Život bez záväzkov
Dobrý deň mile žienky, dievčatá !
Nikdy by mi nebolo napladlo, že napíšem takto na nástenku, ale v toto moje životné obdobie pociťujem tak hlbokú beznádej a prázdnotu ako nikdy doposiaľ. Aspoň sa mi tak zdá. Aby som sa dlho nerozpisovala a bola i stručná, som jeden z tých ľudí, ktorí pociťujú zármutok už od detstva. V puberte som bolesť začala zajédať a uzatvárať sa do sveta predstáv, kde moje ja, plnilo všetky mierky požiadavok spoločnosti, no hlavne tie povrchné. Moje správanie sa preklopilo do bulímie, pre ktorú sa každý deň rozhodujem už možno polovicu svojho života. Dnes mám 28. Aby toho nebolo málo ochorela som aj na OCD, ktoré máme v rodine a jeden z mojich členov sa pre ňu stal i invalidom. Ja zvládam chodiť do práce, ako tak fungovať a na oko to skrývať, ale v sebe sa cítim denno-denne ako zúfalec a pociťujem hanbu. Áno, už teraz je toho mnoho, na čo by som sa mala zamerať a čo v skutočnosti riešiť. ALE! V skutočnosti sa už roky a s terajším známim (8 mesiacov) skutočne trápim. Nedokážem sa zamerať na seba a zmotivovať sa pre seba a pre svoje dobro. Tohto známeho som spoznala z hlbokého zármutku a osamelosti na sociálnej sieti a v meste v ktorom som sama. Už od začiatku som vedela, že nie! Jednoducho nie, takýto typ spoločnosti som vždy obchádzala. Ich hodnoty mi boli cudzie a ako tak rozprával (sebaprezentoval) svoj život, len som sa v tom utvrdzovala. Častokrát keď niečo prehlási v zmysle – manželstvo je otroctvo, pretože človek by si mal predsa robiť čo chce, kedy chce a chodiť von s kým chce (preklad – chcem si robiť, čo chcem a nie mať voči niekomu záväzok), tak ma to hlboko zabolí. Také reči, že to pre mňa znamená len toľko, že somnou ani nepočíta a že mu na mne ani nezáleží. V podstate si za to môžem sama, lebo som od začiatku vedela, že máme iné hodnoty a na základe tých jeho som mu nikdy nezačala dôverovať. 7 mesiacov mi bol schopný klamať o svojom veku a nakoľko už má dnes po 40tke, rozumiem tým viac jeho rečiam. Už sa somnou chcel rozísť niekoľkokrát, ale ja som ho uprosila. Jednoducho tá ničota, ktorú si predstavím po tom, tá samota v cudzom meste, prázdnota,…Viem, že toto sú asi dôvody ktoré ma pri ňom držia a on má asi vlastné motivácie, nakoľko som sa snažila doteraz, čo sa týka starostlivosti oňho ako o tínedžera, ktorým akoby doposiaľ ostal. Dalo by sa písať mnoho a mala by som millión dôvodov na to, odísť a nechať ho, avšak nedokážem to zo strachu. Zo strachu, že mu na tom vôbec nebude záležať, zo strachu že prestane zrazu záležať na mne ako na existujúcej entite. Keď si to predstavím, svoj osamelý život po tom, na ktorom nebude nikomu záležať (hoc mu na mne už teraz nezáleží, ale aspoň k niečomu som mu zatiaľ užitočná), mám obávam či v ňom zvládnem ďalej pokračovať.
Zacni pravovat na sebalaske, to ti vyriesi vsetko
To musi byt zbytocny vztah ked si ho niekolko krat uprosila aby ste sa "nerozchadzali". O com to je?
Nechaj ho ist a nevid v tom buducu prazdnotu ale prave naopak konecne priestor ze pride niekto kto Ta bude mat naozaj rad a ten vztah bude vyzerat normalne.
Je mi luto, ze sa citis tak osamelo. Navstevovala si niekdy psychologa, pripadne liecila si sa na tu bulimiu, ocd, ci len to v sebe vsetko nesies?
Nik iny ako ty sama, ti nemoze pomoct zit tvoj zivot. Cesta pre teba je v sebapoznavani a v postupnom uceni sa mat rada samu seba.
