Mám extrémne nízke sebavedomie a absolútne neviem komunikovať s ľuďmi

Určite to nebude také zlé, máš rodinu, teda nejako si sa musela zoznámiť s mužom, deti, o tie si sa musela a musíš nejako starať a už to predpokladá sociálnu interakciu, škôlka, škola, doktori, kruzky atď, máš prácu, tá ti asi tiež len tak nepadla do lona a asi ju zvládaš, keďže ťa nevyhodili. Hlavu hore👍

Rozumiem ako sa cítiš. Sám som si v mladosti prešiel niečim podobným, tiež som nedokázal ani len jesť v spoločnosti, triasla sa mi pri tom ruka tak veľmi, že som sa radšej tváril, že nie som hladný a len som sedel pred plným tanierom ako blbec (aj teraz, na staré kolená sa mi to občas vráti). Skús robiť malé krôčiky. Zvládneš 2-3 vety? Ok, skús niekedy zvládnuť 4. A opakuj to znova, znova a znova. Potom skús 5. Nevyhýbaj sa týmto situáciám, ale práve naopak, občas ich aj vyhľadávaj, i keď chápem, že je to pre teba veľký stres a obrovská psychická záťaž. A keď sa tomu vystavíš, nesnaž sa to všetko prekonať naraz, to sa ani nedá. Rob to postupne, pomaličky...vždy samú seba pochváľ, keď sa ti podarí urobiť čo i len najmenší krôčik. A nehanbi sa za to aká si. Ľudí ako ty sú na svete milióny. Už tým, že si to tu napísala, si urobila prvý krok a určite zvládneš aj ďalšie.

@morusha nie je to zlé navonok...ale vnútro trpí nekonečnou hanbou, strachom...neistotou...pocitom menejcennosti

@morpheuss ďakujem za radu ..skúsim...i keď tých pokusov som mala už toľko, že mi je zo seba zle ... vždy mám tendenciu utiecť alebo vyhnúť sa takej situácii... Proste padavka

Nie si padavka, len sa vyhýbaš stresovým situáciám a to je úplne normálne. Určite existujú ľudia, s ktorými nemáš problém komunikovať, či? Napríklad tvoj partner? A keď to dokážeš s niekým, tak to dokážeš s hocikým.

Ake si mala detstvo? Chodis k psychológovi?

Skus si pozrieť niečo o sociálnej fóbii, pravdepodobne budeš mat. Je to aj dedičné. Tiež to mame u nás v rodine a ja tiež. Zažívala som to isté. Jedine, co mi pomohlo bolo vystaviť sa opakovane takým situáciám z ktorych mam paniku a strach a myslim na to utiect odtial.Aj keď ma triaslo a myslela som, ze to všetci na mne vidia. Krôčik po krôčiku ísť a chváliť sa za každý malý úspech. Ak sa nezadari nevadí, skúsiť znova. Popripade dobrý psycholog by mohol pomôcť. Ja som to vtedy dala bez, ale dlho mi to trvalo. Stále to nie je 100 %, ale nedá sa to porovnať oproti tomu, co som žila predtým. Držím palce.

@lentilka388 keď si predstavím, koľko som toho už zvládla, ale aj tak sa stále bojím...prídem si ako šibnutá.
Tie negatívne myšlienky sa ma držia ako kliešť.... Chcela by som žiť a takou ľahkosťou, keď vidím niekoho kto je úplne v pohode sám zo sebou.. aj keď sa mu niečo nepodarí, alebo povie niečo nevhodné...zasmeje sa na tom a ide ďalej.... Ja som v takých situáciach paralyzovaná....cítim neskutocny pocit hanby...neviem to ovládnuť....

Autorka,pozri Tomáš Vepi, je na instagrame, má kopec videí na YouTube a má super tipy,ak chces zlepšiť komunikáciu.Naozaj, ja sa v tom vďaka nemu normálne vzdelávam, odporúčam .

Úplne ti rozumiem. Tiež som sa nenávidela za každé zlyhanie, že som sa správala inak ako ostatní a pripadala si neschopná. V určitých životných fázach to ešte v malom mam, len už som sa proste tak prijala a naozaj stále denno denne sa vystavovala situáciám. V podstate som aj musela, keďže som mala takú prácu, takže som si nemohla dovoliť zavrieť sa doma a zostať bez financií. A zistila som, že keď som aj zostala niekedy dlhšie doma (dlha PN atd), tak sa fóbia skôr prehlbovala. Ja osobne som introvert, takže som sa aj prijala s tým, že proste vždy budem skôr v úzadí, ale som s tým ok. Každopádne hranice si viem ustrážiť, keď treba. Mne osobne veľa pomáhali aj meditácie a zprítomnovanie sa. Mindfulness je na toto super.

@lentilka388 ja sa tiež chtiac nechtiac vystavujem takým situáciám, chodím do práce, ale každý deň prídem taká vyčerpaná ako keby som vyšla Everest... Neznášam to na sebe...pritom o nič nejde...ja to viem, že sa mi nič extra nerobí....akurát, že mám problém byť medzi ľuďmi a normálne fungovať... Pritom máme porady, stretnutia...všade som ako sivá 🐭...iba tŕpnem nech nemusím veľmi reagovať lebo si potom prehravam stále v hlave, že som to mohla urobiť inak a nemusela som predsa byť v takom strese... A tie obedy...hruza... Ísť na obed medzi 40 ľudí mi robí čím dalej tým viac problém...neviem sa najesť ako človek, lebo mám zovretý žalúdok 😭 keby si to niekto po mne nieto číta, čo má nejakú vážnu chorobu, tak si o mne pomyslí, že som fakt na hlavu padnutá, že čo to riešim... Ale ja som na tom teraz tak zle, že mi príde každý jeden deň ako jedna obrovská katastrofa... Tie negatívne myšlienky má úplne pohltili

Prídem domov z práce a dokonca si poviem, že čo riešim...zajtra to dám. Sú predsa horšie veci....ale prídem tam a stačí jedna konfrontácia a som tam kde som bola...mňa ten môj strach dokáže tak rozhodiť, že neviem normálne fungovať... Potom už len robím a snažím sa s nikým nekomunikovať lebo sa hanbím sa seba ...prídem domov a zas... Poviem si nič to nebolo, o kč nejde...zajtra budem reagovať inak...pôjdem, poviem, urobím...príde na lámanie chleba a som ako zamrznutá...neviem ústa otvoriť

Neobvinuj sa, že si na hlavu padnuta alebo, že iní majú horšie, a ze to co riešiš je blbosť. To ti nepomáha, len sa zase sebasabotujes. Pre každého je jeho vnútorný boj ťažký. Tvoje pocity sú rovnako validne ako iného človeka.