Kto si nerozumie s mamou?
Koľko je tu žien, ktoré si nerozumejú so svojou matkou? To by ma zaujímalo, lebo ja si prídem ako najväčšia hyena, ale mňa vytáča každé slovo, ktoré mi napíše, nikdy som si s ňou nerozumela, vždy ma len dirigovala, rozkazovala, ponižovala. Vždy si myslela, že je niečo viac a ja som musela len plniť jej želania. Vôbec sa mi nechce k nej ani ísť, musím sa k tomu nútiť, stále ma k sebe volá, ale mne je až fyzicky zle s ňou byť. Stále kritizuje všetko, čo na mne vidí, vzhľad a vždy vie čo by som mala robiť podľa nej. Nefunguje na ňu nič, je psychicky narušená, takže nedá sa s ňou hýbať, zbytočne budem aplikovať na ňu nejaké finty, ani už nemám záujem. Mám výčitky sa na ňu vykašľať úplne, aj keď asi by to dosť ľudí urobilo, za to všetko čo mi v živote urobila a boli to vážne veci. Ešte aj teraz sa cítim previnilo, keď to sem píšem. 😔
Chráň si svoje psychické zdravie a prestaň týrať sama seba. Skús sa porozprávať s psychológom alebo terapeutom - dostaneš to zo seba a urobíš si poriadok vo svojich pocitoch. Ju už určite nezmeníš, ale nie si povinná nechať sa urážať. Aj keď ťa zavolá, tak určite vieš ten čas využiť lepšie ako v takom toxickom prostredí, ktoré negatívne vplýva na tvoju psychiku a aj fyzické zdravie.
Ja s mojou matkou nie som v kontakte uz niekolko rokov. Ona zlyhala ako clovek, ako rodic. Ona je čistý satanov posol, vyslovene zly clovek. Ako deti sme jej na všetko museli pritakavat, nemať vlastný názor. Ak náhodou áno, neskutocne nás s bratom bila. Brata aj šnúrou od lampy, parkrat mu skoro oko vypichla. Mohla by som pokračovať. Ako sme rastli a mali vlastnú hlavu, no amen tma...nevedela sa s tym zmierit, mlátiť nás už tiež nemohla, boli sme uz velki. Tak skusala manipulovat, rôzne, aj slzami... dlho som jej to žrala. Za všetko kritizovala, urázala ma, aka raz budem tucna ako ona, a taka, onaka, ako jej vdacim za moj úspešnú karieru (hahaha)... pomohla som jej financne do obrovskych rozmerov, stála ma snad 40 tisic euro. Vyplatila som jej byt, zariadila ho, dlhy som jej vyplatila... ona nikdy nepodakovala ale ukážky neprestali, zacala sa obúvať aj do mojho muža. Ked sme sa s muzom stahovali, to nie ze sa tešiť s nami, ale ziapala ako ma vyskrtne zo zivota. Velmi vyhrotila rokmi nas vztah az som jej raz buchla telefónom a od vtedy som ju nevidela a je mi fantasticky. Konecne som po rokoch v psychickej pohode. Nechyba mi ani trosku. Nikoho nema, vsetkych odplasila svojim chovanim.
Lutujem iba jedinu vec. Ze som ju nevyškrtla uz davno.
@taynee narcizmus.
S narcistom je to ťažké, ak ťa jej prítomnosť rozrušuje, nemusíš mať výčitky z pretrhnutia vzťahov.
Ahoj ,napíšem ti v skrátenej forme ,ako to mám ja s mamou .
Moja mama asi od mojich 5 rokov začala piť . Nehovorím ,že sa nestarala ,ale z môjho aj z pohľadu zvyšku rodiny ( babka ,tety ) ,mala zvláštnu výchovu . Strihala má vždy na chalana , dávala na oblečenie obnosené škaredé veci ,hoci sme mali na krajšie ,kvalitnejšie . Mám ešte 2 mladších súrodencov .
Keď som mala 15 začala odchádzať z domu a neprišla aj týždeň či dva . Bolo to lepšie ,keď bola preč ,lebo keď bola doma a píla ,robila bordel taký ,že som musela volať policajtov ( s nožom sa vyhrážala ,že má mala zarezat a pod ) Súrodenci mali 9 a 12 .
Nakoniec sa domov nevrátila vôbec a ostala žiť mimo sk a striedala partnerov . O deti nezáujem. Odľahlo mi ,ale aj bolelo to
Vydala som sa , ani pozvanie na svadbu neprijala . Porodila som syna .keď mal syn 2 roky , prišla na sk s jej aktuálnym dnes už manželom ( ktorý dodnes netuší o jej minulosti )
Chvíľku sa zdalo ,že to bude fungovať , spoznala môjho muza , chodila k nám na celé víkendy . Ale po pár rokoch som zistila ,že profituje len ona z našich stretnutí ,a ja som vždy v kŕči. Sekla som s tým . Zavoláme si 4x ročne . Zmenila sa v mnohom ,no podstata ostala .
Egoisticka , ľútostiva ,vidí len seba .
Keď som si pochovala dcérku , všade hovorila ako trpí ,ako si vnučku pochovala ( dokonca si požičala peniaze na pohreb ,lebo ho vraj vybavuje ,pričom samozrejme to nebola pravda ) .
Myslím , že nemá úplne zdravý úsudok ani iQ ani EQ . ( Extrémne zadlžovanie , neprevzatie zodpovednosti , vždy všetko otočí tak ,že ona je obeť , vymýšľa si denne v podstatných aj nepodstatných veciach )
Necítim od nej ani psychickú oporu , a ani empatiu . Keď doniesla deťom darček,tak takým štýlom ,aby všetci videli a vedeli ,že čo ona dala .