Precitaj si niekde o neistej vztahovej vazbe a vyhybavej vztahovej vazbe. Ty vztupujes do vztahov ako ta neista (nemas hranice, ustupujes, aby si vyhovela inym a tym sa im zapacila a podobne...) a protajskom vo vztahu ti je casto clovek s vyhybavou vazbou (nechce sa viazat, nevie prejajovat city, boji sa prilisnej blizkosti, chce byt nezavisly). Oba tieto typy zazili v detsve zanenie, na zaklade ktoreho sa vyvinul ich typ osobnosti tak ako sa vyvinul. Neisty clovek ma vacsinou rodica, co nie uplne rozumie potrebam dietata, nie vzdy na tie potreby reaguje rovnako, raz reaguje, raz nie, alebo moze mat az prilis ochranitelskeho rodica a preto vzdy caka pomoc zvonka. Ten rodic to nerobi zamerne, vychovava najlepsie ako vie, casto mame na detsvo dobre spomienkky. A predsa... Vyhybavy clovek ma vacsinoou rodica narcisa, alebo nevsimaveho rodica. Ktory je nauceny neregavoat na jeho potreby a preto si to dieta vypestuje taky vyhybavy postoj - ja si to vsetko co potrebujem zabezpecim sam, ja nikoho nepotrebujem. Toto su velmi velmi hlboke veci a clovek ich musi o sebe pochopit, obzriet sa na svoje detsvo. Vie to byt bolave. Ale zaroven, ked pochopis, kto si, ked pochopis, kto je tvoj partner... tak potom sa da ist dalej. Rozhodovat sa vedome. Vyberat si, co si prosis do svojho zivota a posielat do certa, co si neprosis.
To co je podstatne, to je, aby si pochopila, ze tvoj partner by sa rovnako choval k akejkolvek zene. Ze ma tento typ povahy. Ze to as neda zmenit. Cize prestan mat pocit, ktory niekedy mas, ze to ako sa on sprava je dane tebou. Nie je. Je proste vyhybavy. A toma na vztahy dosledky. Vzdy si vsak mozes vybrat - ty - ze v takom vztahu nechces byt. Ak v nom zostavas, posilujes tu choru dynamiku. Ak chces v tej chorej dynamike zostavat, je to tvoja volba. Nik ta k tomu nenuti.
Teraz sa moc rada nemas, teraz si ublizujes bulimiou a zlymi vztahmi. Akoby cakas, ze pomoc pride zvonka. A akoby musis pochopit ze nie, ta pomoc zvonka nepride. Ale je v tvojej moci, v tvojej voli zit krajsie, lepsie, stastnejsie. Tm, ze samu seba pochpis, a vyberies si cestu, ktorou chces ist. Na zaciatku je dobre vediet aspon, ktorou nechces ist a neist nou.
Ak to nedokazes sama, prosim skus vyhladat odbornu pomoc. Mozu ti pomoct so zvedomenim si, preco sa ti deju veci ako bulimia, ocd, preco si vyberas nespravnych partnerov. Ked tieto veci pochopis a prijmes, mozes si vybrat, ze vsetko bude v tvojom zivote inak. Namiesto role obete zacat pristupovat k veciam tvorivo.
Prajem ti na to vela sily.
Prajem ti aby si sa nebála vyhľadať pomoc. Naozaj zo potrebuješ.
potrebujes terapiu, nie partnera (aspon zatial) ..
@reanda Tak, tu by bolo dobre radiť sa s psychologom a TAKÉHO partnera nie, sú aj muži, ktorí majú inakší postoj k spolužitiu, postoj, že dvaja zvládnu veci ľahšie a necítia sa pri to obmedzovaní.
Tiez ti odporucam vyhladat odbornika, lebo si myslim,ze si tak daleko, ze ti len sebapoznavanie a sebaliecenie z traum nepomoze.
On tvoj stav iba zhorsuje a sposobuje ti dalsiu uzkost.
Skus si najst inu spolocnost, kde sa mozes stretavat s ludmi, s ktorymi ta moze spajat nieco spolocne - jazykovy kurz, kruzok hackovania, cirkevne spolocenstvo... minimalne raz do tyzdna. (Nieco take, kde sa aj komunikuje a nie len plavate vedla seba a potom sa kazdy prezlecie a odide.)
Ak si spominala bulimiu, mozno treba riesit aj vztah s otcom a ktovie co este - so psychologom alebo inym terapeutom, aby si bola vyrovnana so svojou minulostou. Lebo to co pises, su len nasledky a treba sa dopracovat ku korenom.
@jumama Ďakujem krásne za ochotu a riadky.
