Je možné naučiť človeka, aby podporoval partnera?

@zmrzlinka2021
Najvacsi problem je, ze to nevnima ako problem, nevie, ze to ma byt inak

Nie, neda. Alebo da, ale roboty jak ma kostole. Laik ho podla mna nezmeni. Psycholog mozno, po narocnych sedeniach.

Určite sa to dá, ale ten človek musí byť dostatočne zrelý, vyspelý a inteligentný, aby si vedel priznať problém a vedel s tym pracovať. A naozaj platí čím skôr s ním o tom komunikovať, lebo neskôr nemožno čakať zázraky. V tom človeku to bud je, alebo to v ňom nie je. Ale starého capa už neprerobíš, to sa musí podchytiť hneď v mladosti, keď sa ešte dá ovplyvniť.

Ak to sam nevnima ako problem a teda nie je ochotny na tom pracovat, tak urcite nie

Nie, neda. To v čom žil povazuje za správne.

Je tazke to zmenit, pisem za seba. Bola som tak vychovana, vztahy v rodine zle a velki chladne. Mam tendenciu z kazdeho vztahu utekat pri problemoch. Pri vacsich hadkach, aj ked uz s partnerom zdielam spolocnu domacnost si hned podvedome vravim, ze naco je mi vobec vztah, mala som radsej zostat sama. Ked je ale vsetko ok a vykomunikujeme si nezhody, tak som zanho velmi vdacna a chcem s nim byt uz navzdy. Netusim ako to zmenit, je to tazke.

Ja som človek bez vzorov normálneho vzťahu. V mojej rodine nebol jeden normálny fungujúci vzťah. Mama sa o mňa nemala kedy starať, lebo bola slobodná matka, musela pracovať, aby nás uživila. S mamou nemám takmer žiadny vzťah. Jediný človek z rodiny, ktorý voči mne prejavil emóciu, bola babka. Mama mi v živote nepovedala, že ma má rada, nikdy ma neobjala, nikdy ma nepodporovala, nič. Ona to nevie. Jej matka bola alkoholička, mama ušla z domu, keď mala 18. No, celé zle. Napriek tomu, mám krásne 13 ročné manželstvo, s mužom sme spolu vyše 15 rokov a máme tri deti. K psychologičke som nikdy nechodila, ale mala som paychológiu dva roky na vysokej a tam som pochopila nejaké veci. Veľa som so sebou musela pracovať, úplne inak začať rozmýšľat, partner bol tiež veľmi nápomocný, iniciatíva však šla primárne z mojej strany. Čiže, áno, dá sa, ale človek musí chcieť s tým niečo robiť. Keď on nechce, nevníma veci ako problém, ty s tým nespravíš absolútne nič.

@hedviga2
A nie je to trosku zacarovany kruh? Takyto clovek, ktory dalej nadviaze vztah a popripade ma aj rodinu, dalej detom ukazuje, ze tak je to v poriadku a takto to pokracuje. Dufam, ze v buducnosti bude mat kazdy novorodenec nie len detskeho obvodneho lekara, ale hned aj psychologa

V prípade, že si človek veci uvedomuje a pracuje s tým, nie je to začarovaný kruh. Moje deti skrz moju zlú skúsenosť vyrastajú v úplne harmonickom prostredí, plnom lásky, podpory a porozumenia. Úplne iné vzorce, aké som mala ja. Manžel je z normálnej fungujúcej rodiny, on sa neborí so žiadnymi psycho haluzami, takže je ako skala o ktorú sa opriem, keď treba, ale rozhodne nie je naša rodina nejako poznačená mojou minulosťou. Dokonca maju s babkou (mojou mamou) super vzťah. Ja s ňou vzťah nemám, ale tak ako sa mne nevenovala a o mňa nestarala, tak sa venuje mojím deťom. A to mi príde super pre všetky zúčastnené strany.

Môj priateľ vyrastal v rodine kde vôbec nič nefungovalo, proste celé zlé a dokáže vo vzťahu fungovať úplne normálne... čo sa týka komunikácie a dôvery, tak som sa dokonca ja od neho veľa naučila (ja som vyrastala bez otca, takže aj keď s maminou som mala vždy super vzťah, nemala som vzor ako to vyzerá v partnerskom vzťahu)... pokiaľ viem nikto ho nemenil, nevychovával, neučil a ani by som sa do toho nehrnula, nemyslím, že to je niekoho úlohou pokiaľ to ten človek sám nechce... v jeho prípade si zo situácii v rodine zobral ponaučenie a príklad tým správnym smerom - vedel ako to nefunguje a ako nechce žiť a aj kontakt s nimi obmedzil na nutné minimum... ale teda rozhodne súhlasím s babami, že musí chcieť ten človek...

