala 12.5.2013 a posledný mesiac mi pripadal nekonečný. Keďže všetky kurzy a všetko, čo som potrebovala, som si zabezpečila už skôr, tak som len jedla, chodila na kontroly a na dlhé prechádzky každý deň. Pribrala som dokopy 15 kg a cítila som sa úplne fajn. Celé tehu som nemala vážnejší problém, takže som sa dosť vynudzovala, ešte aj do práce som chodievala a aj autom...
V 37. týždni mi doki povedal, že malá je už dole. Fajne som ju už cítila, takže som sa pripravovala na bolesti každú chvíľku, no oni nikde! A takto to pokračovalo. Každý týždeň na poradni doki zahlásil, že je znova o niečo nižšie. A ja už som posledný týždeň myslela, že mi vypadne doslova do písmena! Kontrakcie furt nikde....
9.5. mi doki zahlásil, že či ideme na to, lebo má službu. Ja celá zľaknutá, že nie, ešte počkajme aspoň do termínu. Tak 12.5. mala moja babka 90 rokov a veľkú oslavu s celou rodinou, no ja som už bola naklusaná v pôrodnici. Ráno na 8 hod som mala prísť, že ideme už malú konečne vyvolať, keď môj doki mal zasa službu...
S mužom sme zazvonili na príjem so zbalenými vecami. Mala som dôjsť nalačno a keďže ráno zhon, tak mm tiež nestihol jesť. Tak keksíky do vrecka aspoň som mu vložila. Dohodli sme sa, že on keď sa bojí krvi, tak že bude čakať vonku. Keby sa niečo zmenilo alebo by som ho tam moc chcela, dám vedieť. Dali ma do miestnosti, kde som s dvomi taškami sadla na stoličku a obliekla si košeľu a ponožky s papučkami. Keďže ešte bolo chladno, som sa obliekla a čakala čo ďalej.
Došla sestra a zapísala si údaje, aj tehu knižku a tak došiel doki a zobrali ma na pásy...tam žiadna kontrakcia, proste nič. Doki sa pýta, že kde máte manžela? Veď v takej krásnej chvíli by ste mali byť spolu! Ja v strese volám muža nech zaplatí aj epi, aj poplatok ku pôrodu. Asi za 10 min. mi doki vkladá Vyvolávaciu tabletku a tak ideme zasa na pásy. Tam asi 45 min som ležala, muž pri mne už a začala som cítiť jemné kontrakcie. Pás tiež ukazoval kontrakcie, tak ideme do vyšetrovne a tam, že som otvorená na 4 prsty a či chcem klystír!!! Jasné, že chcem!!! Celé tehu som brala železo, tak stolicu som mala raz za dva dni a tvrdú, tak keď mi zaviedla tu mydlovú vodu do zadnice, bolo mi trápne, no kričala som sestre, že kde je WC, lebo ja sa nestihnem ani postaviť dokelu...ona, že 4 kroky je od vás. Viacej nestihla povedať, lebo ja som sa postavila a tie 4 kroky boli presne na to WC :-D Baby, to zo mňa išlo asi 15 min vkuse. Som sa bála z WC postaviť!!! Hneď vedľa sprcha bola. Tak, keď som si uľavila, hneď do sprchy...juuj, to bola paráda.
Keď som vyšla zo sprchy, čistučká doslova celá :-D som začala cítiť bolesť, taký tlak zospodu akoby zasa som mala ísť kakať :-D Tak doki, že ideme už na sálu. To bolo asi 10 hod ráno. Tam mi dali oxytocín, do žili napichli, a ľahnúť ma dali a zasa pásy na brucho. Len sme s mužom kukali ako skáču kontrakcie a držali sme sa za ruky...bolesti prichádzali a odchádzali.
Asi 11:30 bolo. Pekne som si predýchavala. Tak ma zasa vyšetrili a že už 6cm, tak idú prepichnúť plodový obal. No najprv či chcem epi...ja že neviem! Tak mi doki povedal, že v prípade šitia ma to bude dosť bolieť. Tak vravím dajte mi to! Keď mi pichali epi muž ozelenel a išiel dopadnúť z tej obrovskej ihla a striekačky. Ja som sedela chrbtom na posteli, tak som nevidela...tak už to išlo rýchlo.
Praskli obaly a tak že mám sa postaviť, aby malá zliezla úplne dole. Ja sa pýtam, že kde dole, šak už je tri týždne úplne dole :-D Fuuj, som sa postavila a tie tlaky dole trvali asi 2 hoďky. Ja už som kričala mužovi, že ďalšia zmrdka kontrakcia prišla!!! Že ona mi vypadne, keď tu takto budem štát!!!! Muž bledý a keď som ho videla, jak vytiahol tie keksíky a chudáčik ich začal jesť, jak mu zle na odpadnutie bolo, tak to ma naštartovalo, baby.
Vtedy som si vôbec nevšímala bolesti, že už rodím, ale svojho muža. Jak biedne sedí a je mu zle. Ja krava som vedela, že ho nemám tam brať so sebou. Ale videla som ho úplne na dne a vtedy ja som bola úplne super v pohode. Hoci ubolená, ale vo výčitkách, prečo som ho len volala tu....a tak doki kričí, ide sa tlačiť!!!! Ľahla som si, zatlačila so zavretými očami ako som vládala a doki, tlačte poriadne!!! Kks to je ako som si pomyslela. Na druhé zatlačenie kričal "vidím hlavičku" a ja povzbudená som tretíkrát zatlačila a vytlačila náš poklad Stelku o 13:50. Mala 2900g a 48 cm.
