Mám priateľa, ale chýba mi byť sama
Zdravim, prešla si nejaká z vás podobným problémom aký mám ja? Mala som počas 7 rokoch 2 vzťahy, jeden dosť dlhý a jeden kratší. A potom som bola 2,5 roka sama. Užívala som si ten čas sama pre seba. Mala som priateľov, záľuby, cestovanie, bývala som sama. Našla som si nového priateľa a je to úžasný muž, starostlivý, vzorný, pracovitý, vyhovuje mi po všetkých stránkach. A predsa cítim, že aké to bolo, byť sama. Chýba mi to. Ja som už bola stotožnená s tým, že možno ostanem aj sama bez detí, budem sa venovať len rodičom a stretávať so sestrou a jej deťmi. Nič mi nechýbalo. Mala som sny a plány, ako sa realizovať aj v práci. Viem, že je to dobrý muž a takého už nenájdem, a predsa neviem, prečo mi chýba môj starý život. 😢
Ja len, že to poznám. On bol predtým prevažne celý čas v nejakom vzťahu, že? Lebo potom on ma tu potrebu byt sám asi menej než ty. Pripnem sa sem
Rád so mnou trávi viac času. On bol tiež určitý čas sam, predo mnou nejaký 1,5 rok. Ale keď je so mnou, tak vraj dáva do toho všetko a chce tráviť väčšinu času so mnou. Nebráni mi s kamarátkami, ani s rodinou, ale keďže sme vo vzťahu, kde v ňom tráviť spoločne naozaj väčšinu času. Ja to chápem, veď sa ľúbime a chcem byť aj s ním. Ale niekedy cítim, že nemôžem sa už tak venovať práci a sama sebe a určité veci potom stagnujú, ten vývoj ide o dosť pomalšie, napríklad v cvičení. Už toľko nechodím a pribrala som, nemám také výsledky. A z toho už pramení aj moja mierna frustrácia. To isté výsledky v práci. Už nie sú také, lebo nemám čas venovať sa tomu viac a lepšie. Pravdaže človek musí ubrať, ak má vzťah. Ale zároveň je to mierne frustrujúce a neviem, kde je chyba.
A čo by sa stalo, keby si dlhšie ostala v práci a isla cvičiť ako kedysi? Bol by z toho frustrovaný?
A ešte jedna otázka, prispôsobuje sa on tebe tiež tak ako ty jemu? Lebo je to istá forma toho robiť veci, ako chce on. Ja som na toto počula jednu dobrú radu: nič nemusíš
@bluka2 áno. On je rád, ak máme aktivity, ale spoločné. Ale nie vždy sa to dá zrealizovať, máme niečo, čo robíme spolu radi, ale máme aj rozdielne záľuby. A cvičenie je to rozdielne, ja rada robím iný šport než on. On prestal chodiť, lebo chcel byť viac so mnou, a tak nejako k tomu došlo, že už aj ja... Ide to z kopca... Toto som zažívala v 15-20ke, že stále spolu a spolu všetko. Teraz som už inde, vyspelejšia a chcela som vzťah, že áno, sme spolu, ale nemusíme spolu každý deň tráviť aktivitou. Čakala som, že už konečne, keď dám vzťahom šancu, bude to lepšie a také reálnejšie, nie ako 15 roční v tomto zmysle. Ja ho ľúbim, len nemám tie potreby ako v 20, že zaľúbené okuliare, stále spolu, všetko spolu a tak ďalej.
@bluka2 prvý komentár bol k tej frustracii...
Ja ta úplne chápem. Ja som stretla tiež takého, ktorý ma prácu, po ktorej nad ňou nemusí rozmýšľať a v porovnaní so mnou toho až tak veľa nerobí. Mňa zas baví vsetko, čo robím a ťažko sa mi z niečoho uberá. Zatiaľ cítim pochopenie, ale obavám sa, že možnosti sú akurát tak tvoja cesta (to ani tak nechcem) alebo po čase to už bude priveľa zrušených návrhov odo mňa na časte stretnutia (čo mi bude aj ľúto, ale tak možno existujú aj takí muži, ktorým stačí “laska ako po 15tke”?)
Hej, pochopila som
Konečne niečo z iného súdka, ty máš v sebe to, čo mnohým ženám tu veľmi chýba a to je seba láska. Zistila si, že nepotrebuješ nikoho pri sebe aby si bola šťastná a za odmenu si dostala milujúceho partnera. Je len na tebe ako sa rozhodneš. Určite by pomohol rozhovor, povedz mu čo cítiš, že potrebuješ viac priestoru dajme tomu v Tom športovaní. Daj sa fyzicky doporiadku, zhodiš kilečko čo ti vadí a frustrácia sa mierne stratí. Bola by škoda preto taký vzťah zahodiť. Často krát vo vzťahu akoby zabudneme na seba, tak sme zahľadení do svojej polovičky.
