Nezvládam bývať sama

Asi aj rodicom je za tebou smutno...tak by som sa netrapila co sa patri a aspon obcas prespavala u nich pokial im to nevadi.....nenut sa do toho z coho ti je smutno.....a byt si sprijemni kvetmi,niecim co ti urobi radost.....

Ja som si to uzivala, dodnes na casy ked som zacala byvat sama v prvom podnajme rada spominam😊 urcite si zvyknes😉

Ja v 21🤷‍♀️ nebývam síce sama, bývam s partnerom a synom, no 1x som do tohto bytu prišla z pôrodnice. Prerabali sme ho asi od novembra do ja januára, vo februári som mala mat termín pôrodu, a vravela skm ze dovtedy chcem bývať ešte u rodičov. Nakoniec som prenasala, a 20.2. Som mala prísť na prijem, a vedela som, že to bude posledná noc v mojom starom byte. Strašne som plakala v tu noc, osprchovala som sa posledný krát, posledný krát som len tak sedela s rodičmi.. Jasne ze za nimi chodím, no už to nie je ono. A keď som prišla z pôrodnice do nového bytu, trvalo mi asi 2 týždne kým som si zvykla. Keď boli rodičia pozrieť malého, a potom odišli domov, plakala som ze aj ja chcem ísť domov, lebo to bol môj domov. No zvykla som si. Ale stále mi je to ľúto.

Aj ja som sa odstahovala, lebo sa to uz patrilo.. a kazdu volnu chvilu som bola u nasich 😀 potom ked som si nasla frajera, uz to bolo ok

@zelenakobyla123 práveže mám pocit, že mi návštevy doma robia ešte horšie. Si predstavujem, že zas budem musieť odísť a budem sama. Ale na druhej strane nedokážem domov neísť. Proste sa to vo mne melie, ani to nedokážem poriadne vysvetliť. Som sa dnes doma niekoľkokrát rozplakala ako mi každú chvíľu prišlo ľuto. Už som len hltala slzy a odchádzala na záchod, a tvárila sa, že som ok

Prečo sa teda nepresťahuješ späť? Prečo sama seba takto psychicky týraš?

Ja sa zas neviem dockat ked budem byvat sama. Velmi mi to vyhovuje, ked su vsetci prec a ja si vychutnavam ticho...

@lucia13022023 to si zvykla super rychlo...ja som si na dom zvykala roky kym som sa tam citila ako doma.

Koľko máš rokov ?

@julovka8 mám kúsok cez tridsať. Fakt som nečakala, že ma to takto emočne prevalcuje

Rodicia to ako prezivaju?Netrapia sa aj oni?

@babulkomale doma som aj ja rada vždy bola sama, lebo som bola vo svojom. Aj ostatní členovia rodiny mali taký režim, že sa vracali z práce trebárs až večer. Ale stále tam bol ten pocit, že niekto príde

Ja myslim, ze je to prirodzene ako sa citis teraz, ocividne si sa doma citila prijemne ☺, ved mozes domov prist k rodicom aj na dlhsie akona vikend, nastav si "striedavu starostilovost" 😉, tyzden tam a tyzden tu
Ale s prichodom partnera sa aj tvoj pohlad zmeni , len to chce cas ☺

@77daniela77 skôr si myslím, že nie. Bolo mi povedané, ze sa môžem kedykoľvek vrátiť, ale dnes som už cítila, že to nie je také jednoznačné. Potrebujú svoj priestor a ja tomu rozumiem

Mas u nich svoju postel,nejake veci,svoj kutik?No ak byvaju v byte kde je malo miesta tak mozno sa citia volnejsie....pokial ste vychadzali vyborne a zvyknu ta zdrziavet napriklad ze este nechod a tesia sa ked si tam,tak je to dobre.....tak neviem ako to tam je.....

Podla mna si bola doma prilis dlho, mozno aj to je za tymto tvojim narocnym osamostatnenim sa. Neboj, zvyknes si, chce to len cas. A moj nazor je taky, ze ti to da kridla aj v hladani si zivotneho partnera.

je to prirodzené, že cítiš, čo cítiš 🙂 Vezmi si to z tej stránky, že máš nádherný dar do života od tvojich najbližších - dali ti tak krásny domov a máte tak pekné vzťahy, že aj "v takomto veku" (neber v zlom, naopak) je ti za nimi smutno, keď ich zrazu nemáš všetkých pod jednou strechou 🙂
Ja si ťažko zvykám na zmeny. Keď som šla bývať po VŠ 1.x sama (dovtedy 5 rokov vždy s nejakou kamoškou/spolužiačkou), bolo mi ťažko a neprešlo to hneď (ja ale celkovo ťažšie zvládam zmeny). Riešenie u mňa - zmierila som sa tým, že je to normálne, že mi je ľúto, smutno, ťažko, že chcem naspäť nejakú spoločnosť alebo byť častejšie u našich (mnoho km od môjho nového miesta/mesta školy/práce ). Časť dňa som bola v robote. Po robote som sa snažila vždy niečím zamestnať - korčule, vziať foťák a ísť niečo fotiť do prírody, prečítať kus knihy, poupratovať si, vtedy som sa ešte venovala handmade tvorbe... a popri pr. prechádzkach po okolí alebo behaní po obchoďákoch (aj to bolo lepšie ako prísť do prázdneho, do samoty hneď napr o pol4 poobede 🙂 ) som volala s rodičmi, s kamoškami atď. S mamou niekedy aj 3x denne 😀 A na byte som si potom púšťala obľúbený sitcom, nech tam nie je tak ticho, četovala s kamoškami atď. Postupne som volala domov menej a menej (ale to nebolo zo dňa na deň, ani z týždňa na týždeň), lebo som viac a viac tolerovala "samotu", do toho som začala randiť (ale to asi až po ďalších 3 rokoch 😀 ) s mojim terajším mužom a volala som ešte menej... 😀
Ono je to proste zvyk, musíš sa preštelovať na iné "normy" 😉

