Ahojte, zacnem rovno k veci. Cely zivot trpim problemom, ze nemam kamosky/kamosov a vseobecne som nadobudla pocit, ze ludia ma nemusia. Bolo to tak uz na strednej skole a je to tak doteraz. Som vydata, mam deti, za co som neskutocne vdacna, no tato jedna vec sa so mnou vlecie cely zivot. Niekedy sa citim hrozne osamelo, doslova tuzim byt v spolocnosti, mat nejaku partiu blizkych kamosov, s ktorymi by sme zdielali kazdodenny zivot, ale stale to neprichadza. Dokonca som si nedavno uvedomila, ze moj muz je zrejme taky isty, lebo tiez sa mi zda, ze je rad v spolocnosti, no nejako sa mu nedari nadvazovat vztahy. On je dobrak, no je hanblivy a mam pocit, ze nevie vhodne komunikovat s ludmi... No sme asi dvaja rovnaki, asi preto sme sa nasli 🙈 Akoze my sa o tom spolu nebavime, lebo je to strasne trapne, ale vidim to na nom, ze aj on by chcel viac priatelov.
Nejakych kamsov a znamych mame, lenze my sme sa viackrat stahovali, to urobilo svoje. Vsetci byvaju daleko a teraz su tie priatelstva take, ze navstivime sa parkrat za rok, pricom kazdej navsteve predchadza dlhe planovanie, lebo mam pocit, ze vsetci su zaneprazdeni a ten nemoze vtedy a ten vtedy...
Momentalne byvame v oblasti, kde je vela mladych rodin. Mnohi sa uz medzi sebou poskupinkovali, navstevuju sa, dospeli podebatia a deti sa pohraju, ale my sme sa zase zostali nejako na okraji - nikto nas nikam nevola. Ja som sa aj velakrat snazila skamosit sa s inymi mamickami no bezvysledne. Ked sa nahodou spolu stretneme na ulici, tak pokecame, ale ziadne blizsie vztahy sa nekonaju.
Dlho som kvoli tomuto citila hnev a krivdu, no az v dospelosti som si uvedomila, ze problem som ja - som bud divna, nudna, neprijemna, absolutne netusim, co to je, ale nieco to bude. A chcem to riesit. Uz som aj premyslala nad psychologom alebo nejakym coachom, co by mi na rovninu povedal, ze hej - toto nie, lebo to posobi takto a takto... Alebo neviem co. Je mi az do placu z toho uprimne. Vzdy ked sa snazim vyvinut nejaku iniciativu a s niekym sa skamosit a nevyjde to, tak sa ma to priserne dotkne, doslova mi prejde hlavou, ze aha, zase nic, zase nie som dost dobra na to, aby sa ludia so mnou stretli. A uplne najviac ma to trapi kvoli detom, ze nemaju v susedstve kamosov, lebo ich rodicia sa s nikym nebavia poriadne...
Ahoj, ja ti odpoviem z tej druhej strany. Keď som bola na materskej, viacero mamičiek sa takto so mnou chcelo skamarátiť a ja som nemala záujem. Máme s mužom aj pár známych, ktorí by zrejme radi nadviazali bližší kontakt, ale nám sa nejako nechce. Absolútne som si o ženách, ktoré sa so mnou chceli kamaratit nemyslela, ze sú divné, nudné ani nič z toho čo si napísala. Práve naopak, väčšinou to boli milé ženy a aj naši známi sú milí ľudia.
V dospelosti je to podľa mňa ale tak, že ľudia už väčšinou majú ten svoj okruh kamarátov, ktorý im stačí a nové priateľstvá nemajú až takú potrebu nadväzovať. Aspoň ja to tak mám, som introvert, mam svojich dobrých priateľov ktorých narátam na prstoch jednej ruky a nových proste nechcem. A veľa ľudí na tom bude podobne podľa mňa. Ja sa občas premôžem a idem niekam aj s inými známymi, poväčšine kvôli deťom, ale nepotrebujem to.
Nemyslím si vôbec že by problém bol nutne v tebe.
