Úzkosť z priateľových kamarátov
Ahojte, mám nového priateľa pár mesiacov. A ide o to, že ja som skôr introvertnejší typ, resp. dokážem sa baviť ako extrovert, ale s ľudmi čo poznám dlhšie alebo sme si “hneď sadli” . Priatelových kamarátov a kamarátky poznám dlhšie z videnia, no nikdy sme sa nezdravili a nebavili, oni boli vždy už od puberty poskupinkovaní a nikdy sme nemali spoločnú reč… oni sú jednoducho z tých “lepších rodín” tu u nás, tak ma vždy brali ako “nič”. Keď niekde idem s priatelom len na mňa pozerajú, nezačnú sa rozprávať a rozprávajú sa len s ním. Ja som ako kôl v plote, sama. Oni sa bavia a smejú všetci medzi sebou a ja mám len stres, úzkosť a nedokážem vtedy poriadne ani s partnerom komunikovať lebo sa bojím, že pred nimi poviem nejakú blbosť. Ja som proste strašná hanblivka a všetko si prehrávam v hlave, bojím sa, že všetko čo poviem nedáva zmysel, prídem si menejcenná atď. Ale keď som s priateľom sama, som “svoja” . Tak isto keď sme s mojími kamošmi alebo s jeho kamošmi, čo som ich predtým nepoznala a hneď sme si sadli. Ako prosím toto prekonať a “byť normálna” ? Nechcem byť čudná, chcem s ním chodiť na rôzne miesta, podujatia.. no keď tam sú oni, pripadám si ako “malé dievčatko” a to je naozaj zle…
@melanta Áno, už od puberty si myslím, že mám sociálnu fóbiu. Ale zasa napríklad keď som chodila niekam na diskotéky, kde som ľudí nepoznala, vedela som sa celkom baviť a aj dať s niekým do reči. Bojím sa skorej ludí čo viem, že na mňa mali/majú negatívny názor.
Pretože na tej diskotéke si bola anonymná. V kruhu známych, v práci a podobne si to ty, tam sa nevieš schovať. Čo sa týka toho negatívneho názoru - ver, že väčšina z tých ľudí na teba nemala žiaden názor. To len človek so slabým sebavedomím si myslí, že všetci ho sledujú a niečo negatívne si o ňom myslia. Ale väčšinou ťa nikto nerieši. Určite ťa ale budú riešiť teraz, keď sa s nimi stretávať ako partnerka ich kamaráta a nekomunikuješ. Takže kvôli súčasnému aj budúcim vzťahom si nájdi psychológa - on ti pomôže zistiť, či ide o fóbiu, alebo "iba" nízke sebavedomie alebo niečo iné.
tak ja si myslim nieco celkom ine. tiez som to tak mavala, ak mi ten partner vlastne vobec nesedel. ten, co mi skutocne sedel, mal kamosov, s ktorymi som nemusela dlho hladat rec, boli mili a empaticki. pripadne, s tymi, co si nemam naozaj moc co povedat, s tymi sa proste nestretavam. akoze mozes to riesit aj so psychologom, na tom nic nie je, len je na zamyslenie, ci je to ta skupina ludi, kam chces patrit. ak sa mas cely zivot tvarit, ze si niekto iny, nebudes spokojna.
Frajer sa ťa nesnaží začleniť? Jemu nevadí, že tam sedíš ako 5 peňazí?
@kiwi3 S týmto si dovolím nesúhlasiť. Ja som mala predtým partnera 7 rokov a tiež som nechcela byť s jeho kamošmi. Všímala som si tam “posmešky” , “úškleby”… nechceli sa so mnou rozprávať. Taktiež som ich poznala už dlho predtým, než som chodila s partnerom. Nemali ma radi z minulosti, tak mi to dávali patrične najavo. A tak sme jednoducho prestali s nimi niekam chodiť, prípadne sme sa bavili len s tými, ktorí boli normálni a bavili sa normálne aj so mnou. Alebo sme si našli úplne novú partiu. A vzťah to bol super, na bývalého partnera nemôžem povedať krivého slova. Aj keď teda naše cesty sa rozišli, ale tam už boli iné okolnosti.
Znie to celé asi dosť toxicky, že sme ich tak odrezali. Ale to sa inak nedalo. Ked sme boli s nimi napríklad na chate, ja som len bez slova sedela, potila sa a všímala si, ako sa na mňa pozerajú, ako sa “mi smejú” a nedokázala som nič robiť. Ani odísť na wc keď sme sedeli všetci pri stole, lebo som nechcela aby na mňa pozerali alebo aby sa mi nestal nejaký trapas.
@januska12323 On sa so mnou baviť snaží, ale ja s nimi nemám o čom. Oni všetci sa poznajú roky a bavia sa spolu o veciach a ludoch čo ja nerobím/nepoznám. Mňa sa nepýtajú nič. A kamarátky čo sú dievčatá sa ba mňa len pozerajú, usmievajú čudne a ani nepozdravia. Prípadne vidím ako si niečo šuškajú.
Neber to v zlom, ale asi by ti sadol chalan, ktorí nemá žiadnych kamarátov. Lebo z toho, čo píšeš, vadili ti aj kamaráti bývalého priateľa. Možno by si mala navštíviť psychológa a riešiť svoje problémy.
neviem či toto prejde niekedy ja som bola tiež taka a doteraz som taká 🙂 ked ich lepšie spoznáš tak budete kecať aj spolu a ty sa uvolníš a bude to lepšie ale viem že som tiež bola taká
tiež som bola utiehnutá nič som nehovorila a teraz už manžel vzdy kecal rečnil doteraz je taký 🙂 sam mi povedal že vie že som introvert ale akosi to vzdy dáme ked som už moc ticho tak sa len uistí či som ok ale ja som ok len som ticho 🙂
ale ja sa musím prekonať aj ked sa mi nechce na rodinných stretkách a podobne niečo prehodiť aj ked by som tam radšej nebola 🙂
Máš z komunikácie stres, úzkosť, nedokážeš vtedy ani s partnerom hovoriť, ich vnímaš, že sú lepší a ty nič (ty to tak vnímaš, nehádž to na nich), bojíš sa niečo povedať lebo si myslíš, že povieš blbosť.
Toto nie je introvert. Toto je možno sociálna fóbia, ale hlavne úplne chýbajúce sebavedomie a žiadna sebaláska. Neveríš si a nemáš sa rada. Navštívila by som psychológa na začiatok. Netreba sa toho obávať. Tak ako ti zubár pomôže s pokazeným zubom, tak ti psychológ pomôže s týmto. Určite to rieš. Takéto záležitosti sa časom iba stupňujú, čiže v budúcnosti ti to môže robiť väčšie väčšie problémy vo vzťahu, ale aj v práci a celkovo v živote.