Dá sa zachrániť aj ten najzničenejší vzťah?

Kazdy vztah je iny, to co fungovalo v jednom, nemusi v druhom. Skus popisat konkternejsie, co je problemom, dostanes aj konkretnejsie odpovede.

a načo? ale teda ak chcú, ale naozaj chcú obaja, tak sa dá. ak to chce jeden, tak si zničí nervy a odhodí ďalšie prebytočné roky života s tým druhým.

Zalezi, ake su dovody tej najhlbsej z najhlbsich kriz.

Musia to chciet obaja a zalezi,ake su tie krizy. Lebo nie kazda kriza sa da ustat

záchranu musia chciet obe strany

https://tlakovyhrniec.sk/ o manželstvách v kríze

Ak chcú obidvaja, treba to skúsiť. Ale niekedy to napriek všetkej snahe jednoducho nejde.
Ak chce len jeden, je to len predlžovanie agonie bez nádeje na úspech.

Myslím si, že sa zachrániť dá. Samozrejme je na to potrebná spolupráca oboch strán.

@popocathepetl Toto vyzera inspirativne,dakujem 😊

Posielam nádherné svedectvo 🙂
Sľúbila som Vám svoje svedectvo, tak sa ho pokúsim spísať. Doteraz som tak neurobila, lebo som nechcela poškvrniť pamiatku na manžela. Ľudia, priatelia a rodina ho poznali ako veľmi dobrého človeka a takého si ho uchovávam aj vo svojom srdci.
Obaja pochádzame z Oravy, z katolických rodín a zobrali sme sa z veľkej lásky. No postupne som zistila, že v jeho rodine je veľmi používaný alkohol. Traja súrodenci v mladom veku zomreli na cirhozu pečene a odumretie mozgu.
Moj muž bol dobrý manžel, ale u nás sa to striedalo, keď pil, rodinu nepoznal. Potom prosil o odpustenie a aj mesiac nepil. Prišli deti, máme dve dcéry a syna. Ako išli roky, jeho závislosť sa stupňovala, bolo viac dní s alkoholom. Napriek všetkému sme si kúpili dom, ale museli sme si zobrať veľkú pôžičku s úrokom. Manžel sa snažil, bol to aj jeho sen, robil okolo domu. Raz keď chcel postaviť kurin pre sliepky, stala sa mu nehoda a odpílil si prsty na ľavej ruke. Prišiel o prácu a šlo to s ním dolu vodou. Môžem povedať, že spadol na úlne dno, stal sa veľmi závislý, dokázal vypiť všetko, kde bolo aspoň kúsok alkoholu. Keď pil, nepoznal deti ani mňa. Nič nejedol, len sa táral po dedine a za alkohol robil drobné roboty, alebo si požičiaval.
Keď už raz bol na dne, tak išiel aj na liečenie, no vydržal veľmi krátko. Ja som ho prosila, dohovárala, hnevala sa, hádala, denne modlila, ale nešlo to nijako. Odzrkadlilo sa to na mojom zdravy. Mám imunitno- reumatické ochorenie a ako 38 ročná som ostala na plnom invalidnom dôchodku. Nevedela som ako ďalej, rozvod som odmietala, bol to otec mojich deti, aj keď oni to tiež veľmi ťažko brali. Napriek všetkému sa ma nikdy fyzicky nedotkol. Je pravda, že vedel, že ja som povaha, ktorá si ublížiť nedá. No nikdy som sa nepustila Pána Boha, veľmi som prosila pri každej svetej omši a okrem nášho kostola, som chodievala aj do „domčeka“. Je to dom vo Zvolene, ktorý darovali Kozlíkovci a vysvetil ho na kaplnku biskup Galis. Slúži tam omše pán farár Kocian, už na dôchodku. Omše su spojené s chválami a adoráciami.
Raz, keď som bola na tejto svätej omši, bolo evanjelium „Ja som cesta, pravda a život“. Počas obetovania som sa modlila a pýtala: „Pane, aká je moja cesta, Ty vieš ako je to u nás. Čo mám robiť? Prestala som vnímať a počuť ľudí okolo seba, ale začula som hlas, ktorý mi vravel: „Miluj ho takého, aký je, aj ja ťa milujem takú, aká si.“ V tom som sa prebrala a obrela sa, kto mi to povedal, no ľudia okolo sa modlili a ja som si to nevedela vysvetliť. Išla som domov a vravela si asi týždeň, čo to Bože odo mňa chceš, Ty to nevidíš? Ako ho môžem lúbiť, vtedy veľmi pil a veľa krát v noci neprišiel domov. O dva týždne som išla na omšu do „domčeka“ znovu a opäť pri obetovaní som rozmyšlala nad tým, čo som počula a ďakovala Bohu, že ma miluje. Ale ako keď som hriešna? Prestala som vnímať dianie okolo a videla som rany, nevidela som žiadnu osobu, len rany, ako mal náš Pán od vrchu hlavy po tŕni a veľa, veľa po bičovaní. A ja som cítila, že to su moje hriechy a veľmi mi tiekli slzy. Postupne tie rany mizli. Na to som precitla a nevedela by som, že sa to stalo, nos som mala prázdny, nie ako pri plači, ale pulover, čo som mala oblečený, bol mokrý, akoby som sa poliala vodou. Cítila som sa ako po dobrej spovedi, mala som pocit, že mi Pán všetko odpustil a tak som v tej chvíli odpustila aj ja.
