Toxický vzťah/partner

Je to v tebe, podľa mňa pri hádke nerozmýšľaš čo povieš, proste to z teba ide, poznámkami na partnera detto. Ak sa ti nikto nepostaví na začiatku, môže to skĺznuť ako v tomto vzťahu. Môžeš to zmeniť, ak to budeš naozaj chcieť a bude dotyčný iný typ ako tento posledný. A môžeš stretnúť niekoho kto zvalcuje teba a ani sa nezbadaš.

@joesvk Nabudúce si už na to budem dávať obrovský pozor. Keby som vedela ,že to berie takto ,aj teraz by som si dávala viac pozor.

@gribka1 To je pravda ,pri hádke poviem veľa aj čo nechcem. Viem ,že toto je to na čom musím na sebe pracovať. A verím ,že aj teraz by som na Tom vedela pracovať,keby som vedela ,že to robí toľko zlá v tom vzťahu. Nemám problém ísť cestou psychológa,len keby som to vedela. Sama som si to neuvedomovala.Poznámky na partnera si nemyslím ,že by som mala ,čo sa týka kritiky,že by bol neschopný ,hlúpy, atď .. Vždy som si vážila,čo všetko pre mňa robí, ako mi pomáha v domácnosti aj aký je to človek. Možno som mu to mala viac dávať najavo.

Super je to, že to vieš a chceš to inak. Určite sa ti to podarí. S inými nič nepohne a nevydarené vzťahy jeden za druhým, alebo toho druhého utyraju.

Pises, ze v teba partner nemal doveru. Co ja poznam toxickych ludi, su to typy, u ktorych slova nekoresponduju so skutkami, volam ich slubotechna. Porozmyslaj, ako to je u teba. Mam muza, ktory bol za zaciatku toxicky, vzdy ma prevalcoval argumentmi, povedala som mu, ze ak chce vyhrat kazdu bitku, vojnu nakoniec aj tak prehra - tak ako si ju prehrala teraz ty. U nas to, nastastie, zabralo. A dalsia vec - co sa u vas dialo po hadkach. Dala si mu vyzrat, ze si dovolil nahnevat ta? Bola si ticho, riesila si to pasivnou agresivitou? To su klince do rakvy mnohych vztahov.

Vo vzťahu sú vždy dvaja ľudia. Nemyslím, že len Ty si mohla za rozpad toho vašeho. Môžeš sa poučiť z toho, ale každý vzťah je iný. Tvorí ho už iný pár. Onálepkovať sa ako toxická je veľmi ľahké, ale pracovať na sebe chce viac ako len to. Určite Ti ten vzťah veľa dal a Ty si sa aj niekam posunula. Najťažšie je na sebe pracovať vo vzťahu, tak k sebe nebuď prísna. Pouč sa, odpusti si a posuň sa zasa ďalej. Veľa šťastia 🍀

Nooo, ale to by si zase nebola TY . Chce to rovnocenného partnera, podobne zmýšľajúceho niekoho,kto má na vrch..teda nie tie tichej povahy..ale živel, silný jedinec. Držím palce

Možno ste len neboli kompatibilní. Toxický človek po väčšine ani nevie, že je toxický. Ty mi prídeš dosť uvedomelá a máš chuť na sebe pracovať.

@mandzula Na začiatku vzťahu som dokázala byť dlho ticho po hádke. Raz mi povedal ,že ho to ničí a odvtedy som sa už neurážala. Je to odvtedy 7 rokov a po hádke som vždy prišla ja za ním. Niekdy po dni ,niekedy po troch lebo som čakala ,že občas príde on. Ale za tých posledných 7 rokov ani raz neprišiel. Po hádke to bolo doma tichšie, jasné, ale pozdravili sme sa, urobili si kávu navzájom atď.

neboli ste na rovnakej vlne a tak nastala silna disharmonia. Nie je to nic ojedinele a zmena partnera je v tomto pripade najlepsim vychodiskom z trapenia. Nie, nemusis byt v dalsom vztahu rovnako "toxicka", lebo to zalezi na viacero faktoroch. Ak si najdes toho spravneho, budes aj ty vas vztah inaksie vnimat a aj tie hadky zacnu byt konstruktivnejsie a s oponenturou, takze sama pocitis podstatny rozdiel ... a budete sa rovnako vnimat.