Tak má šili. 3stehy som mala. No, vďaka epi som nič necítila. S mužom sme plakali. Teda najprv on, ale už bez keksíkov :-D A ja som len na malú pozerala ako cucá môj cecik a som nechápala, že čo mám robiť ;-) Tak som si ju privinula a tiež som plakala. A keď ju išli s mužom vážiť a merať, tak mňa šili a ja som volala babke, že mám pre ňu darček k 90 rokom :-D :-D :-D
Tak a pred pôrodom som si povedala, že moju skúsenosť sem zavesím, lebo ostatným len pomôžem zmenšiť strach z pôrodu. Nebojte sa a nestresujte!!! To je hlavné a tá bolesť je chvíľková, nie celoživotná. To zvládnete a takýto vyvolávaný pôrod mne dopadol super. Manžel už chce druhé bábo a to má mala 4,5 mesiaca!!!!
Radšej si naštudujte kojenie a poriadne sa vyspite!!!! Lebo ja kojím od jej narodenia každé 2 hodiny a to mi dáva zabrať dennodenne. A pôrod? Na ten som už zabudla pomaly. Krásny deň prajem, musím ísť zasa kojiť hladošku :-D :-D :-D
Termín som mala 12.5.2013 a posledný mesiac mi pripadal nekonečný. Keďže všetky kurzy a všetko, čo som potrebovala, som si zabezpečila už skôr, tak som len jedla, chodila na kontroly a na dlhé prechádzky každý deň. Pribrala som dokopy 15 kg a cítila som sa úplne fajn. Celé tehu som nemala vážnejší problém, takže som sa dosť vynudzovala, ešte aj do práce som chodievala a aj autom...
V 37. týždni mi doki povedal, že malá je už dole. Fajne som ju už cítila, takže som sa pripravovala na bolesti každú chvíľku, no oni nikde! A takto to pokračovalo. Každý týždeň na poradni doki zahlásil, že je znova o niečo nižšie. A ja už som posledný týždeň myslela, že mi vypadne doslova do písmena! Kontrakcie furt nikde....
9.5. mi doki zahlásil, že či ideme na to, lebo má službu. Ja celá zľaknutá, že nie, ešte počkajme aspoň do termínu. Tak 12.5. mala moja babka 90 rokov a veľkú oslavu s celou rodinou, no ja som už bola naklusaná v pôrodnici. Ráno na 8 hod som mala prísť, že ideme už malú konečne vyvolať, keď môj doki mal zasa službu...
S mužom sme zazvonili na príjem so zbalenými vecami. Mala som dôjsť nalačno a keďže ráno zhon, tak mm tiež nestihol jesť. Tak keksíky do vrecka aspoň som mu vložila. Dohodli sme sa, že on keď sa bojí krvi, tak že bude čakať vonku. Keby sa niečo zmenilo alebo by som ho tam moc chcela, dám vedieť. Dali ma do miestnosti, kde som s dvomi taškami sadla na stoličku a obliekla si košeľu a ponožky s papučkami. Keďže ešte bolo chladno, som sa obliekla a čakala čo ďalej.
Došla sestra a zapísala si údaje, aj tehu knižku a tak došiel doki a zobrali ma na pásy...tam žiadna kontrakcia, proste nič. Doki sa pýta, že kde máte manžela? Veď v takej krásnej chvíli by ste mali byť spolu! Ja v strese volám muža nech zaplatí aj epi, aj poplatok ku pôrodu. Asi za 10 min. mi doki vkladá Vyvolávaciu tabletku a tak ideme zasa na pásy. Tam asi 45 min som ležala, muž pri mne už a začala som cítiť jemné kontrakcie. Pás tiež ukazoval kontrakcie, tak ideme do vyšetrovne a tam, že som otvorená na 4 prsty a či chcem klystír!!! Jasné, že chcem!!! Celé tehu som brala železo, tak stolicu som mala raz za dva dni a tvrdú, tak keď mi zaviedla tu mydlovú vodu do zadnice, bolo mi trápne, no kričala som sestre, že kde je WC, lebo ja sa nestihnem ani postaviť dokelu...ona, že 4 kroky je od vás. Viacej nestihla povedať, lebo ja som sa postavila a tie 4 kroky boli presne na to WC :-D Baby, to zo mňa išlo asi 15 min vkuse. Som sa bála z WC postaviť!!! Hneď vedľa sprcha bola. Tak, keď som si uľavila, hneď do sprchy...juuj, to bola paráda.
Keď som vyšla zo sprchy, čistučká doslova celá :-D som začala cítiť bolesť, taký tlak zospodu akoby zasa som mala ísť kakať :-D Tak doki, že ideme už na sálu. To bolo asi 10 hod ráno. Tam mi dali oxytocín, do žili napichli, a ľahnúť ma dali a zasa pásy na brucho. Len sme s mužom kukali ako skáču kontrakcie a držali sme sa za ruky...bolesti prichádzali a odchádzali.
Asi 11:30 bolo. Pekne som si predýchavala. Tak ma zasa vyšetrili a že už 6cm, tak idú prepichnúť plodový obal. No najprv či chcem epi...ja že neviem! Tak mi doki povedal, že v prípade šitia ma to bude dosť bolieť. Tak vravím dajte mi to! Keď mi pichali epi muž ozelenel a išiel dopadnúť z tej obrovskej ihla a striekačky. Ja som sedela chrbtom na posteli, tak som nevidela...tak už to išlo rýchlo.