@dotka04 Ďakujem, to znie povzbudivo ♥️

@babulkomale hej no, nemala som veľmi na výber. Strašne som sa tešila, na nový byt, komplet prerobený podľa mňa, vlastná kuchyňa kde do mňa nedrbe mama že kam som dala varechu atď 🤣🤣 ale potom mi to chýbalo, no sme spolu často, ale aj tak to nie je ono

@mandzula partnera nehľadám. Pre zdravotné problémy nemôžem mať deti, zatiaľ som nenašla takého, ktorému by to nezačalo časom vadiť. Samozrejme, ak mi nejakého život do cesty pošle, tak ho neotocim späť, ale už jednoducho aktívne nehľadám. A možno je celý môj smútok aj z toho, že keď tu už rodičia nebudú budem sama či chcem alebo nie. A teraz byť sama nemusím, ale dobrovoľne som

Ja mam toez cez 30, no mam uz manzela a deti, ale keby som sama isto by som ostala s rodicmi 😂 patri nepatri ja by som sa citila rovnako ako vy. A sam aj moj muz hovori zeby nechcel zit sam zeby mal depky.... Ak su s tim rodicia ok nevidim natom nic zle

Ja som mala 21 ked som isla z domu a najvacsi problem som mala s upratovanim. Proste odrazu ma nikto nebuzeroval, a tak som nechavala spinave riady v dreze aj par dni, az kym to nezacalo smrdiet alebo realne nehrozilo, ze to nadobudne vedomie a odide po svojich. Toto som sa musela dlhe roky ucit a az spolubyvanie s partnerom mi dalo impulz, pravidelne udrziavat domacnost a nie len na poslednu chvilu maniakalne upratovat, ked hrozi navsteva.

Ja som byvala sama okolo 10 rokov. Velmi casto som sa vtedy stretavala s ludmi, mala som dost vela kamaratov. Aj mi je niekedy za tym luto..Zle som znasala, ked som bola chora, to bolo nanic, lebo aj s vysokou horuckou som sa proste musela o seba postarat. Na druhej strane tie choroby byvali vacsinou ultra kratke, radsej som sa rychlo zotavila 🙂

@autor co sa toho partnera tyka, rozhodne nezufaj, su muzi, ktori nechcu mat deti a nezmenia nazor ani po rokoch - mam takeho, jedna z prvym nasich vztahovych dohod bola ziadne spolocne deti. A ako rodic napriklad viem, ze sa tesim, ked sa moje dieta osamostatni, mozno sa presne tak isto tesia aj tvoji rodicia. Ja by som brala ako velke zlyhanie, keby mi dieta ostalo v dome dlhsie, ako je nevyhnutne, a budem nan a aj na seba velmi hrda, ked si zacne budovat samostatnu existenciu. Dala si teda volnost nielen sebe, ale aj rodicom, urcite su radi, ze vies existovat aj sama.
A nerozmyslala si nad nejakym zvieratkom?

preboha, neublizuj si tak!!!chod naspat

Ty byvas v zdielanom byte?

ja ešte jednu vec, bez falošných nádejí, bez "happyendov", ale ja som pôvodne tiež "nemala mať deti" kvôli dg. 🙂 A teraz čo by som za tú niekdajšiu samotu, aspoň tak na 2-3 dni, dala pri malom 1,5 ročnom opičiakovi 😀
A ešte tak z môjho okolia, mužom niekedy nezáleží na bio otcovstve. Aktívne hľadanie partnera ani mne nič neprinieslo, ale nedať sa dokopy náhodne s týmto mojim, tak by som v tom pokračovala ďalej. Niektorí muži nechcú mať deti, iní vedia oceniť dar skvelej ženy po svojom boku s tým, že pôjdu do osvojenia dieťatka, iní sú už rozvedení a deti majú tak či tak... neviem, ono po 30tke sú už aj tí muži trošku inak naladení (nie všetci samoška), ale ja som napr. tiež môjho, keď to začalo byť vážne, upovedomila, že v otázke detí si musíme vyjasniť aj to, či by on bol aj za adopciu a pod., lebo že u mňa to raz môže byť jediná cesta... A bez mihnutia oka, nebol problém (hoci s tým, že aj obed bez polievky je obedom, problém má dodnes 😀 😀 ).

@mandzula nemôžem, som v podnájme