Boh mi povedal, že ma miluje takú aká som, čo všetko som v živote porobila. Aký úžastný je, že som dostala také ubezpečenie a tak som zmenila svoj prístup k manželovi. Vtedy ho vyhodili z ďalšej práce, už aj desiatej. Začala som mu každý deň vraviet, že aj tak ho ľúbim. Manžel ma zrazu poprosil, aby som mu pomohla. Znovu absolvoval liečenie a skutočne prestal piť. Našiel si prácu v strážnej službe, kde ho veľmi chválili, dokonca dostal aj ocenenie najlepšieho pracovníka. A my sme mali doma milujúceho manžela a otca. Začal chodievať pravidelne do kostola, na spovede, zapísal sa do ružencového bratstva, do spoločenstva Božského srdca.
Nepil už dva roky, keď sme mali 25 výročie sobáša. Oslavu som nechcela, ale plánovali sme ísť spolu do Medžugorie. Preto nám deti pripravili tajne oslavu aj vybavili svatú omšu na deň nášho výročia 21.11. a pozvali našu rodinu. Manžela však nečakane poslali ako SBS do Bratislavy, bol práve na zastávke MHD, keď dostal silné bolesti do brucha. Zavolal svojmu sefovi a ten ho odviezol na Kramáre do nemocnice. Z tadiaľ mi volali, že manžel ma silný zápal pankreasu a nedávajú mu moc nádej na prežitie, 90% ľudí v tomto štádiu umiera. Veľmi som plakala a prosila Pána, že nie teraz, keď sme si opäť našli k sebe cestu a žili šťastný život. Manžel to prežil, po troch týždňoch na infúziach ho pustili domov. Napriek tomu, že držal prísnu dietu, nič nemohol zjesť, z každého jedla mal bolesti.
Prichádzal máj a chceli sme ísť spolu do Krakowa na púť s rádiom Lumen. No pred tým ho doktor poslal na CT vyšetrenie a tam mu zistili, že na pankreasy má cistu. Nesmel teda nikam cestovať a hneď ho objednali na operáciu, ktorá mala byť v utorok po víkende, kedy bola spomínaná púť.
Na púť som šla teda sama a veľmi som prosila Božie Milosrdenstvo a aj svatú Faustinu o pomoc. Bola tam aj taká možnosť, napísať svoju prosbu na lístok a rehoľné sestičky sa za to budú modliť.
Manžel podstúpil v utorok operáciu a ja som hneď po nej išla za doktorom, aby som sa dozvedela, ako dopadla operácia. Lekár mi povedal: „Viete, keby som ja osobne nerobil to CT, tak neuverim. Podľa CT vyšetrenia mal cistu veľkú ako pomaranč na 2 cm orgáne pankreasu, ale počas operácie sme žiadnu nenašli, manželovi sme rozrezali aj žaludok , ale po ciste neostala dokonca ani jazva, ktorá ostáva, ked sa cista sama vstrebe. Ja si to neviem vysvetliť a manžela sme zbytočne operovali.“
Manžela pustili domov, obrovská jazva po zákroku sa postupne zahojila a dokonca aj stravovať sa začal normalne. Čoskoro manžel oslávil 50 rokov, robili sme dve svadby, synovi pomáhal pri stavbe domu, narodila sa nám prvá vnučka, chodili sme na dovolenky a dostali sme sa aj do Medzugorie.
Dokázal žiť bez alkoholu, pracoval v kolektíve predavačiek a tie ho vždy chválili, akého mám úžastného manžela. Mal však ešte jeden zlozvyk, veľa fajčil. Trápilo ho to, tak sa prihlásil na odvykaciu kúru. 31.10. 2011 sme mali 30 výročie civilného sobáša a kedže 1.11. mal ísť do práce a 2.11. na tú spomínanú kúru, tak sme sa rozhodli ísť spolu predvečer sviatu Všech svätých na omšu do Zvolena k Dominikánom. Zaviedol ma na chór, že si mám zapamätať, že tam ma on svoje miesto a podal mi do ruky svätý obrázok, kde bolo Božské srdce a boli tam zaznačené deväť jeho prvých piatkov. Po omši sme šli do Lidlu a jeho kolegyne sa čudovali, že čo prišiel, tak im vravel, že ich chcel len vidieť. Nato vraví, že ideme ešte k synovi na návštevu, dokonca veselý šiel pozdraviť aj nevestinu starú mamu a až tak sme sa vrátili domov. Šťastný mi ďakoval, že som mu pomohla od alkoholu aj keď to bolo ťažké. Robil si plány, ako ešte najmladšej dcére spravíme svadbu a my si budeme spolu šťastne nažívať. V tú noc som sa zobudila o 5 minút polnoc na to ako sa prudko posadil na posteli, že ma bolesti v žalúdku a na chrbte a nemôže spať. Spoločne sme prešli do kuchyne a dala som mu lieky, ktoré úžíval pri bolestiach pankreasu. Ako zapil tu tabletku, pohár mu vypadol z ruky a odpadol. Záchranka mu nedokázala pomôcť. Tak mi po pol noci na sviatok všetkých svätých zomrel v náruči na infarkt. Mal 53 rokov. Pán mi ho nechal 5 rokov, ako som prosila o jeho život a 7 rokov nepil. Veľmi ďakujem Bohu za tie krásne roky, deti majú spomienku na dobrého otca, ja na milujúceho manžela. Na všetko zlé sme zabudli a odpustili. A on dostal tú milosť k návratu k Bohu, po spovedi a svätom prijímaní, tak ako to Božie milosrdenstvo sľúbilo si ho Pán povolal k sebe. Verím, že nie je zatratený. Ďakujem aj za tie zlé roky, naše deti boli skromne vychované, našli si dobrých parnterov, žiju vo sviatostnom manželstve a ja sa teším už na ôsme vnúča.
Takéto je moje svedectvo o Božej láske a nekonečnej milosti. PBZ.