Praskli obaly a tak že mám sa postaviť, aby malá zliezla úplne dole. Ja sa pýtam, že kde dole, šak už je tri týždne úplne dole :-D Fuuj, som sa postavila a tie tlaky dole trvali asi 2 hoďky. Ja už som kričala mužovi, že ďalšia zmrdka kontrakcia prišla!!! Že ona mi vypadne, keď tu takto budem štát!!!! Muž bledý a keď som ho videla, jak vytiahol tie keksíky a chudáčik ich začal jesť, jak mu zle na odpadnutie bolo, tak to ma naštartovalo, baby.
Vtedy som si vôbec nevšímala bolesti, že už rodím, ale svojho muža. Jak biedne sedí a je mu zle. Ja krava som vedela, že ho nemám tam brať so sebou. Ale videla som ho úplne na dne a vtedy ja som bola úplne super v pohode. Hoci ubolená, ale vo výčitkách, prečo som ho len volala tu....a tak doki kričí, ide sa tlačiť!!!! Ľahla som si, zatlačila so zavretými očami ako som vládala a doki, tlačte poriadne!!! Kks to je ako som si pomyslela. Na druhé zatlačenie kričal "vidím hlavičku" a ja povzbudená som tretíkrát zatlačila a vytlačila náš poklad Stelku o 13:50. Mala 2900g a 48 cm.
Tak má šili. 3stehy som mala. No, vďaka epi som nič necítila. S mužom sme plakali. Teda najprv on, ale už bez keksíkov :-D A ja som len na malú pozerala ako cucá môj cecik a som nechápala, že čo mám robiť ;-) Tak som si ju privinula a tiež som plakala. A keď ju išli s mužom vážiť a merať, tak mňa šili a ja som volala babke, že mám pre ňu darček k 90 rokom :-D :-D :-D
Tak a pred pôrodom som si povedala, že moju skúsenosť sem zavesím, lebo ostatným len pomôžem zmenšiť strach z pôrodu. Nebojte sa a nestresujte!!! To je hlavné a tá bolesť je chvíľková, nie celoživotná. To zvládnete a takýto vyvolávaný pôrod mne dopadol super. Manžel už chce druhé bábo a to má mala 4,5 mesiaca!!!!
Radšej si naštudujte kojenie a poriadne sa vyspite!!!! Lebo ja kojím od jej narodenia každé 2 hodiny a to mi dáva zabrať dennodenne. A pôrod? Na ten som už zabudla pomaly. Krásny deň prajem, musím ísť zasa kojiť hladošku :-D :-D :-D
14 ľudí považuje za užitočné
Prvý pôrod
Pri mojom prvom tehotenstve som si čo to obležala párkrát v nemocnici. Termín som mala určený na 19.3.2009. Lenže pár dní vopred má začalo veľmi pobolievať brucho, ale poslíčkovia to neboli. Prijali ma do nemocnici, že určite tam ostanem do pôrodu. Lekári zvažovali, či ma prepustiť domov alebo dajú vyvolávačku. Rozhodli sa pre vyvolávačku.
Prvú som dostala v nedeľu ráno, ale nič sa nedialo. Ďalšia v pondelok ráno. A zasa sa nič nedialo. Manžel bol za mnou večer po práci a ešte mi vravel, ako sa mu nechce ísť do práce, že o štvrtej by sa mohol synček začať pýtať na svet. Aj mu dohováral. Po chvíli sme sa rozlúčili a ja som išla ešte pred spaním na wc. Tam som zbadala,že mi odišla zátka. Sestrička mi to v ten deň vysvetľovala. V kľude som išla späť.
Ráno 3:52 som sa zobudila na nutkanie cikať. Išla som na wc a keď som sa vrátila na izbu boli presne 4 hodiny a mne začala prvá kontrakcia. Akosi som tomu nevenovala pozornosť. Ľahla som si do postele, že si pospím. O chvíľu na to, sa to zopakovalo. Potom zasa. Písala som mužovi, že ideme na vec. Čakala som na lekára a že sa mu ozvem. Čakala som do siedmej. Už ako tak bolesti boli rozbehnuté, lekár potvrdil, že som už otvorená na 3 prsty. Dali injekciu, klystír a volala som mužovi nech príde. To sa mi už potom bolesti zasa viac rozbehli. Ešte, že tam bol aj môj muž pri mne. Bola som celý čas v sprche na fit lopte a manžel má stále sprchoval, čo ja som už nevládala. Bolo 11:58, keď prišiel primár. Prezrel ma a vravel, že ma majú napichnúť na infúziu a do13tej hod. musím porodiť. Dali ma na kozu, infúziu napichli a išli sme rodiť. Synčeka som vytlačila na tretíkrát s nástrihom a narodil sa 12:09.
Celé to trvalo osem hodín a ja som bola tá najšťastnejšia, že to mám za sebou a že sme rodinka.
Prvú som dostala v nedeľu ráno, ale nič sa nedialo. Ďalšia v pondelok ráno. A zasa sa nič nedialo. Manžel bol za mnou večer po práci a ešte mi vravel, ako sa mu nechce ísť do práce, že o štvrtej by sa mohol synček začať pýtať na svet. Aj mu dohováral. Po chvíli sme sa rozlúčili a ja som išla ešte pred spaním na wc. Tam som zbadala,že mi odišla zátka. Sestrička mi to v ten deň vysvetľovala. V kľude som išla späť.
