Pracovná dilema

Mam pracu, ktora ma velmi bavi, je celkom dobre zaplatena a je velmi blizko.
Sef sa mi odzaciatku javil velmi v pohode korektny, inteligentny, a v beznych temach aj komunikativny (na obede a tak). Zda sa mi ale pedantny, zbytocne a to do takej miery, ze napriklad po mne kontroloval maily a upozornoval ma ozaj na prkotiny. A nielen v tomto, akokeby vsetko vedel urobit lepsie, su tam prvky sekirovania. (A to som seba mala za detailistku). Ak urobi chybu on, na seba ma iny meter. V poslednom case na mna delegoval nejaku svoju pracu, ktoru nemam vyslovene v naplni, spociatku som to brala ako jednorazovu vypomoc, no stalo sa to pravidlom. Ked som mu povedala, ze tato praca ma az tak velmi nebavi a ze ju radsej nechcem robit, povedal dobre. Ale aj tak o nejaky cas urobil to iste - bez vysvetlenia. Alebo som mala vopred ohlaseny home office a odvolal ma na 2 hodiny do prace. Ked som ho poprosila, ze ci to vieme urobit nabuduce inak, aby som nemusela prist (zrejme to berie tak, ze byvam "za rohom"), znova povedal dobre, ale aj tak sa to opakovalo zase. Bez vysvetlenia, ze preco. Alebo rano po prichode povie, ze dnes ideme (ja a on) za hodinu na centralu - bez dalsieho komentara. Myslela som si, ze tam ide on nieco riesit (preto som sa velmi nepytala), ale my tam prideme, a tam sa riesia so mnou nejake moje personalne zalezitosti (posunutie vyplatenia nadcasov). Myslim, ze mohol povedat vopred, o co ide. A ked sme pri tych nadcasoch - my sa nepipame, ani nezapisujeme - evidenciu dochadzky robi on. Mame ale fixnu dobu - pise iba nadcasy a vecne mi zabudne napisat realitu, musim pravidlene za nim chodit, aby mi to opravil, aj v pripade ked tam so mnou je a vidi ma, kedy odchadzam, rozlucim sa. Je to neprijemne, trapne. Aj to som s nim musela riesit, ze ci to nevieme urobit inak, ako spätne ho pravidelne upozornovat, ze mi tam zapisal zly odchod - spravidla v moj neprospech. Standardne - povedal ze dobre - ale nic sa nezmenilo. Uz som sa raz aj ohradila, ze nerozumiem tomu, co mysli tym "dobre", ked to potom vlastne neplati, co sa on nastval, ze co mam vlastne na mysli. Ked som vymenovala jeho jednotlive "dobre", tak to poprel, ze si to nepamäta, ze ma toho vela.
Vsak nech povie NIE, ked mu vadi, co mu vravim. Alebo dosla staronova kolegyna (po 6r materskej) a iba nam ju predstavil a dohromady nic nepovedal. Spytala som sa ho na nu a povedal, ze ona tu bude mat svoju agendu. Kedze sa vsak miesala medzi rozhovory kolegyn so sefom, alebo delegovala mna aj kolegyne do roznych drobnych prac, tak som sla za sefom znova, ze teda ako to s nou je, ze mozno som to ja nepochopila. Az potom zacal, ze ona ho bude zastupovat ked tu nebude, co tiez nie je pravda, ona deleguje aj ked tu je. Prestavam sa tu citim komfortne, lebo zacinam mat pocit, ze neviem na com som a co, kedy pride, a co vlastne plati, a neplati.
Odisli by ste z takeho prostredia? Mam dilemu, lebo to nie je nejaky "despota" alebo nieco ine, kedy by sa mi rozhodovalo lahsie. Stale zvazujem tie pozitiva, co som spomenula na zaciatku.