S pozdravom Margita J.

Podľa toho, kvôli čomu bola kríza. Či kvôli financiám, alkoholu, bitkam, nevere. Ja by som dala šancu len vtedy, keď to je kríza kvôli gamblerstvu (podmienka liečenie) alkohol (liečenie) a financiám (rozdelenie na moje tvoje a prispievanie) ale musela by som ho veeeelmi ľúbiť a nikto na svete iný by nemohol byť pre mňa dôležitejší.

Chcete ho obaja zachrániť? Ak áno, tak je tu nádej. Ak nie, tak to nemá význam.

Záleží kvôli čomu je kríza. U nás bola kvôli svokre 2roky sme spolu nebývali a nakoniec sme to zvládli. Už 4 vianoce sme vo svojom dome všetci 4 spolu. U nás to bolo tiež totálne dno vzťahu. Chcelo to veľa odpustenia a vzájomného nastavenia že to čo sa stalo nás malo posilniť. Urobila by som to znovu.. znovu by som mu odpustila a dala šancu aby deti vyrastali v úplnej rodine.

Myslím, že áno len treba vydržať a nejako sa prebrodit krízami hádkami a všetkým aj keď to trvá dlho a vkuse majú tí dvaja na mále... Potom príde postupne kľud ... obaja sa vyburia a ak vydržia a chcú byť spolu tak sa to podarí...

@gertrudaosem Dakujem ❤

Kde je vola, tam je cesta. Len musi byt chut na oboch stranach nieco zachranovat…

Teoreticky áno, prakticky nie... ak ste dospeli do štádia, že je váš vzťah "najnzničenejší", tak tých problémov bude asi toľko, že už ich neodstránite.

@domi995 Dakujem za toto svedectvo. Som veriaca.Nie tak sice,aby som bola kazdu nedelu v kostole,Boha si nosim v srdci.Fakt je jeden,ze ma naozaj nikdy nesklamal ked som potrebovala nikdy a mam pocit ze poslednou dobou som sa mu aj trichu vzdialila.Asi je cas najst cestu spat.Moj muz ma vsak bohuzial vieru len vo sviatostiach a inak nic,ale viem tonutiahnut aj sama.

Da sa,ale treba nato dvoch kt.to chcu aj zachranit..nie snaha len jedneho

@domi995 krásne svedectvo veru 💞 si silná žienka.