Ráno 3:52 som sa zobudila na nutkanie cikať. Išla som na wc a keď som sa vrátila na izbu boli presne 4 hodiny a mne začala prvá kontrakcia. Akosi som tomu nevenovala pozornosť. Ľahla som si do postele, že si pospím. O chvíľu na to, sa to zopakovalo. Potom zasa. Písala som mužovi, že ideme na vec. Čakala som na lekára a že sa mu ozvem. Čakala som do siedmej. Už ako tak bolesti boli rozbehnuté, lekár potvrdil, že som už otvorená na 3 prsty. Dali injekciu, klystír a volala som mužovi nech príde. To sa mi už potom bolesti zasa viac rozbehli. Ešte, že tam bol aj môj muž pri mne. Bola som celý čas v sprche na fit lopte a manžel má stále sprchoval, čo ja som už nevládala. Bolo 11:58, keď prišiel primár. Prezrel ma a vravel, že ma majú napichnúť na infúziu a do13tej hod. musím porodiť. Dali ma na kozu, infúziu napichli a išli sme rodiť. Synčeka som vytlačila na tretíkrát s nástrihom a narodil sa 12:09.
Celé to trvalo osem hodín a ja som bola tá najšťastnejšia, že to mám za sebou a že sme rodinka.
2 ľudia považujú za užitočné
Na mňa nemá nik...
26.12.hospitalizácia z dôvodu vysokého tlaku. Termín pôrodu 2.1. Piatok, 28.12.prišiel primár, že sa rozhodli vyvolávať pôrod, aby sa plod neohrozil. O 15:00 prišla prvá vyvolávačka. Behom 15min som začala cítiť prvé kontrakcie, no dali sa ešte prežiť. Trvali 5 hod. Po 5hod kontrola na sále,otvorená na 2prsty, plodovka celá. Tak mi šupli ďalšiu vyvolávačku. Zasa prišli o 15min bolesti, teraz už BOLESTI. Celú noc v kontrakciách - zasa 5hod a po nich kontrola na sále. Zasa nič. Tretia vyvolávačka to istí. Pri nej už nezadržateľné bolesti a keď po kontrole zasa nič a chceli dať ďalšiu, tak som nedovolila. Bola som taká vyšťavená, že keby som mala ísť rodiť, malú nevytlačím. Tak ustúpili a dali injekciu na spanie. Ráno som sa zobudila a dali 4-tú vyvolávačku. Po nej prišli znova bolesti a po ceste na sálu mi KONEČNE praská voda. Ježiš, niečo sa deje. Takže sme to dobojovali, zničení, ubolení. Neskutočne som si vytrpela, ale v nedeľu 13:43 bola malá na svete. Ďakujem, že som to zvládla! A ďakujem mojej máme, ktorá bola celý čas pri mne, lebo môj muž odpadáva pri pohľade na krv..
3 ľudia považujú za užitočné
Moja vyvolávačka
Na mojej poslednej poradni (streda) v deň termínu, mi môj lekár oznámil, že na pôrod to teda ale vôbec nevyzerá. Že som úplne zabetónovaná a teda ak sa nič nestane, tak v pondelok šup na príjem a niečo poriešime. Tak som teda odišla domov čakať, čo bude.
Malý asi počul, že ho chcú vyhnať, tak v sobotu večer zrazu RUP a praskla mi voda. Ležala som na gauči, pozerala telku a presne viem kedy praskla pretože som celkom zreteľne cítila PRÁSK :-) Zalarmovala som manžela, že ideme do nemocnice, lebo mi praskla voda a že asi to už bude a ideme rodiť. Do nemocnice sme došli asi o pol hoďku, doktor čo mal službu ma pozrel a skonštatoval, že je všetko úplne uzatvorené a teda že počkáme do rána, či sa niečo zmení. Dali mi do žily niečo na dozretie plodových ciest, ale veru nepomohlo. Celú noc som nespala, čakala na nejaké bolesti a pôrod. Nič sa nekonalo. Ráno o 5 má prišla pozrieť sestrička, že či už mám kontrakcie. Hovorím, nič necítim tak asi nie. Dala ma na monitor a povedala, že veru to nič nie je. Čakali sme teda keď sa o 6 vymenia doktori, čo bude ďalej.
O 7 ráno má pozrel primár, otvorená som bola na 1 prst a už ani nič nehovoril, len mi zaviedol čípok odspodu a kázal mi ležať, nakoľko som mala už 9 hodín odtečenú plodovku. Pamätám si, že som písala manželovi, nech už ide za mnou, ale nemusí sa ponáhľať, lebo mne aj tak nič od večera nezaberá a určite to teraz nezaberie hneď, tak má času dosť :-) Prvá kontrakcia začala presne hodinu po zavedení čipku, teda o 8h a to už mi manžel volal, že čaká na chodbe. Povedala som to sestričke, išla ho vziať a za tú dobu, čo bolo asi 10 minút, som dostala také obrovské a silné kontrakcie, že keď prišiel, už som ho nebola schopná ani pozdraviť. Kontrakcie boli naozaj silné a boli každú minútu, nemohla som si vôbec ani oddýchnuť, už som myslela, že toto proste nemôžem prežiť :-) Stále som sa pýtala, koľko toto bude trvať, že ja to proste nevydržím :-D Asi o hodinu ma prišiel skontrolovať primár. Povedal, že už som na 8 cm otvorená!!! Povedal, že ešte 2cm a ideme na to. Nevedela som sa už dočkať toho vykúpenia, keď mi dovolia tlačiť. Ale dočkala som sa. Bolo presne 10hodín keď sa môj krásny chlapček narodil: Za 2 hodinky od prvej kontrakcie ma otvorili z nuly na 10 cm, tak si viete predstaviť, aké to bolo trápenie a boj!!! Teraz ale s odstupom času, si uvedomuje, že aké som vlastne mala šťastie, že to všetko trvalo iba 2 hodiny a obaja sme zdraví a v poriadku! Síce to bolo asi oveľa intenzívnejšie ako bez vyvolávačky, ale stálo to za to!