Rozumiem ti, ale neviem ti poradit. Pre mña bolo najstastnejsie obdobie v zivote po rozvode s prvym manzelom a pred svadbou s terajsim. Mala som dceru, rodicov poruke, vlastny 3-izbovy byt, pracu, co ma bavila a dobre zivila, a svoj psychivky pokoj a poriadok v byte aj v zivote. Musela som sa rozhodnut, ci vsetko co mam hodim za hlavu (okrem dcery samozrejme) a zacnem v Spain od zaciatku s novym manzelom. Kedze som dobrodruzna povaha, isla som do toho, ale v takej tej dusevnej pohode som uz potom dlho nebola, az ked deti vyrastli a ja som zacala mat v pazi urcite situacie a zacala davat na prve miesto seba.A ide mi to….
tak si vyber...chlap alebo byt sama...stale mas na vyber...
To teba niekto hodil a priviazal k nemu ci co? Si nesvojpravna a bez nazoru? Chod cvičiť. Nezanedbavaj prácu. Povedz nie,ked potrebujes byt sama. Komunikuj. Nie vztahy su zlé a ťažké. Ani partner nemusi byť. Mozno vie byt chapavejsi a zmiwrit sa s menej spolocnym casom. To ty a tvoje nastavenie je blbe...Nevyhovuje ti ale triznit sa budeš. Ozaj nič nemusíš. Takto sa stávaš kodependentnou a nicis vztah. Prepáč,ze tak zhurta ale nahnevalo ma to. :D Co to za kaleraby? Napisala si,ze si sa otvorila vztahom a dufala v zrelsi vztah,tak sa tak spravaj a pritiahni si zrelsi vztah a nerob z toho pubertalnu lasku. Vsetko spolu. Stale spolu..
Skus zainteresovat priatela do svojich snov. Mozno objavite nove dobrodruzstvo 😃. Tiez som si nevedela predstavit spat v stane a nasla som v tom zalubu, moja polovicka neznasa studenu vodu a dotiahla som ho raftovat a uz mi pomaha aj v zahradke.
Ja ti rozumiem, prežívam to isté. Vo vzťahu sa dusím, chyba mi čas pre seba..
Tiež ti rozumiem, ja som podobné chovanie partnera nakoniec nevydržala a vycúvala som. Tým naliehaním vo mne postupne zadusil všetku lásku k nemu, miesto toho mi začal liezť na nervy. Za mňa každý by mal mať v živote aj osobný priestor/čas na svoje záľuby či relax.
Asi bude kruté čo teraz poviem.. ale vo fáze začiatku vzťahu je úplne prirodzené a v poriadku že chcete robiť všetko spolu... Ale podľa mňa po 3-5 rokoch manželstva tá potreba už nebude taká silná a stále budete robiť aj spolu aktivity ale menej.. takže podľa mňa potom sa budeš vedieť viac venovať tým veciam, ktorým chceš
ja si myslím, že každý /každá z nás potrebuje svoj vlastný priestor. Ja som s chlapom dlhé roky, stále je medzi nami tá povestná iskra, láska, porozumenie, rešpekt, fungujeme ako team, ťaháme za 1 povraz. Dovolenky spolu, bicykel, lyže spolu... Ale 👆 kúsok priestoru pre seba máme tiež. On tenis, hokej, lyže, kávičky, cyklo víkendy s chlapmi, trip s kamarátom, ja cvičenie, nordic walking, kávičky, návštevy u kamošky, rodičov, cvičebné pobyty sama, alebo so skupinou. On pozeranie športu v športovom klube, ja doma kniha....atď. Žiadny problém, nikto nevytvára nátlak, nedožaduje sa pozornosti, nerobí ústupky (ani by som to nechcela a nerobila) Úprimne? Nie som nikoho majetok, a ak by bol na mne nalepený ako osa na cukrovej vate, vadilo by mi to, napriek tomu, že je to láska, muž môjho života 😉
On je ten typ ze všade a vzdy spolu, ty si zas človek ktorý potrebuje priestor sam pre seba
Mali by ste byt k sebe otvorení a mať pochopenie jeden pre druhého. Ze sa tvoj priateľ vzdal všetkého aby mohol byt s tebou neznamená ze to musíš spraviť aj ty. To nieje univerzálny recept na šťastný vztah byt nonstop spolu a všetkého sa vzdať. Ty si to síce spravila ale vnútorne s tým niesi stotožnena. Vie priateľ to co si napísala sem, ze si frustrovaná koli tomu cviceniu?
Vy ste vo fáze randenia alebo spolu už aj bývate? Randenie je náročné na čas, ale ked už spolu žijete treba sa dohodnúť tak aby to bolo príjemne obidvom, aby sa tvoj priateľ necítil odstrčený ale ani ty obmedzovaná. Porozmyslajte nad spolocnymi sportovimy aktivitami, je toho toľko co sa dá robit spoločne. Beh, bicykel, turistika, plaváreň, tenis, vonkajšia posilňovňa toto všetko môžete robit spolu a aj tvojmu cvičeniu veľmi prospeje zmena sportu
A on ťa nejako obmedzuje v stretávaní s rodičmi, sestrou, priateľmi? Bráni ti v kariére? Veď predsa môžeš mať jedno, aj druhé.