Mali ste niekedy pocit, že sa neznášate?
Dobrý večer,
poslednú dobu sa mi deje, že o sebe rozmýšľam strašne negatívne a pesimisticky, často sa zámyšľam, že sa nenávidim a že keby mi na tomto svete nie som, tak je to lepšie a pre všetkých asi jednoduchšie.
Som študentka, škola mi celkom ide, skúšky som teraz urobila, myslim, že vyzeram celkom normalne, mám rodinu, také to, čo sa možno každy hned spýta, že ako mám, keď sa o niečom takom bavíme.
Strašne ma ale trápi práca, je to miesto, ktoré som pre prax strašne chcela a potrebovala, ale som v čisto mužskom kolektíve (IT) a ako brigadnička som im tam ako handra, ktorou vytierajú podlahu, keďže som odmietla od jedného kolegu pozvanie na rande a odvtedy sa celé vzťahy zhoršili, sme tam 4. Šéf ma nepodrží, je to ten typ šéfa, ktorý chce len hotovú robotu a faktúrovať, my ako zamestnanci ho nezaujímame. Takže v robote si pripadám ako handra s IQ -10, ktorej dávajú aj nezmyselné úlohy. Som nezadaná, a hoci vzťah by som už chcela, založila si dokonca profil na zoznamke, zatiaľ rande neúspešné, lebo sa mi žiaden muž nepáčil a celé to rande mi prišlo ako otravné. Do toho som mala ešte nejaké zdravotné problémy, zhoršenie pleti, padanie vlasov, no trápilo ma aj to. Často o sebe premyšlam, že či som fakt taká neschopná, či robím zlé veci, či tak zle vyzerám, prestávajú ma baviť veci, ktoré ma bavili, rozmyslam, prečo si neviem nájsť frajera podľa svojich predstáv, vkuse na sebe hľadám nové chyby a som z toho už fakt nešťastná, do toho vkuse stres v robote, kontakt s bývalým (z oboch strán, čo bola aj moja chyba) a úplne mám pocit, že strácam seba a svoju hodnotu tým všetkým, čo žijem.
Mali ste to niektorá niekedy tak? čo vám pomohlo? Fakt som už zúfalá zo seba...achh
@guudy áno, nechcela som uraziť všetkých mužov a mužské kolektívy. Spolužiakov v krúžkoch na škole mám a sme pohode, možno tu to tak vyznelo. Túto prácu som chcela, do CV by sa hodila pre budúcnosť, keďže mám nejaké plány, ale pravda je, že som tam strašne nešťastná odkedy som odmietla toho kolegu, išlo to dolu vodou...
Ja viem, ze si to nemyslela ako urazku. Preto ti pisem, ze je to problem toho konkretneho kolektivu 🙂
Ako dlho si tam?
XY krát! som z rodiny, kde brat mi podkopaval nohy a rodičia žili ako sebci. Na školu ma donútila matka, na tú som sa vyprdla. vlastne na obe, aj školu aj matku. v 18tke som sa vydala z trucu (za hmmm nie vhodného), bola som v zlatej klietke do slova a do písmena.. pred 30tkou som sa postavila na zadné a začala som žiť svoj život. nasla som si prácu, ktorá má napĺňala, a vymenila som aj chlapa.
pointa je, že všetko sa začína aj končí v hlave.
nepáči sa ti práca, hľadaj si inú.
zoznamka za mňa cesta nie je. skôr nájdeš v okolí. možno v novej práci, možno na obede, a možno na prechádzke v parku. Pre mňa bolo dôležité nehladat. My sme sa stretli, náhodou, a v blbej situácii, ale prišlo to úplne nečakane.
nastav si hlavu a konaj zmeny, aby si bola šťastná
Zmen pracu. Ak si sikovna, v IT si najdes novu rychlo 🙂
Problem je v konkretnom kolektive, nie v tom, ze je muzsky.
Muz robi v IT a samozrejme maju kolegyne. Take spravanie, ako popisujes, by sa netolerovalo.
Nasa dcera aktivne programuje a pomer dievcat a chlapcov je cca 1:6. Nie je to problem, vychadzaju, ziadne narazky ani nic nie je. A to tu este tinedzeri.