Malý asi počul, že ho chcú vyhnať, tak v sobotu večer zrazu RUP a praskla mi voda. Ležala som na gauči, pozerala telku a presne viem kedy praskla pretože som celkom zreteľne cítila PRÁSK :-) Zalarmovala som manžela, že ideme do nemocnice, lebo mi praskla voda a že asi to už bude a ideme rodiť. Do nemocnice sme došli asi o pol hoďku, doktor čo mal službu ma pozrel a skonštatoval, že je všetko úplne uzatvorené a teda že počkáme do rána, či sa niečo zmení. Dali mi do žily niečo na dozretie plodových ciest, ale veru nepomohlo. Celú noc som nespala, čakala na nejaké bolesti a pôrod. Nič sa nekonalo. Ráno o 5 má prišla pozrieť sestrička, že či už mám kontrakcie. Hovorím, nič necítim tak asi nie. Dala ma na monitor a povedala, že veru to nič nie je. Čakali sme teda keď sa o 6 vymenia doktori, čo bude ďalej.
O 7 ráno má pozrel primár, otvorená som bola na 1 prst a už ani nič nehovoril, len mi zaviedol čípok odspodu a kázal mi ležať, nakoľko som mala už 9 hodín odtečenú plodovku. Pamätám si, že som písala manželovi, nech už ide za mnou, ale nemusí sa ponáhľať, lebo mne aj tak nič od večera nezaberá a určite to teraz nezaberie hneď, tak má času dosť :-) Prvá kontrakcia začala presne hodinu po zavedení čipku, teda o 8h a to už mi manžel volal, že čaká na chodbe. Povedala som to sestričke, išla ho vziať a za tú dobu, čo bolo asi 10 minút, som dostala také obrovské a silné kontrakcie, že keď prišiel, už som ho nebola schopná ani pozdraviť. Kontrakcie boli naozaj silné a boli každú minútu, nemohla som si vôbec ani oddýchnuť, už som myslela, že toto proste nemôžem prežiť :-) Stále som sa pýtala, koľko toto bude trvať, že ja to proste nevydržím :-D Asi o hodinu ma prišiel skontrolovať primár. Povedal, že už som na 8 cm otvorená!!! Povedal, že ešte 2cm a ideme na to. Nevedela som sa už dočkať toho vykúpenia, keď mi dovolia tlačiť. Ale dočkala som sa. Bolo presne 10hodín keď sa môj krásny chlapček narodil: Za 2 hodinky od prvej kontrakcie ma otvorili z nuly na 10 cm, tak si viete predstaviť, aké to bolo trápenie a boj!!! Teraz ale s odstupom času, si uvedomuje, že aké som vlastne mala šťastie, že to všetko trvalo iba 2 hodiny a obaja sme zdraví a v poriadku! Síce to bolo asi oveľa intenzívnejšie ako bez vyvolávačky, ale stálo to za to!
2 ľudia považujú za užitočné
4 hodinové trápenie
Takže ako začať..Ležala som v pôrodnici od 36tt, nakoľko sa zistilo, že Timejka mi v brušku zaostáva. Dostávala som lieky na podporu rastu a na dozretie jej pľúcok (keby náhodou)...a to keby náhodou sa aj stalo..2 dni na to, ako som ležala v pôrodnici mi začala odtekať plodová voda, nie naraz ale postupne. Po vyšetrení lekárom si najprv mysleli, že mi len čosi ,,ušlo"...keď mi plodovka odtekala ešte ďalších 36 hodín, to bolo v pondelok, tak mi naplánovali na ten deň vyvolanie pôrodu. Vtedy som bola už v 37tt (teda podľa lekárov)... O 7:45 mi pichli do žili oxytocín a po chvíľke sa mi začali jemné kontrakcie. Bolo 8:45 a ja už som mala kontrakcie s prestávkami minútu po minúte, čiže v minútových intervaloch. V tomto čase už za mnou prišiel aj môj priateľ. Stál pri mne a pomáhal mi ako sa mu len dalo..O hodinu ma prišiel skontrolovať lekár a zistil, že 2 hodiny po podaní oxytocínu som naďalej otvorená len na 2cm (s tými som do pôrodnice už prišla). Rozhodol sa mi zaviesť ďalšiu vyvolávačku/čípok od spodu a nasadil mi ďalší oxytocín. Po zhruba ďalšej hodine ma išiel znova skontrolovať. Myslela som, že ma tam už porazí, bolesti neskutočné a stále sa nič nedialo. Lekár mi oznámil, že som otvorená ,,až" na slabé 3cm...Vtedy mi prikázal vyliezť na kozu a že ma skontroluje ešte..Nepovedal mi na čo sa chystá a schyľuje..Urobil mi Hamiltonov hmat..myslela som, že tam vypustím dušu a s úsmevom na tvári mi oznámil, že sa mu ručne podarilo ma otvoriť na 4cm. No, teda...výhra preveliká.. :-| Po 2 hodinách ma opäť kontroloval a keď videl, že to nikam nespeje a ja sa len trápim, tak mi naordinoval sekciu. Už bolo skoro všetko pripravené, keď v tom prišiel primár a chcel ma ešte raz pred tým pozrieť,,Prezrel si ma a vraví : ,,Pán doktor, ale toto už odrodíme prirodzene" Lekár si ma taktiež skontroloval, zrušil sekciu a odišiel. Áno, už som bola otvorená na 6cm..vtedy to už nabralo naozaj rýchly spád... pamätám si to, ako by to bolo včera. Nechali nás tam s drahým samých a ja som sa snažila prekonávať kontrakcie. Prechádzala som sa po izbe, skákala na fitlopte a tešila sa, že už o chvíľu budeme rodičia. Keď už na mňa prišla ďalšia kontrakcia a ja som sa zaprela o priateľa, aby sa mi ľahšie predýchavalo, tak som pocítila mierne tlaky, vtedy zo mňa odišla posledná plodovka a začalo to,...tlaky na konečník a ja mu vravím: ,,drahý, ja už rodím, chce sa mi tlačiť" Ten vystresovaný, s očami vypúlenými naokolo začal vykrikovať : ,,zlato, vydrž!! netlač, ešte netlač" a zohnal sestričku...bol naozaj zlatý..taký vyplašený zajko :-) Sestrička mi kázala si ľahnúť a že ma skontroluje. Kázala mi raz zatlačiť a že ak jej vytlačím ruku, tak ideme na sálu. Zatlačila som ako najsilnejšie som vedela a sestrička mi pomohla vstať a odviesť ma na sálu..medzi tým mi však stihla pošepkať, že budeme mať čiernovlasé vlasaté bábätko.. krásny pocit, keď už som vedela, že to pôjde. Zatlačila som raz a nič, zatlačila som druhý raz, tiež nič (lekár ma zámerne nechal, lebo ma nechcel nastrihnúť). Na tretiu kontrakciu mi urobili nástrih a na ďalšie dve zatlačenia bola už Timejka medzi nami.. :-) V tom momente som na všetku bolesť zabudla a bola som ten najšťastnejší človek na planéte. Konečne som si mohla popestovať svoju krásnu dcérku. Tatino stál hrdo pri nás a plakal..Nádherný pocit..
