Mám 17 rokov a zlý vzťah s mamou
Dobrý deň, už dlho sledujem túto stránku ale nikdy som sa neodvažila sa sem napísať o radu pretože väčšinou keď niekto v mojom veku sem napísal tak od väčšiny ľudí skôr dostali "výsmech"? Alebo žiadnu dobrú radu (aspoň čo som ja našla).
Takže mám 17 rokov a momentálne v živote som sa dostala do bodu kedy neviem kde urobiť ďalší krok. Začalo to v mojich 9 rokoch keď sa narodila moja mladšia sestra, všetko sa doma zmenilo. Môj vzťah s mojou mamou sa začal deň čo deň zhoršovať čo nemalo dobrý dopad na moje zdravie a psychiku do toho som sa začala kôli ďalším problémom v škole a okolí sebaposkodzovať vo veku 13 rokov, čo pokračovalo do veku 15 rokov, moja mama o tom vedela povedala som jej to ešte keď som mala 13 a jej jediná reakcia bola keď mi to videla že "to nemáš až tak hlboko" a odsmiala to preč, odvtedy to nebolo žiadne "ako sa cítim?" "Deje sa niečo?"...bolo to len neustále nedostatky čo mi dávala najavo, nikdy jej nebolo ani není nič dobré do dnes, môžem upratovať koľko chcem, robiť čo len chcem preto aby bola spokojná, vždy nájde niečo čo je zlé alebo nedostatočné. Do mojich 15. Rokoch som si nechávala od mojej mamy počúvať poznámky na moju postavu, ako iné dievčatá sú vyspelejšie ako ja, lepšie ako ja, rôzne narážky, ako mi to nejde v škole, neustále hádky, argumenty, čo spôsobila obrovský dopad na moje sebavedomie a psychiku že som začala mávať Panické attacky, overthinking, neustále si všetko dávam za vinu ja a nikdy neprosím druhých o pomoc, pretože keď som sa o to snažila u rodičov tak nikdy som sa pomoci nedostala, tak som s tým prestala. Keď som nastúpila na strednú, tak som spoznala nových ľudí a aj svojho terajšieho priateľa a začala som zisťovať že to čo sa mi deje, nemusí byť len kôli mne, nemusí to byť tým že ja som zlé dieťa a že zato nemôžem, začala som navštevovať psychologičku potom čo sa mi kôli Panickému attacku volala nemocnica, psychologička radí a pomáha a snažili sme sa, informovať mamu o tom že ako sa ku mne správa mi robí zle, a že sa doma necítim príjemne. Všetko sa ešte zhoršilo, vyhľadáva neustále so mnou konflikty, chcem odtiaľto odísť ale ani psychika a ani môj vek mi to nedovolia, neviem čo mám viac robiť.
Je toho ešte oveľa viac čo by som chcela napísať ale príde mi že toto by mohli postačiť, keď tak sa ma môžete spýtať, som pripravená odpovedať, plus sa chcem ospravedlniť keď tak za prípadné chyby v diakritike.
Ahoj mala som to podobne ako ty a vsetko sa zlepsi ked sa odstahujes a obmedzis kontakt. ja som odisla hned ako som mohla
Ahoj som iba o rok staršia než ty. Zaživala som niečo podobné. Najlepšie bude sa odstrihnúť čo najskôr . A nenechať si diktovať do života . Ja s tým stále mám nejaké menšie problémy. Tieto veci chcú čas . Lebo to čo ti človek porobí v hlave ťa niekedy stále môže ovplyvniť v tom ako sa zachovas lebo máš naučené nejaké určite vzorce chovania ako si písala že rodičov počúvaš na slovo . Mala som to tak isté. Pomaličky sa skús osamostatňovať a uvidíš aký pocit slobody pocítiš.
