Nedokážem sa tešiť z darov a ani úspechov

Ahojte. Zaujíma ma, či ste na tom boli niekto niekedy podobne ako ja? Prešlo to samo, alebo ste to riešili, ak áno, ako ste to riešili?
Dosť ma mrzí, že sa neviem tešiť. Aspoň teda už dávno ma nepotešilo nič tak skutočne a úprimne. Rôzne prekvapenia, stretnutia s priateľmi ani darčeky ma nevedia potešiť a začína si to všímať aj okolie. Mala som narodeniny, kadečo som podostávala, od osobných milých darčekov po najnovší iPhone a hodnotnejšie dary, ozaj užitočné a pekné veci. No ja ako keby som mala vypnuté emócie alebo čo. Snažím sa tváriť aspoň prekvapene a natešene, kvôli mojim blízkym, nech aspoň im nekazím radosť, nooo neviem sa dostatočne presvedčivo pretvarovať. Trvá to u mňa už dlhšie, aj niekoľko rokov asi už. Neviem sa nadchnúť ani pre aktivity ktoré som dávnejšie milovala. Nikdy som sa veľmi nevedela tešiť z toho, čo sa priamom týkalo mňa, to je pravda, ale rada som robila napríklad dobrovoľníctvo, pomáhala ľuďom v tiesni, chystala balíčky s oblečením, zúčastňovala sa aktivít pre deti z domovov a krízových centier, tešilo ma keď som mohla niekomu urobiť radosť. Teraz ma už ani toto neteší. Celkovo sa vyhýbam kontaktu s ľudmi. Doslova ma prítomnosť ľudí vytáča a obťažuje. Sem-tam sa premôžem a nechám sa priateľmi ukecať nech idem niekam, ale neviem sa dočkať kedy budem opäť sama. Nedávno som napríklad skončila prvý stupeň VŠ v štúdiu pokračujem ďalej, ale keď som sledovala spolužiakov ako sa tešili, bolo mi ľúto, že aj sa neteším. Vôbec som nedokázala prežiť tú emóciu. Žiadne nadšenie, žiadna hrdosť alebo aspoň úľava, úplne nič. Pamätám sa, že ani keď som končila strednú, neprežívala som to ako okolie a to som bola medzi najlepšími z ročníka. Tiež priateľ ma chcel potešiť a vymyslel mi ako prekvapenie tajnú oslavu, zavolal priateľov, ja som od začiatku len čakala na koniec 🤦🏼‍♀️. Neviem či byť znepokojená z toho, alebo je v poriadku, že nezažívajú nadšenie z “ výnimočných udalostí” ?