6 ľudí považuje za užitočné
Indukcia pôrodu, alebo vyvolávačka, môj 2.pôrod
Prvý pôrod je pre každú ženu silný zážitok. Väčšinou pozitívny, občas i silno negatívny. Tu na Modrom Koníku som si prečítala už niekoľko príbehov a tak môžem povedať, že čo sa rodenia týka, som ja z tých šťastnejších. Oba boli rýchle, i keď nie rovnaké. Tento druhý bol trošku menej akčný, ale možno len ja si ho tak pamätám, respektíve nepamätám detaily.
Dostala som nový termín pôrodu.. nie termín podľa poslednej menštruácie, ale po komplikáciách v poslednom trimestri padlo rozhodnutie na indukovaný pôrod. Lekár v rizikovej poradni žmurkol, vraj na Kvetnú nedeľu má službu a mám si ráno nacupkať. Budem presne v 37tt a malý je dosť veľký, aby k nám mohol prísť ešte prirodzenou cestou. Celý týždeň pred blížiacim sa víkendom som strávila pohybom cez deň i v noci, manžel nenamietal, ale pôrod sa sám nespustil. Hoci je pravda, že brucho mi kleslo. Zistila som to tak, že som sa znenazdajky dokázala nadýchnuť celou bránicou. Neuveriteľný pocit okysličenia to bol!
Pre zmenu sa ale „drobec“ rozhodol tlačiť na iný orgán a môj mechúr ten tlak pomaličky nezvládal. Trápne som sa cítila, keď som s nádejou doniesla do poradne vložku, nech mi zázračná tekutina potvrdí plodovú vodu. Nepotvrdila...
Zbalená taška, vydiskutované inštrukcie, prázdna postieľka a svitlo ráno. Manžel naliehal, že nepôjdem predsa na pôrod pešo, takže tých 500m som sa nechala odviezť autom. Posledná pusa medzi dvermi. Chcel byť pri pôrode, ale poplatok bol pre nás vtedy dosť vysoký a doma malé dieťa, tak som sa hrdinsky odobrala na príjem sama. Vyrovnaná so situáciou som si obliekla ich košeľu a zmerali mi tlak. Hodnoty 150/90 ma prekvapili, taký tlak som ešte v živote nemala. Rozvoniavala im tam ranná káva, nadiktovala som údaje a poslali ma na vzdycháreň. Bola celá len pre mňa.
Vytiahla som časopis s tematikou Veľkej Noci. Netuším, čo sa tam písalo. Keď ma konečne prezrel doktor, poznamenal, že som už kúsok otvorená. Dostala som tabletu a príkaz hodinu sa nehýbať. Matne si spomínam, že som v tom časopise aj krížovku vylúštila.. Priebežne ma dávali na pásy, nič sa nedialo. Pred dvanástou ma poslali zjesť polievku. To bolo potešujúce. Nemocničná strava síce žiadna sláva, ale aspoň nejaké vzrúšo pri tom mojom rodení.
Nechali ma odgrgnúť a povolali na tú nepríjemnú časť prvej fázy – klyzma. Pri prvom pôrode som sa jej vyhla, no plánovaný pôrod, tam som sa už nevykrútila. Krátko po totálnom vyprázdnení mi začali prvé bolestivé kontrakcie. „Super, začína sa to!“ vystriedali ponuré myšlienky, „Na čo som sa to ja zas dala nahovoriť!! A ten aktér si teraz sedí niekde doma a kuká telku!“ V takomto stave ku mne na vzdycháren vošla pani upratovačka. Nepovedala mi okrem pozdravu radšej nič, to znamená, že som musela mať v tvári nie veľmi priateľský výraz. Pásy potvrdili aktivitu, sestrička sa mi snažila nahovoriť, že niekedy je dobré si počas prvých kontrakcií ľahnúť i zdriemnuť, vraj sa to potom rýchlejšie rozbehne. Ha, ha, ha. Skúsila som to.. pri prvej bolesti som sa oprela o posteľ a viac si neľahla. Ako som tak pendlovala po vzdychárni necelú hodinu, zrazu tlak na konečník. Rozum mi vravel, nech sa neteším, až tak rýchlo to byť nemohlo. Pre istotou som z poobednej siesty vyrušila službukonajúcu sestričku. Hanba-nehanba: „Pani sestrička, myslíte, že sa mi fakt po klystíre môže teraz chcieť ešte na veľkú?“ Vraj to možné je, ale keďže som tam stála schúlená pri prebiehajúcej kontrakcii, pre istotu ma pozrie odspodu.