Navštevujem psychoterapiu zhruba raz za 2 mesiace kvôli termínom. Navšetuvjem ju zhruba 3 roky, ale mám pocit, že som sama dokázala za tri roky, spraviť možno tri kroky. Prax je oblasť v ktorej doposiaľ zlyhávam. Zmeny však prichádzajú v mysli. Možno to ide vekom, samozrejme každou novou skúsenosťou a bolesťou. Mnoho vecí som za poslendý pol rok prehodnotila, na mnohé poprichádzala a paradoxne pri vyhýbavom partnerovi, ak to tak nazveme, som sa tiež naučila niečomu ako o sebe tak niečomu i o ,,láske?". Lásku som zvykla mať zaškatulkovanú v zmysle, ,,Veď keby si ma mal rád, tak..." a pod. Práve človek, ktorý sa tak bráni, akémukoľvek náznaku manipulácie voči sebe, ma toho mnoho naučil o lásku, ktorá znamená i to, že ten druhý si vyberie to najlepšie pre seba a upredností vlastné šťastie a spokojnosť. Samozrejme všetko toto bolo cez bolesť (a stále je), lebo ja som predsa bola presvedčená o inej predstave lásky, atď. Trápi ma skôr to, že mu nedokážem dôverovať pre klamstvá a paradoxne zavádzanie z jeho strany. Žije pre seba a to znamená, že nie je často schopný pochopiť mňa, že i ja som predsa človek s nejakými emóciami a potrebami a aj nedostatkami. V tomto spočíva to moje posolstvo života - nikoho nezaujímajú Tvoje potreby, nie ú dôležité. Zhodou okolnosťí som sa zhruba pred týždňom identifikovala s úzkostným typom vzťahovej väzby a áno, môžem potvrdiť, že človek sa potom menej obviňuje pre reakcie ktorých je schopný, pretože z nejakého dôvodu sa v jeho živote vyvinuli. Ako píšem, rada čítam - upokojuje ma to, rada sa o tom vzdelávať - chcem porozumieť, ale prax a motivácia pre seba mi akosi doposiaľ chýba.
Veľmi ďakujem za reakciu. Často si tu v poslednej dobe čítam fóra a aj keď človek si povzdychne, že niekto prežíva rôzne udalosti, situácie, príbehy, ale na druhej strane pochopí, že sa to nedeje len jemu. A sú tu ženy, ktoré ochotne podporia, poradia, čo veľmi pomôže a poteší dušu.
Vies, ja som tiez v tako vztahu a uz dlhodobo, viac ako 20 rokov 🙂 Boli lepsie a horsie obdobia. Najnarocnejsie je to, ked su deti a vyhybavy unika a ten uzkostny sa stara, lepi vsetko sam. Mne moj muz velmi imponuje, to co sa mi pacilo na nom na zaciatku, paci sa mi aj dnes. Ale jeho vyhybava a moja uzkostna povaha to je dokopy niekedy riadne tazke. Pre oboch 🙂 Pritom sa prave pereto pritahujeme, lebo akoby druhy ma tie vlastnosti a schopnosti, co by bolo dobre mat. Ja by som potrebovala byt viac na seba orientovana, viac sama niekam vyrazat. A muz zase by potreboval naucit sa obcas mysliet na druhych... potom by nam bolo sveta zit 🙂
Ak nie je anglictina pre teba problem, tak na youtube je Heidi Priebe. Ona mi dosledky vztahovej vazby na vztahy v dospelosti, na to ako sa chova ktory typ vazby vo vztahoch a ake to ma dosledky a ako to pripadne napravit, objasila uplne najlepsie ako som kedy pocula, zrozumitelne. Ja som si jej zoznam videi obratila od najstarsich videi a postupne som si ich pozerala.
Ked vencime psa, tak muzovi vselico rozpravam a nieco si z toho aj zobral k srdcu. Po rokoch! Ale je to strasne tazka cesta, pre oboch 🙂 Pretoze uzkostny vo vztahu rychlejsie pochopi, co je treba zmenit, pochopi, kde mozno robi chby, kde by sa mohol zmenit, a vidi aj tie partnerove... Snazi sa to tomu druhemu signalizovat, ale on to kvoli svojej vyhybavosti nevidi a nepotrebuje sa menit, to uz radsej ako menit sa chce byt sam...
Ta Heidi to povedala takto:
Uzkostny si mysli, ze vsetci okolo su ok a on je pokazeny.
Vyhybavy si mysli, ze on je ok a vsetci okolo su pokazeni.
Preto uzkostny si dlho pripisuje vinu a suhlasi, ze to vsetko je jeho vina co sa deje... Pretoze zaroven vyhybavy si mysli, ze on je ok a vsetku vinu na toho druheho zvaluje.
Uzkostnemu moze pomoct nastavovat hranice. Nebrat na seba vinu, nebrat na seba zodpovednost druhych. A to je pre neho nesmierne tazke 🙂 Aby veci fungovali, on ich totiz rad spravi aj za druhych 🙂
Drzim palecky, na dobrej ceste si. Len sa maj ada, doslova bud k sebe laskava, aj ked sa ti nedari. Povedz si, ze to asi vsetko potrebuje byt ako je...
@jumama Ďakujem krásne, určite si vypočujem 🙂, žiaľ keď nepríde ochota i z druhej strany, nepomôžem si. Ďakujem ešte raz 🙂a tiež držím palce v ďalšej ceste Vášho manželstva.
Takyto clovek ti nie je oporou, ale este viac ti vsetko zhorsuje ☹