Mám byť viac sebecká a myslieť viac na seba?
Ahojte.
Zaujímal by má nezaujatý pohľad, no predstavte si že máte dva roky partnera plánujete vlastnú spoločnú budúcnosť a na druhej strane máte jeho chronicky chorého člena rodiny,okolo ktorého sa točí cely svet. Moja otázka je kde je ta hranica dokedy ešte trpieť to že sa pomaly nezačal nás život ,no zato polovička neustále rieši život a problémy svojej rodiny. Som veľmi citlivá , všetko viem pochopiť …ale dokedy sa dá trpieť ten pocit že som na vedľajšej koľaji? A prakticky moje potreby nie sú nikdy dôležité…
Je to tvoj život, každý den s tym budeš konfrontovana... nemusím si iného naklad tiež nakladat na plecia...
Musíš byť sebecká a myslieť, len na seba, ja som taka nebola a moja svokricka sa stale robi dolezitejsia ako ja a dava sa na prve miesto ja som najhorsia nevesta na svete 🤣 az teraz zacal ma moj muž obranovat pred ňou, l( trpela som ju 6 rokov, ale uz dosť) lebo ho mala omotaneho (chcela som byt za dobru a to nebolo dobre) . Takze bud sebecká, ty si dolezita
Ťažko povedať keď si nenapísala podrobnosti. Ak je rodič jedného z partnerov v poslednom štádiu rakoviny kde nič nepomáha a prognóza je 3 mesiace viem si predstaviť že chce s rodičom stráviť čo najviac času a partner/ka je načas na vedľajšej koľaji. Iná je situácia keď má rodič chronické ochorenie s ktorým môže žiť ešte 20 rokov a užíva si ako okolo neho/nej všetci hopkaju - vtedy je na mieste dat partnerovi/ké ultimátum že pomôcť rodičovi okej ale odtiaľ potiaľ, nie si matka Tereza.
ak chces byt stastna tak musia byt dolezite aj tvoje potreby, ak sa chces dat na cestu pomahania inym, tak kludne potlac svoje potreby, ale necakaj vdaku ako odmenu. bude to brane ako samozrejmost. skus sa viac presadzovat, viac rozpravaj o tom co ty chces. ak to nepojde, musis sa postarat o seba sama, tak aby si zila stastny zivot s muzom alebo bez muza. ziadne cakanie na stastie nefunguje.
Je dobré podporovať partnera, jeho starostlivosť k niekomu v rodine vie o ňom dosť veľa povedať. Ale v tomto prípade si dôležitá aj ty, skús s ním uprimný rozhovor. Ja som mala partnera a bol úžasný človek a muž, ale vždy som bola na vedľajšej koľaji kvôli jeho dcére. Ani po rozhovoroch nepochopil, že ja jeho dcéru nechcem odstrčiť, chcem, aby ma zaradil k nim. Moja trpezlivosť a pochopenie zmizli, keď som si uvedmila, že ani o 10 rokov by sa tento stav nezmenil a ja by som nikdy nebola preňho podstatná a tak som z lásky k nemu a jeho ťažkej situácii s dcérou odišla. Ak je ten člen chorý ťažko, pravedpodobne sa môže blížiť jeho koniec a on sa snaží preňho urobiť to posledné a Tebe nevedomo ubližuje, ak si prehliadaná. Preto radím úprimný rozhovor bez výčitiek. Uvidíš, čo Ti k tomu povie a ako to vidí on. Od toho sa už potom budeš vedieť odpichnúť.
Určite by si mala byť sebecká...