Dlho som rozmýšľala, či vôbec má význam niečo písať. Som 2 mesiace po pôrode. Doma mám krásneho zdravého syna, no cesta, ktorou prišiel na svet, pre mňa nebola krásna. Samozrejme, Slováci si povedia: „Máš zdravé bábätko, čo sa sťažuješ? Čo si čakala? Mohlo to byť horšie. Veď to nie je až také strašné."
Tak potom prečo tolko žien odchadza z pôrodnice traumatizovaných? Príbehy, ktoré čítam sú na zaplakanie.
Poviem Vám ten môj. Rodila som v Novej nemocnici v Košiciach. Bol to môj prvý pôrod. Celé tehotenstvo bolo ukážkové, cítila som sa nádherne. Veľa ľudí sa ma pýtalo či si budem niekoho zazmluvňovať, no ja som nevidela na to jediný dôvod. Od 35tt som začala chodit na poradne. Čaká sa tam celkom dosť, ale to mi nevadi, chápem že majú veľa roboty. Najpv ma dali na monitor. Potom som si opäť sadla do čakárne a čakala. Keď ma sestrička zavolala dnu, merala mi tlak, vytvorila mi kartu a šla som do kabínky. Už vtedy som začala citit, že toto je ako pásová výroba. Z kabínky ma zavolala sestrička, že môžem ísť za doktorom a mám ísť na kozu. Nie som nejaká hanblivá, ale aspoň dvere mohol zavrieť nech mi nepozerá žena, ktorá je vedľa na monitore, medzi nohy. O vybavení nemocnice sa tu nemusíme vôbec baviť. Lebo celé zle. Pán doktor, ktorý by sa mohol naučiť aspoň pozdraviť, ma veľmi surovo a bez varovania vyšetril. Tak neprofesionálny prístup som ešte nevidela. Žiadny ultrazvuk, len ma pozrel zospodu. Kládla som mu otázky o bábätku, no pri písaní správy na počítači asi nemal čas odpovedať. V podstate som o bábätku nevedela nič. Koľko pribralo a podobne. A takto sa to zopakovalo 3-krát. Stále som si vravela že to sú len poradne a pôrod bude určite iný.
Bola 1 hodina ráno, keď sme prišli s priateľom na príjem. Na príjme už bol iný doktor, iná sestrička a boli naopak veľmi priateľskí. Pán doktor ma vyšetril. Bola som otvorená na 3 cm, no vravel, že to vidí ešte na dlho, keďže som prvorodička, ale aj tak ma zoberú na izbu. Urobili antigenový test mne aj priateľovi, prezliekla som sa a išli sme výťahom hore. Priateľ ma čakal na chodbe a mne urobili monitor, vyplnili administratívne veci a šla som opäť na chodbu. Tam nám bolo povedané, že priateľ má ísť domov si oddýchnuť a aj ja sa mám ísť vyspať (haha). Keď začnem rodiť tak mu zavolajú. Keďže bol v ten deň v robote, tak som mu vravela nech ide, že to zvládnem.
Celá tá izba, kde som bola, to bola vlastne dlhá chodba, na konci ktorej boli pôrodné boxy. Uložila som sa na posteľ, kde som predýchala moje obrovské kontrakcie. Mala som ich približne každé 2 minúty. Svetlá boli pozhasínané a tie 2 sestričky, ktoré tam boli, tie mali veľké debaty. Bola som jediná, ktorá v ten večer rodila a mám pocit, že som im narušila ich kľudnú smenu. Dve hodiny som sama plakala na posteli, kebyže nemám telefón a nemôžem zavolať nikomu, tak sa zbláznim. Keď konečne ku mne prišla sestrička, povedala že môžem ísť na klistír. Urobili klistír a po hodine som šla do sprchy, ktorá je mimochodom v prvej miestnosti, čize žiadne súkromie. Do sprchy som išla sama a po pár minútach som v nej ležala. Asi tak 30 minút som prosila o pomoc, keď mi sestrička povedala nech idem z nej okamžite preč, že mám ísť na porodny box. Nepomohla, nezobrala ani moje veci, nič. Sama som šla k mojej posteli a z kufra vyberala vložky. Nevedela som kam mám ísť, kam šla sestrička, tak som ostala stáť. Sestrička došla s nervami a ani mi ruku nepodala. Tie sestričky boli mladé ženy, a keďže som aj ja mladá mamicka, čakala som viac priateľsky prístup. Na boxe sa diali tiež zaujímavé veci. Napríklad, ako sa sestrička nevedela trafiť do jednej žily na mojej ruke pri zavádzaní kanily a dopichala mi pri tých bolestiach obidve ruky úplne celé. Neskôr mi dala kanilu druhá sestrička, ktorá to pichla na prvýkrát. Zavolala som môjho priateľa, že už som na boxe, nech sa ponáhľa lebo som na 8 cm. Bolo asi 5 hodín ráno a sestričky s doktorkou sedeli na stoličke asi 2 metre odo mňa a rozprávali sa o súkromných veciach. Kým ja som sa tam trápila, NIKTO ku mne neprišiel. Uvedomujem si, že mi s bolesťami pomôcť nevedeli, ale stačilo prísť a slovom ma podporiť. Ako mi to ide, aká som šikovná, že už len chvíľka, no proste čokoľvek. Pod sebou som mala celú krvavú podložku, ktorú mi ani raz nevymenili. Nikdy v živote som sa necítila viac ponížená ako tam. Prišiel môj priateľ a ten, keď ma uvidel, vravel, že to bol jeho najhorší zážitok v živote, vidieť ma takto trápiť. Sestrička s doktorkou naďalej debatovali, vravela, že sa treba ísť poprechádzať, že mám ísť ešte na záchod. Na záchod sme išli s priateľom, kde som začala tlačiť. Nevedela som to ovládať. Rýchlo mi pomohol ísť naspäť. Začali po mne kričať, že prečo tlačím. Vysvetľovala som im, že ja to neviem ovládať, tlačiť mi zakázali. Ďalší krásny moment bol, keď pričla upratovačka a vyhrešila ma, či si neviem dať tú vložku normálne, že na zemi je veľa krvi. Áno, toto povedala rodiacej žene v pôrodnom boxe. To bol ten moment, kedy už som môjho priateľa ukľudňovala.
