Je možné zabudnúť?
Mnohí ľudia hovoria, že chcú zabudnúť. Dá sa to?
Ja si myslím že nie. Zabudnutie neexistuje. Nezáleží na tom ako veľmi sa snažíte, len si myslíte že ste zabudli. Ale po nejakom čase tie veci ktoré si myslite že ste zabudli, sa vynoria znova, pod inou maskou a zasiahnu vašu dušu. Je to ako začarovaný kruh. Bude sa vám to diať znova a znova po zvyšok vášho života.
Ale coby sa nedalo. Ty hovoris podla seba, ze sa neda, ja zasa za seba, ze je to uplne v pohode mozne. Energia nasleduje pozornost, cize pokial veci nezivis, same odidu.
samozrejme, že sa zabudnúť dá, ja si tak strašne veľa vecí už nepamätám, hlavne nie do detailov, aj keby som si chcela spomenúť 😀
ale rozhodne sa nedá zabudnúť ak si niečo každý deň pripomínaš, rýpeš sa v tom a ľutuješ sa...
ľudský mozog má tendencie negatívne veci vytesňovať, ale my mu to občas nedovolíme...
Ja si uz polovicu veci z minulosti nepamatam
Zabudnut nemusis, mozes odpustit. Ci odpustis je len na tebe.
no takto. nie je zabudnut ako zabudnut.
zabudanie je normalne.
zabudame bezne veci ktore nepouzivame, nepotreujeme, nie su podstatne, su prilis vsedne .....
ale ak vezmeme pripad kedy sa nas nieco velmi dotyka, je to specificke, traumaticke, bolestive, smutne, tragicke .... nieco co v nas vyvolalo velmi burlive emocie ci uz pozitivne alebo negativne tam sa o zabudani tazko da povedat. realne to clovek nezabudne len to spracuje na nejakej urovni a prestane ho to trapit, vyrovna sa s tym, nauci sa s tym zit alebo to pre neho prestane byt dolezite a s odstupom casu si povie ze je to nepodstatne a po case moze na nepodstatnu vec zabudnut. alebo to potlaci a ako autorka pise vynori sa to inde casom neskor.
alebo potom este existuju postraumaticke amnezie kedy clovek zazije nieco velmi zle a jeho mozog sa s tym vysporiada tak ze to uplne vytesni a zabudne ako keby sa to nestalo.
Nemám mozog dosť veľký aby som si pamätala každú blbosť. Pokiaľ sa jedná o nejakú vzťahovú vec, úmrtie, rozchody a podobne to si pamätám ale nie tak ako v čase keď sa to stalo alebo polroka potom. Keď sa mi to náhodou vynorí v hlave nijak mi to nezasiahne dušu a už vôbec nie ako začarovaný kruh. Mysli na dobré veci a neryp sa v minulosti.
Ja nezabudam, ani neodpúšťam. Nie som taká veľkorysá. A je mi vyborne 😊 a nie, spomienky ma nebolia. Čiže veta "odpusti, bude ti lepsie", je najväčší bullshit aky som počula😆 Čo je za mnou, k tomu sa nevraciam. Ale zase ja som velmi pragmatický človek. Nie je to teda vobec na škodu 😄
Zabudnut asi nemusime (na silne zazitky nedokazeme a asi ani netreba), ale musi to preboliet. A zrejme je pre nas samych prospesne, ked sa prestaneme hnevat (svojim sposobom odpustime), ale nie je to podmienkou. Len si "nedrasajme dusu" vracanim sa (spominanim) k traumatizujucemu zazitku. Bolo bolo, sustredme sa na pritomnost a buducnost.
Bohužiaľ sa nedá. Tiež si želám, aby sa dalo, ale nedá. Pokiaľ sme urobili rozhodnutie, ktoré ľutujeme a nedostaneme príležitosť to napraviť, tak si to budeme niesť sebou. Nemusíme urobiť ani nič zlé, len niečo, čo ľutujeme. @madeincssr to záleží od toho o čo ide však a aj keď nechceme skôr či neskôr nám mozog tú spomienku/y obnoví a nevyhneme sa tomu (pri ľuďoch, čo moc premýšľajú je to horšie).
Nezabúdaj ale spracuj. Kto zabúda takto cielene, ma neskôr pravdepodobnosť demencie a alzheimra.
No ok, mozeme sa zhodnut, ze kazda to mame zjavne inak, len asi netreba generalizovat, lebo zjavne sme tu aj take, co sme so zabudanim v pohode.
Ja lutujem tiez par veci, ale pokial sa nevyskytne takato tema, tak sa nimi proste nezaoberam a nenapadnu ma ako je rok dlhy, ani priamo, ani nepriamo. Tiez som neodpustila kazdemu, ale to neznamena, ze sa tym dodnes zaoberam, necitim ziadnu emociu okrem nechute interagovat.
Kazdy spracovava veci inak, mne pomaha to, ze proste idem dalej a riesim veci dneska, nie minulosti a take tie veci, co mi ublizili este pred tym, nez som bola zrela, tak tie som vyriesila este davnejsie u terapeutky. Proste sme ludia, robime chyby a toto treba akceptovat a nie banovat za vecami, ktore sa vratit nedaju. Nedavat myslienkam energiu fakt pomaha, ale to chce cvik. Nie je to potlacanie, len si proste treba uvedomit, ze je to nemenna minulost a vrtanie sa v tom mi ublizuje. Ak to zasahuje do normalneho fungovania, napr. ze sa vyvinula PTSD alebo ine poruchy spravania, tak aj to je riesitelne - smer terapeut, ak to neviete precitit a zregulovat sami. Kazdopadne, kto sa nenauci kontrolovat vlastne myslienky (a ano, da sa to naucit), nemoze ani dufat, ze dokaze mat pod kontrolou ako tak svoj zivot (to nie je z mojej hlavy, ale pravda to je).
Nie sme az taki bezmocni, ako verime, ze sme.
Nemusus zabudnut. Staci, ze uzdravis svoju dusu, srdce telo- to co bolo zranene. Lebo jazva vzdy ostane no casom prestane boliet. Ak sa snazis len zabudnut to je ako na hnisau ranu dat naplast- sice je nevidno- no boli a smrdi nadalej
Je, ale záleží na čo?
Zabudnúť, nezabudnúť ale keď na sebe pracuješ, tie veci vieš s odstupom času inak vnímať a prijať. Takže nemusíš zabúdať iba to prijať ale nie s hnevom a smútkom ale s vedomým, že sa to stalo a urobila si v tom momente to najlepšie, čo si cítila.