Ako vnímate prácu v sociálnej sfére ?
Ahojte, pracujem v sociálnej oblasti pár rokov, ale mám pocit, že už nevládzem. Ako sa hovorí, pomáhajúce profesie majú väčšie riziko vyhorenia. Neviem, či ide u mňa o vyhorenie, lebo v práci sa snažím byť vždy "akurát". Nikdy som nemala väčšie problémy s klientami, nie som ani konfliktný typ (čo sa týka prac. kolektívu). Vždy sa snažím byť milá, spravodlivá, tá "správna" atď. atď. Snažila som sa byť diplomat vo vzťahu k príbuz. klientov, riešiť každý problém. Ale môj problém je ten, že v práci som "tá akurát", ale v mojom vnútri sa to hromadí a hromadí a mám pocit, že si ubližujem tým sama sebe, ničím zdravie a hlavne viem vybuchnúť doma. Odnesú si to často tí, ktorí za to ani nemôžu - moji najbližší. Stretávam sa v živote skôr s opačným prístupom. V práci sú "svine" - neobľúbení, ale k svojim blízkym, priateľom, známym ako med. Ja toto neviem. Mám pocit takej dilemy.....Vždy ma poteší radosť, pochvala, nadšenie klientov ale vie ma zdeptať to "okolo" (podmienky práce, ohodnotenie, konflikty a nepríjemnosti s príbuznými, úradmi možno atď.). Už dlho zvažujem odísť z tejto oblasti. Ale zase neviem robiť nič iné, nemám s ničím iným skúsenosti. Ale láka ma zmena, proste vypnúť a preorientovať sa na niečo...kde, keď odídem z práce, všetko z hlavy vypustím. Nie ako tu. Rozmýšľam nad prácou stále, po fajronte, cez víkendy....Viem, že za tie roky som sa možno do toho dostala, viem veľa a z iných oblastí neviem nič, ale stále mám pocit, že už je toho dosť a či by nebola správna voľba odísť a skúsiť niečo celkom iné. Aj keď to bude možno ťažké. Tie, čo pracujete v soc. oblasti, ako to vnímate? Máte tiež také pocity občas ako ja? Je to vyhorenie?
@agnes28 Ja robím 15 rokov, s prestávkou materskej, ale nepomohlo ako sa zdá. Stále tie isté problémy. Stále riešiť probl. klientov, rodinných príslušníkov, k tomu úrady....Asi tiež bude čas na zmenu, mimo obor. Ty si spokojná, keď si odišla? Ja chcem úplne...kľudne aj robotníčka a pod. Mať čistú hlavu a nebyť tu len pre iných, ale aj pre rodinu konečne. Mám takú depku z toho, už dosť dlho.
A nepomohla by nejaka vhodna psychohygiena? Joga, tanec, beh, nieco co ta bavi a vyvetras hlavu a vypustis vsetky pracovne myslienky.
@0silvia0 Vieš čo, neskúšala som. Ale mala som prestávku - a to materskú a potom dlhodobejšiu PN-ku. Čakala som pozitívum. Ale nekoná sa. A práve preto mám zmiešané pocity. Milujem ľudí a prácu s nimi (myslím klienti soc. služieb) - to sa nemení. Ale prac. kolektív čoraz horší ako kedysi, a podmienky všeobecne, aj finančné (stále akoby nedocenené). Aj pri oceňovaní tento rok (sociálna oblasť) - prišlo mi to akoby sa vláda stále spoliehala na to, že vždy sa nájdu altruisti, ktorí proste robia túto profesiu z presvedčenia, nezištne. Ano, je to pravda, sú takí. Ale sú aj takí zamestnanci, ktorí živia rodiny a napr. aj ženy samoživiteľky. A keď dostatnú plat nie oveľa viac ako pomaly minim. mzda a s vedomím, že tomu venujú napr. 15 a viac rokov.....čo povedať. Keď bolo odovzdávanie cien za soc. prácu...mnohí "vyšší" sa vyjadrili, že je to poslanie. Ano, uspeje ten, kto pre to žije, má k tomu vzťah, ale aj ten musí živiť rodinu. Preto mi to príde smutné. A aj keď som to vyštudovala dávno....nie pre titul ako je to dnes in (najmä soc. práca - len pre aký-taký titul), ale z presvedčenia. Bude mi veľmi ľúto za touto etapu prac. života - naozaj to bol môj svet. Ale ......mám rodinu, deti, ktoré potrebujú prípravu do života. A len som chcela povedať, že mi je ľúto, že nemôžem vykonávať profesiu, ktorú mám rada, preto, že nás neuživí.
nuz, pracujem v skolstve, takze mizerne financne ohodnotenie a sklamanie z neho chapem, mam to tak isto, ale na rozdiel od teba u nas je pracovny kolektiv fajn. Ked sa nakopi viac negativnych faktorov ako u teba, frustracia je o to vacsia.
