Sklamanie

Ahojte žienky, veľmi pekne ďakujem každej z Vás, ktorá si to prečíta do konca. Bývam 7 rokov v zahraničí s mojim manželom a dvomi deťmi. Bála som sa ísť do druhého dieťatka, keďže tu nemám žiadnu pomoc a vlastne nikoho okrem môjho manžela. Jeho rodina v skratke nemá záujem. Kamarátov máme spoločných, ale to nie je ono nie je to rodina, veľmi mi chyba moja rodina na Slovensku, ktorá je veľmi veľká a stále sa stretávame. Išla som bývať za ním do zahraničia ešte keď vzťahy s jeho rodinou boli fajn a vídali sme sa, nečakala som, že nebudem mať ani kde s kočíkom a deťmi ísť keď sa narodia. Moja rodina sa ide potrhať kvôli nám a veľmi nám sem do Talianska chodia pomáhať. S deťmi majú krásny vzťah a moja už 5 ročná dcérka, ktorá všetko vníma ako dva a pol ročná sama od seba povedala, že by chcela bývať na Slovensku. Bez toho, že by nás počula predtým o niečom takom hovoriť. Odvtedy sa toho drží a vieme, že by to veľmi chcela. Chodíme k našim dvakrát do roka a týždeň pred odletom škrípe zubami , v noci zle spí a musíme ju presviedčať aby vôbec vošla do lietadla. Má veľmi pekný vzťah s mojou mamou a milión zažitkov ( poviem príklad každé narodeniny jej spravia krásnu oslavu kde je tak 40 ľudí a to všetko je naša rodina bratranci sesternice atď ). Tu proste nič len mama otec nikto iný občas moja svokra príde aj tá začala chodiť až v jej troch rokoch. A teraz k veci. Raz môj manžel sám od seba povedal že rozmýšľa o domčeku na Slovensku pri našich. Bola som prekvapená a veľmi šťastná ani by ma nenapadlo že by do toho šiel preto ma ani nenapadlo niečo také sa ho opýtať. Veľmi chcel aj druhé bábätko , tak s tým že vlastne on mi sľúbil Slovensko narodil sa nám druhý syn. Bola to ako naša dohoda inak som druhé dieťatko nechcela tak skoro určite nie. A teraz k veci. Teraz už keď sa domček kreslí začína cúvať, tvrdí že si neurobil deti pre mojich rodičov, čo ja nechápem. Deti sú naše a ja nemienim ich dať mojim rodičom oni už svoje deti vychovali. Ďalej že nevie či bude môcť byť celú zimu na Slovensku kvôli firme ( pracujeme len v lete a to by som aj ja s deťmi chodila do Talianska). Viem že sa to dá pracovne inak by nikdy ani slovo o Slovensku nevyslovil. Proste sa začína vyhovárať s tým, že tvrdí, že postavíme a uvidíme či tam bude často. Mne to ale nepríde od neho pekné, lebo vie ako ťažko a smutno mi tu je a dva roky sme sa rozhodovali či do toho ísť a rozhodli sme sa , že áno. Ja som ani netlačila na pílu veľakrát som mu hovorila nech mi to povie keď si bude stopercentne istý a povedal mi to že si je a ideme do toho. Boli by sme vlastne 5 mesiacov na Slovensku aj s mužom a potom 7 by bol on v Taliansku s tým, že my by sme tam boli s ním dva a pol mesiaca v lete tym pádom by sme sa nevideli 3 mesiace pred letom, ale určite by priletel on alebo my za ním a dva po lete. Sme aj zvyknutý byť tak dlho od seba keďže chodím k našim na 3 mesiace v lete a on s tým súhlasí, dopraje nám to a len čaka kedy pôjdeme už konečne keďže tu má veľa práce býva pred sezónou aj veľmi nervózny a nosí to aj domov čo sa mi nepáči. Teraz sme sa začali dosť hádať ja sa cítim sklamaná, oklamaná. Myslela som si že to chceme obaja nemal ma tak na to nabažiť, keď z toho cúva. Tvrdí že som ako mamin cecok. Máme krásny vzťah, ale určite cecok nie som, som veľmi samostatná a išli by sme bývať do nášho domu nie k mame. Tieto reči má odkedy cúva. Neviem čo teraz robiť. Cítim sa tu nenaplnená, zdeptaná viem že by nám bolo na Slovensku lepšie a deťom tiež rozhodne. Rozmyslam aj tak či mám ísť bez neho. Áno viem mala som rozmýšľat predtým ako som si tu založila rodinu, ale nečakala som že on tu svoju mať nebude a budem stále sama doma zavretá čakať naňho doma s deťmi s tým že ešte s akou náladou príde domov kvôli práce. Chcela by som len vidieť názor aj niekoho iného na toto. Milujeme sa, ale veľakrát sa cítim aj nepochopená, necítim z jeho strany ani veľkú oporu. Akoby sa to všetko začalo kaziť. Mám byť nešťastná a držať rodinu pokope a zmieriť sa s tým, že budeme bývať tu alebo mám ísť aj bez neho tam kde bude lepšie mne a našim deťom? Túto otázku si stále kladiem posledné dni. Nepáči sa mi, že sa už hádame aj pred deťmi. Nejak sa nevieme chytiť rovnakého povrazu.
Ďakujem za Váš názor žienky a krásny večer Vám prajem