Vies preco vznika vztah silne dominantny clovek a silne submistivny? Pretoze na zaciatku je to pre oboch ocarujuce. Dominantny clovek zaziva obdiv submisivneho, submisivnemu sa totiz paci jeho rozhodnost, raznost, otvorene vyjadrovanie nazorov, je to nieco co on nevie a chcel by. Dominantny si uziva ten obdiv a neodporovanie, tak to ma vo svojom zivote rad. Nasli sa ako spriaznene duse. Zapadaju k sebe ako puzzle.

V zdravych vztahoch si ludia preukazuju respekt, zdielaju spolu veci, myslia jeden na druheho. A mozu teda v smere partnera narast, partner im v tom nezabranuje. Podporuju sa vzajomne, akoby maju obaja spolocny ciel.

V toxickom vztahu sa to neda. Dominantnemu by vadilo, ak by sa mal spravat podla potrieb submisivneho. Lenze ten submisivny ich ma, dokaze ich dlho potlacat, v nadeji ze raz sa predsa len nejakeho laskaveho momentu a uznania docka aj on, ... ale nedocka sa. Toxicky vztah je nerovny - dava v nom vacsinou len jeden a ten druhy iba berie.

Nemusel to byt vas pripad, ty sama si to mozno spatne vies zhodnotit, do akej miery co nefungovalo a co fungovalo, ja hovorim iba vo vseobecnosti.

Dominantni ludia maju casto narcisticku strukturu osobnosti. Boli tak vychovani, neuvedomuju si to, nevedia, ze to moze a ma byt vo vztahoch inak, ako ze oni su stredom vesmiru a maju na vsetko narok. Velmi radi sa zriekaju zodpovednosti za vsetko, a seba vidia ako toho bezchybneho, chyby robi len ich okolie... Mozno si toto nevies vysvetlit - priklady su jednoduche - co sa vari, kam sa ide, ako sa zariadi ta izba, vsetucko vacsinou je ovplyvnene rozhodnutim toho dominantneho. A hlavne ak ma nejaky zamer, jeho rozhodnutie nezmeni ani tank, nenecha si siahnut na svoj volny cas.

Submisivny clovek sa vo vztahu casom akoby scvrkne, nema uz co poskytovat, pretoze v toxickom vztahu nie je reciprocita. On uz akoby vsetko zo seba dal a nic sa mu nevratilo - take vztahove, laskave, uznavajuce jeho potreby, pretoze o jeho potrebach rozhoduje kto? No ten dominantny. A ked submisivny pomenuje svoje potreby, dominantny ho casto vysmeje, zahriakne, navrhne riesenie, ktore vyhovuje jem, navrhne riesenie tak, aby ten submisivnu splnal jeho predstavu... Submisivny povie mne sa paci zelena, dominantny manipulativne povie, nie daj si zltu, tak sa mi pacis. Cize submisivny zostane takou okresanou verziou seba. To co nevedel na zaciatku vztahu - nastavovat hranice, vyslovovat svoj nazor a podobne, to zosilnelo nasobne v tom chorom vztahu. Mlci a poslucha. Nedava mu casom uz ale zmysel davat. Davat cloveku, co ho nema rad, co ho nici, a nedokaze ani odist. Stale dufa, ze sa nieco zmeni a pada coraz viac do depresie.

Mozno sa ti toto zda velmi prisne - a ano, nik by sam seba takto v zrkadle uvidiet nechcel. Nasim zrkadlom je nas partner.

To co si videla u partnera, to si zrejme vo vasej konkretnej dvojke, vasej kombinacii, sposobovala. Aj partner, svojou slabostou, aj on musi vyrast a hladat tie svoje hranice a potreby....

Pre dominantneho cloveka su vsetko na pohlad male veci, male ustupky, tak preco by ten submisivny nemohol ustupit a prisposobit sa? Ako sa hovori - 1000 malckosti umorilo osla. Pretoze naozaj je to vacsinou iba ten submisivny, ktor je schopny ustupit. A casom zacne mat pocit, ze nevie kto je, pretoze jeho potreby nikdy nie su uznane.

Pomoze ti, ak to prijmes a pochopis, preco sa to dialo, co si mohla robit inak. Potom to v dalsom vztahu nezopakujes, budes sa toho vystrihat. Je to tazka zmena, je potrebne si byt vedomy svojich zlyhani, ale nebicovat sa za ne. Iba ich pochopit a pocuit sa, viac vnimat vo vztahoch aj tych druhych. Proste casto to ti dominantni ludia maju naozaj dane vychovou a nevedia, ze vet moze fungovat aj inak, nekonaju a neublizuju zamerne. Ked pochopia, ze nekonaju zamerne, ale maju urcite nezdrave programy z minnulosti v sebe, maju nadej na zmenu a lepsi zivot.

