Milujem svoju prácu a zároveň mám z nej stres - učiteľka v MŠ
Ani neviem ako začať učím prvý rok v MŠ ako samostatná učiteľka, doteraz som robila ako asistentka učiteľa, mám veľmi rada túto prácu, dostala som najmenšie detičky 3 ročné, všetko by bolo ok, ale strašne ťažko prežívam, keď príde nejaké nové dieťatko a kým sa adaptuje plače a ja tomu plaču neviem zabrániť a z toho som potom v neskutočnom strese kolegynku mám super ale už má oveľa viac skúseností ako ja .Viem že to prejde ale momentálne je to ťažké
Casom si na to zvyknes 🙂 Uvidis a tiez ziskas aj dalsie skusenosti ako tvoje ostatne kolegyne a budes vediet co robit ked pride take dietatko 🙂
Je pekné, že máš ľudský postoj k svojej práci a prežívaš takéto veci. Neboj, zvykneš si na to a budeš voči tomu už odolná. Treba len trpezlivosť a hlavne tam vydržať a nevzdať sa hneď na začiatku!
@martinastaj 100x lepšie mať stres z plaču dieťatka a brať to ťažšie ako keby si bola ako despota,čo ho chytí medzi dvermi za ruky a zabuchne dvermi,nech reve v kúte..
ale obávam sa toho,že o rok dva príde aj to buchnutie dverami 😀
@dominika6 toto sa bežne v škôlkach stáva? To potom asi to moje tam nikdy nedám🙈
Musí to byť pre teba náročné a vyčerpávajúce, ale vydrž...ty si zvykneš (čo aj sama vieš) a plus si vytvoríš systém a získaš skúsenosti, tripy, tipy 😉 ... a podľa môjho názoru "najmenšia" trieda je tá najviac zložitá... Ale...z tvojich slov som nadobudla dojem, že si na správnom mieste, si určite dobrý človek a parádna učiteľka...chcela by som, aby si bola učiteľkou v našej škôlke 😉 😉 😉
Ďakujem dievčatá, veľmi ste ma povzbudili, viem že to chce čas, trpezlivosť a skúsenosti 🙂ďakujem zo srdiečka 🙂
Oh, ja ťa tak obdivujem, Práve kvôli tomu plaču by som túto prácu asi nedala. Možno predtým áno, ale ako už mám vlastné dieťa tak nie.
A teda ten plač - preskúmaj si, prečo ti brnká na tvoju citlivú strunku. Ako sa vtedy cítiš, keď tie deti plačú? Bezmocná? Je to hnev? beznádej? Nejaká zabudnutá trauma, že tvoj plač nebol vypočutý?
Ako sa veci majú - nech si okolie myslí čo chce, tvojou úlohou nie je dokázať utíšiť dieťa behom dvoch sekúnd, nemáš na to čarovný prútik. Si učiteľka v MŠ. Ráno ti dovedú deti a poobede ich máš odovdzať živé (zdravé nie je ultimátum -ha ha). Medzitým im pomáhaš s jedlom, hygienou a učíš ich k samostatnosti a vypĺňaš im čas zaujímavými aktivitami. Predpokladám, že si v tom dobrá 🙂
Pointa : nie si tam na to, aby si vyriešila situáciu tak, že dieťa prestane behom chvíľky plakať. Sme tak od prírody na programovaní. Ľudské mláďa ponechané na pospas novej situácii a vidí odchádzať svoju matku? Kolaps nervov! Však pre dieťa je to predstava rovnajúca sa smrti.
Ty si učiteľka, príď, spýtaj sa ako môžeš pomôcť. Pomenuj čo vidíš : vidím, že plačeš, si smutná? Bojíš sa? Rozumiem ti. Ponúkni možnosť : chceš, aby som ťa vzala na ruky? aby som ti ukázala hračky? Pomôže ti, ak budeš mať pri sebe mamičkinu fotku? Vlastnú hračku?..
Už to, že ukážeš pochopenie a záujem vo väčšine prípadov prelomí postupne plač.
Si zober ze kazda matka sa od narodenia zoznamuje so svojim dietatkom. Mam doma 4mesacnu dcerku a tiez ma chyta niekedy stres ked place a neviem prist na to preco. A teba akoby rovno hodia dovody a plavaj. Nepoznas to dieta, ono nepozna teba. Jeho jedina istota odisla vchodovymi dverami. Cize treba sa obrnit a vydrzat , bude len lepsie.
@martinastaj chvála Bohu, že si... Ja som v štátnej škôlke dostala dojem, že tie ucjy ani nie sú ľudia.