Uprednostňovali ste v puberte otcov?

Ja teda vobec nie...moj vztah s otcom bol aj je dost chladny. Respektujeme sa navzajom, obcas prehodime par viet, ale to je asi vsetko.

V puberte som odmietala oboch.

Ja mam vzťah rovnaký k mamine aj k ocovi, ale v puberte mi akosi obaja išli na nervy a odmietala som oboch 🤣

Vobec nie

U nas vobec. V puberte sme sa s otcom stale hadali. Raz som mu dokonca povedala, ze bud pojde z domu on alebo ja.. sla som ja, samozrejme. Ale vecer som sa vratila, lebo som nemala kam ist 😀
A ked som sa naozaj odstahovala, odvtedy mame fajn vztah. Mozno si s nim dokonca rozumiem o trosicku viac, nez s maminou.

Absolútne nie, môj otec alkoholik ja ani brat k nemu nemáme špeciálne vzťah. U nás staršia puberťácka sa ťahá k otcovi vraj som prísna(chlapci, prespávačky, alkohol) mladšia puberťáčka viac ku mne.

Taktiez ako kočka predomnou
K otcovi som mala bližšie a brat zas ku mame .
Aj ked medzi nami nikdy nerobili rozdiely a nikdy nám to nedali pocítiť

Mne príde, že v puberte chceš niekoho kto ta pochopí a prijme. Pubertiak ma tak lietajúce hormóny, ze potrebuje niekedy len pochopenie. My ženy sme v tomto prípade k ženám skôr kritické a vidíme niečo co to dievča nevidí samé na sebe. Dievcata v tom obdobi maju pocit, ze su neschopne, neatraktivne, ze sa musia prispôsobiť ľuďom aby ich mali radi, my matky ich vidime fajn a tazko rozumieme tomu preco si myslia opak. Chceme späť to dievcatko co nemalo nalady co sa nebalo a nemalo o sebe také pochybnosti. A zas muži sú k pubertalnym synom vo všeobecnosti kritickejsi, lebo pre nich je ten chlapec už muž a ako muž sa musí správať a pritom matky ešte stále vidia to dieta v ňom. Ono to nesedí vždy a ku všetkým, veľmi záleží od povahy a nie pohlavia. Ale za mňa autorka bud rada, ze ma pekný vzťah k otcovi je to obdobie, ktoré si musí prejst a prijať sa v mužskom svete, keby pekný vzťah k otcovi nemala, tak by časom musela svoju identitu hľadať v iných mužoch.

Vôbec nie.... S otcom som nemala čo povedať v puberte, ani teraz.... Kým som bola malá, tak mi prišiel zábavný a v puberte som zistila, že on sa len zabáva na nešťastí iných ľudí.

ja ano, dokonca nielen v puberte, ale celý život......s mamou ok, ale otec mi rozumel tak inak, poradil, bol uprimny, pustil ma , kde som chcela (bola tam taka ta dôvera), dokonca aj oblecenie som nakupovala radsej s nim......pred 3mi rokmi mi odišiel navždy
:(.....najlepší ocko na svete to to bol

Ťažko povedať, podľa mňa to záleží skôr od povahy dieťaťa aj rodiča.
Mám pubertacku, vztah super až sa sama čudujem ze sme takmer bez konfliktov, zato s jej otcom je to na bode mrazu. Pritom ako dievčatko určite viac inklinovala k nemu.
Nie každý dospely ma pochopenie pre teenagera, to si dosť všímam aj v mojom okoli ze niektorí tej puberte vôbec nechápu a nevedia co robit.

Ja zastávam názor ze rodič je vychovavatel tak do 10 - 11 , potom by z neho mal byt skôr mentor a sprievodca.
S tymto majú zväčša problem také tie direktívne typy rodičov co vyžadujú poslušnosť a radi o všetkom rozhodujú, pripadne ten typ citlivých rodičov ktorý sa vnútorne nevedia zmieriť s tým ze už nemajú doma dieťa ale mladého muza, zenu

Jasne ze puberta je v prvom rade o odmietaní rodičov, no môže to mať rôzne formy. Nemusía to byt iba hadky, konflikty ale napríklad ze sa dieťa vymedzuje voči životnému štýlu rodičov - inak sa oblieka, počúva inu hudbu, ma úplne ine koníčky

Ja aj sestra sme vždy mali radšej otca, lebo sa nám vela venoval, hral sa s nami, učil nás bicyklovať, plávať, lyžovať, atď. V puberte s mamou sme si veľmi nerozumeli.

Mozno preto, ze si v svorke nebudete konkurovat.