Výčitky svedomia

Ahojte, potrebujem sa niekde anonymne vypísať, lebo robím niečo fakt zlé. Mám vyše 2 roky priateľa, ktorého ľúbim, ale začína to skĺzať do stereotypu. On by spravil pre mňa všetko na svete a kvôli tomu sa ja cítim hrozne, ale ja už mám skôr pocit, že je pre mňa viac kamarát ako priateľ a sex je pre mňa už skôr povinnosť, napriek tomu si neviem predstaviť s ním rozchod, hrozne by mi chýbal v živote a máme spoločných priateľov, poznáme si rodinu, máme krásne spomienky. Avšak jedným z problémov je aj to, že náš vzťah stagnuje, nebývame spolu, nepožiadal ma o ruku, neplánuje so mnou v blízkej budúcnosti deti. Žiadosť o ruku si nebudem zúfalo vynucovať (aj keď bol by na to už najvyšší čas vzhľadom k veku), o bývanie som sa pokúšala, ale on sa rozhodol na “staré kolená” že si urobí VŠ a od septembra nastupuje externe a že vraj chce riešiť spoločné bývanie ideálne až po jeho škole, teda plus ďalšie 4r. iba stretávania sa. Počas nášho vzťahu som sa nestretávala a nepísala si absolútne s nikým ani kamarátsky, veľmi to ovplyvnil aj covid. Lenže mám takú “detskú lásku”, kedysi sme spolu chodili a rozišli sme sa, pretože sme neboli pripravení ešte na vzťah. Mali sme sa na soc.sieťach, nejaký pravidelný kontakt sme neudržiavali, sem tam sme prehodili do 5 správ alebo si poslali nejakú fotku, keď sme mali v živote veľké udalosti. Nevideli sme sa 8 rokov, ale nedávno mi písal, že si splnil veľký sen a kúpil si drahšie športové auto - poslal mi fotky a navrhol asi zo slušnosti, že sa môžem niekedy previezť, ak by som chcela a ja som sa neviem prečo toho chytila. Do poslednej chvíle som to chcela zrušiť a aj on mi povedal, že ani nedúfal, že prídem, ale ja som šla. Boli sme spolu krátko, previezli sme sa a sadli si medzi ľudí a priateľovi som o tom nepovedala, lebo som tušila že by sa mu to nepáčilo. Bol to neskutočný pocit, keď som ho videla po toľkých rokoch, mali sme si toho fakt veľa povedať, prekvapilo ma, že si pamätal o mne úplné detaily a naše staré rozhovory. Odvtedy sme si častejšie písali ale všetko striktne v kamarátskej rovine, ja som sa snažila udržať si odstup. Ale včera sme sa zase stretli (len sme sa zase rozprávali) a musela som klamať priateľovi, kde som bola. Ja neviem prečo to robím, asi mi chýba niečo vo vzťahu a neviem definovať čo, a viem že takto to ďalej nepôjde a musím ukončiť stretnutia alebo sa priznať priateľovi, že sa stretávam s kamarátom a asi bude nasledovať z jeho strany rozchod. Ten kamarát mi včera hovoril, že má problém nadviazať kontakt so ženami, je introvert a žije roky sám, ešte aj pracuje v IT kde má takmer všetkých kolegov mužov. Že vraj sa s ním snažila nadviazať kontakt nejaká žena na pracovnej ceste a on úplne spanikáril a dištancoval sa. Ja som to reagovala, že by to asi nemalo zmysel, keď to bolo v inom meste (brala som to ako svoj stretávací vzťah) a on ma hneď vyviedol z omylu, že on by nemal problém sa presťahovať, lebo ak si nájde priateľku, tak s ňou určite chce bývať, lebo hľadá vážny vzťah a chce si založiť rodinu (nevedel, že ja mám problém presne s týmto vo vzťahu) a mňa vtedy hrozne bodla žiarlivosť, že môj priateľ takýto nie je. Ja som sa teraz vlastnou vinou dostala do nejakého zvláštneho trojuholníku a vôbec neviem čo mám robiť. Rozísť sa s priateľom nechcem, ale vzťah nemáme 100%tný, prestať sa stretávať s tým kamarátom tiež nechcem, ale uvedomujem si, že to nie je fér voči priateľovi, že mu klamem, aj keď spolu nič nemáme. Keď ja neviem, či zostávam vo vzťahu len z pohodlnosti alebo ho naozaj ľúbim a toto je len nejaká kríza, lebo keď si predstavím, že už spolu nie sme, tak dostanem paniku a slzy sa mi tlačia do očí. A ten kamarát, neviem, či si ho len neidealizujem z mojich spomienok a či by to vlastne niekam viedlo a má o mňa záujem. Teraz som zmätená a mám strašné výčitky svedomia.