Partnerský život osamote

ja som žila v situácii, keď som nemala energiu, a ten druhý robil veci, ktoré mi ubližovali, verila som že si lepšie nezaslúžim, a najradšej som bola sama v izbe.
Na radu kamarátiek som sa odsťahovala.
Našla som si prácu a iné bývanie.
Bolo to dávno a bolo to najlepšie rozhodnutie v mojom živote.

poznám páry ktoré spolu žijú "ako so spolubývajúcim", ale to preto že su asexuáli. sú si blízki a majú intímny vzťah, len nie veľmi telesný.

Veľmi ma mrzí, že si v situácii, keď nemáš na nič energiu, a tvoje deti nemajú ani dobrého otca,ani dobrý celkový domáci život.

Prajem ti aby si našla veci, ktoré ti budú pomáhať obnoviť život na dobrý, ako si zaslúžiš.

Ak si s tym vsetkym zrovnana a neboli ta to, nedotyka sa ta to, je ti to jedno, mozes takto zit. Treba si vsak nastavit pravidla ako spolubyvajuci. A co ak sa rozhodne muz odist? Ako to vidia deti? Mozno prave kvoli nim, by si tu energiu mala najst a dotiahnut veci dokonca. Mozno nie hned, ale vytvorit plan ako z toho von co najviac bezbolestne.

Nemáš energiu, lebo žiješ ako žiješ . Nikto, ani ty, ani tvoje deti si nezaslúžia takto žiť . Treba sa zmobilizovať a dať životu iný smer, lebo toto k ničomu dobrému nespeje

No nedá sa takto fungovat, nie pokiaľ nemáte takéto veci odkomunikované a vyriešené ako rodina. Podľa mňa vám by pomohol rodinný psychológ, absolvovať zopar sedení ako rodina a aj každý zvlášť. Vedieť sa preniesť cez takúto náročnú situáciu.
Lebo žiť v takomto dusne pohromade je ta úplne najhoršia mozna alternatíva. Spolu môžu ostať expartneri ktorí sa rozisli v dobrom, bez vyhrotených emócii, co u vas nieje. Vy ste presne ten typ rodiny ktorej rozpad zanechá na deťoch nasledky.
Tu si musíš uvedomiť aj ty ako veľmi vieš celu situáciu a jej dopad ovplyvniť, nie nieje tvoja chyba co spravil tvoj muž, no to co sa bude diať potom to už je v tvojich rukách a záleží aj na tebe či to bude niečo co prekonáte alebo si to ponesiete ako traumu do svojich životov.

V prvom rade sa potrebujete s dieťaťom zmieriť vy, ty ako matka, manželka a aj tvoje deti. Je pochopiteľne ze cítite vsetci zlosť na otca, ale to dieťa tam je, je to ich súrodenec, nemôže za to kto a ako ho splodil.
Nehovorím ze majú mať chlapca radi a stretávať sa s ním, ale musia sa naučiť akceptovať ho

Pre mňa by toto bolo nepredstaviteľné. A hlavne ak sú tu deti, ktoré sa naňho hnevajú (a oprávnene). Možno by som nejako zvládla spracovať neveru a aj jeho ďalšie dieťa, ale nie za stavu, že na nás a naše spoločné deti kašle a venuje svoj čas, energiu a peniaze niekde inde. Čas, energia a peniaze ktoré mali patriť nám... Na ďalšie dieťa nech platí výživné, nech s ním trávi čas, to dieťa za nič nemôže, ale mal by sa snažiť aby to čo najmenej zasiahlo vás ako rodinu, resp. skúsiť začleniť aj toto nemanželské dieťa k vám v zmysle nejakých spoločných aktivít, výletov, aj keď to nie je jednoduché.
Za určitých podmienok by som bola ochotná tak fungovať - ale tvrdo pôjdem po majetkoch a peniazoch. Ak je spoločný byt / dom, tak nebude viac spoločný, pretože v prípade dedičstva sa budete deliť aj s tým ďalším dieťaťom. A prečo by som oberala svoje vlastné deti? Takisto bude platiť náklady v domácnosti, výživné na spoločné deti. Lásku a vzťah k nim si nevynútiš, pri peniazoch je väčšia šanca. Samozrejmosťou by bola moja osobná sloboda - môžem si žiť svoj život, nájsť si nového partnera a kľudne si s ním aj splodiť dieťa ak budem chcieť - on si dovolenie nepýtal...
Ale s ohľadom na vaše spoločné deti by som sa zmobilizovala a riešila rozvod - aj tie deti potrebujú nejaký vzor do života a nemali by žiť v tom, že toto je normálne a v poriadku, lebo nie je. Jedna vec je niekde bokom si vrznúť, druhá vec je žiť paralelne dva životy... a žiť s otcom, ktorý na nich kašle a utrápenú matku im nič dobré do života nedá.