Mama - čo ti hovorila mama najčastejsie v detstve, sestra- aku si mala prezyvku?ti čo ta poznaju ako svoje boty, vedia povedat aka si - najprv rodičia, surodenci, potom kolektiv na ZŠ a SŠ - ake slovo ti rezonuje? to bude asi ono
Nemám niaku špecifickú radu, ale posielam ti veľké objatie a silu na diaľku a nepochybuj o sebe. 🙂🫶 Rozumiem ti, ja si síce niesom mamička, ale vekom som si uvedomila, že som viac introvertna povaha. Veľakrát som mala o sebe mienku, že ma druhý ľudia nemajú radi, že som neni dosť dobrá, že všetko pokazim. Život mi potom párkrát nastolil situácie, kde som sa cítila naozaj prijatá, taká aká som. A pochopila som, že to išlo odo mna, prestala som hľadať, ale bola som jednoducho k ľudom prirodzená taká aká som a oni to ocenili 🙂 Určite mas veľa skvelých vlastnosti zameraj sa hlavne na ne! A neboj sa, bude to dobre.
Ani nevies, ako velmi sa stotoznujem s vacsinou veci, ktore si pisala. I ked ja osobne som nikdy nemala problem s kamosmi pred dietatom, ale po dietati sa to u nas totalne zmenilo...zrazu som si uvedomila, ze kamosi nikdy neboli taki ti ozajstni kamarati a my s manzelom nemame nikoho, s kym by sme travili spolocny cas ako napr. rodiny s detmi. Bud mali uz svoje overene zauzivane skupinky ludi a nas to nejako obchadzalo alebo sa tie vztahy uplne prerusili, kedze sme zrazu mali ine priority ako vikendove zurky. Syn ma pomaly 20 mesiacov a ja dodnes nemam ziadnu maminu partacku, nie to este nejake rodiny, s ktorymi by sme sa spolu mohli stretavat. Pokusy na ihriskach, baby kurzoch a pod. boli teoreticky bez efektku...ked sme sa aj zoznamili a viackrat stretli, tak mi po case bolo uplne jednoznacne, ze uz "svojich ludi" maju a o novych nemaju potrebu javit zaujem. Uprimne mne je zase dost blbe sa nejako vnucovat a pozyvat samu seba tam, kde ma asi ani nechcu alebo im je uplne jedno, ci tam vobec som...viem, je to aj moja chyba.
No ale akurat tento tyzden som bola na ihrisku a stretla som partiu troch velmi sympatickych mamiciek, z toho som jednu uz ako tak poznala, kedze sme sa zvykli zdravit na ihrisku. Nuz a z nicoho nic ked odchadzali z ihriska, tak na mna zvolala, ze idu na kofolu, ci sa nepridam. Mozno si clovek povie, ze je to uplne trapne, ale ja som dlho nepocitila, taku radost, ako vtedy. Ja som si velmi dlho matersku a rodicovsku idealizovala presne takto, ze vsak si urcite najdem nejake partacky aspon na ihriskach, ved pri tolkych mamickach to bude malina...nikdy som si nemyslela, ze to bude take velmi narocne.
Tak nakoniec som sa s tou jednou maminou dohodla dokonca aj na navsteve u nich, ze sa deti pohraju a my mozeme pokecat. Tak som teraz plna ocakavani a dufam, ze sa mi konecne podari vybudovat nejaku znamost. Drzim ti teda palce, ja si nemyslim, ze ste divni, je kopa ludi ako ste vy a my...jednoducho nie vsetcia mame to stastie na kamaratov z detstva, ci pubertalnych cias, s ktorymi budeme v aktivnom kontakte pomaly az do dochodku. Zial v dospelosti sa uz tie stabilne vztahy nadvazuju velmi velmi tazko...
Ludia sa všade skupinkuju..ideš v praci na obed, tam to je poparene, ideš do novej prace, tam sa skupinkuju, proste kde sa obzrieš, sa lepi niekto na niekoho
Ja som bola urazena na susedu, ze vzdy ked som ju oslovila, sa velmi ponahlala, teraz, ked ma stretne, sa ja ponahlam, lebo čo za reči vedie, to je neuveritelne..Mama oco maju široku rodinu, na navsteve si nemame čo povedat, ja sa stretavam s ludmi rada, ale vela krat mi pridu nudní, alebo dokonca otravni, niektori nie su na mojej, u inych ja na ich urovni..A po tych rokoch som zistila, že ten čas je zbytočne straveny tliachanim o ničom. Tak radsej maj jedneho, s kym sa dobre porozpravaš, ako 10, kt.ti odoberu energiu..
Väčšina ľudí má kamarátov ktorých spočitaš na prstoch jednej ruky, ostatní sú len známi.