@jumama krásne povedané

@jumama Veľmi pekne napísané. A určite nás tam do určitej miery vidím. Vedome by som mu takto ublížiť nechcela ,a keby mi to takto niekto napísal skôr ,možno by som to inak videla. V našom vzťahu nastal problém narodením dieťaťa. Kedy naozaj šli jeho potreby veľmi bokom a svet sa točil okolo mňa a syna. Toho voľného času bolo málo , syn je doteraz neskutočne náročné dieťa ,a veľmi málo spí. A ten spánkový deficit sa podpísal veľmi na mojej nervozite aj na Tom ,že prišiel o svoje aktivity ,aby som si ja mohla dospať a oddýchnuť. Mrzí ma to neskutočne aj kôli synovi.

Vies, napriklad ale ty mi neznies uplne ako toxicky tvor, lebo si schopna sebareflexie 🙂 A to ze sa muz po narodeni deti zapoji do rodinneho zivota je tiez v poriadku, to by tak malo byt.

@jumama V tomto vzťahu som asi toxín bola.. určite som dominantnejšia a svojou povahou som ho udupala. On je naozaj veľký introvert a aj keď som sa ho pýtala na problémy, tak mi tvrdil ,že žiadne nevidí ani na mne ani na vzťahu. A ja zaslepená malým som to vôbec neriešila. On občas povedal jedno inokedy druhé, občas som sa snažila niečo zmeniť ,ale skôr či neskôr to zas skončilo na tom,že to bolo náročné okolo malého a vrátili sme sa do starých koľají. On o párovej poradni nechcel ani počuť ,lebo o problémoch nerád hovorí a ja som asi potrebovala počuť častejšie ,čo robím zle ,aby som sa nevrátila späť. V hádkach som ho vždy prevalcovala ,ale keď za mnou prišiel ,že sa chce rozprávať ,tak som ho nechala rozprávať a snažila som sa počúvať. Ale to bolo za tých x rokov ,len párkrát. Na Tom ten vzťah aj skončil ,keď som z neho ťahala a ťahala x noci ,čo ho trápi a keď to zo seba konečne dostal ,tak sa to rozhodol ukončiť. On už asi dlho vedel ,že je to toxické. Ja som sa nad tým nikdy nezamýšľala ,popravde som ten pojem ani nepočula. Keby som vedela ,že ho to takto ničí, snažila by som sa s tým niečo robiť. Dala by som mu viac priestor na aktivity alebo na to čo by potreboval. Len som to všetko potrebovala počuť polopate a naraz ako vtedy.

Ja sa v tej dynamike vzťahu tiež vidím, ale vo vzťahu s mojou sestrou. Kde ja som skôr ako tvoj priateľ.
Ani nie, že silný introvert. Ale možno je tiež naučený, že chce harmóniu, nemá rád krik, hádky. Snaží sa brať ohľad na pocity a potreby druhého človeka (čo asi robil), aby nastolil tú harmóniu, a pritom zabúdal na seba. že aj on si zaslúži, aby jeho potreby a pocity boli rešpektované.
Ak sa ti nezdôveroval, asi necítil od teba prijatie a bezpečie. (ja som prestala mať so sestrou tiež blízky vzťah, lebo ona si išla len svoje, cítila som sa byť prevalcovaná, a ak človek necíti rešpekt z druhej strany, ale vzťah sa mení na boj, tak to fakt človek, ktorý chce harmóniu a pokoj, lásku, mier... proste po určitej dobe už nedáva. Unaví sa, a ako jediné možné riešenie sa vidí odstrihnúť sa od toho druhého.
On v tom vzťahu možno aj stratil sám seba. A teraz sa musí poskladať dokopy naspäť.

Otázne je, že keď sa ti s niečím zdôveroval, či naozaj cítil z tvojej strany porozumenie, vypočutie, prijatie... alebo či si sa nesnažila len presadiť svoj pohľad. Možno si vtedy pomyslel "načo mám niečo hovoriť, keď má aj tak nikto nepočúva". Ale nemyslím to teda len počúvanie slov, ale ono to vyzerá, že ste spolu boli niekoľko rokov, a akoby si ho nepoznala. Akoby si na neho priveľmi tlačila a vzťah bol skôr mocenský boj, než bezpečný prístav..