@sissy27 najlepsie vystihnute...

Pokiaľ to je tebe jedno, fajn.. Tvoje rozhodnutie, ale kvôli deťom to cele uprac.. Ako sa im ma žiť v tejto dusnej domácnosti?
Nechcú otca, hnevajú sa.. To sa nezmení.. Len to cele budete predlžovať, variť sa v tom..
Co týmto fungovaním, ako "rodina" lebo ty nemáš chuť riešiť, dáš deťom?
Co im ukazujes?
Práve kvôli deťom by som to cele dala na poriadok.

Ako dlho tak vydržíš žiť. Rok ,dva,päť? Ochories z toho, lebo budeš nešťastná. Deti takisto majú právo na spokojný život aj keď v oddelených domácnostiach. Najpohodlnejšie je sedieť a čakať na spasenie. Už len kvôli tým deťom by som sa zmobilizovala a išla s nimi preč. Možno za nejaký čas stretneš niekoho lepšieho, ale ťažko niečo také riešiť kým bývaš v takejto stresujúce domácnosti.

Tie deti majú viac rozumu ako ty. Z akého dôvodu nechceš rozvod? Pohodlnosť? Ubližuješ sebe aj deťom.

Mám kolegyňu, ktorá je práve v tej pozícii milenky - má dieťa s mužom, ktorý má rodinu. Ich syn má už skoro 10 rokov, čiže je to tam už dlhšie, ale neviem si osobne predstaviť, takto fungovať. Od začiatku boli dohodnutí, že on sa nerozvedie, ona však veľmi túžila po dieťati, že po ňom nič nebude chcieť, tak si ho "urobili".
Neviem si predstaviť žiť v pozícii manželky s tým, že môj muž má dieťa v priebehu nášho manželstva spravené inde, stretáva sa s ním, platí mu výživné, ako to má s tou milenkou, či spolu spávajú... Asi by som to psychicky nedala.

ake stare su spolocne deti?

vlastná skúsenosť - nedá sa takto fungovať, ak nemáte medzi sebou vysporiadané vzťahy a je tam čo i len z jednej strany nejaká emócia, či už pozitívna alebo negatívna. my sme skúšali všeličo - od formy spolubývajúcich, cez manželské terapie až "rodinu kvôli deťom". je to najhoršie, čo človek môže deťom spraviť, pretože sú vnímavé a skrátka cítia aj to nevypovedané a hlavne počujú všetko vypovedané... nehovoriac o tých nervoch, ktoré človek má, keď ide domov, že čo zas bude.. ten človek ti postupne začne vadiť, rovnako ako ty jemu. zvlášť, keď u teba je aj tá krivda s nemanželským dieťaťom.

aj môj muž odmietal rozvod, ja som zas nemala energiu to riešiť a zhoršovať už tak ťažko vydretý mier. doslova sme sa varili 4 roky v problémoch - ale ten prvotný problém, ktorý to celé otvoril, už aj zanikol, len to všetko nakopené buchlo a už sme nedokázali spolu ani obedovať bez toho, aby sme sa povadili. aktuálne žijeme rok oddelene a pre našu rodinu to bolo najlepšie, čo sa nám mohlo udiať. už som to písala niekde v inej diskusii, neviem, čo to prinesie deťom do budúcnosti, ale aktuálne majú dvoch plnohodnotných rodičov, ktorí dokážu fungovať, ľúbia ich, rešpektujú sa a rozprávajú sa s nimi. deti to vnímajú, že spolu nežijeme, ale úprimne? vôbec to neriešia, pretože sme si to s nimi odkomunikovali im primeraným spôsobom a práveže pre nich je dôležité, že majú rodičov, ktorí sa nezabíjajú (syn mi raz povedal, že jeho spolužiak v škole plače, ale nie preto, že rodičia sa rozviedli, ale preto, že po sebe stále kričia a hádajú sa a že je môj syn rád, že my sa spolu aj smejeme a chodíme spolu na výlety). deti chodia aj k manželovi a trávia s ním viac času ako predtým, chodíme napr na výlety aj spolu, ak treba niečo vybaviť, riešiť, riešime. najmä teda - u nás ani jeden nemá partnera, takže asi aj to je dosť podstatné. samozrejme, nedá sa dlhodobo fungovať ani takto a raz to bude potrebné rozlusknúť aj oficiálne. ale zatiaľ nám to pomohlo upratať si vzťah medzi sebou, naučiť sa komunikovať bez toho, aby hneď niekomu stúpol tlak do výšin, uvedomiť si, že keď sme zahodili hnev a emócie, sme pochopili, že sa máme radi ako priatelia, rodičia. a ako páru nám to proste nefunguje.