@yoxinka
Je skvele, ze to manzel zvlada. Podla mojho nazoru je to velmi tazka uloha. Na jednej strane ta pevna skala je - opora, pochopenie, sucit, city i pocity, emocie, komunilacia, snaha o zmenu. Na druhej strane je uplny opak. Tak opacny, ze akakolvek snaha o komunikaciu hoci aj s faktami sa zmeni na utok, nadavky, vysmech, ponizovanie. Nic, co patri ku zdravemu vztahu. Vsetko, len nie konanie z lasky... su to ciny pychy a sebalasky (maximalne). Ziaden strach o to, ze sa vztah rozpadne - okoreni to slovami "chod si", ziaden sucit s tym, ze je to psychicky narocne... skor ma na to nazor taky, ze ak mi sibne, ja som ta prepnuta osoba a je nacase odist. Tak sa z mojho pohladu nesprava clovek, ktory miluje. Lebo aj mne napr.ublizuje, ked ublizujem tym, ma kt.mi zalezi a povazujem to za vlastne zlyhanie, nikdy by som sa v tom nevyzivala.

Ja som tiez mala doma chladny odchov. Nasledne 17 rokov v manzelstve s velmi toxickym clovekom. Skoncila som s nim, lebo mi naplnal potreby, ktore som doma nikdy naplnene nemala.
Potom rozvod. Novy partner a az s nim objavujem ake velmi chore vzorce spravania som mala.
Pracujem na sebe, nieco sa zmenit da, nieco ide tazsie.
Napr mam z domu naucene ze vztah je suboj. Nedokazem partnerovi doverovat. Ale on ma so mnou vela trpezlivosti, strasne vela komunikujeme, vysvetluje mi emocie, pocity a mne sa potom jeho reakcie lepsie chapu.
Robi ma to aj lepsim rodicom, predtym som mala velmi direktivny typ rodicovstva bez nastavovania hranic, teraz viac komunikujem s detmi a nastavujem im prisnejsie hranice.

Cize, naucene vzorce sa daju urcite zmenit, ale je to praca na roky a od Teba aj partnera to vyzaduje enormne usilie

To je ako v rodine alkoholika. Dieta, (vacsinou syn) si z zivota s alkoholikom vyberie z dvoch smerov. Bud vobec nepije a pitie alkoholu skor neznasa, alebo naopak, tiez sa z neho stane alkoholik. Vacsinou sa stava to druhe. Takmer nikto si nevyberie nieco medzi tym.

Da, ak to sam dotycny vnima ako problem. Ak nie, marna snaha a skoda energie riesit sracky, ktore nasral niekto iny.

Ja osobne by som cudzie sračky neriešila, pokiaľ ten človek nemá snahu a nevníma to ako problém. Je to únavné, frustrujúce a nedá sa žiť život zachraňovaním niekoho, kto zachrániť nechce.

Viac nie, ako áno Skor ženy viac čítajú snažia sa pochopiť prečo konajú ako konajú.Su emotivnejsie a hádky a nezhody ich motivujeu, aby boli lepšími či si porozumeli prečo to tak je.
Chlapi málokedy pracujú na sebarozvoji takto to je a hotovo buď sa Ti páči, alebo nie...málokedy chcú na sebe niečo zmeniť.Zeny sa naučia prispôsobiť deťom, prejaviť lásku, empatiu.Moja kamarátka mala takých rodičov karieristov ako malá bola skoro v jasliach, lebo mamu to nebavilo doma zle to tam znášala a starala sa o nu potom babka od ktorej jedinej mala lásku, pozornosť.Mala svoje 2 deti a tie stále objímala, až vychovávala opicim spôsobom.Povedala, že doma nemala to si chcela priehrštim kompenzovať na deťoch.Nema zle vzťahy s rodičmi, ale je tam chlad.Ked sa rozvádzala a posťažovala sa rodičom otec jej povedal, že ho to emočne zaťažuje a nechce o tom počúvať.On jej radšej dal peniaze...
Kde nebola empatia, porozumenie medzi rodičmi ťažko od toho človeka to budeš čakať.On Ti nerozumie nevie čo chces...záleží aj od povahy, temperamentu.

Autorka: Dá. Ak on sám chce! A to je vlastne alfa a omega odpovede na tvoju otazku. Ked nebude on sam chciet pracovat na sebe, ty s tym vela nespravis.

Mám to doma rovnako. A z mojej skúsenosti po trinástich rokoch spoločného života: nie, nedá sa to. Sú to vžité vzorce a studený odchov (v prípade môjho muža trval do jeho 33 rokov). Ak na to poukážem, cielene sa snaží byť ľudský maximálne týždeň, potom sa to vráti do starých koľají. Tá cielená snaha ho vyčerpáva a nevie tak skrátka fungovať dlhodobo. Ani keby chcel.