Vsetko to je suhra nahod a spolocnych sympatii. My sme boli na ihrisku 4 mamy. Zo zaciatku to bolo velmi spontanne, len sa tam nase deti vzdy stretli mali cca 2roky, zacali sme sa rozpravat, casom sme spravili par vyletov. Ale nikdy to nebolo tak, ze bolniekto nasilny, dlho sme si na seba ani kontakty nevymenili, vsak naco. Jedna z nich je stale moja kamaratka, boli sme aj na dovolenke spolu, Silvestre sne stravili spolu, ale to ozaj az po par rokoch. A urcite si nie sme exkluzivne kamaratky. Aj oni maju kamosov z vysky, travia s nimi chaty a maˇ aj ja svoj okruh znamych. Ja osobne nenam rada, ak je na mna niekto orisli hrr brrr, stale mi pise, stale sa chce stretnut..
ja som sa naučila nikam sa netlačit. Tiež sa nepovazujem za prilis oblubenu a naucila som sa s tym zit. Robim to co ja chcem a nie co chce partia, znamy. Ano, boli casy keď mi to vadilo alebo obdivujem skupinky ale uz som vytriezvela. Mame par kamaratov ale netlacime sa na seba, vidime sa len obcas a staci to
Ono je to takto, ale so vsetkymi medziludskymi vztahmi, vacsina ludi uz ma v dospelosti nejaku predstavu o tom akym sposobom a s kym (ak vobec) chce travit svoj cas...aj partner sa z tohto dovodu uz hlada tazsie vo vyssom veku. Ja poviem tiez z opacneho brehu nazor...ja mam taku skúsenosť, ze ludia sa mi pomerne rychlo otvoria, neviem preco, ale deje sa to odjakziva...dva krat stretko na ihrisku a treti krat mi uz rozprava o manzelstve, problemoch, sexe ...a ja uprimne neviem co s tym, ide mi to na nervy, unavuje ma to a nemam chut reciprocne podhodit do diskusie svoj zivot, tak obvykle som si pripadala ako neplateny terapeut. Ludi, ktorych kedykolvek rada vidim, ktori ked ku mne pridu presne vedia kde mam pohare a este aj kavu si sami spravia poratam na jednej ruke a nemam chut tento kruh rozširovať, vsetko dlhymi rokmi budovane, casom overene vzťahy
Autorka to naozaj máš čas ešte aby si chodila po návštevách, ozaj máš čas venovať sa ešte druhým ľuďom,asi máš len 1 dieťa, si na materskej, byt, bez práce,lebo inak by ti nenapadlo ešte takéto vyhľadávať.
Ja osobne nemám čas ani chuť ku niekomu chodiť, keď mám čas ocenim kľud,ticho,samotu aspoň na chvíľu.
Dakujem vsetkym za postrehy. Ano, ja uplne chapem, ze v dospelosti je to tazsie. Ono ja by som sa uz aj zmierila s tymto stavom, ale je mi to luto kvoli detom. Starsie dieta je v skolke, no ked pride vikend, prazdniny alebo je po chorobe a je doma, tak sa nudi. A vtedy by som fakt nutne potrebovala napisat nejakej susede ze hej, nepojdeme s detmi von. Len tak bez pripravy a bez oficialit. Nase deti sa hraju so susedovymi iba ak sa raz za cas stretneme nahodne na ulici, inak nic moc.
Nedaleko od nas byva jedna rodina s podobne starym dietatom ako je nase starsie. Ja som uz robila vsetko mozne aj nemozne, aby som sa skamosila s jej rodicmi, ale bezvysledne. Ked sa nahodne stretneme, tak pokecame, ale nic viac.
Alebo vsimam si, ze je moderne organizovat pre deti rozne narodeninove oslavy s kopou deti. Take nieco je u nas nerealne, lebo neviem, koho by sme tam pozvali...
A celkovo mam pocit, ze ked aj obcas organizujeme nejaku navstevu tak je tazke nakst termin, lebo kazdy stale nieco ma - idu na svadbu, na vylet, na chatu, oslavu, vsetko mozne...
A uprimne, jeden z mojich najvacsich zivotnych strachov je, ze tuto svoju povahu, teda neschopnost nadvazovat priatelstva, prenesiem na svoje deti, lebo ved deti kopiruju rodicov. A deti potom budu rovnako trpiet ako ja...
Ked tak nad tym premyslam, myslim, ze som tento "dar" zdedila po jednom z mojich rodicov. Lebo jeden z nasich mal vzdy vela kamosov a znamych a druhy ani nie, skor sa zviezol s tym druhym. Asi som to tiez dostala do vienka.
@sickynickyobsadene Mam 2 deti a dom 🙂 A ano, som na RD teraz. Ostatne som rozpisala v prispevku vyssie.