Riešenie . Zablokovanie na sociálnych sieťach ( uverejnovala fotky deti , hoci som jej ich poslala s tým ,nech ich nikde nevesa)
A obmedzenie návštev na minimum . Formálne sa s ňou porozprávam . Je to mama . Porodila ma,a mám s ňou aj pekne spomienky ,hoci ich je menej .
Chcem ,aby moje deti videli ,že ľuďom sa ďalšie šance dávať majú . Avšak ,ak vzťah je toxický ,tak sa nenechám ním ničiť .
Stále sa upokojujem , že hoci to necítim , určite ma mama ma rada . Že v rámci jej mentálnej a emocionálnej výbavy robí ,čo dokáže . Snažím sa si to nahovoriť. Ale citovo je to úplne na bode mrazu . Roky som ju nevidela a roky predtým mi veľmi ubližovala . To sa z duše nezmaze .
Ak sa máš trápiť , odstrihni sa a možno ani nemusíš úplne . Časom si zvykneš , rozhovory skĺznuť do normálnej roviny . Rozprávanie o počasí a o Tom ,ako čas rýchlo letí . A možno aj ty ostaneš pokojnejšia ,hoci smutná ,že nemáš mamu ,akú by si chcela
nemusíš sa cítiť previnilo. Proste ti mama ublížila, zničila (možno) detstvo, tvoj zdravý psycho-emociálny vývin. Poznačilo ťa to. Jediné čo môžeš urobiť, je prijať fakt, že je psychicky chorá a nevie čo činí. Najdôležitejšie je, aby si pochopila, že ty ju nezmeníš, musíš zmeniť tvoj postoj voči nej! Ak toto pochopíš a prijímeš, bude sa ti žiť ľahšie. Skús psychoterapiu. A áno, niekedy je pre bytostné blaho nestýkať sa s rodinou. Niekto si povie bohužiaľ, ale aj taký je život. Nech je ten tvoj už len šťastný. Držím palce 💖
PS: takých je mnoho, minule som čítala psych. výskum, že až skoro 60% dnešných šryridsiatnikov malo spackané detstvo. Veru žiadna hitparáda. Len sa o tom nehovorí...
Ja som jej povedala dva roky dozadu, že nemám pocit, že je moja matka, nikdy sa tak ku mne nesprávala. Odvtedy je ticho, nevie ani že sa jej narodila vnučka. A mne ti vyhovuje, nenechám si jej toxicitou ničiť život.
@jamimo áno je to veľmi smutné, ale myslím že 60% to nemohlo byť, mne prišli všetci spolužiaci na základke menej utyrani ako ja 😀
no aby si nebola prekvapená....viac ako 50 %
https://ahojmama.pravda.sk/clanky/jedinecny-vys...
https://www.forbes.sk/skuma-traumu-malo-dbame-n...
https://domov.sme.sk/c/23119241/trauma-detstvo-...
@autorka ja suhlasim s @jamimo... akurat tato generacia vie perfektne nastavit fasadu. Ale emocne zanedbavanie je bohuzial vybava kazdodenna a trva viacero generacii, kym sa to zastavi. Vies, mozno to nevidno na prvy pohlad, ale ked sa v generacii dnesnych 40kov opytas, kto vyskoci (ma chut vyskocit) ak sedi a pocuje v zamke zastrkat kluc, budes prekvapena ze ich je nemalo... a je to len detail, ale tieto traumy si nesieme v sebe....
@cookie29 no a keď sem dáš tému aké ste mali detstvo, tak väčšina začne písať len samé pekné veci 🙂
keď sem dáš tému o detstve, tak každý si predstaví aj tak babičku s buchtami a prázdniny, keď neboli povinnosti a stres. Spomienkový optimizmus proste.
Bežný život: škola, povinnosti, nervózni rodičia, puberta, stereotyp atď. má síce každý odžité, ale každý si spomína asi na tie príjemnejšie záležitosti.
@autorka pocula si uz niekedy pojem selektivna pamat, selektivna amnezia, pamatove skreslenie? Sme ludia, sme naplanovani na prezitie. Naše spomienky sa dokážu zdeformovať do takej miery, až je vlastne zvláštne, že im vôbec veríme. Ludia milujú zakrývať si oči a “nespomínajú si”, spomienkova deformacia je prirodzenny obranny mechanizmus nasej mysle, inak by spomienky spôsobovali psychické utrpenie a nepohodlie...
Ale to ze si to nepamataju, neznamena, ze ta trauma neexistuje, ze na nu neregauju podvedome, len proste sa v tom "nevalaju" lebo ich obranny mechanizmus funguje.
Vratim sa k tomu prikladu s klucom v zamku. Ako deti sme mali povinnosti. Roboty bolo nemalo. A proste vylihovat na gauci sa nepatrilo. Niekde bolo zle, ak sme citali knihu a nebol umyty riad ci vyneseny kos na smeti, alebo povysavane. A nie vzdy sa chcelo, Ked sme poculi kluc v zamke, vyskocili sme a pustili sa nieco robit. Tvarit ze sa ucime atd. Dnes sme dospeli, ale kolki z nas, ked sedia nahodou pri knizke a pocuju kluc v zamk ci otvorit dvere ci uz vyskocia alebo maju neprijemny pocit? pamatat si to nepamataju, ale reakcia organizmu je pritomna. Tito ludia maju traumu z detstva a napriek tomu, ked sa ich opytas, tak mali pekne detstvo, pamataju si babickine buchty atd...
A co na to psychiater? Ak teda nieco vies.