Menila sa smena. A vtedy som bola tak mimo, že si pamätám, ako prišli do izby dve staršie sestričky a ostali zhrozené. Prišli ku mne začali ma hladkať, vymenili mi podložku, pichli nanovo kanilu a nechápali, v akom stave ma tam nechali.
S odstupom času som presvedčená, že by som porodila oveľa rýchlejšie, no nechali ma druhej smene. Tie sestričky som nechcela pustiť odo mňa a s plačom som im ďakovala, že prišli. Keď videli, že tlačím, povzbudzovali ma. A už to išlo, v podstate, veľmi rýchlo. Keď som otvorila oči, bolo tam asi 10 ľudí. Ešte chcem povedať, že počas kontrakcii mi začali opäť brať výter z nosa na další antigemovy test! Celkovo to rodenie v rúšku - celé zle. Záverečné tlačenie bolo pre mňa vykúpenie. Všetci ma krásne podporovali. Keď bábätko prišlo na svet, zobrali ho preč. Priniesli ho asi po minúte a dali ho na mňa. Bonding vyzerá trochu inak, ale v ten moment mi už bolo všetko jedno. Presunula som sa na druhú posteľ a posunuli ma do kúta izby. Áno v kúte sme boli. Tam sme boli s priateľom a synom asi hodinu, potom prišla sestrička a zobrala ho. S priateľom sme sa rozlúčili a šla som na izbu, kde som si mala oddýchnuť, a potom mi syna prinesú. No ja som syna čakala a ani oko som nezažmúrila. Ja viem, že toto príde veľa ľuďom normálne, no rozdeliť na takú dlhu dobu matku a dieťa to sa robí len u nás na Slovensku. Keď ho priniesli, od vtedy som ho mala stále pri sebe. Presunuli ma na druhú izbu, kde boli 2 ženy. Veľmi za ne ďakujem, pomáhali sme si navzájom, stále som s nimi v kontakte. Zarazilo ma, že sa čudovali, že mi takto nechali môjho syna. Pretože vraj detičky prvú noc ešte nedostali. Na 4. deň som bola na izbe už sama, keď sa otvorili dvere a priviezli ženu, ktorá tak plakala a snažila sa niečo rozprávať, no úplne sa zajakávala od žiaľu, že som ostala v šoku a odišla som plakať na záchod aj ja. Mala akútnu sekciu s dvojičkami a nikto NIKTO!!! jej nepovedal, či sú živé. Žena plakala a čakala 2 hodiny! Bola som pri nej, odmaľovala som ju a ukľudňovala. Bola som pripravená na najhoršie, keď nakoniec prišiel doktor a povedal, že sú v poriadku. Toto sa deje. Toto sa deje na našom krásnom Slovensku.
Musím povedať ešte jednu vec a to, že sestričky na šestonedelí, tie boli úžasné. V marci, kedy som rodila bolo neskutočne veľa pôrodov, a napriek tomu, sa o nás starali krásne. Prišla ku mne aj laktačná poradkyňa, no asi by bolo lepšie, keby chodila častejšie.
Je mi smutno, že som mala takýto pôrod. Mohlo to byť úplne iné a ja by som sa nemusela obávať ďalšieho tehotenstva. Viem, že by som to dokázala lepšie. Bojím sa, čo bude, pretože mám traumu. To musí žena na Slovensku zaplatiť nemalé peniaze, aby o ňu pri pôrode bolo postarané? Alebo aby o ňu personál zakopol?
Snažím sa myslieť pozitívne, že toto už nikdy nezažijem. Som rada za každú ženu, ktorá bola spokojná so svojim pôrodom. A každej prajem, aby mala krásny pôrod a nebola ponižovaná.