Ja ti napíšem zase opačný pohľad. Ja som typ, ktorý veľmi ťažko nadväzuje vzťahy, nie som kontaktná a na ľudí pôsobím prísne a odmerane. Žijeme na dedine, a ja absolútne netuším, kto býva v domoch pri nás ani ma to v podstate nezaujina. Keby ma am zastavil niekto na kus reči, prehodím dve tri vety a idem si po svojom. Nie je zo o tom človeku, ale o tom, ze ja nemám potrebu sa rozprávať s každým. Žijem s tým, a neriešim to.
Teraz to už nie je tak ako kedysi, ze ľudia sa poznali celá dedina ci sídlisko, deti sa im hrávali a podobne. Tiež nechápem podstatu tých detských party, ani nemyslím, ze ich budeme organizovať.
Proste každý má už svoj štýl života, a čím je človek starší, uz aj čoraz ťažšie nadväzuje nové kamarátstva.
Takže to nemusí byť ani o tom, aká si ty, len o tom, ze druha strana nemá potrebu byť s tebou v kontakte, lebo ju proste nemá.
No vidiš, keby si mala toho partnera s vela kamošmi, tak sa zvezieš s nim.
😆Ale čo sa priatielstiev tyka tvojich deti, ty im nemusiš raziť cestičku a citi sa zodpovedna za to, že neutvaraš zväzky..Teraz si mi pripomenula, že ako mala som pochodila všetkych spolužiakov v škôlke, a len mame volali, kde jeme palacinky.. Raz ma oco zrubal, lebo zas som bola na vylete u niekoho..To mi ostalo do strednej, že som prešla všetkych spolužiakov...Takže tvoje dieta by malo nadväzovat kamaratstva, už či ty intervenuješ niekde alebo nie..A ak je introvert po tebe, tak ver mi, že jemu ten široky okruh znamych nebude chybať, ale si najde jedneho kamarata a s tym nadviaže hlboky vzťah..
@karolinakr Presne ako pises, ono je to strasne aj o povahe daneho cloveka. Ja som typicky ambivert, kamaratov som vzdy mala a nemala som s tym nikdy problem ako dieta, ci teenager. Moja sestra, velky introvert, mala jednu kamosku spoluziacku, s ktorou sa stretla v skole a to jej aj stacilo dlhe roky...az v puberte sa zacala trocha viacej socializovat. Dodnes velmi nevyhladava spolocnost ludi a je to uplne v poriadku. Moji rodicia z nej ale boli uplne mimo, ako keby bola "cudna", stale jej mama organizovala stretnutia s inymi detmi a pod. Dodnes moja mama, podotykam velky extrovert, nedokaze pochopit, ako moze moja sestra takto fungovat 🤷. Takze sa autorka nema coho obavat, ja osobne sa tiez nebojim, to dieta si najde pravdepodobne tolko priatelov a v takej frekvencii, ako bude ono potrebovat.
Presne pre toto by som rada, ze byvam v meste 😁. Deti som "vypustila" na ihrisku a ja som mohla vypnut hlavu. Ked som sa dala obcas s niekym do reci, tak len preto, ze som mala chut a nie preto, aby som bola "vclenena" s mojimi detmi niekam. Toto musi ist fakt prirodzene. Ja som si nasla vela znamych, ked som chodila na take cvicenia pre deti od 1-3rokov, potom chodili do skolky s niektorymi, a napriklad dcera je teraz na gympli spoluziacka s 2 detmi z toho cvicenia. Ale moc sa nekamosia. Skor, ze ked sa stretneme ako rodicia na 2x do roka na rodicku (deti maju 15 a 17r), tak uz vela z tych rodicov poznam aj osobne. Ci uz z cvicenia, skolky, ihriska, z mojho cvicenia, dokonca z mojej zakladky.. nikdy som ale nasilne nevyhladavala kamaratstva kvoli detom, oni si vedeli a vedia poradit aj sami. Stacilo ich niekam odprevadit (kruzok, ihriski, skolka, skola) a oni sa uz zariadili.
Prepac, ale chcem sa opytat, nevies z coho asi prameni tvoj strach nadvazovat priatelstva? Je to sklamanim, ze nevyslo to raz, 2x,3x, tak proste uz mas v sebe zakoreneny strach, ze to nevyjde opat?
Aku to maš prezyvku? ako ta mama s ocom volali?
Niekedy stači, že nie si pekna alebo bohatá, aby sa každy za tebou netahal. akokolvek to je povrchne, je to tak..stači, že budeš slavna a žiadosti na kavu sa ti pohrnú..
