Život po vysokej škole
Neviem úplne opísať moje pocity, ale snáď ma pochopíte. Som 1 rok po vysokej a žijem v inom meste. Našla som si nové známe, kamarátky, so starými kamošmi udržiavame kontakt. Našla som si aj priateľa. Väčšinu času sme sa na vysokej zabávali, chodili na turistiku, výlety, a hoci sme mali aj ťažšie obdobia, nikdy ma to nezahltilo. Chodila som behať a na jogu, čo robím aj doteraz. Všimla som si na sebe, že mi chýba to obdobie s tými ľuďmi. Niektorí majú menej času a tí, čo ostali, akoby začali byť čoraz viac ustarostení. Najmä kamošky, buď smutné, že nemajú vzťah, alebo nemajú kamošky, nič ich nebaví a mohla by som menovať asi veľa toho. Pracujem s ľuďmi a veľmi má práca baví, rada trávim s ľuďmi čas. No čoraz viac sa pristihnem pritom, že sa cítim nepohodlne. Cítim, akoby tá etapa končila, ja sa vzdiaľujem tým kamarátkam, niektorým novým známym tiež, lebo ma ubíja počúvať to, ako ich nebaví život. Navrhla som niekoľkokrát, čo robiť, ako sa zabaviť, no neúspešne. Čoraz viac myslím na to, ako ísť na výlet sama, s priateľom, alebo ísť radšej za rodinou a mám naozaj asi 2 kamarátky, ktoré stoja stále za to a sú naladené rovnako a neubíjajú sa. Neviem, či som sa zmenila ja alebo tí ľudia, no cítim sa ako rozpoltená. Bola som zvyknutá byť obklopená ľuďmi. Chcela by som stále tráviť čas s toľkými ľuďmi, ísť sa zabaviť, smiať sa, udržiavať priateľstvá, ktoré som predtým mala, ale zároveň sa vo mne začína biť to, aby som urobila niečo konečne pre seba. Išla robiť to, čo chcem. Išla cestovať. Videla nové miesta. Venovala čas priateľovi namiesto počúvania toho, ako ľudí nič nebaví. Sama neviem, čo si o tom myslieť, ale cítim, že sa veľa zmenilo a neviem, či ste mali také pocity v nejakej životnej fáze aj vy, že ste sa začali odďaľovať, smerovať inam. Ide o to, že som bola zvyknutá byť s ľuďmi, užívala si to a odrazu je to zmena a čím ďalej, som viac sama, tak to vnímam.
Podľa mňa prirodzená vec. Proste ľudia sa menia. Skončilo jedno obdobie, a tak sa zmenili aj oni. Ja som mala na škole tiež kamarátky a teraz nie som v kontakte zo žiadnou, pretože tiež išli do iného mesta, mali prácu a tak to proste zmení človeka. Musíš selektovať ľudí inak sa zblázniš.
@kusoribbu prácu mám. Odkiaľ si prišla na to, že rodičia? Veď bývam v inom meste, od rodiny a pracujem, bývam sama.
@eteew267
@tinka_1807 asi je to tak, že nastalo presne to, že musím prijať, že už veci nebudú ako dovtedy. Je pravda, že veľa z tých ľudí naozaj začalo byť viac nespokojných a prenášali to na mňa. Asi je len pre mňa ťažké to prijať, že zrazu sa to takto zmenilo. A chcela som sa skôr vyrozprávať, či to niekto tiež v živote nezažil, že sa ľudia zmenili a ostal viac sám ako dovtedy.
Ja som po VS uz peknych par rokov a poviem Ti, ze casom sa to este viac prehlbi, kazdy bude mat vlastne rodiny, problemy, starosti s kadecim, malo casu... Mne sa kamaratky rozprchli kazda do ineho mesta. Spociatku sme udrziavali kontakt, no ako sa vydali a mali deti, tak mali menej a menej casu, az sme sa uz mozno aj 2-3 roky nevideli a napiseme si len k sviatku. Tiez mi je to luto aj teraz, mala som rovnake pocity ako Ty, chcela som zit a zivot ako na VS sa mi velmi pacil, ale neviem najst nikoho na rovnakej vlne. Mam manzela, deti nemame, on rad pocestuje, zajdeme na turistiku, ale na disko ho uz nevytiahnem 😀 Avsak kamosku, co by to mala podobne ako ja, nemam.
@viky173 som rada, že ma niekto pochopil 🙂 je to zvláštny pocit. Najmä keď nejakí ľudia by aj boli, ale ich starosti veľmi prenášajú na mňa. A to zase v živote veľmi nechcem. Samozrejme, môžem si nájsť ďalšie záľuby, o to nejde. Ale aj tak je to zvláštne a paradoxne, počas strednej školy som bola takáto. Len ja a moje záľuby, 1
-2 kamaratky a stačilo mi to, bola som vnútorne spokojná. Počas VŠ sa to zmenilo.
Takže asi mi ostáva len zvyknúť si na tento nový život.
Kazdy ma svoje problemy a prioritne riesi tie svoje problemy. Hypoteky, partnerstva, vztahy, deti. Uz sa musi starat kazdy sam o seba. Bezstarostne studentske obdobie skoncilo. Je to normalne a treba to prijat take, ake je. Stretavat sa s pozitivnymi ludmi. Pockaj, este sa to vyselektuje s prichodom potomkov.
Kazda zivotna etapa je uplne ina. Tiez mi za tym bolo luto. Aj za strednou,ja som mala uzasny zivoy na strednej..aj na vyske bolo fajn tam sme nemali az taky kolektiv dobry ale mala som kamosku s ktorou mam vela zazitkov. Ale tiez ss nase cesty rychlo rozisli lebo ona ma vela svojich kamosiek zo zakladky..za kazdou etapou mi bolo velmi velmi luto a smutne. Asi si zvyknes ine ti nezostava..
Je prirodzené, že vnímať veci inak. Rob ako cítiš. Ak chcete cestovať, cestuj. Ak chceš ísť niekde s priateľom, choď. Sama v podstate píšeš, že radšej ideš sama a s rodinou, ako s kamoškami.
Neviem úplne, akú radu hľadáš, ale najlepšie je ísť podľa toho, ako to cítiš. Ono po výške sa vždy veľa znení, pretože mnohí si nájdu niekde prácu, odídu, založia si rodinu ... Proste je to akoby opäť ďalšia etapa života. Urob si ju po svojom 🙂