@unicornlady Asi áno. Ja už vlastne ani neviem ,čo je dobré a čo zlé. Neviem kedy a ako sme sa oddialili. Boli sme spolu skoro 15 rokov, syn má tri. A po jeho narodení sa to všetko začalo bortiť. Prestala som tam riešiť vzťah a jeho potreby a prišla jedna hádka za druhou. Ťažké obdobie ,kde sme prerábali bývanie, ja popôrodné depresie, syn v noci skoro nespal a nemali sme žiadnu pomoc. Čas pre seba ani pre seba navzájom nebol. A niekedy v Tom čase sa vzdal toho,čo robil rád ,len aby bol kľud, ktorý vlastne nenastal. A keď nastal ,že sme mali prerobené, ja som vyšla z depky a malý šiel do škôlky,tak on už to nedal.

On sa asi držal, kým musel fungovať, a potom už vyhorel (najmä, keď sa vzdal vecí, ktoré mu robili radosť. Aspoň nejak sa ventilovať treba).

Ako tie hádky vyzerali? A kvôli čomu boli?
Nedalo sa radšej sa ísť na chvíľu prejsť alebo na pár minút do izby, nech na neho nevyletíš?
Lebo ako vravím, ja neznášam krik a keď niekto po mne ziape, a ani nevidím dôvod, aby to niekto robil. Vtedy ak sa mi nedarí toho druhého stopnúť a nerešpektuje moje hranice, tak odchádzam z miestnosti. Nie som nikoho fackovací panák.

@unicornlady My sme obaja prišli o svoj voľný čas a koníčky. On sa snažil nechať mi aspoň chvíľku po práci na oddych od malého ,ale on nemal žiaden čas pre seba.

To vieš ,že sa dalo odísť. Vždy sa to dá. A keby som vedela ,že tie hádky berie až takto zle ,niečo by som s tým robila. On nikdy neodišiel ,ale ani ma nikdy nestopol. Ale povedal mi ,že hádky mu dobré nerobia. Ale zas komu robia. Už predtým ako odišiel ,som sa snažila o zmenu. A hádky u nás prestali,len už to bolo neskoro. Veľakrát som sa radšej zavrela do izby alebo som vzala malého vonku ,aby sme sa nehádali. Od narodenia dieťaťa som mu vravela ,že to nedávam a je toho na mňa strašne veľa, že sme stále len doma a bez pomoci. Keď sme prerobili bývanie ,tak som si presadila dovolenku, a po nej sa to doma začalo veľmi meniť. Len škoda ,že sme si ten čas nenašli skôr. Ono už aj keď bol priestor na jeho koníčky, on už nechcel,lebo sa bál ,že o ne zas príde ako vždy doteraz. On potreboval tú pravidelnosť a to mne nedochádzalo. Chodí rád behávať aj súťažné. Behával väčšinou ráno. Ale občas som od neho chcela ,aby ostal doma s malým a mohla som si pospať o hodinu dlhšie,keď som bola v noci hore. A toto som mala riešiť inak. Potom keď bol čas ,tak som mu vravela nech ide ,ale on už nechcel, lebo zas by len čakal kedy mu to zadrhnem. Podporovala som ho v súťažiach ,ale nemal toľko času na tie tréningy a to ho ničilo veľmi. Ja viem ,že je to moja chyba,že som mu vzala ,čo mal rád. Kiežby som túto tému založila o x mesiacov skôr ,možno by mi otvorila oči ,vidieť svet a jeho inak.

To fakt nebol nikto, kto by mohol aspoň občas trochu pomôcť? Žiadni súrodenci, rodičia...? Možno občas niekoho zaplatiť?

S dieťaťom ste nechodili von? S kočíkom do parku (možno tam by si trochu zabehal), turistiku (dieťa v nosiči)...? Proste nejak sa odreagovať?

@unicornlady Bývali sme ďaleko od rodiny, tak nebol nikto. Rodičia prišli 4krat do roka, s malým nemali vzťah ,ani na prechádzku do kočíka ho nevzali. Až teraz mi mamka povedala,že mohla strážiť viac.