@karolinakr Co ja viem, neviem ci som niekedy mala nejaku prezyvku. Co si tak spominam matka mi zvykla vravievat ze som tazka povaha (nebiem co tym presne myslela) alebo, ze som zasnivana...
A ano, mas pravdu, vsimla som si, ze ludia viac inklinuju napr. k ludom, ktori su pekne obleceni a upraveni. Uz som si vravela ze musim o seba viac starat aj ked idem hoci len von na prechadzku...
No problem moze byt tvoja mamicka, ze si si zobrala k srdiecku jej reci, ze si tazka povaha a citis sa menejcenne voci inym ludom. Hovoris si, ved kto by ta mal takuto rad, snazis sa zakryt svoju prirodzenost a potom asi posobis na okolie neprirodzene, umelo, neuprimne. Bud sama sebou, obliekaj a upravuj sa kvoli sebe. Ja mam vela priatelov svojskych, nie su modelovia, obliekaju sa uplne normalne, nemusia byt ani zvlast mily, ani mudry, ani mat najlepsie sposoby, ja milujem na ludoch prirodzenost, uprimnost.
@monika_mt Noo, nad tymto som premyslala vela... mam nizke sebavedomie, ale nie vo vsetkych oblastiach zivota, ale v komunikacii s ludmi ano. Niekedy sa citim fakt nervozna, ked sa s niekym rozprava (zalezi ale kto to je), niekde v pozadi si myslim, ze toho cloveka otravujem, alebo, ze sa urcite so mnou nechce rozpravat. Small talk mi vobec nejde. A naopak obcas ked sa ma niekto nieco spyta, rozpravam az prilis vela...
Ale mozno v tom je este nieco uppne ine, o com ja neviem.
Taha sa to so mnou uz cely zivot, opakuju sa mi tie iste situacie.
Momentalne sa citim presne ako na strednej, ked aa vsetky cool detska uz poskupinkovali a ja nic.
@dadis Akoze matka ma vzdy dost kritizovala a doteraz ma kritizuje, ale tak ona to myslela dobre. Ci je toto dovodom mojho problemu neviem.
no a ked si tažka povaha, znamena to čo? že sa to odraža v tvojej komunikacii s luďmi? može byt toto dôvod, prečo nedokažeš nadväzovat vzťahy?
Podľa mňa to pusti.
Pusti tú myšlienku tu situáciu.
Zmier sa že to tak je a možno deti ti dovedú do života nových ľudí.
Alebo druhá možnosť rob koníček alebo šport.
Aktivitu mimo dom a z ľudí čo tam stretneš sa možno vykluju fajn kamaráti.
Popravde ja neviem ale len tak si ísť k cudziemu človeku sadnúť do bytu a poďme sa teraz kamarátiť to nie.
Musí tam byť niečo spoločné okrem bydliska
Ozaj? Stale ta kritizuje? Ved to nie je normalne, tvoje vnimanie seba moze byt velmi pokryvene. Akoby si sa bala prejavit svoje vlastne ja, lebo nebude pre nikoho dost dobre az toho asi aj prameni tvoj strach, ze nie si dost "socialna" a nemaju ta radi. Aj keby. Nasrac. Nikoho neprinutis, aby ta mal rad..s tym sa potykame v zivote vsetci - bud si prilis alebo malo.. dopln si co chces, nikdy nevyhovies vsetkym. Preto sa prestan kontrolovat, riesit co si o tebe myslia druhi a snaz sa zistit, aka vlastne v skutocnosti si a neboj sa taka byt prirodzena. Potom zrazu najdes v zivote match ako z jasneho neba a nejeden. Nie nadarmo sa hovori: my sme rovnaka krvna skupina a pod. Ale toto nefunguje, ak sa niekto na nieco hra.
mam pocit akoby si pisala o mne. Sme v uplne rovnakej situaituacii.Ja som za mlada mala kamosov dost, no odstahovala som sa za manzelom a tym to skoncilo. Obaja sme introverti. Msnzel ma par asi tak dvoch ksmosov ale ja nemam nikoho. kadeco som skusala ale nedari sa mi najst kamosku.S detmi sa to este zhorsilo. Mam 4 a teraz uz je problem aj s casom.
@dadis zaujimavý pohĺad aj z druhej strany
teoreticky može na tom niečo byť, nestretla si svoju krvnu skupinu
začni sama: pozvi maminky s deťmi k vám. Deti sa spolu pohrajú, vy si uvaríte kávu...