Ako si toľko nepripúšťať prácu?
V prvom rade chcem povedať, že mám rada svoju prácu, som v nej už pár rokov a nemám v pláne ju v najbližšej dobe meniť.
Problém mi ale robí to, že nie všetky veci sú vopred jasne vysvetlené. Napríklad vedenie povie A, ale nepovie B, že sú nejaké výnimky. To sa dozvedáme až za pochodu, pravdepodobne aj preto, že vedenie o nich predtým nevedelo. V poslednom čase mám pocit, že sa všetky tieto výnimky dejú hlavne mne:( nie stále, ale dajme tomu tak 1-2x za pol roka. Je nejaká nová situácia, musím rozhodnúť čo spravím, a ako naschvál to spravím presne naopak. Nie vždy je koho sa opýtať, takže tie rozhodnutia robíme individuálne. Vedenie to rieši tak, že sa na meetingu povie, v čom bol problém a čo treba robiť. Nikto to na mňa nevyťahuje, ani mi to nikto nezazlieva, ale ja to neznášam najlepšie. Veľa nad tým rozmýšľam, trápi ma to, potom sa cítim neschopná. Pritom nejde o nejaké veľmi dôležité veci. Máte nejaký trik ako proti tomu bojovať?
Vraj sa o dobrom manazerovi hovori, ze ma vediet nejako ROZHODNUT (lebo kto iny? a navyse nemoze to nechat len tak, ze "sa to nejako utrasie") aj ked to rozhodnutie nie je celkom optimalne - co sa moze ukazat az casom. Inymi slovami, kazdy ma "pravo" aj na chybicky, nik nie je neomylny, casto nema v danom case dostatok informacii. Po bitke je kazdy general... Nic si nevycitaj. Po case (praxou) sa tvoj rozhodovaci "siesty zmysel" bude len zlepsovat.
Ahoj, podľa mňa je to pri odbornejsich pozíciách normálne, ze veci nie sú jasné vysvetlene a že nemáš vždy jasný postup čo máš ako robit. Takisto je normalne ze veci sa menia za pochodu a je potrebné flexibilne reagovat. Ja mam také úlohy stále. Trochu pomáha byt proaktívna, aktívne sa pýtať, zisťovať si informovať, overovat si, nečakať len pasívne ci ta niekto informuje o zmene. Je to aj v tvojom zaujme sledovať si či máš všetky informácie a v akej kvalite sú. A ze niekedy urobíš chybu je tiež úplne normálne, veď nejde snáď o život.
No keď to rozhodnutie robím, tak si myslím, že presne tak to má byť, vtedy mi to dáva zmysel a ani mi niekedy nenapadne riešiť to s kolegami. Len sa potom po čase dozviem, že kvôli nejakému dôvodu sa to má robiť inak. To si síce zapamätám, ale zas príde niečo iné, a tak dookola. O to viac potom o sebe pochybujem, že aj po vyše 3 rokoch čo to robím, sa stále nájdu veci, ktoré spravím zle. Druhá vec je, že sa s kolegami o týchto chybách nebavíme, čiže ja neviem či aj oni sa takto mýlia, často si potom myslím, že to len ja robím také chyby.
Neboj, tie skusenosti sa nabaluju (aj ked sa javy neopakuju), tri roky nie su vela. Preto vravim "siesty zmysel". Ver si.
U nas sa to stava tiez. Ked som na pochybach, obratim sa na managera, ze toto a toto nebolo vysvetlene dostatocne a nechcem nieco pokazit. Suhlasite s riesenim takto a takto? Nakolko si nie som ista, rada by som vedela este aspon jeden nazor. To, ze ta nikto za to nesprdne, neznamena, ze to neregistruje. Na toto velky pozor.
Proti tomu sa neda bojovať, mozno sa treba viac pýtať, ako robiť niečo, s cim som si neni 100% na vlastnu päsť