Premýšľam nad minulosťou

Ahoj, povodne som chcela napisat príspevok o niečom inom, ale troska som sa vyrozprávala. ,
dnes som si uvedomila, keď som rozprávala doma niečo čo sa udialo pól dňa dozadu a nevedela som sa vykoktat. Dôvod bol taký podľa mňa, že ja už cez 2 roky som sama a keď sa niečo udeje v mojom živote, prechádzam si to maximálne v hlave sama ( nevravim nikomu nič čiže nemusím ísť do detailov ani ničoho len si prehrajem v hlave časť ktorú chcem a nemusím to do detailov rozoberať) a čiže neviem sa vyjadriť že čo presne sa stalo a zájsť do tých pocitov a tak aby to pochopil ten druhý človek. Lebo mne pre seba netreba prehrávať všetko. Neviem či som to vysvetlila dobre, proste som sama 24/7 komunikujem s ľuďmi veľmi malo.
Vlastne ma tak napadlo, kde sa dá najst niekoho kto by pokecal len tak o živote a blbostiach ? Všetci trebárs v škole su úplne iný, nedokážem sa s nikým rozprávať. Každý s kým rozprávam sa rozpráva len keď musí (taký ten smalltalk) alebo keď niečo chce… kedysi som mala okolo seba veľa ľudí ale neskor ma každý vymenil/zacal menej a menej písať volať von telefonovať až nakoniec vôbec. Najskôr ma to veľmi trápilo, bola som smutná a no potom po pár mesiacoch som už kašľala na to, uvedomila si že tým ľudom nezáležalo na mne tak ako mne na nich.Uz mi to bolo jedno, aj tak viem už že každy sa zaujima len o seba. Bola som len sama so sebou, občas chodila športovať, a tak. Teraz od leta som taká, že pred spaním vždy plačem, ráno plačem. Veľmi ma to ničí ze nemám komu ani povedat niečo. keď som si to predtým neuvedomovala (až teraz keď som doma niečo vravela) že ja už neviem ani rozprávať poriadne. .. začala som byt veľmi citlivá, plačem keď vidím vonku šťastnú rodinku, keď vidím opustené zviera, keď vidím starého človeka samého, keď vidím že ubližujú slabšiemu, keď vidím že niekto sa snaží a jiekto to nevie oceniť, keď vidím v správach že niekto niekoho zrazil a predstavím si jeho maminu trebárs… proste všetky takéto aj maličkosti ma začali úplne brat. Večer zvyknem pozerať oknom na hviezdy a predstavovať si že aké to je žiť napríklad niekde v Paríži že aký tam je život, alebo pri mori aké to je žiť niekde kde je stále teplo, čo je vlastne po smrti, co sa stalo s ľuďmi čo zmizli, aký bude zajtra den, prestavujem si že aké to je pracovať ako doktor, prečo niektorí ľudia sú odporný, aké to je sa smiať, mat niekoho s kým môžte robiť všeličo, mať zážitky a cestovať… a vlastne ja žiadne zážitky nemám. Nikde som nebola. Neviem aké to je mať pri sebe človeka ktorému sa dá povedat všetko alebo takého čo zmýšľa ako ja. Celé dni sa dokolecka opakujú nebaví ma to. A jedna vec čo mi príde dosť bláznivá a zároveň taký divný pocit z toho mám. Keď niekde vidím že niekto umrel, prešlo ho auto, začnem premýšľať že vlastne ten človek ani o tom nevedel že posledný deň čo žije a možno mal nejaké sny ktoré si chcel splniť a vlastne už nesplní. Alebo možno mal niekoho kto mal s ním nejaké sny. Je mu to ľúto a začnem si predstavovať že by som pod autom skončila namiesto neho ja. Že keby to šlo, vymenila by som sa. A strasne mi to príde divne že takto uvažujem, nedokázala by som vedome sa hodiť pod auto. Ale myšlienka, že by ma omylom niečo zrazilo, že by som sa ráno nezobudila už, že by niečo na mňa padlo ma robí šťastnou. Dokonca som si to začala aj priať, prejdem cez cestu a v hlave že škoda že niečo nešlo. Čo to ma znamenať ? Vôbec si nerozumiem. Poslednú dobu sa citim veľmi zvláštne, boli ma telo ale nie fyzicky ale ako keby psychicky. Niekedy až neviem čo mám robiť a strasne veľa myšlienok mám a tak som zúfalá že nech tie myšlienky skončia že radšej celou silou si buchnem do niecoho a snažím sa premlčať tie myšlienky poslednú dobu premýšľam o ľuďoch alebo o mojom bývalom priateľovi ktorého som mala veľmi rada a premýšľam nád minulosťou.. a strasne veľa toho v tej hlave je a nejde to vypnúť. Čo to celé znamená ?