v každom prípade, ak máte vzťah taký, že spolu neviete existovať, rozhodne nie je dobré ostať žiť spolu v jednej domácnosti. pretože to neubližuje len vám, ale aj deťom.

sú páry, ktoré takto žijú, ale v podstate to stojí za dve veci. Nie je to naplnený život ani pre jedného zo zúčastnených

Ja zas poznám taký pár a žijú asi ako väčšina iných. Základ je mať veci vydiskutované, mať nastavené pravidlá a hlavne vedieť spolu vychádzať a komunikovať. Dá sa to, ale všetci zúčastnení s tým musia byť Ok. Aj deti, aj rodičia…

Nikdy by som s mužom neostala ako spolubývajúca ,svoj život si vážim ,nemrhám ním ,ani kvôli deťom .A práveže kvoli deťom by som začala nový život ,aby tento vzor nebrali ako normálny ,bývať s niekým bez lásky ako spolubývajúci .Deti raz odídu .Raz ťa toto rozhodnutie dobehne .Každý deň vidieť toho človeka ktorý mi je ako cudzí ,to dusno ,nedobrú atmosféru .Budeš trpieť psychicky ,frustrovaná a nešťastná ,môžeš z toho ochorieť ..Žena so sebaúctou by to nedovolila .Daj si šancu na krajší život, možno i na novú lásku ,teda ak nemáš rada rolu trpiteľky.A aj keby láska neprišla ,bude vám lepšie samej s deťmi ,v kľude .

Samozrejme ze sa tak zit da, clovek si zvykne na vsetko.
"Musis" ale poriesit tie vztahy deti k otcovi. Lebo ti dopadne tak, ze ked dospeju, tak sa s otcom stretavat nebudu a ty budes zla, lebo si ich v tom dusne nechala zit pocas dospievania.

Je to velmi zle na psychiku, chapem, ale detom tak zarabas na celozivotnu traumu a nestastne vztahy v dosprlosti. Lebo ako maju vidiet, co znamena byt v manzelstve - toto co je u vas?

@gaborka28 ďakujem za tvoje slová. Ja som sa ešte nedostala do bodu, že chcem niečo robiť. Uvedomujem si, že pre deti to nie je dobrá situácia. Naši synovia sú už v pubertalnom veku, takže vidia a vedia čo sa deje. Niekedy mám pocit, že nezvládnem podať na rozvod, riešiť stretávanie sa s chlapci a manžel, delenie majetku a pod. ja som stále žila pre rodinu, milujem svoju rodinu. Bohužiaľ aj svojho muža. To čo spravil ma silno zranilo. Stále rozmýšľam kde som spravila chybu. Bola som dobrou manželkou, mamou, spával so mnou a pritom spával aj s milenkou. Život sa mi zrútil. Snažím sa fungovať naďalej. Chodím do práce, starám sa o domácnosť a deti. Viem, že takto to nepôjde. Ja len neviem čakám na zázrak. Bojím sa pohnúť z miesta

Na zázrak ??? Že tvoj muž sa otočí o 180 stupňov ? Prosím Ťa, nebuď naivná. Nečakaj na pečené holuby z neba. Vzchop sa aspoň kvôli svojom deťom, a podaj ten návrh na rozvod. Uľaví sa nielen tebe, ale aj tvojim deťom.

Ja by som Ti poradila: urob ten 1.krok. pohni sa z miesta. Vieš prečo? Aby si našla samu seba. Aby si nebola zrútena, smutná a nehľadala len chybu v sebe. Tvojmu mužovi to možno takto vyhovuje. Otazne je či Tebe. Ked sa odsťahuješ, možno uvidiš veci inou optikou. Nikde nie je napisane ze svojho muža nemožes lubit naďalej. Kludne ľúb, je to otec Tvojich detí. Ale ľúb najmä samú seba. Tak, že v tomto neostaneš. Sama vidiš ako to deťom vadí. Možno si k sebe nájdete cestu, ale iným spôsobom a v inom čase ako čakaš. Život maš len jeden.

@romiada krásne napísané 👌

dá sa to v spoločnom byte treba rešpektovať jeden druhého
šeky na polovicu
stravu si dohodnete
slušne sa pýtať slušne odpovedať
ostatné príde časom
vždy riešiť veci s rešpektom jeden k druhému
nestarať sa jeden do druhého
nedávať nevyžiadané rady
jednoducho byť slušný a mať ho v paži