On chodil večer domov. Na prechádzky som chodila kým bol v práci a keď bol víkend ,tak robil na prerábke. Občas sme vybehli do lesa s nosičom alebo na prechádzku, ale to nebolo to,čo on potreboval. A ja som bola nervózna ,lebo som bola stále s malým, ten bol stále na rukách a vlastne k otcovi našiel vzťah až pred možno pol rokom inak k nemu ani nechcel ísť. Čo ho tiež dosť frustrovalo

Nič s tým už neurobím a je mi to strašne ľúto. Veľmi som ho ľúbila a naozaj by som pre neho urobila prvé posledné ,keby som si oči otvorila skôr. Nehovorím ,že by som neurobila tie isté chyby ,ale snažila by som sa mu dopriať voľný čas za každú cenu, odbremeniť ho od nejakých povinností, dávať mu viac najavo aký je pre mňa dôležitý a pred hádkou sa radšej zavrieť alebo niekam ísť. Teraz ako si písala vyššie musí oň nájsť sám seba a dať sa dokopy.

Ja si osobne myslím, že niekedy môžu byť ľudia od seba. Obaja dozrieť, viac si uvedomiť, kým sú. A možno po nejakom čase sa vrátiť k sebe (toto môže byť aj čas- pár rokov).

Inak k tým hádkam. Sú ľudia, ktorí sa hádajú radi- v tom zmysle, že svoju frustráciu potrebujú takto vyventilovať, dostať to zo seba, akurát to narobí veľa škody, ale takým je to väčšinou jedno.
On asi videl, že je toho na teba dosť, sám bol unavený, preto ťa nezastavil. Možno ho nenapadlo, že to treba. Že veď prečo to nezastavíš sama. Možno už nemal energiu.

(teraz idem spať, oddýchni si aj ty. odpíšem zajtra)

@unicornlady ďakujem , dobrú noc

Som na tom tak isto ako tvoj partner. Chyba bola ze som postupne posuval svoje hranice v zaujme kludu az uz nemam kam ustupit a druha strana ziada stale viac...Tiez ked som vyjadril svoje potreby tak som bol prevalcovany argumentami preco sa mylim a ze ked chcem nieco musim splnit x veci. A ze jej problemy su nase problemy a moje problemy su moj problem. To uz clovek rezignuje na to nieco povedat. A nedaj boh povedat nieco zle a kriticke, tak nastalo odutie...az teraz zistujem ze je to narcizmus a ze s tym sa tazko bojuje. Bohuzial to uz realne vidim tak isto ako tvoj partner na rozchod...

@zafo7 Skúsil si sa s ňou o Tom porozprávať? Fakt otvorene jej to takto povedať ako to tu píšeš? Možno tak ako ja potrebuje ,aby jej to bolo povedané polopate. S tým že jej povedz ,že keď svoje správanie nezmení ,tak končíš alebo do párovej poradne. Keď ťa ľúbi ,nebude to pre ňu tak veľký problém. U nás žiadne hranice neboli. Môj priateľ tvrdil ,že si ich voči mne nevie nastaviť aj keď sa snaží. Aj keď som vedela už ,že tie hranice nevie nastaviť a chcela som to skúšať s ním a stačilo by hocijaké malé gesto ,aby mi naznačil, on to nevedel. Pamätám si na situáciu ,keď som videla ako znervóznel aj som sa ho pýtala čím som to vyprovokovala, tak mi stále tvrdil ,že on vlastne nevie kedy a čím som narušila jeho hranicu. Aj keď som sa ho to spýtala neskôr ,tak odpoveď bola stále rovnaká. Aj rešpekt sa dal preukázať ťažko ,keď neviem kde má hranice. Samozrejme základy slušnosti ,ktoré sú pre všetkých cca rovnaké som zachovala neponižovala som ho, nebila, nekritizovala, neurážala.... Ale sú hranice,ktoré máme každý inde ,to čo vadí mne nemusí vadiť druhému a naopak, tam som nevedela ten rešpekt ukázať. Aj keď som ho veľakrát pýtala nech mi pri konkrétnej situácii povie ,že som neukázala rešpekt atď. Tak mi to nevedel povedať. On sám tvrdil ,že to nevie

@zafo7 A terapeút párovy? Nestranná tretia osoba ,ktorá by jej povedala ,čo robí? Inak to možno vezme. Pokiaľ teda Bebe za to ten vzťah stojí. Inak sa rozíď,lebo takto budeš nešťastný. Zničí ťa to a budeš sa dlho dávať dokopy a hľadať sám seba nie len prekusávať rozchod