Ahoj. Veľmi ma mrzí čo prežívaš. Viem presne o čom píšeš. Mám 30, no prežívala som niečo veľmi veľmi podobné keď som bola v tvojom veku. Mňa vychovala babka a deduško. Bolo to síce lepšie ako s mojou mamou (to je iná story), no u babky to bolo niečo dosť podobné ako u teba. Ako príklad: chodila som do školy,zlepšila si známky na strednej, bola skvelá v angličtine, doma som porobila čo trebalo ale nebola som dobrá, stále že iné sa učia lepšie, čo spíš cez víkend do 8mej, iní už zabudli že boli nakúpiť (zabúdala že som vstávala sama do školy denne o 5:30hod.aby som stihla autobus), že som maturity zvládla na vybornú, nedostala som žiadne potešenie… keď som išla von s kamarátom čo žil v zahraničí, dostala som slovo k*va lebo idem von s chlapcom, bola som nápomocná, riešila som úrady, išla s nimi vybaviť veci,… áno starí ľudia sú takí, no ublížilo mi to…No došla som do bodu že som si našla prvú prácu po maturite, našporila peniaze a kúpila som si z nich letenku do zahraničia. Mala som tam síce strýka, no pomohlo mi to.. angličtina sa zlepšila, naučila som sa byť samostatnejšia a žila som tam pár rokov,… domov ma dostal iba terajší manžel… Snažím sa držať si odstup od rodiny ako sa dá, no momentálne má babka zlú diagnózu tak sa snažím jej pomôcť a voziť ju po lekároch… Manžel o tom vie čo bolo, takže mám v ňom oporu, no veľmi pomohlo sa odstrihnúť od takejto rodiny 🙂 Viem dristy ti nepomôžu, ale možno ti dodám odvahu aspoň popremýšľať ako to celé zastaviť 🙂 panické attacky nie sú dobré, mávam ich občas po rokoch stále, ale už limitovane 🙂 Drž sa, každý deň si opakuj že si skvelá bytosť 🩷
@luciana656 velice ďakujem, určite sa chystám čo najskôr začať brigádovať a pomaly sa osamostatniť 😊
Práve aj jeden z dôvodov prečo som sa sem konečne odvážila napísať bolo aj z dôvodu že niektoré dievčatá toto nájdu a nájdu sa v tom, a možno ich to tiež podporí
@papa2113 chodíš ešte k psychologicke ? Nedá sa ti odísť na internát ? Možno aspoň to by ti pomohlo. Priateľ má koľko rokov ? Tvoji rodičia majú s ním problém keď príde k vám ? Je mi ťa ozaj ľúto. A otec čo na to ? Prípadne starú rodičia ? Je niekto v rodine na koho sa môžeš obrátiť ?
@30katrusa40 1.áno chodím tam aj sa mi stále snaží pomôcť ale niekedy proste veci nejdú podľa plánov skôr sa snaží mi pomôcť prekonať moje attacky, s mojou mamou to v podstate už "vzdala" povedala že mama je asi taká povaha takže s tým moc nič nenarobíme
2. Rodičia bohužiaľ na internát nemajú peniaze a školu mám aj tak maximálne 15 minút autobusom čiže to není bohužiaľ možné
3. Priateľ teraz nedávno dovŕšil 18 rokov a s mojimi rodičmi je to také otázne či majú niečo proti nemu, moc sa s ním nerozpravajú len keď niečo potrebujú, asi pretože on sa mi snaží čo najviac pomôcť aj si ma zastať a to sa zrejme mojej mame nepáči, pretože si aj viac rozumiem s jeho mamou ako s ňou a snažím sa u nich tráviť čas, keď sa to dá (čo je ale aj tak extrémne málo, väčšinou musím byť zavretá doma kôli straženiu sestry 😕)
4. Otec by sa dalo povedať že je "pod papučou" keď sa ozve ešte on má z toho zle, pretože sa mami väčšinou nezastane, vie o čo sa jedná ale do argumentov radšej dáva ruky preč a ignoruje to, pretože zrejme má moc moju mamu rád a nechce sa s ňou hádať.
5. V rodine sa mám na koho síce obrátiť "vyžalovať" ale čo tak oni zmôžu? Všetci ma ľutujú, niektorý ako napríklad staršia sestra mamu ešte obhajuje, že to je vraj puberta a že s toho vyrastiem, čiže do toho moc nádeje nedávam...ale ďakujem za otázky a rady
no vsak brigadovat uz mozes, tak si zacni setrit a po 18tke si nieco s priatelom najdite. Kludne aj izbu. moja prva izba v zdielanom byte ma stala 150 eur mesacne v ba. a po 18tke vies uz pracovat naplno
@papa2113 ešte sa snažím doplniť že poslucham rodičov takmer na slovo, čo nakážu to spravím aj svoju mladšiu sestru neustále strážim lenže ja už nechcem taký život...chcem žiť ako deti v mojom veku alebo mať aspoň priestor, vlastné súkromie a právo nato vyjadriť si názor lebo to doma nedostávam.