Pomalý návrat na posteľ, ešte chvíľku kým odoznel aktuálny sťah a sestrička trošku prekvapená, s rukou medzi mojim nohami zahlásila, že je čas ísť na pôrodnú sálu.
„Yes!“
Aj tašku mi odniesla, kolegyňu zavolala, žilu mi napichli. Moje bolesti vtom začali byť o dosť intenzívnejšie a doktora po nočnej museli budiť. Nechodil a nechodil, tuším.. teda vlastne si dobre pamätám, že hoc som viac neležala na vzdychárni, uľavila som si ufkaním a ojkaním. Keď sa vo dverách zjavil lekár, rozvrabčené vlasy, už mi bolo všetko jedno. Rozmýšľať či bolí prepichnutie plodovej vody? Nech aj! Hlavne nech to tečie! (Nebolelo, hoci tá ihlica na štrikovanie vyzerala všelijako).
Jedným z negatívnych dôsledkov tehotenskej cukrovky je veľké množstvo plodovej vody. Aj vďaka tomu som vyzerala, že čakám dvoj-trojčatá. A voda tiekla a tiekla a tiekla a tiekla.
„Pán doktor, donesiem druhú vaničku?“
„Hmm.. nie asi už nebude treba..“
Plakať sa či smiať? Ako mi tak sedel lekár medzi chodidlami, čakajúc kým začnem tlačiť, sestra číslo 1 sprava a sestra číslo 2 zľava stála. Pokojné tváre, pripravení a ja som si tak veľmi priala, nech ma navigujú, usmerňujú, povzbudzujú.. nech kričia: „Tlááááč!“ Keď bolo stále ticho, opýtala som sa ako pubertiačka, či môžem tlačiť pri kontrakcii. Doktor len dvihol obočie, že jasnééé, veď na to tu čakajú..
Kto už prešiel klasickým pôrodom, vie, že pri tlačení má zavrieť oči a tlačiť tak, ako by nikdy v živote nebol schopný, akoby sa mal vytlačiť zo života, hoci v skutočnosti nový život prichádza. Moment, keď dieťa vyklzne, keď zaplače, keď ho konečne uvidím naživo a potom v náručí. Neopísateľný.
DOKTOR: „No, pani, vidíte, ako pekne a šikovne sme to spravili.. o rok sa vidíme zas, či?“
JA: „Pán doktor, nežartujte, nechystám sa.. jedine, že vyhrám loto...“
DOKTOR: „No to teda nie, loto sa chystám vyhrať ja!“
JA: „Ale, pán doktor, veď sa podelím, vy prvý ťah a mne postačí druhý.“
Sestričky sa chichotali počas tejto konverzácie medzi mnou a doktorom, ktorý mi robil zašívanie.
Po prvom pôrode som spala, pri tomto som obvolala celú rodinu, rozposlala sms-ky a celá šťastná po dvoch hodinách došla na izbu. Prehodila som pár zoznamujúcich viet so spolubývajúcou a už mi aj doniesli malý uzlíček na kŕmenie.
Prvý pôrod mi utkvel v pamäti oveľa viac, než tento druhý. S Miškom som však v pôrodnici strávila nasledujúcich 11 dní a to sa písal už iný príbeh.. ten jeho.
Dostala som nový termín pôrodu.. nie termín podľa poslednej menštruácie, ale po komplikáciách v poslednom trimestri padlo rozhodnutie na indukovaný pôrod. Lekár v rizikovej poradni žmurkol, vraj na Kvetnú nedeľu má službu a mám si ráno nacupkať. Budem presne v 37tt a malý je dosť veľký, aby k nám mohol prísť ešte prirodzenou cestou. Celý týždeň pred blížiacim sa víkendom som strávila pohybom cez deň i v noci, manžel nenamietal, ale pôrod sa sám nespustil. Hoci je pravda, že brucho mi kleslo. Zistila som to tak, že som sa znenazdajky dokázala nadýchnuť celou bránicou. Neuveriteľný pocit okysličenia to bol!
Pre zmenu sa ale „drobec“ rozhodol tlačiť na iný orgán a môj mechúr ten tlak pomaličky nezvládal. Trápne som sa cítila, keď som s nádejou doniesla do poradne vložku, nech mi zázračná tekutina potvrdí plodovú vodu. Nepotvrdila...
Zbalená taška, vydiskutované inštrukcie, prázdna postieľka a svitlo ráno. Manžel naliehal, že nepôjdem predsa na pôrod pešo, takže tých 500m som sa nechala odviezť autom. Posledná pusa medzi dvermi. Chcel byť pri pôrode, ale poplatok bol pre nás vtedy dosť vysoký a doma malé dieťa, tak som sa hrdinsky odobrala na príjem sama. Vyrovnaná so situáciou som si obliekla ich košeľu a zmerali mi tlak. Hodnoty 150/90 ma prekvapili, taký tlak som ešte v živote nemala. Rozvoniavala im tam ranná káva, nadiktovala som údaje a poslali ma na vzdycháreň. Bola celá len pre mňa.
