Barový kvet

Cez deň je Tokio typické rušné japonské veľkomesto, zato v noci sa mení na „plávajúci svet“, ukio, v ktorom muži po odchode z práce hľadajú únik v početných baroch. Hoci Američanku Leu Jacobsonovú fascinoval japonský jazyk a kultúra, ťažko si po príchode na ostrovy zvykala na život v prísne štruktúrovanej japonskej spoločnosti. Keď ju vyhodili z materskej školy, kde učila angličtinu, našla si prácu hostesky v nočnom klube na tokijskej Ginze. Každý večer sa premieňala na bábiku, ktorej úlohou je lichotiť mužom, flirtovať, nalievať im alkohol a popíjať spolu s nimi. Práca hostesky, odvodená od tradície gejše, Leu svojím falošným leskom priam pohltila. Keďže Leino vnímanie reality poznačilo popíjanie alkoholu, za čo ju vlastne platili, a keďže každý večer sa musela premieňať na ženu, akou v skutočnosti nebola, začala sa strácať v tejto zradnej hre fantázií. Postupne zistila, že je takmer nemožné vyslobodiť sa z pavučiny tohto životného štýlu. Autorka nám približuje súčasnú, európskej verejnosti málo známu a aj ťažko pochopiteľnú kultúru Japonska. Ponúka autentický pohľad na bežný život obyvateľov Tokia, metropoly krajiny, kde je hlboko zakorenená úcta voči autoritám a blaho spoločnosti je povýšené nad individuálny prospech. Tradične dominantní muži si za to nárokujú aspoň ilúziu vlastnej dôležitosti, „plávajúci svet“, kde aj obyčajnému prepracovanému úradníkovi padajú ženy k nohám – i keď za poplatok. Ukio je pominuteľný ako krása kvetu, deštruktívny ako oheň, opojný a návykový ako alkohol...