@0silvia0 ja robím v zar. soc. služieb☹ je mi to ľúto, stále uvažujem nad odchodom, a asi to aj uskutočním. Najhoršie je, že mi to je ľúto po tej ľudskej stránke. Ale naozaj nedokážem robiť niečo, z čoho nevyžijem.☹ Už len kvôli deťom.
@0silvia0 Myslíš, že robím dobre, keď to vzdám? A nájdem lepšie platené?
ja mam pocit ze si uz rozhodnuta, len sa bojis ze to budes neskor lutovat. No myslim ze v sucasnej situacii na trhu prace sa nemas coho bat. Inu pracu si najdes lahko, teraz je ponuk vela a kedze robis v soc. oblasti tak si takmer naisto najdes pracu s lepsim platom. Budes mat velku zmenu - jednak zameranie, jednak ze si nebudes pracu nosit v hlave, aj platovo a narocnostou prace... Sama uvidis, ci ti to pomoze, alebo sa pocity nezmenia. Ak by si sa neskor chcela vratit, takych ludi je stale malo takze sa lahko vratis. Ak ta pomoc naplna, mozes sa tejto oblasti venovat napr. formou dobrovolnictva, raz za cas ako ti moznosti dovolia, a pritom nemusis zivorit z mizerneho platu.
zalezi od rodinnej financnej situacie. Ak vam nevychadzaju financie, tak by som asi hladala nieco lepsie. Ak mas tuto pracu rada a hlavnym zivitelom je manzel, tak by som skusila najprv s tym burnoutom zabojovat. Skusit sa nadhladom odosobnit od pracovnych vztahov, zresetovat a pravidelne nadopovat endorfinami. Nieco treba zmenit, aby si sa dokazala pozriet z ineho uhla na celu situaciu. Nechaj si nejaky cas na rozmyslenie a uvidis...
@0silvia0 Veru, presne si to popísala. Ja hovorím, táto práca je pre tie ženy, ktoré majú hlavných živiteľov rodiny. Keby môj zarábal, neriešim. Robím to, čo ma baví aj za minim.mzdu. Ale u nás to tak nie je. Musím živiť, resp. podielať sa dosť na chode rodiny. Čiže ja nemôžem hľadieť na to, čo ma baví a napĺňa a to práve ma frustruje. Rada by som robila, čo ma napĺňa, ale zároveň viem, že to nie je perspektívne pre rodinu a neuživí nás to. A z toho som nevózna. Načo som študovala (za slobodna ešte)? Keď teraz musím opustiť túto sféru aby som mala na existenciu? Len som to asi potrebovala dostať zo seba.....Táto profesia mi priniesla za tú dobu veľmi veľa.....často na to myslím, na rôzne okamihy.....potom mi je ľúto aj klientov (ak existujú a to existujú pracovníci, ktorí robia túto profesiu len aby mali aký-taký príjem😢 a to mi nesedí. A keď sa nájde človek, ktorý má cit, tak nemôže robiť, lebo...lebo,...lebo......Bože, kam tento štát speje? Sociálna sféra, zdravotníctvo? To hlavné pre ľudí? Akoby sa strácal "pocit" z nášho života....😢
chapem tvoju frustraciu, radsej by si zostala a zabojovala, ale nemozes kvoli financiam. U nas je hlavnym zivitelom manzel, robi na tyzdnovkach v zahranici, musel odist, tu na sk zarobil ovela menej, takze financnu stranku zobral na seba on. Ma to samozrejme aj svoje negativa...