Vytiahla som časopis s tematikou Veľkej Noci. Netuším, čo sa tam písalo. Keď ma konečne prezrel doktor, poznamenal, že som už kúsok otvorená. Dostala som tabletu a príkaz hodinu sa nehýbať. Matne si spomínam, že som v tom časopise aj krížovku vylúštila.. Priebežne ma dávali na pásy, nič sa nedialo. Pred dvanástou ma poslali zjesť polievku. To bolo potešujúce. Nemocničná strava síce žiadna sláva, ale aspoň nejaké vzrúšo pri tom mojom rodení.
Nechali ma odgrgnúť a povolali na tú nepríjemnú časť prvej fázy – klyzma. Pri prvom pôrode som sa jej vyhla, no plánovaný pôrod, tam som sa už nevykrútila. Krátko po totálnom vyprázdnení mi začali prvé bolestivé kontrakcie. „Super, začína sa to!“ vystriedali ponuré myšlienky, „Na čo som sa to ja zas dala nahovoriť!! A ten aktér si teraz sedí niekde doma a kuká telku!“ V takomto stave ku mne na vzdycháren vošla pani upratovačka. Nepovedala mi okrem pozdravu radšej nič, to znamená, že som musela mať v tvári nie veľmi priateľský výraz. Pásy potvrdili aktivitu, sestrička sa mi snažila nahovoriť, že niekedy je dobré si počas prvých kontrakcií ľahnúť i zdriemnuť, vraj sa to potom rýchlejšie rozbehne. Ha, ha, ha. Skúsila som to.. pri prvej bolesti som sa oprela o posteľ a viac si neľahla. Ako som tak pendlovala po vzdychárni necelú hodinu, zrazu tlak na konečník. Rozum mi vravel, nech sa neteším, až tak rýchlo to byť nemohlo. Pre istotou som z poobednej siesty vyrušila službukonajúcu sestričku. Hanba-nehanba: „Pani sestrička, myslíte, že sa mi fakt po klystíre môže teraz chcieť ešte na veľkú?“ Vraj to možné je, ale keďže som tam stála schúlená pri prebiehajúcej kontrakcii, pre istotu ma pozrie odspodu.
Pomalý návrat na posteľ, ešte chvíľku kým odoznel aktuálny sťah a sestrička trošku prekvapená, s rukou medzi mojim nohami zahlásila, že je čas ísť na pôrodnú sálu.
„Yes!“
Aj tašku mi odniesla, kolegyňu zavolala, žilu mi napichli. Moje bolesti vtom začali byť o dosť intenzívnejšie a doktora po nočnej museli budiť. Nechodil a nechodil, tuším.. teda vlastne si dobre pamätám, že hoc som viac neležala na vzdychárni, uľavila som si ufkaním a ojkaním. Keď sa vo dverách zjavil lekár, rozvrabčené vlasy, už mi bolo všetko jedno. Rozmýšľať či bolí prepichnutie plodovej vody? Nech aj! Hlavne nech to tečie! (Nebolelo, hoci tá ihlica na štrikovanie vyzerala všelijako).
Jedným z negatívnych dôsledkov tehotenskej cukrovky je veľké množstvo plodovej vody. Aj vďaka tomu som vyzerala, že čakám dvoj-trojčatá. A voda tiekla a tiekla a tiekla a tiekla.
„Pán doktor, donesiem druhú vaničku?“
„Hmm.. nie asi už nebude treba..“
Plakať sa či smiať? Ako mi tak sedel lekár medzi chodidlami, čakajúc kým začnem tlačiť, sestra číslo 1 sprava a sestra číslo 2 zľava stála. Pokojné tváre, pripravení a ja som si tak veľmi priala, nech ma navigujú, usmerňujú, povzbudzujú.. nech kričia: „Tlááááč!“ Keď bolo stále ticho, opýtala som sa ako pubertiačka, či môžem tlačiť pri kontrakcii. Doktor len dvihol obočie, že jasnééé, veď na to tu čakajú..
Kto už prešiel klasickým pôrodom, vie, že pri tlačení má zavrieť oči a tlačiť tak, ako by nikdy v živote nebol schopný, akoby sa mal vytlačiť zo života, hoci v skutočnosti nový život prichádza. Moment, keď dieťa vyklzne, keď zaplače, keď ho konečne uvidím naživo a potom v náručí. Neopísateľný.
DOKTOR: „No, pani, vidíte, ako pekne a šikovne sme to spravili.. o rok sa vidíme zas, či?“
JA: „Pán doktor, nežartujte, nechystám sa.. jedine, že vyhrám loto...“
DOKTOR: „No to teda nie, loto sa chystám vyhrať ja!“
JA: „Ale, pán doktor, veď sa podelím, vy prvý ťah a mne postačí druhý.“
Sestričky sa chichotali počas tejto konverzácie medzi mnou a doktorom, ktorý mi robil zašívanie.
Po prvom pôrode som spala, pri tomto som obvolala celú rodinu, rozposlala sms-ky a celá šťastná po dvoch hodinách došla na izbu. Prehodila som pár zoznamujúcich viet so spolubývajúcou a už mi aj doniesli malý uzlíček na kŕmenie.
Prvý pôrod mi utkvel v pamäti oveľa viac, než tento druhý. S Miškom som však v pôrodnici strávila nasledujúcich 11 dní a to sa písal už iný príbeh.. ten jeho.
3 ľudia považujú za užitočné
Tehotenský newsletter
Každý týždeň dostaneš najdôležitejšie info do e-mailu
Nepoznáš týždeň tehotenstva? Vypočítaj si ho v Tehotenskej kalkulačke