Z toho mala co si o nom napisala, to s nim nevyzera velmi ruzovo. Zavana mi to agresivitou, utoky, nadavky, ponizovanie? Tak toto teda nie, dobre si rozmysli, ci budes niekomu robit dobrovolne hromozvod.

Tak to budes mat co robit.

Skúšala som to 5 rokov, nepodarilo sa, už nikdy viac.

Autorka, z toho čo tu opisuješ ďalej tak mám pocit, že tou rodinou, v ktorej vyrastal si ho tak trochu ospravedlňuješ, ale nie je to len o tom...zdá sa, že máš potrebu ho zachrániť a spasiť, ale mala by si zachraňovať radšej seba

Zazil som podobnu situaciu z opacnej strany, moja partnerka casto hovorila ze dovodom na ochladnutie nasho vztahu bolo ze necilila z mojej strany podporu a na je obranu musim povedat ze som vyrastal v neuplnej rodine a naozaj som podporu vo vztahu mojich rodicov nikdy nevidel.

Problem ktory som s tym nedostatkom podpory mal bolo zi mi nevedela konkretne povedat co tym mysli, co odo mna chce a ako by som sa mal spravat aby vnimala moju podporu. Objektivne boli sme spolu viac ak ako 20 rokov, presli sme spolu cez hromadu krizovych situacii a nemyslim si ze moja podpora absentovala. Len som som ju nevedel prejavit sposobom aby ona vnimala ze ju podporujem.

Takze moje odporucanie by bolo ked budes v situacii ze necitis podporu zober svojho muza do narucia a povedz mu velmi konkretne : aby som teraz citila tvoju podporu potrebujem aby si urobil xxxx, povedal yyyyy

My muzi nevieme citat zenske myslienky a aby sme vedeli v zene vzbudit pocit podpory potrebujeme byt navigovani konkretnejsie. Je mozne ze muzi ktori vyrastali v uplnych podporujucich sa rodinach su na tom lepsie ale takych je cim dalej tym menej. Na druhej strane, ani taky muz nemusi byt schopny vzbudit pocit podpory zene ktora vyrastala v neuplnej rodine a nikdy podporu vo vztahu svojich rodicov nevidela.

@hugger
Ahoj, dakujem pekne za skusenost.
V podstate sa uz snazim komunikovat narovinu, ale narazam na 2 problemy:
1. Takato debata ako vedieme my dvaja je prenho nepochopitelna az smiesna. Mentalnemu zdraviu nepriklada absolutne ziadnu vahu, akekolvek "naucene keci" su prenho na prevratenie oci
2. Nevie ako reagovat. Priklad: mame naozaj tazke obdobie, uz som mu vela veci postupne vysvetlovala, bez uspechu. Naposledy padli vety, ze sa hnevam, ze isiel do vztahu, ked nechce tvorit VZTAH alebo iba spoluzitie....a hnevam sa aj na to, ze to musia vidiet deti, ktore si to vezmu za svoje a mozno im tym dalej pokazime zivot.

Nic. Ziadna odpoved. Ziadna reakcia. Dalsi ignor. Nasledne debata len o ceste do skolky a opat: "kadial ste isli? Je tam rozbity chodnik". Pride mi, ze jeho mentalna kapacita co sa tyka niecoho neuchopitelneho (emocie- aj ked moja zlost a plac uz dost uchopitelne su...aj doslovne), je v plienkach a na urovni maleho dietata. Napriek tomu, ze o sebe tvrdi, ze je krestan, nezamysla sa nad nicim hlbsim. A mozno aj ano, ale ja o tom neviem. Nas vztah je skvely - kym nepride problem. Napriklad ho nieco nevytoci a z jednej malej blbosti urobi hadku storocia, pretoze zranuje, ublizuje, utoci a co ma najviac boli je to, ze nema empatiu, sucit a dokonca ani sebareflexiu. Velmi ma to mrzi, pretoze ho milujem. Deti ho miluju. Ale nezabera ani to, ked mu vsetko jasne a vecne do oci popisujem. Je nejaka nadej na to, aby to pochopil? Asi nie, co?!....... ☹️

Podla toho co to je. Moj napr vyrastal v rodine, kde si kazdy hra tu svoju... Svokra svoje, svokor svoje, sestra svoje jej manzel svoje...
Ja som s mojim manzelom si sadla, ale az po skoro 10 rokoch vztahu, a par rokoch svadby a povedala mu.
Ze moze si ist svoje, ale nie pri mne. Ze ja som sa nevydavala preto, aby som zila sama...a ze kludne tak moze zit, ale pojdeme kazdy po svojom ale od seba. Ze ja jeho rozhodnutie respektujem a vysvetlila som, ze manzelstvo je o tom, z3 sme dvaja. Nie kazdy sam za seba....
My sme sa nejak dohodli... Da sa to, ale chlapovi to musis vysvetit slovne a normalne otvorene.
Ak nechape, treba ist svojou cestou a on svojou...