@0silvia0 Zlatý......ano, je to na dohode partnerov. Ja len neviem ako ďalej. Možno pre niekoho zbytočná téma na MK, ale ja s tým bojujem dosť dlho. Proste pre a proti a stále som sa nenašla, resp. nenašla tú strednú cestu medzi tým, čo napĺňa mňa, čo je dobré pre rodinu a pod.
toto je dilema, ktoru budes musiet vyriesit ty sama, a aky postoj ma k tomu tvoj manzel?
Ja som síce zatiaľ nie vyhorená sociálna pracovníčka, ale viem ako ľahko sa dá k vyhoreniu prísť. Ak potrebuješ zmenu neboj sa jej, spôsob ako tu byť pre druhých sa nájde aj mimo sociálnej práce. Možno to netreba brať tak tragicky - pokiaľ sa venuješ deťom a rodine, nájsť si prácu ktorá bude zmenou. Zároveň stále sa neskôr napríklad po 3-5 či viac rokoch môžeš vrátiť k sociálnej práci, keď už nebude toľko starostí doma, môže ťa to viac napĺňať. Ale predsa by som pred realizáciou takýchto životných zmien riešila supervíziu alebo koučing. Pomôže Ti spracovať minulé a nasmerovať sa do nového. Držím palce 🙂
@julka26 Ja robím skôr so seniormi....možno by nebolo zlé sa zamerať na mladšie ročníky (detské domovy napr.)., že by som objavila nové obzory....
Poznám to veľmi dobre - 25r. (od skončenia strednej školy) som pracovala v sociálnej oblasti, práca ma veľmi bavila nesmierne prvé roky, keď bola sociálna práca skutočne sociálna o pomoci ľuďom ale postupne sa zo sociálnej stala štatistikou. Napriek tomu som si urobila popri nej VŠ. Kolektív bol zlý, plný intríg. Keď som sa vrátila po materskej nádejala som sa, že bude všetko iné, lepšie no opak bol pravdou. Veľmi ťažko som sa rozhodovala čo ďalej. Ale nakoniec to vyriešil zdravotný stav a tak som dala po 25r. výpoveď. Teraz po roku sa neviem zamestnať nakoľko citujem odpoveď zamestnaneckej agentúry "Musíme Vás vyradiť z databázy nakoľko máte VŠ a dlhoročnú prax v sociálnej oblasti ste pre trh práce v našom meste a okolí nezaujímavá." tak asi tak.
@jani74 ☹
Tiez som robila v domove dochodcov. Potom na urade, tam ale len kratko, potom prislo dieta, druhe dieta... teraz pracujem uz niekde inde, ale veru nelutujem... len ak to teba tak velmi bavi, skus mozno ako si pisala, pohladat nieco s detmi alebo skratka prejst na ine miesto. Alebo z financneho hladiska by som uprednostnila inu robotku... mas male dieta? Ak treba financie, mozno opatrovatelka v rakusku.... ale to je asi nerealne...
@agnes28 opatrovat. v AT nie je nereálne, vidím to ako možné východisko. Soc. sféra (senior.) to ma bavilo dosť dlho. Ale momentálne ma to skôr demotivuje. Musíme ako rodina z niečoho žiť a táto profesia je skôr niečo ako dobrovoľníctvo (vzhľadom k platom). Iné zrovnanie ma nenapadá🙄 Preto sa neviem z toho vymotať. Baví ma to, mám k tomu vzťah, aj nejaké tie skúsenosti....ale na druhej strane som nervózna, kvôli nedostatku financií a je mi smutno z toho a čím ďalej tým viac. Neviem sa rozhodnúť čo....či nejaká výrobná sféra, alebo zahraničie (opatrovat., príp. chyžná....ale tam je to dlhodobé skôr asi, bez možnosti dvojtýžd. výmeny). Tu neviem, kde by som si našla uplatnenie s mojim vzdelaním☹
Ahoj. Tiez som pracovala konkretne ako soc. pracovnik a po 8 rokoch som tiez citila podobne symptomy ako ty. Plus kolektiv bol priserny tak som odisla do inej oblasti. Ale k veci - to co popisujes moze byt zaciatok vyhorenia... ale ak ta praca bavi, mozno by som skusila aspon 2 tyzdne volna, ak je to realne, odreagovat sa, zmenit prostredie a nemysliet chvilu na pracu... uvidis ci ti to bude chybat...